Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl.

47 ods. 2 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 8. októbra 2008 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. mája 2008 a uznesením

Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 14. marca 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2008 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a),

, 2 a 3, a (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 8. októbra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 8. októbra

2008“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co

114/2008 z 30. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie z 30. mája 2008“) a uznesením Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -148 zo 14. marca 2008 (ďalej aj

„uznesenie zo 14. marca 2008“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou

doručenou krajskému súdu 4. marca 2005 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým súd

zaviaže odporcu – Obec S. – zaplatiť im sumu 4 136 Sk s prísl. a úrok z omeškania vo výške

13 % od 19. júna 2003 do zaplatenia. Krajský súd uznesením sp. zn. z 31.

marca 2005 postúpil vec na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd o veci rozhodol

rozsudkom č. k. -76 zo 17. januára 2007, ktorým žalobu zamietol. Proti

tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 1. marca 2007 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. októbra 2007 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 13. marca 2008 dovolanie

(ďalej len „dovolanie proti rozsudku krajského súdu“), požiadali o oslobodenie od platenia

súdneho poplatku za dovolanie a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Okresný súd

uznesením zo 14. marca 2008 sťažovateľom nepriznal oslobodenie od platenia súdneho

poplatku a neustanovil im zástupcu z radov advokátov. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podali sťažovatelia 9. apríla 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. mája 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 30. júla 2008

dovolanie (ďalej len „dovolanie proti uzneseniu krajského súdu“).

Uznesením okresného súdu č. k. -218 z 31. júla 2008 boli sťažovatelia

v súvislosti s podaným dovolaním proti rozsudku krajského súdu poučení, že podľa § 241

ods. 1 druhej vety (ďalej aj „OSP“) musia byť v dovolacom

konaní zastúpení advokátom. Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre

dovolacie konanie zvolili advokáta a v určenej lehote doručili splnomocnenie na ich

zastupovanie pred dovolacím súdom. Sťažovatelia si advokáta pre dovolacie konanie

nezvolili.

Uznesením okresného súdu č. k. -222 z 18. augusta 2008 boli

sťažovatelia v súvislosti s podaným dovolaním proti uzneseniu krajského súdu poučení, že

podľa druhej vety musia byť v dovolacom konaní zastúpení advokátom.

Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre dovolacie konanie zvolili advokáta

a v určenej lehote doručili splnomocnenie na ich zastupovanie pred dovolacím súdom.

Sťažovatelia si advokáta pre dovolacie konanie nezvolili.

Najvyšší súd uznesením z 8. októbra 2008 konanie o dovolaní sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2007 zastavil a súčasne týmto

uznesením ďalšie dovolanie sťažovateľov smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. mája 2008 odmietol.

Sťažovatelia vyjadrujú názor, že k porušeniu ich základných práv a slobôd „... došlo

aj zo strany súdov, zamietavým rozsudkom Okresného súdu a následne rozsudkom

Krajského súdu v Žiline, ktorými bola zamietnutá žaloba na ochranu práv s náhradou škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom obce, len preto a na tom základe, že

z nevedomosti sťažovateľov, nakoľko nemajú právnické vzdelanie a právna pomoc im bola

súdmi zamietnutá, uviedli v žalobe nesprávnu právnu normu na čo mali podľa § 43 ods. 1

, byť súdom upozornení a vyzvaní, aby podanie opravili resp. doplnili,

čo však súd neurobil a žalobu zamietol i keď táto vada mu nebránila rozhodovať v zmysle

svojej právomoci podľa správnej zákonnej normy - ...

základné práva a slobody sťažovateľov, boli porušené aj rozhodovaním NS SR,

ktorým znemožnili sťažovateľom konať pred súdom z tých istých dôvodov, ktoré boli

citované v rozsudkoch, ako aj zamietnutím oslobodenia od platenia súdnych poplatkov

s pridelením bezplatného zástupcu...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Odmietnutím žaloby sťažovateľov a zastavením konania vo veci preskúmania

konania obce S. s náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri

spoplatňovaní odobratej vody z obecného vodovodu neprítomnej dcéry sťažovateľov, došlo

k porušeniu ich základného práva na plnenie si povinností v medziach zákona a na základe

zákona a súdnej ochrany ich základných práv a slobôd upravených v čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl.

13 ods. 1 písm. a, č. 46 ods. 1, 2, 3, a SR.

Rozhodnutím NS SR v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline a Okresného

súdu v Žiline sa zrušujú.

NS SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo

keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv zaručených v

čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

uznesením okresného súdu zo 14. marca 2008, uznesením krajského súdu z 30. mája

2008 a uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008.

1. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46

ods. 1, 2 a 3, a uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. marca 2008

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom svojím uznesením

rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46

ods. 1, 2 a 3, a uznesením krajského súdu z 30. mája

2008

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

, ).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu zistil, že namietané uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2008.

Nadobudnutím právoplatnosti predmetného uznesenia krajského súdu začala

sťažovateľom plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, keďže v uvedenom ustanovení sa výslovne uvádza, že

„sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom

z príslušných ustanovení upravujúcich inštitút dovolania

vyplýva, že samotné podanie dovolania, ktoré najvyšší súd v okolnostiach prípadu ako

neprípustné odmietol, nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia napadnutého

dovolania, a teda ani na plynutie lehoty podľa . Zo

zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu

8. decembra 2008 a doručená ústavnému súdu 10. decembra 2008.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľov

bola v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu ústavnému súdu doručená

zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v , a preto ju pri

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

z 8. októbra 2008

a) Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 30. mája 2008

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania.

Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, krajský súd uznesením z 30. mája 2008

potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. marca 2008, ktorým tento sťažovateľom nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a neustanovil im zástupcov z radov

advokátov, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, že

pomery sťažovateľov neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, a tým ani

podmienky na ustanovenie zástupcov z radov advokátov. Proti tomuto rozhodnutiu podali

sťažovatelia dovolanie, ktorým vyčítali krajskému súdu, že nezohľadnil náležitým

spôsobom ich nepriaznivé pomery.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu

uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, pričom konštatoval, že: „i keď

dovolatelia v konaní o (druhom) dovolaní nie sú zastúpení advokátom a nemajú právnické

vzdelanie ( ), povaha napadnutého rozhodnutia vylučuje, aby v prípade

tohto dovolania bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod pre

zastavenie konania. Za situácie, kedy je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie

súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie

na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 ), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého

stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ). Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je

napadnuté (druhým) dovolaním, nevykazuje znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno

prípustnosť dovolania žalobcov 1), 2) vyvodiť z ustanovenia a

Potrebné je uviesť aj to, že vzhľadom na výšku uplatňovaného nároku je dovolanie

neprípustné aj s poukazom na ustanovenie

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepadal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však

odvolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcami 1), 2) tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací

súd osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení

Dovolatelia 1), 2) tvrdili, že súdy im pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od

súdneho poplatku a o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie

konanie odňali právo na spravodlivý súdny proces a možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ) Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu,

ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré

mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva.

Pri posudzovaní (druhého) dovolania žalobcov 1), 2) podľa obsahu je zrejmé, že

podstatnou je v ňom námietka žalobcov 1), 2), že súdy nesprávne posúdili zistený skutkový

stav a pri aplikácii ustanovenia dospeli k nesprávnemu záveru

o nesplnení podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku a pre ustanovenie zástupcu

pre dovolacie konanie. Dovolatelia 1), 2) teda namietali, že týmto dovolaním napadnuté

uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (možno ním odôvodniť procesne

prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá žiadnu z vád v zmysle

Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku

(a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) je v zmysle § 138

ods. 1 potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1) oslobodenie je

odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného

uplatňovania alebo bránenia práva. ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna

nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade súdy nevyhoveli žiadosti dovolateľov 1), 2)

z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď dospeli k záveru, že pomery dovolateľov 1), 2)

neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Takisto nebolo možné vyhovieť žiadosti

dovolateľov 1), 2) na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pretože v zmysle

podmienkou na vyhovenie tejto žiadosti je existencia predpokladov na oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľov 1), 2) splnené neboli. Dovolateľmi 1), 2)

uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným postupom súdov

bola znemožnená realizácia niektorého z ich procesných oprávnení.

V danom prípade bol postup súdov oboch nižších stupňov v súlade so zákonom

a nemal za následok odňatie možnosti žalobcov 1), 2) pred súdom konať. Za odňatie

možnosti konať pred súdom v zmysle nemožno považovať samotné

rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené návrhu žalobcov 1), 2) na oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.

Vzhľadom na námietku žalobcov 1), 2) o porušení zásad spravodlivého procesu dovolací

súd uvádza, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zaručuje každému právo na spravodlivé konanie a prístup k súdu, nezaručuje žiadnemu

účastníkovi súdneho konania bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie a na

zastúpenie advokátom. Tak oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj ustanovenie zástupcu

pre dovolacie konanie z radov advokátov je v občianskom súdnom konaní viazané na určité

podmienky (viď vyššie), ktoré však v prípade žalobcov 1), 2) splnené neboli.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1), 2) ako neprípustné podľa

v spojení s odmietol.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia

zastávajú iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru

o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto

nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej

praxe všeobecných súdov.

Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označeného základného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie ako nedostatočnú na to, aby

na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať

spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

označeného základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa aj preto, že

toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj

, ).

b) Vo vzťahu k zastaveniu konania o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 9. októbra 2007

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak iba za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Najvyšší súd ako súd dovolací skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci dovolania sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. októbra 2007, pričom zistil, že nie je splnená podmienka ich povinného zastúpenia

kvalifikovaným právnym zástupcom. V súvislosti s tým najvyšší súd poukázal

na ustanovenie druhej vety , podľa ktorého musí byť dovolateľ zastúpený

advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý

za neho koná.

V okolnostiach danej veci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovatelia nemajú

právnické vzdelanie a pri podaní dovolania neboli zastúpení advokátom. Ďalej vychádzal

z toho, že sťažovatelia boli na doručenie splnomocnenia oprávňujúce advokáta na ich

zastupovanie pred dovolacím súdom okresným súdom vyzvaní, avšak túto výzvu

nerešpektovali. Preto dovolaciemu súdu nezostalo iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa

v spojení s .

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, predovšetkým

z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 8. októbra 2008 dospel ústavný súd k záveru,

že sťažovatelia nesplnili zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie súdnej ochrany

v dovolacom konaní. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu, výklad právne

relevantných zákonných ustanovení alebo namietané rozhodnutie vykazovali také

nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím

(prípadne obmedzením) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Ak najvyšší súd dovolacie konanie zastavil (z dôvodu nesplnenia zákonnej

podmienky dovolacieho konania), vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti

vyplýva z , osobitne tiež zo Z. z o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho

súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť

do základného práva sťažovateľov podľa .

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

z 8. októbra 2008

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže s obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu treba uviesť, že ustanovenie

tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc

preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné

právo. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom a sťažovateľom napadnutými

rozhodnutiami neexistuje žiadna relevantná súvislosť, a preto aj v tejto časti treba sťažnosť

kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

z 8. októbra 2008

Podľa má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa domáhať sa práv uvedených aj v sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je

(s účinnosťou od 1. júla 2004) o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „

Z. z.“) a (do 30. júna 2004) o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takýto prístup

zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

aj v časti namietajúcej porušenie ich základného práva podľa

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože dospel

k záveru, že ním najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do označeného

základného práva sťažovateľov. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu

vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie

tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených

Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo

slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné

súdy (napr. ), ústavný súd dodáva, že sťažnosť v tejto časti možno odmietnuť

aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

6. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

z 8. októbra 2008

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti nekonkretizovali, porušenie ktorého z tam (čl. 48

ods. 2 ) uvedených základných práv namietajú. Vychádzajúc z postupu vo veci

konajúceho súdu a z obsahu jeho rozhodnutia ústavný súd konštatuje zjavnú

neopodstatnenosť namietania porušenia základných práv upravených .

Procesné aktivity sťažovateľov (návrhy, opravné prostriedky) a konanie a rozhodovanie

súdu o nich svedčia o umožnení sťažovateľom realizovať ich právo na súdnu ochranu

v rozsahu upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi. Taktiež skutočnosť, že

sťažovatelia neprezentovali (nepredložil) svoje písomné námietky (resp. sťažnosti)

adresované vo veci konajúcemu súdu vyjadrujúce nespokojnosť s jeho postupom pri

aplikácii právnych predpisov v rozsahu stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených

, potvrdzuje neopodstatnenosť domáhania sa ochrany týchto práv

podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25

ods. 2 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

z 8. októbra 2008

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Ako to vyplýva z obsahu už citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, tento sa

žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu, resp. dovolaním proti uzneseniu

krajského súdu, ktorým nebol sťažovateľom ustanovený právny zástupca, zaoberal

a rozhodol v rámci ním zisteného skutkového stavu v zmysle príslušných ustanovení

.

Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie

základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. ). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

8. K namietanému porušeniu , 2 a 4 a

uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008

Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa a 4 základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu namietaný postup najvyššieho súdu v konaní

nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

, pretože chýba, resp. z argumentácie sťažovateľov nevyplýva, príčinná súvislosť

medzi označenými článkami a postupom najvyššieho súdu v konaní.

Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie týchto článkov

ako zjavne neopodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

o jej odmietnutí podľa .

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009