Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1618 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1868)IV. ÚS 476/2012
PDF · 234.16 KB
No categories available
IV. ÚS 476/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.
M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľ podal na Okresný súd Prešov návrh na začatie konania zo dňa 12. 05.
2010 voči odporcovi v I. rade D. G. a odporcovi v II. rade M. G. o zaplatenia sumy
7.165,33 € s príslušenstvom.
Okresný súd Prešov v danej veci rozhodol rozsudkom, č. k. 29 C 131/2011-127
zo dňa 23. 11. 2011 tak, že odporcov zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy
istiny vo výške 6.543,91 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia,
úrokom z omeškania zo sumy 89,66 € s 25 % úrokom ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia
a vo zvyšku súd návrh zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol: „Z ustanovenia § 502
a § 503 Obchodného zákonníka podľa názoru súdu vyplýva, že dlžník je povinný na základe
zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Súd pritom odkazuje na záver
odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva,
že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti
dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Prešov sťažovateľ považoval za nesprávne,
a preto voči rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 29 C 131/2001-127 podal v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Obchodného zákonníka (č. 513/1991
Zb.) a zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z. z.), z ktorých jednoznačne
vyplývalo, že Okresný súd Prešov predmetnú vec nesprávne právne posúdil.
Sťažovateľ poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „zmluvou
o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a zaplatiť úroky.“ Ďalej poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, podľa ktorého „spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“
Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení nepochybne vyplýva, že pri
poskytnutí peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere, má veriteľ nárok na úroky až
do doby zaplatenia poskytnutých peňažných prostriedkov (ako odplatu za poskytnutie
úveru).
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zjavne nerozlišuje medzi splatením
a zosplatnením úveru, pričom ide o pojmy s odlišnými dôsledkami pre existenciu nároku
veriteľa. Splatením úveru sa rozumie jeho vrátenie veriteľovi spolu s úrokmi, ktoré plnia
funkciu odplaty pre veriteľa. Splatením úveru aj s úrokom zaniká nárok veriteľa.
Zosplatnením sa naopak rozumie určenie splatnosti celého dlhu, v prípadoch, kedy bolo
vrátenie dlhu dohodnuté vo forme splátok. Okamih zosplatnenia úveru nemá za následok
zánik nároku veriteľa na poskytnuté peňažné prostriedky ani nároku na úroky,
Krajský súd v Prešove potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov a v odôvodnení
svojho rozhodnutia okrem iného uviedol (str. 4, ods. 6 a 7), „V predmetnej veci súd prvého
stupňa správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky)
z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátky).
Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle § 369
Obchodného zákonníka. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický,
pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo
značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/98, na ktoré odkazujú
Okresný súd Prešov, ako aj Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutí, súdy
nesprávne interpretovali a aplikovali, čím porušili základné práva sťažovateľa.
Z citácie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že
súdy v snahe chrániť žalovaných ako spotrebiteľov (nad rámec zachovania zásad
občianskeho súdneho konania) použili len časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktoré
okrem iného bolo dôsledkom zrušenia rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Podľa obidvomi súdmi citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“
Judikát R 59/1998 bol publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2000, str. 81-84.
Logickým výkladom textu judikátu je rovnako možno dospieť k názoru, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa práve naopak vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky
z peňažných prostriedkov až do vrátenia peňažných prostriedkov
Okresný súd Prešov nekomplexne vyňal úryvok z odôvodnenia rozhodnutia, bez
ohľadu na celý obsah a účel predmetného judikátu. Záver rozhodnutia jednoznačne
neodôvodňuje rozhodnutie súdu. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd sa rovnako
nelogicky stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Prešov.
S ohľadom na právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom
máme za to, že súd nesprávnou interpretáciou a aplikáciou platnej a účinnej právnej úpravy
porušil aj ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované ustanovením článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 131/2001-127 sa stal právoplatným dňa
12. 06. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co/30/2011-145 zo
dňa 30. 05. 2012.»
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Prešov, č. k. 29 C/131/2011-127 z 23. 11. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.
k. 1 Co/30/2012 z 30. 05. 2012 boli porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 29 C/131/2011-127 z 23. 11. 2011
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 1 Co/30/2012 z 30. 05. 2012 sa zrušujú a vec
sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Prešov) na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
323,72 €.“
Sťažovateľka doplnila sťažnosť o splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi
v konaní pred ústavným súdom v prílohe podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
7. septembra 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra
2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného
súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011, ktorým okresný súd žalobe
sťažovateľky v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že
ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa
platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd, t. j. právomoc ústavného
súdu je subsidiárna.
Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu
krajskému súdu, napokon sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný
dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012
Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012, ktorým tento súd
potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,
ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení
napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„Je nesporné, že žalovaní sa v súlade so zmluvou o úvere zaviazali poskytnutý úver
vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 15,8 % ročne pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške 4.641,- Sk od 25. 9. 2008 s tým, že splatnosť úveru bola dohodnutá
k 25. 8. 2013.
Z ustanovenia § 502 a 503 Obchodného zákonníka podľa názoru súdu vyplýva, že
dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti
úveru.
Súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky
z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva
do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
Z uvedeného dôvodu má preto žalobca ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého
úroku z úveru iba do 25. 8. 2009, t. j. do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný
s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku
z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka.
Na základe uvedeného preto súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nesplatenej
časti istiny úveru, kapitalizované dohodnuté zmluvné úroky ku dňu zosplatnenia úveru
vrátane nezaplatených splatných bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia a kapitalizované
dohodnuté úroky z omeškania k poslednej delikvencii úverového účtu k 24. 3. 2010
a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.197,69 EUR
pozostávajúcej z nesplatenej istiny úveru, kapitalizovaných zmluvných úrokov ku dňu
zosplatnenia úveru a nezaplatených bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia úveru.“
Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok
okresného súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011, pričom v tomto rozsudku
okrem iného uviedol:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a to bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný
výrok napadnutého rozsudku, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj
súvisiaci výrok o trovách konania a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené,
ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako
taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, že vo vzťahu k zamietavej časti
výroku rozsudku, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe
ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého
stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.“
Odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu, aplikoval a vykladal príslušnú právnu úpravu, na ktorú
poukazovala sťažovateľka aj vo svojej sťažnosti, takto:
„Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že
na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy
a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky,
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky
z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol
zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžník je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania
najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, od
spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve
o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.
V predmetnej veci súd prvého stupňa správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej
praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že
dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu
(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle
Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom
prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak
v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani citované ustanovenie § 6
ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie
žalobca a podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.
Toto ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy
spotrebiteľ – dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku
obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky.
Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi
k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
Správne túto situáciu rozanalyzoval súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia a v závislosti od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne
uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z citovaného uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok v tejto časti
ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý je taktiež vecne
správny.
V ostatnom poukazuje odvolací súd na výstižné a správne dôvody súdu prvého
stupňa uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“
Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi
úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok
vo výške 15,8 % ročne od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti
dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej
sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru
v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej
časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný
súd za ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku o porušení čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňuje tým, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
krajský súd „nesprávnym výkladom a aplikáciou právneho predpisu spôsobil, že protistrana
v súdnom konaní nadobudla výhodnejšie postavenie v konaní, čím bol poškodený
sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím konaním nezabezpečil rovnosť účastníkov“, a spája ju
s rozhodnutím, ktorým okresný súd zamietol a krajský súd potvrdil časť jej žaloby. Táto
skutočnosť sama osebe nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o porušení
zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy. Pri preskúmavaní
veci ústavný súd preto dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a možným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy v neprospech
sťažovateľky.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012 a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako ani namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy, odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012