Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 86/2019
PDF · 546.82 KB
No categories available
IV. ÚS 86/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Burian & partners, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 819/1, Žilina,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Buriana, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 36 Cbi 21/2017 z 30. apríla 2018 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 16 CoKR 11/2018 z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej aj
„okresný súd“) sp. zn. 36 Cbi 21/2017 z 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 CoKR 11/2018 z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.
38 K 48/2015 z 10. decembra 2015 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 241/2015
zo 16. decembra 2015 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka AVAKS, s. r. o., M. R.
Štefánika 174/27, Uhrovec, IČO 36534773 [spoločnosť zapísaná v obchodnom registri
Okresného súdu Trenčín, oddiel: Sro, vložka č. 31448/R (ďalej len „úpadca“)], a do funkcie
správcu ustanovil JUDr. Danicu Birošovú, Piaristická 27, Trenčín (ďalej len „správca“).
3. Veriteľ úpadcu – obchodná spoločnosť Československá obchodná banka, a. s.,
Michalská 18, Bratislava, IČO 36854140 [spoločnosť zapísaná v obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 4314/B (ďalej len „Československá
obchodná banka, a. s.“)], si v zákonnej lehote prihlásil svoje pohľadávky do konkurzu
vyhláseného na majetok úpadcu, a to v celkovej výške 662 642,61 €.
4. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. 10/8184/2016 z 18. marca 2016
(ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“) uzatvorenej medzi Československou
obchodnou bankou, a. s., ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom nadobudol
sťažovateľ pohľadávky prihlásené do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu.
5. Okresný súd uznesením sp. zn. 38 K 48/2015 z 10. augusta 2017 publikovaným
v Obchodnom vestníku č. 157/2017 zo 16. augusta 2017 sťažovateľovi ako novému
veriteľovi pohľadávok pôvodného veriteľa obchodnej spoločnosti Československá
obchodná banka, a. s., povolil vstup do konkurzného konania, a to v rozsahu postúpených
pohľadávok vo výške 662 642,61 €. Oznam o nadobudnutí právoplatnosti uvedeného
uznesenia sp. zn. 38 K 48/2015 z 10. augusta 2017 bol zverejnený v Obchodnom vestníku
č. 174/2017 z 12. septembra 2017.
6. Správca v súvislosti s konkurzom na majetok úpadcu vedeným na okresnom súde
pod sp. zn. 38 K 48/2015 zverejnil v Obchodnom vestníku č. 91/2017 z 15. mája 2017
oznam, ktorým oznámil zostavenie zoznamu pohľadávok proti oddelenej podstate
zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a. s., ktoré boli alebo majú byť
uspokojené z výťažku zo speňaženia oddelenej podstaty, zároveň oznámil zámer zostaviť
konečný rozvrh výťažku z tejto oddelenej podstaty a tiež zostavenie zoznamu pohľadávok
proti oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a. s.,
ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku zaradeného do tejto oddelenej podstaty,
z ktorej sa rozvrh zostavuje, a zároveň oznámil zámer zostaviť rozvrh výťažku z oddelenej
podstaty zabezpečeného veriteľa.
7. V nadväznosti na zverejnenie oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti
podstate v Obchodnom vestníku sťažovateľ 14. júna 2017 podal v lehote stanovenej v § 96
ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) u správcu námietku poradia pohľadávky proti podstate týkajúcu sa
pohľadávky veriteľa Lyreco CE, SE, Panholec 20, Pezinok, IČO 35958120, proti oddelenej
podstate vo výške 1 391,92 €.
8. Následne sa sťažovateľ v pozícii žalobcu návrhom z 13. júla 2017 proti správcovi
ako žalovanému domáhal určenia, že pohľadávka veriteľa Lyreco CE, SE, Panholec 20,
Pezinok, IČO 35958120, proti oddelenej podstate v konkurznom konaní úpadcu sp. zn.
38 K 48/2015 zapísaná v zozname pohľadávok proti oddelenej podstate, ktorého oznámenie
o zostavení bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 91/2017 z 15. mája 2017, v sume
1 391,92 € nemá byť v sume 1 106,77 € zaradená do zoznamu pohľadávok proti podstate
a do zoznamu pohľadávok proti podstate má byť zaradená iba v sume 285,15 €.
9. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa ako žalobcu na určenie
poradia pohľadávky proti podstate zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane sťažovateľa ako žalobcu.
10. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd
aplikáciou § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v napadnutých uzneseniach
porušili princíp právnej istoty garantovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy, keď ho ako veriteľa
pohľadávky proti podstate aj napriek výslovnému zneniu § 96 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého „veriteľský výbor, dotknutý zabezpečený veriteľ
a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, je oprávnený do 30 dní
od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate do neho nahliadnuť
a podaním na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate“,
nepovažovali za aktívne legitimovaného na podanie námietky proti poradiu pohľadávky
proti podstate a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate.
12. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že tým, že okresný súd napadnutým uznesením zamietol
jeho návrh na určenie poradia pohľadávky proti podstate a krajský súd toto rozhodnutie
svojím napadnutým uznesením potvrdil, bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť
majetok garantované čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na rovnaké
zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže v dôsledku rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu nebude v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka uspokojený v takom
rozsahu, ako mu to priznáva zákon o konkurze a reštrukturalizácii.
13. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutými uzneseniami sťažovateľ vidí v tom, „že rozhodnutie prvostupňového súdu
a následne odvolacieho súdu je nepreskúmateľné s ohľadom na nedostatky v jeho
odôvodnení“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na tú časť napadnutého uznesenia
krajského súdu, v ktorej krajský súd «síce uvádza, že sa nestotožňuje s argumentáciou
žalobcu a že tvrdenie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Následne sa súd v odôvodnení
venuje tomu, že námietku mal podať hmotnoprávny predchodca v právach veriteľa
(postupca pohľadávky), avšak nijakým spôsobom Porušovateľ 2 (krajský súd, pozn.)
nezdôvodnil, prečo nevzal do úvahy jednoznačnú dikciu zákona „... každý, kto tvrdí, že je
veriteľom pohľadávky proti podstate“».
14. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/21/2017 Uznesením 36Cbi/21/2017 zo dňa 30.4.2018 porušil právo Sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR
(právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu
ochranu).
Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/21/2017 Uznesením 36Cbi/21/2017 zo dňa 30.4.2018 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
(princíp právnej istoty).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16 CoKR/11/2018 zo dňa 24.10.2018 porušil
právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy
(právo na súdnu ochranu).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/11/2018 zo dňa 24.10.2018 porušil
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd uznesenie Krajského súdu Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/11/2018
zo dňa 24.10.2018, ktorým potvrdil Uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
36Cbi/21/2017 zo dňa 30.4.2018 zrušuje.
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 36Cbi/21/2017 zo dňa
30.4.2018 zrušuje a v račia vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Žiaden účastník nemá nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.“
15. Sťažovateľ v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu. Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
okresného súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že „je pravdepodobné, že po prípadnom
možnom rozhodnutí o tejto sťažnosti a zrušení napádaných uznesení Porušovateľa 1
a Porušovateľa 2 by už mohlo zo strany konkurzného správcu dôjsť k speňaženiu majetku
a k rozdeleniu výťažku zo speňaženia konkurznej podstaty v nižšej výške ako to definuje ZKR
a teda by de facto došlo k nevykonateľnosti navrhovaných Nálezov Ústavného súdu SR.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
16. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde, ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019 upravuje konanie pred ústavným
súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá mu bola doručená
29. novembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde.
18. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľa bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce
prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 ústavy a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
23. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľský výbor,
dotknutý zabezpečený veriteľ a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate,
je oprávnený do 30 dní od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti
podstate do neho nahliadnuť a podaním na predpísanom tlačive namietnuť u správcu
poradie pohľadávky proti podstate. Námietka musí byť podaná včas u správcu
na predpísanom tlačive a musí byť vždy odôvodnená, inak sa na ňu neprihliada.
27. Podľa § 96 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený člen
veriteľského výboru alebo veriteľ, ktorý podal námietku, sa môže do 60 dní od zverejnenia
oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate domáhať, aby súd uznesením určil
poradie pohľadávky proti podstate; v návrhu sa môže domáhať len toho, čo uviedol
v námietke. Ak návrh v tejto lehote nepodá, na jeho námietku sa neprihliada. Voči
uzneseniu, ktorým súd rozhodol o námietke, je prípustné odvolanie
28. Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak počas konkurzného
konania dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie
účastníka konkurzného konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho
vstupe do konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak
návrh na vstup do konkurzného konania zamietne.
29. Podľa § 25 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii len čo uznesenie
o vstupe do konkurzného konania nadobudne právoplatnosť, súd bezodkladne zverejní
oznam o nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia v Obchodnom vestníku.
Od zverejnenia tejto skutočnosti v Obchodnom vestníku môže práva spojené
s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní vykonávať jej nadobúdateľ.
30. Podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii postavenie
účastníka veriteľovi zanikne v rozsahu ním prihlásenej pohľadávky alebo jej dotknutej časti
dňom zverejnenia oznamu podľa § 25 ods. 5.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
31. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, právomoc všeobecných súdov je
pritom ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
32. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
33. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu
zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu bolo sťažovateľom podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie už
uvedených práv napadnutým uznesením okresného súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
34. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05).
35. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02,
36. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje aplikáciu § 96
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom, podľa ktorého sťažovateľ
nebol subjektom oprávneným namietať podľa citovaného zákonného ustanovenia u správcu
poradie pohľadávky proti podstate a následne podať na okresnom súde návrh na určenie
poradia pohľadávky proti podstate. Zároveň v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia
vo vzťahu k aplikácii § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, konkrétne k tej
časti predmetného ustanovenia, v zmysle ktorej „... každý kto tvrdí, že je veriteľom
pohľadávky proti podstate, je oprávnený... na predpísanom tlačive namietnuť u správcu
poradie pohľadávky proti podstate.“.
37. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„17. Za podstatné odvolacie tvrdenie žalobcu považoval odvolací súd tvrdenie
spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení postavenia žalobcu ako subjektu, ktorý bol
oprávnený namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate podľa § 96 ods. 3 ZKR
a následne sa žalobou domáhať, aby súd uznesením určil poradie pohľadávky proti podstate
podľa § 96 ods. 6 ZKR, pretože v čase podania námietky a v čase podania žaloby bolo jeho
postavenie zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi založené zmluvou
o postúpení pohľadávky uzavretej podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na jeho
postavenie zabezpečeného veriteľa nemá vplyv právna skutočnosť zverejnenia oznamu
o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vstupe žalobcu do konkurzného konania podľa
§ 25 ods. 5 ZKR, nakoľko § 96 ods. 3 ZKR je špeciálnym ustanovením k § 25 ods. 1, 5 ZKR.
18. Odvolací súd realizujúc postup podľa § 387 ods. 3 druhá veta CSP uvádza, že sa
nestotožňuje s argumentáciou žalobcu k podstatnému odvolaciemu tvrdeniu a toto tvrdenie
vyhodnotil ako nedôvodné. Ustanovenie § 25 ZKR upravuje procesný postup pre zmenu
účastníka konkurzného konania v prípade, ak sa novým veriteľom pohľadávky v priebehu
konkurzu stane subjekt, ktorý nebol účastníkom konkurzného konania. Právny predchodca
žalobcu, ČSOB, a.s., mal v čase prevodu pohľadávky na žalobcu postavenie účastníka
konkurzného konania (§ 24 ods. 1 ZKR), pričom počas konkurzu nemožno pohľadávku,
ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou, uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak
ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku. Tento účinok vyhlásenia konkurzu
neobmedzoval pôvodného veriteľa pohľadávky. ČSOB, a.s., ktorú prihlásil do konkurzu,
v jeho práve prihlásenú pohľadávku postúpiť podľa § 524 Občianskeho zákonníka, čím
došlo k zmene veriteľa tejto prihlásenej pohľadávky. Postupník sa však zmenou v osobe
veriteľa nestáva automaticky aj účastníkom konkurzného konania. Veriteľ, ktorý nie je
účastníkom konkurzného konania, tak ako aj v danom prípade žalobca, sa stane účastníkom
konkurzného konania až po zverejnení oznámenia o právoplatnosti uznesenia o vstupe do
konkurzného konania v Obchodnom vestníku v súlade s § 25 ods. 5 ZKR. Zo zisteného
skutkového stavuje nepochybné, že žalobca mohol práva spojené s nadobudnutou
pohľadávkou vykonávať v konkurznom konaní dňom 13.9.2017 (§ 199 ods. 9 ZKR), kedy sa
v súlade so zákonom stal účastníkom konkurzného konania. Do tohto dňa, t.j. do 12.9.2017,
mohol práva spojené s prihlásenou pohľadávkou vykonávať pôvodný veriteľ ako účastník
konkurzného konania. Pôvodný veriteľ, ČSOB, a.s. ako oprávnený subjekt - zabezpečený
veriteľ námietku poradia pohľadávky proti podstate podľa § 96 ods. 3 ZKR nepodal. Súd
prvej inštancie správne právne posúdil a uzavrel, že žalobca dňa 14.6.2017 nebol subjektom
oprávneným namietať podľa citovaného zákonného ustanovenia u správkyne poradie
pohľadávky proti podstate. Žalobca počas plynutia 30-dňovej zákonnej lehoty od
zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate nemal postavenie
účastníka konkurzného konania ako zabezpečený veriteľ a v konaní pred súdom prvej
inštancie nielen nepreukázal ani netvrdil, že má postavenie veriteľa pohľadávky proti
podstate, teda tej pohľadávky proti oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa ČSOB, a.s.,
ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku zo speňaženia oddelenej podstaty
zabezpečeného veriteľa ČSOB, a.s.“
38. Ústavný súd konštatuje, že aktívna legitimácia na podanie námietky poradia
pohľadávky proti podstate je v zákone o konkurze a reštrukturalizácii upravená taxatívnym
spôsobom. V zmysle § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú na podanie
námietky poradia pohľadávky proti podstate oprávnené tri rôzne subjekty, a to veriteľský
výbor, dotknutý zabezpečený veriteľ v prípade, že zoznam pohľadávok proti podstate súvisí
s rozvrhom z oddelenej podstaty, a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti
podstate, ktorá by mala byť zaradená do príslušného zoznamu pohľadávok proti podstate,
čo by mala táto osoba v námietke hodnoverným spôsobom preukázať, inak jej oprávnenie
podať námietku poradia pohľadávky proti podstate nepatrí.
38.1 Ústavný súd ďalej konštatuje, že v zákone o konkurze a reštrukturalizácii je
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností upravený aj okamih, od ktorého môže
nadobúdateľ pohľadávky (v danom prípade sťažovateľ, pozn.) vykonávať práva spojené
s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní. Podľa § 25 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nadobúdateľ nadobúda tieto práva odo dňa zverejnenia oznamu
o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení vstupu tejto osoby do konkurzného
konania v Obchodnom vestníku, a pritom platí, že písomnosti, ktoré sa podľa zákona
o konkurze a reštrukturalizácii zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely
tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku (pozri
§ 199 ods. 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Do doby, kým nadobúdateľ nadobudne
práva spojené s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní, je tieto práva
v konkurznom konaní oprávnený vykonávať pôvodný veriteľ pohľadávky.
39. V okolnostiach daného prípadu je zrejmé, že sťažovateľ po tom, čo naňho
pôvodný veriteľ Československá obchodná banka, a. s., postúpil pohľadávku prihlásenú
do konkurzu proti úpadcovi, nadobudol status veriteľa zabezpečenej pohľadávky. Zároveň
je z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh zrejmý aj presný okamih, od ktorého sa
sťažovateľ stal účastníkom konkurzného konania – 13. september 2017, t. j. v čase, keď už
uplynula zákonná lehota na podanie námietky proti poradiu pohľadávky proti podstate
a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate, z čoho vyplýva záver,
že ak sťažovateľ podal námietky proti poradiu pohľadávky proti podstate a návrhu
na určenie poradia pohľadávky proti podstate v zákonom stanovenej lehote, čo v danom
prípade podal, podal ich ako neoprávnená osoba.
40. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu
v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver krajského súdu,
podľa ktorého sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie námietky poradia
pohľadávky proti podstate a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate. Pokiaľ
bol preto na uvedenom základe návrh sťažovateľa na určenie poradia pohľadávky proti
podstate zamietnutý napadnutým uznesením okresného súdu a následne toto rozhodnutie
potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu, nie je možné predmetné napadnuté
uznesenie krajského súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na arbitrárnom,
svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, a teda
za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva.
41. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou
obsiahnutou v odvolaní, podľa ktorej sťažovateľ odvodzoval svoju aktívnu vecnú
legitimáciu aj od znenia § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle
ktorého „... každý kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, je oprávnený...
na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate“, ústavný
súd uvádza:
41.1 Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, ktorú odvolaciu
námietku sťažovateľa ako žalobcu považoval krajský súd za podstatnú (pozri bod 32
odôvodnenia). V danom prípade za podstatné tvrdenia sťažovateľa ako žalobcu obsiahnuté
v odvolaní považoval krajský súd tie, v ktorých sťažovateľ odvodzoval svoju aktívnu vecnú
legitimáciu od svojho postavenia zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi
založeného zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou podľa § 524 ods. 1, 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, na ktoré podľa
sťažovateľa nemá žiaden vplyv právna skutočnosť zverejnenia oznamu o nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o vstupe sťažovateľa ako žalobcu do konkurzného konania.
S uvedenými tvrdeniami sťažovateľa ako žalobcu uvedenými v odvolaní sa krajský súd
vo svojom napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.
41.2 Skutočnosť, že sťažovateľ na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
nadobudol status veriteľa zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi
vylučuje, aby na tom istom hmotnoprávnom základe nadobudol status osoby ktorá tvrdí,
že je veriteľom pohľadávky proti podstate, ktorá by mala byť zaradená do príslušného
zoznamu pohľadávok proti podstate. Ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ v konaní
pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom nielen nepreukázal, ale ani
netvrdil, že má postavenie veriteľa inej pohľadávky proti úpadcovi ako tej, ktorú nadobudol
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.
41.3 Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ krajský súd považoval sťažovateľa za veriteľa
zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi a vo svojom napadnutom
uznesení sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa,
v ktorých tento odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu od svojho postavenia
zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi, je potrebné túto časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia zároveň považovať aj za stanovisko krajského súdu k námietke
sťažovateľa, v ktorej odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu od znenia § 96 ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého „... každý kto tvrdí, že je veriteľom
pohľadávky proti podstate, je oprávnený... na predpísanom tlačive namietnuť u správcu
poradie pohľadávky proti podstate“. Tým, že krajský súd považoval sťažovateľa za veriteľa
zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi, bez ďalšieho vylúčil
možnosť v prípade sťažovateľa odvodzovať jeho vecnú aktívnu legitimáciu od jeho
postavenia ako osoby, ktorá tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, ktorá by mala
byť zaradená do príslušného zoznamu pohľadávok proti podstate. Skutočnosť, že krajský
súd sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne nevyjadril k predmetnej odvolacej
námietke sťažovateľa, neznamená, že jeho postoj k tejto námietke z obsahu napadnutého
uznesenia jednoznačne nevyplýva.
42. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom krajského súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
43. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy a základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
45. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy
a základného práva podľa a čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
ústavný súd pripomína, že sťažovateľ ich porušenie vidí v spojitosti s označeným
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
46. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (IV. ÚS 326/07). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou proti všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
48. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že tieto články majú charakter všeobecného ústavného princípu a primárne
neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný
súd v prípade čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny
záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia,
ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci
Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).
49. Ústavný súd zároveň dodáva, že porušenie právnej istoty i ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná právne relevantná
právna aktivita orgánu verejnej moci môžu mať prirodzene dopad na základné práva
účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo
na súdnu a inú právnu ochranu“, čo však nie je prípad sťažovateľa (pozri bod III.2).
50. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2
ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu