Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,

Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, 2 a 3 , porušenie a

Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn.

zo 17. decembra 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2010 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základných práv podľa , 2 a 3 (ďalej len

„ústava“), porušenie a a porušenie práv podľa a

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra 2010.

Sťažovateľ sa návrhom zo 14. augusta 2009 podaným na okresnom súde domáhal

náhrady škody (vo výške 1 809 € s príslušenstvom) spôsobenej nezákonným rozsudkom

okresného súdu sp. zn. SA zo 4. apríla 2005 podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. SA mu nesprávne

vyrubil súdny poplatok a odvolací súd (rozsudok sp. zn. z 21. marca 2006)

sa „stotožnil“ s týmto rozhodnutím okresného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania dovolanie sťažovateľa odmietol

uznesením sp. zn. z 26. februára 2008. Sťažovateľ na základe uvedeného

žiadal v napadnutom konaní, aby okresný súd uložil odporcovi (Slovenskej republike,

pozn.) povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 809 €

s príslušenstvom.

Okresný súd po vykonaní dokazovania napadnutým rozsudkom zo 17. decembra

2009 návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že

sťažovateľ nepreukázal zákonné podmienky zakladajúce zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, preto nebolo potrebné ďalej sa zaoberať otázkou vzniku škody,

resp. nemajetkovej ujmy, ako aj otázkou príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a

nezákonným rozhodnutím. K návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že výrok

rozhodnutia okresného súdu sp. zn. SA zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2006 je neplatný v tej časti, v ktorej

tento výrok ukladá sťažovateľovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh vo výške 1 809,73 €,

okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „pre podanie určovacej

žaloby, ktorej predmetom má byť určenie neplatnosti rozhodnutia súdu, neexistuje žiaden

zákonný podklad a preto je takáto určovacia žaloba neprípustná“. Poukázal pritom

na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. z 29. januára 2008). Okresný súd

dospel k záveru, že žalobný návrh sťažovateľa bol podaný v celom rozsahu nedôvodne,

a preto ho v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. septembra 2010 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil v celom

rozsahu s právnymi závermi okresného súdu s poukazom na

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem iného uviedol tieto námietky:

„Návrh sťažovateľa zamietol Okresný súd Galanta rozsudkom podľa dôkazu č. 8 dňa

17.12.2009 bez akéhokoľvek prerokovania veci a tento rozsudok potvrdil i Krajský súd

v Trnave rozsudkom podľa dôkazu č. 9. Súdy oboch stupňov tak učinili s odôvodnením, že

nemajú právomoc určiť neplatnosť právoplatného výroku rozsudku o poplatkovej

povinnosti.

Pokiaľ súdy Slovenskej republiky vychádzali z predpokladu, že nemajú právomoc

preskúmať škodu, ktorú súdy sťažovateľovi spôsobili nezákonným rozsudkom, voči ktorému

nie je možnosť odvolania, odmietli sťažovateľovi právo na prístup k súdu.

Odmietnutím prejednať žalobu sťažovateľa na náhradu spôsobenej škody v rozpore

so zákonom súdy sťažovateľovi odňali a medzinárodným dohovorom garantované

právo na účinný prostriedok nápravy. Odmietnutím prejednať právo na náhradu škody

spôsobenej rozsudkom Okresného súdu v Galante č. k. -144 súdy Slovenskej

republiky sťažovateľovi odmietli i právo napraviť nezákonný stav náhradou súdom

spôsobenej škody, a preto bolo porušené právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy.

Súdy oboch stupňov tvrdia, že citované zákonné ustanovenie (§ 6 ods. 4 zákona

č. , pozn.) je nepoužiteľné na rozhodnutie súdov, pretože ak súd rozhodol

o veci, ktorá patrí do jeho právomoci podľa , potom nemôže prekročiť svoju

právomoc. Sťažovateľ je však toho názoru, že takýto výklad odporuje

zákonu.

... súdy oboch stupňov svojím postupom sťažovateľovi odňali možnosť konať pred

súdom, keď mu odmietli prístup k súdu.

Prejednaniu a určeniu nezákonnosti právoplatných rozhodnutí súdov bez zrušenia

výrokov týchto rozsudkov, t.j. pri rešpektovaní a zachovaní ich platnosti, nebráni žiadne

zákonné ustanovenie. Naopak, vo svojom ods. 3 ukladá

súdom povinnosť preskúmať, či právoplatným a nezákonným rozhodnutím súdu nebola

dotknutému subjektu spôsobená škoda. Citovaný článok nijako nepredpokladá zrušenie

nezákonného rozhodnutia ako podmienku náhrady škody.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo podľa SR na prístup

k nezávislému a nestrannému súdu, práva sťažovateľa podľa SR

domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým

bol na svojich právach ukrátený, práva sťažovateľa podľa SR

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, práva sťažovateľa podľa

SR, práva sťažovateľa podľa SR, práva sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na spravodlivé súdne konanie, práva sťažovateľa podľa čl. 13 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na účinný prostriedok nápravy v konaní

vedenom pred Okresným súdom Galanta, sp. zn. a v konaní vedenom pred

Krajským súdom v Trnave, sp. zn. , porušené boli.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Galanta, č.k. -76

z 17.12.2009 a rozsudok Krajského súdu v Trnave, č.k. -103 z 22.09.2010

a vec im vracia na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., CSc. primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré sú mu Krajský súd v Trnave

a Okresný súd Galanta v rovnakom pomere povinné zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., CSc. náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 303,31 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnutý rozsudok okresného súdu (sp. zn. zo 17. decembra 2009) a

postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným

prostriedkom. Túto možnosť (podať odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho

označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už

nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

označených práv postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu, odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

2. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho právnom názore, že krajský súd

svojím postupom a napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo na prístup k súdu

(podľa a dohovoru) tým, že krajský súd odmietol riadne

prejednať škodu spôsobenú nezákonným rozsudkom. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že

odmietnutím prejednať žalobu mu krajský súd odňal dohovorom garantované právo

na účinný prostriedok nápravy (podľa čl. 13 dohovoru). Vzhľadom na predmet konania

(náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu) podľa názoru sťažovateľa došlo

aj k porušeniu jeho základného práva podľa a 3 . Sťažovateľ tiež tvrdí,

že postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 59 ods. 2

.

Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá

bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď porušenia

sa dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

2.1 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta alebo ktoré je uplatňované súdnou cestou, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1

dohovoru k . Ústavodarca formuláciou uvedenou v

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa dohovoru (napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ).

Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu sú uvedené v a

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy,

ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené

pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ak bola škoda spôsobená rozhodnutím

orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie

alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu

škody.

Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu

vyplýva, že pokiaľ ide o právoplatné nezákonné rozhodnutie, ktoré nebolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, alebo rozhodnutie ktorým orgán verejnej

moci (v danom prípade všeobecný súd, pozn.) neprekročil svoju právomoc, nemožno sa

úspešne domáhať práva na náhradu škody. Pokiaľ všeobecné súdy aplikovali takýto výklad

aj v napadnutom konaní a tento právny záver vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, potom ústavný súd môže konštatovať, že krajský súd vykonal

ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, z čoho tiež vyplýva, že jeho

rozhodnutie nemožno hodnotiť ani ako svojvoľné a ani za popierajúce zmysel

interpretovaných a použitých právnych noriem.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

so závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že

odôvodnenie výroku krajského súdu je zrozumiteľné, logické, plne rešpektujúce zákonnú

úpravu a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu v spojení so závermi vyjadrenými v rozsudku okresného súdu (sp. zn.

zo 17. decembra 2009) vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal náhrady škody

spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré nebolo zrušené alebo

zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom išlo o rozhodnutia súdov, ktoré

bezpochyby spadali do právomoci všeobecných súdov, preto krajský súd v napadnutom

rozsudku konštatoval, že nie sú splnené základné podmienky zakladajúce zodpovednosť

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Takisto odôvodnenie zamietnutia návrhu

sťažovateľa v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým sa domáhal určenia, že výrok

rozhodnutia okresného súdu sp. zn. SA zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2006 je neplatný (v tej časti, v ktorej

tento výrok ukladá sťažovateľovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh vo výške

1 809,73 €), je podľa názoru ústavného súdu náležité a poskytuje dostatočný právny

a skutkový podklad pre svoj výrok, preto ústavný súd nepovažuje napadnutý rozsudok

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu (sp. zn.

zo 17. decembra 2009) za arbitrárny alebo priečiaci sa ústavným požiadavkám

vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade nedošlo ani k odmietnutiu

základného práva sťažovateľa na prístup k súdu podľa , tak ako to tvrdil

v sťažnosti, keďže okresný súd, ako aj krajský súd meritórne prerokoval návrh sťažovateľa

a rozhodol o ňom. O porušení základného práva na prístup k súdu by bolo možné hovoriť

najmä vtedy, ak by všeobecný súd, na ktorý sa návrhom obrátila osoba, odmietol

prerokovať jej vec, respektíve vtedy, ak by tejto osobe bolo fakticky odoprené právo podať

žalobu na súd. K tomuto však v napadnutom konaní nedošlo, preto v okolnostiach

posudzovanej veci nemožno hovoriť o odoprení práva na prístup na súd.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2009 a namietaným porušením označených práv ( a

čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Základné právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj ,

a to ako lex specialis (k ) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol

orgán verejnej správy.

V tomto rozsahu predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu

k všeobecnejšiemu ustanoveniu .

Keďže závery ústavného súdu vyjadrené v predchádzajúcej časti odôvodnenia v bode

2.1 tohto rozhodnutia sa v plnej miere vzťahujú aj na namietané porušenie základného práva

podľa , ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy,

na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4

v spojení s ) na uplatnenie si nároku podľa , pričom

tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom

dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu , preto ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.4 Sťažovateľ tiež namietal, že postupom a rozsudkom krajského súdu

v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „Z citovaného

ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo

akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom.“ ().

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv

sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2

.

2.5 Napokon sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 7 ods. 2 a čl. 59

ods. 2 , ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale

sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu

k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že

v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže porušenie označených základných

práv sťažovateľa ( až 3 ) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver

o porušení označených ustanovení .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríl 2011