Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Burian & partners, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 819/1, Žilina,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Buriana, vo veci

namietaného porušenia a a základných

práv podľa a uznesením Okresného

súdu Trenčín sp. zn. z 30. apríla 2018 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

a (ďalej len „“) a základných

práv podľa a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej aj

„okresný súd“) sp. zn. z 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2015 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 241/2015

zo 16. decembra 2015 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka AVAKS, s. r. o., M. R.

Štefánika 174/27, Uhrovec, IČO 36534773 [spoločnosť zapísaná v obchodnom registri

Okresného súdu Trenčín, oddiel: Sro, vložka č. 31448/R (ďalej len „úpadca“)], a do funkcie

správcu ustanovil JUDr. Danicu Birošovú, Piaristická 27, Trenčín (ďalej len „správca“).

3. Veriteľ úpadcu – obchodná spoločnosť Československá obchodná banka, a. s.,

Michalská 18, Bratislava, IČO 36854140 [spoločnosť zapísaná v obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 4314/B (ďalej len „Československá

obchodná banka, a. s.“)], si v zákonnej lehote prihlásil svoje pohľadávky do konkurzu

vyhláseného na majetok úpadcu, a to v celkovej výške 662 642,61 €.

4. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. z 18. marca 2016

(ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“) uzatvorenej medzi Československou

obchodnou bankou, a. s., ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom nadobudol

sťažovateľ pohľadávky prihlásené do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. augusta 2017 publikovaným

v Obchodnom vestníku č. 157/2017 zo 16. augusta 2017 sťažovateľovi ako novému

veriteľovi pohľadávok pôvodného veriteľa obchodnej spoločnosti Československá

obchodná banka, a. s., povolil vstup do konkurzného konania, a to v rozsahu postúpených

pohľadávok vo výške 662 642,61 €. Oznam o nadobudnutí právoplatnosti uvedeného

uznesenia sp. zn. z 10. augusta 2017 bol zverejnený v Obchodnom vestníku

č. 174/2017 z 12. septembra 2017.

6. Správca v súvislosti s konkurzom na majetok úpadcu vedeným na okresnom súde

pod sp. zn. zverejnil v Obchodnom vestníku č. 91/2017 z 15. mája 2017

oznam, ktorým oznámil zostavenie zoznamu pohľadávok proti oddelenej podstate

zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a. s., ktoré boli alebo majú byť

uspokojené z výťažku zo speňaženia oddelenej podstaty, zároveň oznámil zámer zostaviť

konečný rozvrh výťažku z tejto oddelenej podstaty a tiež zostavenie zoznamu pohľadávok

proti oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa Československá obchodná banka, a. s.,

ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku zaradeného do tejto oddelenej podstaty,

z ktorej sa rozvrh zostavuje, a zároveň oznámil zámer zostaviť rozvrh výťažku z oddelenej

podstaty zabezpečeného veriteľa.

7. V nadväznosti na zverejnenie oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti

podstate v Obchodnom vestníku sťažovateľ 14. júna 2017 podal v lehote stanovenej v § 96

ods. 3 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“) u správcu námietku poradia pohľadávky proti podstate týkajúcu sa

pohľadávky veriteľa Lyreco CE, SE, Panholec 20, Pezinok, IČO 35958120, proti oddelenej

podstate vo výške 1 391,92 €.

8. Následne sa sťažovateľ v pozícii žalobcu návrhom z 13. júla 2017 proti správcovi

ako žalovanému domáhal určenia, že pohľadávka veriteľa Lyreco CE, SE, Panholec 20,

Pezinok, IČO 35958120, proti oddelenej podstate v konkurznom konaní úpadcu sp. zn.

zapísaná v zozname pohľadávok proti oddelenej podstate, ktorého oznámenie

o zostavení bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 91/2017 z 15. mája 2017, v sume

1 391,92 € nemá byť v sume 1 106,77 € zaradená do zoznamu pohľadávok proti podstate

a do zoznamu pohľadávok proti podstate má byť zaradená iba v sume 285,15 €.

9. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa ako žalobcu na určenie

poradia pohľadávky proti podstate zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie na strane sťažovateľa ako žalobcu.

10. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd

aplikáciou § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v napadnutých uzneseniach

porušili princíp právnej istoty garantovaný v , keď ho ako veriteľa

pohľadávky proti podstate aj napriek výslovnému zneniu § 96 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého „veriteľský výbor, dotknutý zabezpečený veriteľ

a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, je oprávnený do 30 dní

od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate do neho nahliadnuť

a podaním na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate“,

nepovažovali za aktívne legitimovaného na podanie námietky proti poradiu pohľadávky

proti podstate a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate.

12. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že tým, že okresný súd napadnutým uznesením zamietol

jeho návrh na určenie poradia pohľadávky proti podstate a krajský súd toto rozhodnutie

svojím napadnutým uznesením potvrdil, bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť

majetok garantované v spojení so základným právom na rovnaké

zaobchádzanie podľa , keďže v dôsledku rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu nebude v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka uspokojený v takom

rozsahu, ako mu to priznáva zákon o konkurze a reštrukturalizácii.

13. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutými uzneseniami sťažovateľ vidí v tom, „že rozhodnutie prvostupňového súdu

a následne odvolacieho súdu je nepreskúmateľné s ohľadom na nedostatky v jeho

odôvodnení“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na tú časť napadnutého uznesenia

krajského súdu, v ktorej krajský súd «síce uvádza, že sa nestotožňuje s argumentáciou

žalobcu a že tvrdenie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Následne sa súd v odôvodnení

venuje tomu, že námietku mal podať hmotnoprávny predchodca v právach veriteľa

(postupca pohľadávky), avšak nijakým spôsobom Porušovateľ 2 (krajský súd, pozn.)

nezdôvodnil, prečo nevzal do úvahy jednoznačnú dikciu zákona „... každý, kto tvrdí, že je

veriteľom pohľadávky proti podstate“».

14. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

Uznesením zo dňa 30.4.2018 porušil právo Sťažovateľa

podľa SR (právo vlastniť majetok) v spojení s SR

(právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s (právo na súdnu

ochranu).

Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

Uznesením zo dňa 30.4.2018 porušil SR

(princíp právnej istoty).

Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. zo dňa 24.10.2018 porušil

právo Sťažovateľa podľa SR (právo vlastniť majetok) v spojení s

ods. 1 SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s

(právo na súdnu ochranu).

Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. zo dňa 24.10.2018 porušil

SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd uznesenie Krajského súdu Trenčín uznesením sp. zn.

zo dňa 24.10.2018, ktorým potvrdil Uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn.

zo dňa 30.4.2018 zrušuje.

Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. zo dňa

30.4.2018 zrušuje a v račia vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Žiaden účastník nemá nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.“

15. Sťažovateľ v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu. Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

okresného súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že „je pravdepodobné, že po prípadnom

možnom rozhodnutí o tejto sťažnosti a zrušení napádaných uznesení Porušovateľa 1

a Porušovateľa 2 by už mohlo zo strany konkurzného správcu dôjsť k speňaženiu majetku

a k rozdeleniu výťažku zo speňaženia konkurznej podstaty v nižšej výške ako to definuje

a teda by de facto došlo k nevykonateľnosti navrhovaných Nálezov Ústavného súdu SR.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

16. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde, ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019 upravuje konanie pred ústavným

súdom. V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá mu bola doručená

29. novembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

18. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľa bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce

prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

20. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1

a a svojich základných práv podľa a .

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľský výbor,

dotknutý zabezpečený veriteľ a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate,

je oprávnený do 30 dní od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti

podstate do neho nahliadnuť a podaním na predpísanom tlačive namietnuť u správcu

poradie pohľadávky proti podstate. Námietka musí byť podaná včas u správcu

na predpísanom tlačive a musí byť vždy odôvodnená, inak sa na ňu neprihliada.

27. Podľa § 96 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený člen

veriteľského výboru alebo veriteľ, ktorý podal námietku, sa môže do 60 dní od zverejnenia

oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate domáhať, aby súd uznesením určil

poradie pohľadávky proti podstate; v návrhu sa môže domáhať len toho, čo uviedol

v námietke. Ak návrh v tejto lehote nepodá, na jeho námietku sa neprihliada. Voči

uzneseniu, ktorým súd rozhodol o námietke, je prípustné odvolanie

28. Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak počas konkurzného

konania dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie

účastníka konkurzného konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho

vstupe do konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak

návrh na vstup do konkurzného konania zamietne.

29. Podľa § 25 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii len čo uznesenie

o vstupe do konkurzného konania nadobudne právoplatnosť, súd bezodkladne zverejní

oznam o nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia v Obchodnom vestníku.

Od zverejnenia tejto skutočnosti v Obchodnom vestníku môže práva spojené

s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní vykonávať jej nadobúdateľ.

30. Podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii postavenie

účastníka veriteľovi zanikne v rozsahu ním prihlásenej pohľadávky alebo jej dotknutej časti

dňom zverejnenia oznamu podľa § 25 ods. 5.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu a , základných

práv podľa a napadnutým uznesením okresného súdu

31. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, právomoc všeobecných súdov je

pritom založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

32. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

33. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu

zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu bolo sťažovateľom podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie už

uvedených práv napadnutým uznesením okresného súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

34. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

35. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS . ,

).

36. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje aplikáciu § 96

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom, podľa ktorého sťažovateľ

nebol subjektom oprávneným namietať podľa citovaného zákonného ustanovenia u správcu

poradie pohľadávky proti podstate a následne podať na okresnom súde návrh na určenie

poradia pohľadávky proti podstate. Zároveň v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia

vo vzťahu k aplikácii § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, konkrétne k tej

časti predmetného ustanovenia, v zmysle ktorej „... každý kto tvrdí, že je veriteľom

pohľadávky proti podstate, je oprávnený... na predpísanom tlačive namietnuť u správcu

poradie pohľadávky proti podstate.“.

37. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„17. Za podstatné odvolacie tvrdenie žalobcu považoval odvolací súd tvrdenie

spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení postavenia žalobcu ako subjektu, ktorý bol

oprávnený namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate podľa

a následne sa žalobou domáhať, aby súd uznesením určil poradie pohľadávky proti podstate

podľa , pretože v čase podania námietky a v čase podania žaloby bolo jeho

postavenie zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi založené zmluvou

o postúpení pohľadávky uzavretej podľa , a na jeho

postavenie zabezpečeného veriteľa nemá vplyv právna skutočnosť zverejnenia oznamu

o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vstupe žalobcu do konkurzného konania podľa

, nakoľko je špeciálnym ustanovením k , .

18. Odvolací súd realizujúc postup podľa druhá veta uvádza, že sa

nestotožňuje s argumentáciou žalobcu k podstatnému odvolaciemu tvrdeniu a toto tvrdenie

vyhodnotil ako nedôvodné. Ustanovenie upravuje procesný postup pre zmenu

účastníka konkurzného konania v prípade, ak sa novým veriteľom pohľadávky v priebehu

konkurzu stane subjekt, ktorý nebol účastníkom konkurzného konania. Právny predchodca

žalobcu, ČSOB, a.s., mal v čase prevodu pohľadávky na žalobcu postavenie účastníka

konkurzného konania ( ), pričom počas konkurzu nemožno pohľadávku,

ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou, uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak

ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku. Tento účinok vyhlásenia konkurzu

neobmedzoval pôvodného veriteľa pohľadávky. ČSOB, a.s., ktorú prihlásil do konkurzu,

v jeho práve prihlásenú pohľadávku postúpiť podľa , čím

došlo k zmene veriteľa tejto prihlásenej pohľadávky. Postupník sa však zmenou v osobe

veriteľa nestáva automaticky aj účastníkom konkurzného konania. Veriteľ, ktorý nie je

účastníkom konkurzného konania, tak ako aj v danom prípade žalobca, sa stane účastníkom

konkurzného konania až po zverejnení oznámenia o právoplatnosti uznesenia o vstupe do

konkurzného konania v Obchodnom vestníku v súlade s . Zo zisteného

skutkového stavuje nepochybné, že žalobca mohol práva spojené s nadobudnutou

pohľadávkou vykonávať v konkurznom konaní dňom 13.9.2017 ( ), kedy sa

v súlade so zákonom stal účastníkom konkurzného konania. Do tohto dňa, t.j. do 12.9.2017,

mohol práva spojené s prihlásenou pohľadávkou vykonávať pôvodný veriteľ ako účastník

konkurzného konania. Pôvodný veriteľ, ČSOB, a.s. ako oprávnený subjekt - zabezpečený

veriteľ námietku poradia pohľadávky proti podstate podľa nepodal. Súd

prvej inštancie správne právne posúdil a uzavrel, že žalobca dňa 14.6.2017 nebol subjektom

oprávneným namietať podľa citovaného zákonného ustanovenia u správkyne poradie

pohľadávky proti podstate. Žalobca počas plynutia 30-dňovej zákonnej lehoty od

zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate nemal postavenie

účastníka konkurzného konania ako zabezpečený veriteľ a v konaní pred súdom prvej

inštancie nielen nepreukázal ani netvrdil, že má postavenie veriteľa pohľadávky proti

podstate, teda tej pohľadávky proti oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa ČSOB, a.s.,

ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku zo speňaženia oddelenej podstaty

zabezpečeného veriteľa ČSOB, a.s.“

38. Ústavný súd konštatuje, že aktívna legitimácia na podanie námietky poradia

pohľadávky proti podstate je v zákone o konkurze a reštrukturalizácii upravená taxatívnym

spôsobom. V zmysle § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú na podanie

námietky poradia pohľadávky proti podstate oprávnené tri rôzne subjekty, a to veriteľský

výbor, dotknutý zabezpečený veriteľ v prípade, že zoznam pohľadávok proti podstate súvisí

s rozvrhom z oddelenej podstaty, a každý, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti

podstate, ktorá by mala byť zaradená do príslušného zoznamu pohľadávok proti podstate,

čo by mala táto osoba v námietke hodnoverným spôsobom preukázať, inak jej oprávnenie

podať námietku poradia pohľadávky proti podstate nepatrí.

38.1 Ústavný súd ďalej konštatuje, že v zákone o konkurze a reštrukturalizácii je

jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností upravený aj okamih, od ktorého môže

nadobúdateľ pohľadávky (v danom prípade sťažovateľ, pozn.) vykonávať práva spojené

s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní. Podľa § 25 ods. 5 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nadobúdateľ nadobúda tieto práva odo dňa zverejnenia oznamu

o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení vstupu tejto osoby do konkurzného

konania v Obchodnom vestníku, a pritom platí, že písomnosti, ktoré sa podľa zákona

o konkurze a reštrukturalizácii zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely

tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku (pozri

§ 199 ods. 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Do doby, kým nadobúdateľ nadobudne

práva spojené s nadobudnutou pohľadávkou v konkurznom konaní, je tieto práva

v konkurznom konaní oprávnený vykonávať pôvodný veriteľ pohľadávky.

39. V okolnostiach daného prípadu je zrejmé, že sťažovateľ po tom, čo naňho

pôvodný veriteľ Československá obchodná banka, a. s., postúpil pohľadávku prihlásenú

do konkurzu proti úpadcovi, nadobudol status veriteľa zabezpečenej pohľadávky. Zároveň

je z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh zrejmý aj presný okamih, od ktorého sa

sťažovateľ stal účastníkom konkurzného konania – 13. september 2017, t. j. v čase, keď už

uplynula zákonná lehota na podanie námietky proti poradiu pohľadávky proti podstate

a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate, z čoho vyplýva záver,

že ak sťažovateľ podal námietky proti poradiu pohľadávky proti podstate a návrhu

na určenie poradia pohľadávky proti podstate v zákonom stanovenej lehote, čo v danom

prípade podal, podal ich ako neoprávnená osoba.

40. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu

v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver krajského súdu,

podľa ktorého sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie námietky poradia

pohľadávky proti podstate a návrhu na určenie poradia pohľadávky proti podstate. Pokiaľ

bol preto na uvedenom základe návrh sťažovateľa na určenie poradia pohľadávky proti

podstate zamietnutý napadnutým uznesením okresného súdu a následne toto rozhodnutie

potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu, nie je možné predmetné napadnuté

uznesenie krajského súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na arbitrárnom,

svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, a teda

za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva.

41. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní, podľa ktorej sťažovateľ odvodzoval svoju aktívnu vecnú

legitimáciu aj od znenia § 96 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle

ktorého „... každý kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, je oprávnený...

na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate“, ústavný

súd uvádza:

41.1 Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, ktorú odvolaciu

námietku sťažovateľa ako žalobcu považoval krajský súd za podstatnú (pozri bod 32

odôvodnenia). V danom prípade za podstatné tvrdenia sťažovateľa ako žalobcu obsiahnuté

v odvolaní považoval krajský súd tie, v ktorých sťažovateľ odvodzoval svoju aktívnu vecnú

legitimáciu od svojho postavenia zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi

založeného zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou podľa § 524 ods. 1, 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov, na ktoré podľa

sťažovateľa nemá žiaden vplyv právna skutočnosť zverejnenia oznamu o nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia o vstupe sťažovateľa ako žalobcu do konkurzného konania.

S uvedenými tvrdeniami sťažovateľa ako žalobcu uvedenými v odvolaní sa krajský súd

vo svojom napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.

41.2 Skutočnosť, že sťažovateľ na základe zmluvy o postúpení pohľadávky

nadobudol status veriteľa zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi

vylučuje, aby na tom istom hmotnoprávnom základe nadobudol status osoby ktorá tvrdí,

že je veriteľom pohľadávky proti podstate, ktorá by mala byť zaradená do príslušného

zoznamu pohľadávok proti podstate. Ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ v konaní

pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom nielen nepreukázal, ale ani

netvrdil, že má postavenie veriteľa inej pohľadávky proti úpadcovi ako tej, ktorú nadobudol

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.

41.3 Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ krajský súd považoval sťažovateľa za veriteľa

zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi a vo svojom napadnutom

uznesení sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa,

v ktorých tento odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu od svojho postavenia

zabezpečeného veriteľa pohľadávky proti úpadcovi, je potrebné túto časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia zároveň považovať aj za stanovisko krajského súdu k námietke

sťažovateľa, v ktorej odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu od znenia § 96 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého „... každý kto tvrdí, že je veriteľom

pohľadávky proti podstate, je oprávnený... na predpísanom tlačive namietnuť u správcu

poradie pohľadávky proti podstate“. Tým, že krajský súd považoval sťažovateľa za veriteľa

zabezpečenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu proti úpadcovi, bez ďalšieho vylúčil

možnosť v prípade sťažovateľa odvodzovať jeho vecnú aktívnu legitimáciu od jeho

postavenia ako osoby, ktorá tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, ktorá by mala

byť zaradená do príslušného zoznamu pohľadávok proti podstate. Skutočnosť, že krajský

súd sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne nevyjadril k predmetnej odvolacej

námietke sťažovateľa, neznamená, že jeho postoj k tejto námietke z obsahu napadnutého

uznesenia jednoznačne nevyplýva.

42. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom krajského súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

43. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu a a základného

práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu

45. V súvislosti s namietaným porušením a

a základného práva podľa a napadnutým uznesením krajského súdu

ústavný súd pripomína, že sťažovateľ ich porušenie vidí v spojitosti s označeným

základným právom podľa , pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

46. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou proti všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť

sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s .

48. Pokiaľ ide o namietané porušenie a , ústavný súd

konštatuje, že tieto články majú charakter všeobecného ústavného princípu a primárne

neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný

súd v prípade a stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny

záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia,

ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci

Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (, ).

49. Ústavný súd zároveň dodáva, že porušenie právnej istoty i ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná právne relevantná

právna aktivita orgánu verejnej moci môžu mať prirodzene dopad na základné práva

účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“, čo však nie je prípad sťažovateľa (pozri bod III.2).

50. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2

v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu