Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/752/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. V. X, X., zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, AK so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúci prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. januára 2015, č.k. -101 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 10,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., § 1 ods. 1, § 2, § 5, § 22 ods. 1, 2, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., článkom 46 ods. 3 Ústavy SR a článkom 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, § 142 ods. 1 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v súdenom prípade je nesporné, že nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999, resp. uznesenie Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr zo dňa 14.9.1999, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby (navrhovateľovi boli predmetné rozhodnutia doručené najneskôr dňa 13.9.1999); uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. -85 zo dňa 9.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa na slobodu. Rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň vydania nezákonného rozhodnutia (t.j. 9.9.1999, resp. 14.9.1999) kedy platil zák.č. 58/1969 Zb., ktorý sa použije na posudzovanie veci (nie teda ako si to mylne vysvetľuje žalobca zák.č. 514/2003 Z.z.), nakoľko k rozhodnej udalosti prišlo za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb. - v tejto súvislosti súd poukazuje aj na úplne zrejmú a jasnú formuláciu prechodných ustanovení uvedených v § 27 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorých zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (zák.č. 514/2003 Z.z., t.j. do 30.6.2004) sa spravuje doterajšími predpismi (zák.č. 58/1969 Zb.). S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák.č. 58/1969 Zb., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z. V ďalšom postupe sa súd v prvom rade zaoberal odporcovu vznesenou námietku premlčania celého nároku navrhovateľa, z dôvodu procesnej hospodárnosti a efektivity, pričom dospel k záveru, že je potrebné sa s touto námietkou stotožniť, nakoľko nárok na súd bol podaný až po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k

uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 9.9.1999 vydaného Okresným úradom vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OUV-4I5/TT-99, v spojitosti s uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. Tpr zo dňa 14.9.1999, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby (predmetné rozhodnutia boli navrhovateľovi doručené najneskôr dňa 13.9.1999, keď navrhovateľ podal sťažnosť) je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že uvedené rozhodnutia sa v neskoršom konaní, v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn. zo dňa 3.5.2010 ukázali byť ako „nezákonnými“ vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Je treba však poukázať na skutočnosť, že podľa § 22, ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia doba), ale podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia sa toto právo premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie ktorým bola / mala byť spôsobená škoda (objektívna premlčacia doba). Z uvedeného je potom zrejmé že navrhovateľovi začala plynúť objektívna premlčacia doba (desaťročná) najneskôr odo dňa 13.9.1999, ktorá uplynula dňom 13.9.2009,pričom neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na beh a trvanie objektívnej premlčacej dobu v tom zmysle, že by sa jej plynutie prerušilo, alebo že by spočívalo (pripustenie uvedeného názoru by zásadným spôsobom zmenilo charakter a účel objektívnej premlčacej doby, a spochybnilo by princíp právnej istoty na ktorom je objektívna premlčacia doba postavená). Nie je možné sa v tejto súvislosti stotožniť s argumentáciou navrhovateľa o výklade právnych noriem v prospech spravodlivého a ústavne konformného výkladu, ktorý garantuje právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko pri výklade a aplikácii použitej normy (ohľadom premlčania) neexistuje ustanovenie ktoré by bolo pochybné - ustanovenia § 22, ods. 1 a ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb. sú jasné a zrozumiteľné, nie je potrebné ich vykladať nijak inak ako logicky, gramaticky a doslovne (t.j. nemožno použiť napr. rozširujúci výklad ktorý by mal byť za každú cenu prospešný pre navrhovateľa). Pri vymedzení objektívnej premlčacej doby výrazom „najneskôr sa právo premlčí“ je potrebné dospieť k záveru, že objektívna premlčacia doba je poslednou časovou hranicou pre uplatnenie práva, ktorú nemožno prekročiť - iný (rozširujúci, podľa žalobcu „právne konformný“) výklad by mal za následok neodôvodnené predĺženie objektívnej premlčacej doby, čo je v rozpore so znením a duchom zákona. Obdobne treba hodnotiť i situáciu v súvislosti k rozhodnutiu o väzbe a náhradou škody - podľa § 23 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. V súdenej veci si navrhovateľ vznik škody (okrem uznesenia o vznesení obvinenia) odvodzuje aj od rozhodnutia Okresného súdu Trnava ktorý uznesením sp.zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.9.1999 vzal navrhovateľa do väzby - rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn. zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010. Týmto dňom (26.5.2010) navrhovateľovi začala plynúť jednoročná lehota ustanovená v ktorej si mohol uplatniť právo na náhradu škody, a táto lehota uplynula dňa 26.5.2011 - keďže žaloba bola súdu doručená až dňa 9.5.2013 (teda zjavne po uplynutí premlčacej doby), a keďže odporca vzniesol aj pri tomto nároku žalobcu námietku premlčania, musel k nej súd prihliadnuť. Ak si teda navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu škody na súde až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby od vznesenia obvinenia, resp. po uplynutí jednoročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozhodnutia ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo (konal v rozpore so zásadou že práva patria iba bdelým), a súd nemohol jeho návrhu vyhovieť - rozhodol teda tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky nemajetkovej ujmy, škody a pod., ktoré by boli v danej situácii bezvýznamné).O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142, ods. l Občianskeho súdneho poriadku tak, že navrhovateľ bol zaviazaný ich náhradou voči procesne úspešnému odporcovi, pričom trovy konania odporcu spočívajú v ním vynaloženom cestovnom za dve cesty Bratislava - Trnava a späť na pojednávania (15.12.2014 a 28.1.2015) spolu vo výške 10,20 eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a v konaní došlo k vadám v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Má za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je nesprávne, najmä je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože prvostupňový súd použil nesprávne ustanovenie právnych predpisov a preto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie, resp. alternatívne navrhuje v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa, aby odvolací súd pripustil voči svojmu prípadnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu v jeho výroku v zmysle § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. podanie dovolania, nakoľko má za to, že ide o vec zásadného právneho významu, keď v žiadnej právnej norme nie je vyslovene riešená

hypotéza trvania samotného trestného stíhania dlhšie ako je zákonná objektívna premlčacia doba, ktorá právne významná otázka spočíva v tom, či vzhľadom na § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. a článok 46 ods. 3 Ústavy SR je vznesená námietka premlčania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, uplatnená v rozpore s dobrými mravmi v prípade, ak samotné trestné stíhanie trvalo dlhšie, ako je objektívna premlčacia doba a poškodený toto predlžovanie trestného konania nezavinil. Odvolateľ vo svojom odvolaní namietal, že z rozhodnutia nevyplýva, prečo súd nepovažoval uplatnenie námietky premlčania pri nárokoch navrhovateľa za uplatnené v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to uvádzal navrhovateľ a z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie za arbitrárne, nakoľko pri zdôvodňovaní súd len skopíroval tvrdenia účastníkov a v závere rozsudku v časti, ku akým záverom súd dospel, len tvrdenia odporcu. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu premlčania, avšak navrhovateľ opakovane namieta vznesenie námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 15.01.1997 sp. zn. , uznesenie NS ČR z 31.01.2004 sp. zn. . V tejto súvislosti poukázal na samotný priebeh trestného konania sp. zn. vedenej na Okresnom súde Piešťany, z ktorého vyplýva, že trestné konanie trvalo takmer 11 rokov. Je toho názoru, že trestné konanie mohlo skončiť oslobodzujúcim rozsudkom skôr, keď až v závere dokazovania sa pribral do trestného konania znalec na ustálenie otázky hodnovernosti svedka, ktorý usvedčoval navrhovateľa. 10-ročná objektívna lehota uplynula teda už v rámci prebiehajúceho konania. Navrhovateľ si nemohol skôr podať preventívne civilnú žalobu tak, ako to odporca naznačuje, nakoľko táto by bola podaná predčasne a bola by zamietnutá pre nenaplnenie zákonných podmienok. Navrhovateľ preto nemal inú možnosť, ako vyčkať do času nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku. Až oslobodzujúci rozsudok je jednou z podmienok pre uplatnenie si náhrady škody. Odporca sa tak snaží zbaviť objektívnej zodpovednosti za škodu, hoci sám zapríčinil neprimerane dlhé trestné konanie. Takýmto spôsobom súdy v trestných veciach úmyselne môžu mať tendenciu predlžovať trestné konanie v prípade, ak sa vec bude javiť dôkazne smerom k oslobodeniu obžalovaného, pričom vylúčia tak náhradu škody pre vznesenú námietku premlčania. Navrhovateľ v tomto konaní nemohol ovplyvniť dĺžku, nijakým spôsobom nezapríčinil trestné stíhanie ani danú dĺžku konania a nakoniec bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, pričom trestné stíhanie sa viedlo na základe pochybných a nevierohodných nepriamych dôkazov, ktorých nedôveryhodnosť bola preukázaná aj znaleckým posudkom. Odvolateľ je toho názoru, že Okresný súd Trnava sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal námietkou a argumentom navrhovateľa, že vznesenie námietky premlčania zo strany odporcu je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej odvolateľ uviedol, že je toho názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu vzhľadom na to, že dané právo je samo osebe následkom zásahov do osobnostných práv, ktoré sú nepremlčateľné, neodňateľné, nescudziteľné, integrálne späté s konkrétnou fyzickou osobou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 28.06.2007. Legislatívny a najmä ústavne konformný výklad inštitútu nemajetkovej ujmy zdôvodňuje nepremlčateľnosť práva na nemajetkovú ujmu, ktorú si navrhovateľ v predmetnom konaní uplatňuje a to v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. s odkazom na právnu vetu rozsudku NS SR sp. zn. z 31.05.1997. Súd prvého stupňa sa však s podstatnou námietkou navrhovateľa o nepremlčateľnosti práva na priznanie nemajetkovej ujmy nijakým spôsobom nevysporiadal, čím zároveň došlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Ďalej odvolateľ poukázal na rozsudok NS SR z 31.05.1997 sp. zn. , v zmysle ktorého návrh na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vzniklo podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Obdobne Najvyšší súd SR judikoval aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14.03.2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že zákon č. 58/1969 Zb. nerieši otázku výšky náhrady škody ako práva na náhradu škody ako spravodlivého zadosťučinenia, ktoré by umožňovalo nielen náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade neoprávneného obmedzovania osobnej slobody, čo bol prípad navrhovateľa potom vyplýva nárok navrhovateľa na odškodnenie nemateriálnej ujmy podľa článku 5 ods. 5 dohovoru pri absencii tejto úpravy, škody v našom platnom právnom predpise zákon č. 58/1969 Zb. účinnom v čase vzniku nároku navrhovateľa. Vnútroštátna úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. je z hľadiska obsahu nároku na náhradu škody užšia, než aká vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a preto je treba priamo aplikovať článok 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý má v súlade s Ústavou SR prednosť pred zákonnou úpravou. Pri určení tejto výšky je potrebné vychádzať na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu v zmysle § 136 O.s.p. Ďalej sa v tomto rozhodnutí konštatuje, že je nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy vo sfére

osobných práv. Prvostupňový súd pochybil aj v tom smere, že nepripustil vykonanie dôkazov v zmysle návrhu navrhovateľa na preukázanie rozsahu nemajetkovej ujmy.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa písomné vyjadrenie nezaslal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ si v predmetnom konaní uplatňuje náhradu škody titulom vydania nezákonných rozhodnutí. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že voči navrhovateľovi bolo Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru Trnava, ČVS: OÚV-415/TT-99 vydané uznesenie o vznesení obvinenia za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999 bol navrhovateľ vzatý do väzby (ktorá väzba začala plynúť 13.09.1999 o 10,00 hod). Uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. -85 zo dňa 09.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa z väzby na slobodu; celkový čas strávený vo väzbe bol 88 dní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo dňa 03.05.2010 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Piešťany č. zo dňa 04.05.2009, ktorý oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010. Z uvedeného vyplýva, že v čase začatia trestného stíhania pre náhradu škody uplatňovanú navrhovateľom, platil zákon č. 58/1969 Zb. a zásah bol ukončený za platnosti zákona č. 514/2003 Z.z.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak posudzoval nárok navrhovateľa podľa zákona č. 58/1969 Zb. (viď § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. k účinnosti tohto zákona 01.07.2004).V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012 sp. zn. , v zmysle ktorého právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní.

Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Trnava ČVS: OÚV-415/TT-99 zo dňa 09.09.1999, ktoré bolo navrhovateľovi doručené najneskôr dňa 13.09.1999 (deň, kedy navrhovateľ podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť). Ďalej si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody aj od vydania nezákonného rozhodnutia - Okresného súdu Trnava, ktorý uznesením sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999 vzal navrhovateľa do väzby.

V predmetnej veci navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento nárok vyčíslil ako trovy obhajoby, t.j. náklady vynaložené na právne zastupovanie v trestnom konaní vo výške 1.803,81 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000.000,- eur. Vzhľadom na čas vzniku navrhovateľom tvrdenej škody bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.07.2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súd prvého stupňa správne aj aplikoval.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Z ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1 a 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánom činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho sám zvolil (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol nárok navrhovateľa na náhradu škody, či už titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ale taktiež aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe, vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu.

Súd v občianskom súdnom konaní sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov (R 29/1983) v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak preto súd zistí, že uplatnené právo je premlčané (zanikla súdna vymáhateľnosť žalobou uplatneného nároku) a žalovaný dlžník vzniesol námietku premlčania, bližšie už neskúma existenciu subjektívneho práva žalujúceho veriteľa - vychádza z toho, že tak, či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá (porovnaj tiež „Jaromír Svoboda, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy“, Eurounion, 2005, str. 100). Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k urýchlenému vydaniu rozhodnutia vo veci samej (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. .

Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania, keď je toho názoru, že bola uplatnená zo strany odporcu dôvodne. Nárok navrhovateľa bol uplatnený voči odporcovi na súde oneskorene po uplynutí jednotlivých premlčacích dôb, ktoré sú stanovené v zákone č. 58/1969 Zb.

Rozhodnutie o vznesení obvinenia navrhovateľovi pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. e) Tr.zák. a to Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru ČVS: OÚV bolo vydané dňa 09.09.1999 a keďže bolo vydané pred 01.07.2004, správne súd prvého stupňa postupoval, keď uplatnený nárok posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1 veta prvá) viaže vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené, prípadne zmenené príslušným orgánom.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 cit. zákona, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 cit. zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 9 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Predbežné uplatnenie práva na náhradu vzniknutej škody je podmienkou, aby toto právo mohlo byť súdom prejednané v občianskom súdnom konaní a odvolací súd konštatuje, že táto podmienka splnená bola, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ svoju písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie doručil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 06.05.2013 a podaním zo dňa 06.11.2013 bolo zo strany odporcu oznámené navrhovateľovi, že jeho žiadosti v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nebolo vyhovené.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvod na vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať.

V danej veci je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia vydané Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru ČVS OÚV-415/TT/99 zo dňa 09.09.1999 sa v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo dňa 03.05.2010, ktorým rozsudkom bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby ukázalo ako nezákonné, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.05.2010 a týmto dňom začala plynúť navrhovateľovi trojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá neplynula počas predbežného prerokovania nároku a to najdlhšie po dobu 6 mesiacov a uplynula dňa 26.11.2013. Navrhovateľ si uplatnil tento nárok podaním návrhu na súd dňa 09.05.2013, čo je síce v rámci tejto trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, avšak navrhovateľ nesplnil požiadavku, aby tento nárok bol uplatnený na súde v rámci objektívnej 10-ročnej lehoty, keď subjektívna lehota môže plynúť len v rámci 10-ročnej objektívnej lehoty.

V prejednávanej veci bolo navrhovateľovi nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) doručené najneskôr dňa 13.09.1999 a preto týmto okamihom mu začala plynúť 10-ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku. Táto uplynula dňom 13.09.2009. Navrhovateľ doručil žalobu na súd prvého stupňa až dňa 09.05.2013, teda oneskorene, po uplynutí tejto objektívnej premlčacej doby. Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne ustálil, že nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom vydania tohto nezákonného rozhodnutia je premlčaný a keďže odporca sa premlčania dovolal, nebolo možné premlčané právo navrhovateľovi priznať (§ 100 ods. 1 O.z. v spojení s § 20 zákona č. 58/1969 Zb.).

K odvolacej námietke navrhovateľa, že samotné trestné stíhanie trvalo 10 rokov, čo predstavuje nesprávny úradný postup odvolací súd uvádza, že predmetom tohto konania nebol nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v trestnom konaní. Tento nárok nebol ani predmetom samotnej žaloby, pričom ide o samostatný nárok, ktorý rovnako

môže byť titulom pre odškodnenie podľa zákona č. 58/1969 Zb. V tomto smere navrhovateľovi nič nebránilo, aby nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní napriek tomu, že ich existenciu doposiaľ nekonštatoval žiaden na to oprávnený orgán (napríklad prokuratúra, Ústavný súd SR) uplatnil samostatnou žalobou.

Ustanovenie § 22 ods. 2 citovaného zákona upravuje plynutie objektívnej premlčacej doby. Z dôvodovej správy zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že 10-ročná premlčacia doba sa považuje za primeranú vzhľadom k podmienkam, za ktorých môže byť toto právo uplatnené. Odporca vzniesol vo veci dôvodne námietku premlčania práve vo vzťahu k tejto 10-ročnej premlčacej lehote.

Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo oznámené navrhovateľovi najneskôr dňa 13.09.1999 a trestné stíhanie bolo ukončené vyhlásením rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo dňa 03.05.2010, kedy došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010. To znamená, že trestné konanie trvalo viac ako 10 rokov. Za tejto situácie je potrebné uviesť, že tak ako navrhovateľ, ani odporca v zásade nemohli ovplyvniť dĺžku trvania súdneho konania, ktoré bolo vedené orgánmi činnými v trestnom konaní. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. na jednej strane dáva navrhovateľovi právo uplatniť si svoj nárok v subjektívnej lehote tri roky, na strane druhej má objektívnu premlčaciu lehotu, ktorá trvá 10 rokov a ktorej plynutie je odvodené od doručenia nezákonného rozhodnutia.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil obdobne aj situáciu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe a uplatnenou náhradou škody podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., keď navrhovateľ si uplatnil náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a to uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999, keď uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. -85 zo dňa 09.12.1999 došlo k prepusteniu navrhovateľa na slobodu.

Podľa ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo dňa 03.05.2010, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 26.05.2010. Navrhovateľ si právo na náhradu škody za vykonanú väzbu uplatnil žiadosťou doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 06.05.2013, teda po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Zo strany Ministerstva spravodlivosti SR bola žiadosť navrhovateľa predbežne prerokovaná v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 citovaného zákona, pričom žiadosti nebolo vyhovené.

Súd prvého stupňa rovnako správne vyhodnotil situáciu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe a náhradou škody podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. V prejednávanej veci si navrhovateľ nárok škody odvodzoval od rozhodnutia Okresného súdu Trnava, ktorým uznesením sp. zn. Tpr 121/99 zo dňa 14.09.1999 vzal navrhovateľa do väzby, keď rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo dňa 03.05.2010 došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2010. Týmto dňom navrhovateľovi začala plynúť stanovená jednoročná lehota, v ktorej si mohol uplatniť právo na náhradu škody a táto lehota uplynula dňa 26.05.2011, avšak nárok si navrhovateľ uplatnil na súde až dňa 09.05.2013, čo je zjavne po uplynutí premlčacej doby. Keďže aj v tomto prípade bola zo strany odporcu dôvodne vznesená námietka premlčania, musel k nej súd prihliadnuť a nárok navrhovateľa ako oneskorene uplatnený správne zamietol.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy.

Podľa názoru odvolacieho súdu je toto obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní právny inštitút premlčania a preto ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky, pričom v danom prípade sa plynutie času, t.j. začiatok plynutia, resp. uplynutie premlčacej lehoty posudzuje podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., ktoré majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 22 citovaného zákona viazaný na okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia; tak ako si náhradu nemajetkovej ujmy v danej veci uplatňuje navrhovateľ; plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Ak navrhovateľ v tejto súvislosti namietal v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávne, resp. nedostatočne vysporiadal s námietkou že vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko štát spôsobil to, že vyniesol tento oslobodzujúci rozsudok až po dobe desiatich rokov, z dôvodu ktorého potom následne si navrhovateľ nemohol uplatniť svoj nárok na náhradu škody, v danom prípade odvolací súd uvádza, že neskončenie trestného konania nemôže pôsobiť na beh a trvanie objektívnej premlčacej doby v tom zmysle, že by sa jej plynutie prerušilo alebo spočívalo a v danom prípade nič nebránilo navrhovateľovi si uplatniť svoj nárok na náhradu škody z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia na súd a zároveň podať návrh o prerušenie konania až do právoplatného skončenia trestného konania v zmysle ust. § 109 O.s.p..

Ustanovenie § 3 O.z. je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktorú účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou norou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať za okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplnatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.08.2004 sp. zn. ).

Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je objektívne posudzované v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúcej, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi nie je relevantná. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenia. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Znaky konania zakladajúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z okolností existujúcich v čase uplatnenia námietky premlčania, ktoré musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný

zásah do právnej istoty odopretím práva uplatniť námietku premlčania. Odvolací súd nepovažoval námietku navrhovateľa, že nie je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu z dôvodu, že táto je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 O.z. a to z toho dôvodu, že je toho názoru, že navrhovateľovi nič nebránilo pri uplatnení si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vydania dvoch nezákonných rozhodnutí a to uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia o vzatí navrhovateľa do väzby, aby si uplatnil tento svoj nárok aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 a to v lehote do 26.11.2011 (spolu so 6-mesačnou lehotou na predbežné prerokovanie nároku), nakoľko si nárok na zaplatenie žalovanej istiny uplatňuje aj z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby a požiadať následne súd o prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho trestného konania vedeného pred Okresným súdom Piešťany sp. zn. .

Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote právnych vzťahov. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, t.j. rozhodujúce a určujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania, čo v prejednávanej veci splnené nebolo.

Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa, týkajúcej sa nepremlčateľnosti nároku navrhovateľa uplatneného v tomto konaní, tak v danom prípade je odvolací súd rovnakého názoru ako súd prvého stupňa, že uplatnené nároky navrhovateľa sú premlčateľné, napriek tomu, že ide o určitú satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, nakoľko jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, keďže je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, uplatní sa všeobecný právny inštitút premlčania. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd uvádza, že jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdze osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych, osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 O.z.) jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 25.09.2008. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na prax a rozhodnutia súdu Českej republiky, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 28.06.2007 bolo prijaté na publikovanie v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod Rc 4/2008 však bol publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. zo dňa 17.02.2004 zastávajúci opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje.

K návrhu navrhovateľa, aby odvolací súd vo veci pripustil možnosť dovolania, odvolací súd uvádza nasledovné:

Ako už judikovala súdna prax, rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, teda má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (pozri rozhodnutie NS SR č. ). Problematika náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci a ich zodpovednosti za takto spôsobenú škodu bola už opakovanej predmetom rozhodovacej činnosti súdov všetkých stupňov a teda judikatúrou riešená. Odvolací súd preto nevidel dôvod na postup v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. ako to navrhoval navrhovateľ.

Ak teda navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu škody na súde až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby od vznesenia obvinenia, resp. od uplynutia jednoročnej premlčacej doby od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, jeho právo sa premlčalo a teda správne súd prvého stupňa rozhodol, ak návrh navrhovateľa ako oneskorene uplatnený zamietol.

Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa v tom, že nárok navrhovateľa je premlčaný. Správne je i rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, keď správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní plne neúspešnému navrhovateľovi. Keďže ale odporca si právo na náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebolo mu odvolacím súd priznané.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.