Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 476/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Prešov č. k. -127 z 23. novembra 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. -145 z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.

M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 v spojení s (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -127 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -145 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ podal na Okresný súd Prešov návrh na začatie konania zo dňa 12. 05.

2010 voči odporcovi v I. rade D. G. a odporcovi v II. rade M. G. o zaplatenia sumy

7.165,33 € s príslušenstvom.

Okresný súd Prešov v danej veci rozhodol rozsudkom, č. k. -127

zo dňa 23. 11. 2011 tak, že odporcov zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy

istiny vo výške 6.543,91 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia,

úrokom z omeškania zo sumy 89,66 € s 25 % úrokom ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia

a vo zvyšku súd návrh zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol: „Z ustanovenia § 502

a podľa názoru súdu vyplýva, že dlžník je povinný na základe

zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov

až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Súd pritom odkazuje na záver

odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva,

že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti

dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Prešov sťažovateľ považoval za nesprávne,

a preto voči rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -127 podal v zákonnej

lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia (č. 513/1991

Zb.) a zákona o spotrebiteľských úveroch (č. ), z ktorých jednoznačne

vyplývalo, že Okresný súd Prešov predmetnú vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľ poukázal na ust. , podľa ktorého „zmluvou

o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné

prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť

a zaplatiť úroky.“ Ďalej poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch, podľa ktorého „spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie

od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení nepochybne vyplýva, že pri

poskytnutí peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere, má veriteľ nárok na úroky až

do doby zaplatenia poskytnutých peňažných prostriedkov (ako odplatu za poskytnutie

úveru).

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zjavne nerozlišuje medzi splatením

a zosplatnením úveru, pričom ide o pojmy s odlišnými dôsledkami pre existenciu nároku

veriteľa. Splatením úveru sa rozumie jeho vrátenie veriteľovi spolu s úrokmi, ktoré plnia

funkciu odplaty pre veriteľa. Splatením úveru aj s úrokom zaniká nárok veriteľa.

Zosplatnením sa naopak rozumie určenie splatnosti celého dlhu, v prípadoch, kedy bolo

vrátenie dlhu dohodnuté vo forme splátok. Okamih zosplatnenia úveru nemá za následok

zánik nároku veriteľa na poskytnuté peňažné prostriedky ani nároku na úroky,

Krajský súd v Prešove potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov a v odôvodnení

svojho rozhodnutia okrem iného uviedol (str. 4, ods. 6 a 7), „V predmetnej veci súd prvého

stupňa správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky)

z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátky).

Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle § 369

. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický,

pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťaženiu to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo

značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/98, na ktoré odkazujú

Okresný súd Prešov, ako aj Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutí, súdy

nesprávne interpretovali a aplikovali, čím porušili základné práva sťažovateľa.

Z citácie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že

súdy v snahe chrániť žalovaných ako spotrebiteľov (nad rámec zachovania zásad

občianskeho súdneho konania) použili len časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktoré

okrem iného bolo dôsledkom zrušenia rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Podľa obidvomi súdmi citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky

a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom

omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“

Judikát R 59/1998 bol publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2000, str. 81-84.

Logickým výkladom textu judikátu je rovnako možno dospieť k názoru, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa práve naopak vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky

z peňažných prostriedkov až do vrátenia peňažných prostriedkov

Okresný súd Prešov nekomplexne vyňal úryvok z odôvodnenia rozhodnutia, bez

ohľadu na celý obsah a účel predmetného judikátu. Záver rozhodnutia jednoznačne

neodôvodňuje rozhodnutie súdu. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd sa rovnako

nelogicky stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Prešov.

S ohľadom na právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom

máme za to, že súd nesprávnou interpretáciou a aplikáciou platnej a účinnej právnej úpravy

porušil aj ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované ustanovením článku 46

ods. 1 .

Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -127 sa stal právoplatným dňa

12. 06. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -145 zo

dňa 30. 05. 2012.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo rovnosti účastníkov v konaní podľa ods.

3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prešov, č. k. -127 z 23. 11. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.

k. z 30. 05. 2012 boli porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. -127 z 23. 11. 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. z 30. 05. 2012 sa zrušujú a vec

sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Prešov) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,72 €.“

Sťažovateľka doplnila sťažnosť o splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi

v konaní pred ústavným súdom v prílohe podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

7. septembra 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 23. novembra

2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. -145 z 30. mája 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -127 z 23. novembra 2011

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného

súdu č. k. -127 z 23. novembra 2011, ktorým okresný súd žalobe

sťažovateľky v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že

ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa

platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd, t. j. právomoc ústavného

súdu je subsidiárna.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu

krajskému súdu, napokon sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný

dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je

ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -145 z 30. mája 2012

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -145 z 30. mája 2012, ktorým tento súd

potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení

napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Je nesporné, že žalovaní sa v súlade so zmluvou o úvere zaviazali poskytnutý úver

vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 15,8 % ročne pravidelnými mesačnými

splátkami vo výške 4.641,- Sk od 25. 9. 2008 s tým, že splatnosť úveru bola dohodnutá

k 25. 8. 2013.

Z ustanovenia a 503 podľa názoru súdu vyplýva, že

dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby

poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti

úveru.

Súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky

z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva

do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.

Z uvedeného dôvodu má preto žalobca ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého

úroku z úveru iba do 25. 8. 2009, t. j. do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný

s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku

z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. .

Na základe uvedeného preto súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nesplatenej

časti istiny úveru, kapitalizované dohodnuté zmluvné úroky ku dňu zosplatnenia úveru

vrátane nezaplatených splatných bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia a kapitalizované

dohodnuté úroky z omeškania k poslednej delikvencii úverového účtu k 24. 3. 2010

a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V súlade s ust. a Nariadenia vlády č.

priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.197,69 EUR

pozostávajúcej z nesplatenej istiny úveru, kapitalizovaných zmluvných úrokov ku dňu

zosplatnenia úveru a nezaplatených bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia úveru.“

Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu č. k. -127 z 23. novembra 2011, pričom v tomto rozsudku

okrem iného uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný

výrok napadnutého rozsudku, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj

súvisiaci výrok o trovách konania a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené,

ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako

taký nadobudol právoplatnosť ( veta prvá ).

Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, že vo vzťahu k zamietavej časti

výroku rozsudku, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má

podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého

stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.“

Odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil napadnutý

rozsudok okresného súdu, aplikoval a vykladal príslušnú právnu úpravu, na ktorú

poukazovala sťažovateľka aj vo svojej sťažnosti, takto:

„Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že

na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy

a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky,

Podľa , ak je dlžník v omeškaní so splnením

peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky

z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný

platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol

zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžník je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania

najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa o spotrebiteľských úveroch, od

spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve

o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok

diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.

V predmetnej veci súd prvého stupňa správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej

praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) vyplýva, že

dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu

(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle

.

Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom

prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak

v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú

nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani citované ustanovenie § 6

ods. 2 o spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie

žalobca a podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie

od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.

Toto ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy

spotrebiteľ – dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku

obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky.

Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi

k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim

platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

Správne túto situáciu rozanalyzoval súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia a v závislosti od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne

uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu

nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z citovaného uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol a v súlade s ustanovením odvolací súd rozsudok v tejto časti

ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý je taktiež vecne

správny.

V ostatnom poukazuje odvolací súd na výstižné a správne dôvody súdu prvého

stupňa uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ( ).“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom

okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi

úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok

vo výške 15,8 % ročne od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti

dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej

sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru

v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej

časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný

súd za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie v spojení s

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku o porušení čl. 46 ods. 1

v spojení s odôvodňuje tým, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

krajský súd „nesprávnym výkladom a aplikáciou právneho predpisu spôsobil, že protistrana

v súdnom konaní nadobudla výhodnejšie postavenie v konaní, čím bol poškodený

sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím konaním nezabezpečil rovnosť účastníkov“, a spája ju

s rozhodnutím, ktorým okresný súd zamietol a krajský súd potvrdil časť jej žaloby. Táto

skutočnosť sama osebe nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o porušení

zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v . Pri preskúmavaní

veci ústavný súd preto dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a možným porušením v neprospech

sťažovateľky.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. -145 z 30. mája 2012 a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práv podľa

dohovoru, ako ani namietaným porušením , odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012