Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 389 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (394)I. ÚS 80/09
PDF · 358.17 KB
No categories available
I. ÚS 80/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia
ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl.
47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 222/2008, 5 Cdo 226/2008 z 8. októbra 2008 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 a uznesením
Okresného súdu Žilina sp. zn. 17 C 182/2005 zo 14. marca 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2008 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a),
čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 222/2008, 5 Cdo 226/2008 z 8. októbra 2008 (ďalej aj „uznesenie z 8. októbra
2008“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co
114/2008 z 30. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie z 30. mája 2008“) a uznesením Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 182/2005-148 zo 14. marca 2008 (ďalej aj
„uznesenie zo 14. marca 2008“).
Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou
doručenou krajskému súdu 4. marca 2005 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým súd
zaviaže odporcu – Obec S. – zaplatiť im sumu 4 136 Sk s prísl. a úrok z omeškania vo výške
13 % od 19. júna 2003 do zaplatenia. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 S 41/2005 z 31.
marca 2005 postúpil vec na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd o veci rozhodol
rozsudkom č. k. 17 C 182/2005-76 zo 17. januára 2007, ktorým žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 1. marca 2007 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 13. marca 2008 dovolanie
(ďalej len „dovolanie proti rozsudku krajského súdu“), požiadali o oslobodenie od platenia
súdneho poplatku za dovolanie a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Okresný súd
uznesením zo 14. marca 2008 sťažovateľom nepriznal oslobodenie od platenia súdneho
poplatku a neustanovil im zástupcu z radov advokátov. Proti označenému uzneseniu
okresného súdu podali sťažovatelia 9. apríla 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 30. júla 2008
dovolanie (ďalej len „dovolanie proti uzneseniu krajského súdu“).
Uznesením okresného súdu č. k. 17 C 182/2005-218 z 31. júla 2008 boli sťažovatelia
v súvislosti s podaným dovolaním proti rozsudku krajského súdu poučení, že podľa § 241
ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) musia byť v dovolacom
konaní zastúpení advokátom. Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre
dovolacie konanie zvolili advokáta a v určenej lehote doručili splnomocnenie na ich
zastupovanie pred dovolacím súdom. Sťažovatelia si advokáta pre dovolacie konanie
nezvolili.
Uznesením okresného súdu č. k. 17 C 182/2005-222 z 18. augusta 2008 boli
sťažovatelia v súvislosti s podaným dovolaním proti uzneseniu krajského súdu poučení, že
podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP musia byť v dovolacom konaní zastúpení advokátom.
Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľov, aby si pre dovolacie konanie zvolili advokáta
a v určenej lehote doručili splnomocnenie na ich zastupovanie pred dovolacím súdom.
Sťažovatelia si advokáta pre dovolacie konanie nezvolili.
Najvyšší súd uznesením z 8. októbra 2008 konanie o dovolaní sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007 zastavil a súčasne týmto
uznesením ďalšie dovolanie sťažovateľov smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
6 Co 114/2008 z 30. mája 2008 odmietol.
Sťažovatelia vyjadrujú názor, že k porušeniu ich základných práv a slobôd „... došlo
aj zo strany súdov, zamietavým rozsudkom Okresného súdu a následne rozsudkom
Krajského súdu v Žiline, ktorými bola zamietnutá žaloba na ochranu práv s náhradou škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom obce, len preto a na tom základe, že
z nevedomosti sťažovateľov, nakoľko nemajú právnické vzdelanie a právna pomoc im bola
súdmi zamietnutá, uviedli v žalobe nesprávnu právnu normu na čo mali podľa § 43 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb., byť súdom upozornení a vyzvaní, aby podanie opravili resp. doplnili,
čo však súd neurobil a žalobu zamietol i keď táto vada mu nebránila rozhodovať v zmysle
svojej právomoci podľa správnej zákonnej normy - OZ...
základné práva a slobody sťažovateľov, boli porušené aj rozhodovaním NS SR,
ktorým znemožnili sťažovateľom konať pred súdom z tých istých dôvodov, ktoré boli
citované v rozsudkoch, ako aj zamietnutím oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
s pridelením bezplatného zástupcu...“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Odmietnutím žaloby sťažovateľov a zastavením konania vo veci preskúmania
konania obce S. s náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri
spoplatňovaní odobratej vody z obecného vodovodu neprítomnej dcéry sťažovateľov, došlo
k porušeniu ich základného práva na plnenie si povinností v medziach zákona a na základe
zákona a súdnej ochrany ich základných práv a slobôd upravených v čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl.
13 ods. 1 písm. a, č. 46 ods. 1, 2, 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Rozhodnutím NS SR v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline a Okresného
súdu v Žiline sa zrušujú.
NS SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo
keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv zaručených v
čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy uznesením okresného súdu zo 14. marca 2008, uznesením krajského súdu z 30. mája
2008 a uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008.
1. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46
ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn.
17 C 182/2005 zo 14. marca 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom svojím uznesením
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46
ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 30. mája
2008
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04,
Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
Ústavný súd v okolnostiach prípadu zistil, že namietané uznesenie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2008.
Nadobudnutím právoplatnosti predmetného uznesenia krajského súdu začala
sťažovateľom plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde, keďže v uvedenom ustanovení zákona o ústavnom súde sa výslovne uvádza, že
„sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom
z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich inštitút dovolania
vyplýva, že samotné podanie dovolania, ktoré najvyšší súd v okolnostiach prípadu ako
neprípustné odmietol, nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia napadnutého
dovolania, a teda ani na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zo
zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu
8. decembra 2008 a doručená ústavnému súdu 10. decembra 2008.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľov
bola v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia krajského súdu ústavnému súdu doručená
zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri
predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 8. októbra 2008
a) Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 6 Co 114/2008 z 30. mája 2008
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu
súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania.
Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom
prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy).
V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, krajský súd uznesením z 30. mája 2008
potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. marca 2008, ktorým tento sťažovateľom nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a neustanovil im zástupcov z radov
advokátov, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, že
pomery sťažovateľov neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, a tým ani
podmienky na ustanovenie zástupcov z radov advokátov. Proti tomuto rozhodnutiu podali
sťažovatelia dovolanie, ktorým vyčítali krajskému súdu, že nezohľadnil náležitým
spôsobom ich nepriaznivé pomery.
Najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu
uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, pričom konštatoval, že: „i keď
dovolatelia v konaní o (druhom) dovolaní nie sú zastúpení advokátom a nemajú právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha napadnutého rozhodnutia vylučuje, aby v prípade
tohto dovolania bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod pre
zastavenie konania. Za situácie, kedy je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie
súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie
na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 O. s. p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého
stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je
napadnuté (druhým) dovolaním, nevykazuje znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno
prípustnosť dovolania žalobcov 1), 2) vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Potrebné je uviesť aj to, že vzhľadom na výšku uplatňovaného nároku je dovolanie
neprípustné aj s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepadal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však
odvolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalobcami 1), 2) tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací
súd osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení
Dovolatelia 1), 2) tvrdili, že súdy im pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od
súdneho poplatku a o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie
konanie odňali právo na spravodlivý súdny proces a možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O. s. p.) Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva.
Pri posudzovaní (druhého) dovolania žalobcov 1), 2) podľa obsahu je zrejmé, že
podstatnou je v ňom námietka žalobcov 1), 2), že súdy nesprávne posúdili zistený skutkový
stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. dospeli k nesprávnemu záveru
o nesplnení podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku a pre ustanovenie zástupcu
pre dovolacie konanie. Dovolatelia 1), 2) teda namietali, že týmto dovolaním napadnuté
uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (možno ním odôvodniť procesne
prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá žiadnu z vád v zmysle
Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku
(a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov) je v zmysle § 138
ods. 1 O. s. p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1) oslobodenie je
odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného
uplatňovania alebo bránenia práva. ak z týchto podmienok nie je splnená čo i len jedna
nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade súdy nevyhoveli žiadosti dovolateľov 1), 2)
z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď dospeli k záveru, že pomery dovolateľov 1), 2)
neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Takisto nebolo možné vyhovieť žiadosti
dovolateľov 1), 2) na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pretože v zmysle § 30 O. s. p.
podmienkou na vyhovenie tejto žiadosti je existencia predpokladov na oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľov 1), 2) splnené neboli. Dovolateľmi 1), 2)
uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by procesným postupom súdov
bola znemožnená realizácia niektorého z ich procesných oprávnení.
V danom prípade bol postup súdov oboch nižších stupňov v súlade so zákonom
a nemal za následok odňatie možnosti žalobcov 1), 2) pred súdom konať. Za odňatie
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. nemožno považovať samotné
rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené návrhu žalobcov 1), 2) na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.
Vzhľadom na námietku žalobcov 1), 2) o porušení zásad spravodlivého procesu dovolací
súd uvádza, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zaručuje každému právo na spravodlivé konanie a prístup k súdu, nezaručuje žiadnemu
účastníkovi súdneho konania bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie a na
zastúpenie advokátom. Tak oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj ustanovenie zástupcu
pre dovolacie konanie z radov advokátov je v občianskom súdnom konaní viazané na určité
podmienky (viď vyššie), ktoré však v prípade žalobcov 1), 2) splnené neboli.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1), 2) ako neprípustné podľa § 243b ods. 4 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia
zastávajú iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru
o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa
ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto
nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej
praxe všeobecných súdov.
Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označeného základného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby
na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať
spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
označeného základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že
toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných
noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj
b) Vo vzťahu k zastaveniu konania o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 9 Co 150/2007 z 9. októbra 2007
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu
súdnu ochranu, avšak iba za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho
konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba
v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Najvyšší súd ako súd dovolací skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci dovolania sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 150/2007
z 9. októbra 2007, pričom zistil, že nie je splnená podmienka ich povinného zastúpenia
kvalifikovaným právnym zástupcom. V súvislosti s tým najvyšší súd poukázal
na ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorého musí byť dovolateľ zastúpený
advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý
za neho koná.
V okolnostiach danej veci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovatelia nemajú
právnické vzdelanie a pri podaní dovolania neboli zastúpení advokátom. Ďalej vychádzal
z toho, že sťažovatelia boli na doručenie splnomocnenia oprávňujúce advokáta na ich
zastupovanie pred dovolacím súdom okresným súdom vyzvaní, avšak túto výzvu
nerešpektovali. Preto dovolaciemu súdu nezostalo iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa
§ 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP.
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, predovšetkým
z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 8. októbra 2008 dospel ústavný súd k záveru,
že sťažovatelia nesplnili zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie súdnej ochrany
v dovolacom konaní. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých
skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu, výklad právne
relevantných zákonných ustanovení alebo namietané rozhodnutie vykazovali také
nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím
(prípadne obmedzením) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.
Ak najvyšší súd dovolacie konanie zastavil (z dôvodu nesplnenia zákonnej
podmienky dovolacieho konania), vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti
vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, osobitne tiež zo zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho
súdneho poriadku.
Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť
do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 8. októbra 2008
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže s obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ustanovenie
tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán
verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc
preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné
právo. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy a sťažovateľom napadnutými
rozhodnutiami neexistuje žiadna relevantná súvislosť, a preto aj v tejto časti treba sťažnosť
kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.
5. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 8. októbra 2008
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je
(s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“) a (do 30. júna 2004) zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takýto prístup
zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov
aj v časti namietajúcej porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože dospel
k záveru, že ním najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do označeného
základného práva sťažovateľov. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu
vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie
tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.
Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo
slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné
súdy (napr. III. ÚS 32/03), ústavný súd dodáva, že sťažnosť v tejto časti možno odmietnuť
aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
6. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 8. októbra 2008
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovatelia v podanej sťažnosti nekonkretizovali, porušenie ktorého z tam (čl. 48
ods. 2 ústavy) uvedených základných práv namietajú. Vychádzajúc z postupu vo veci
konajúceho súdu a z obsahu jeho rozhodnutia ústavný súd konštatuje zjavnú
neopodstatnenosť namietania porušenia základných práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy.
Procesné aktivity sťažovateľov (návrhy, opravné prostriedky) a konanie a rozhodovanie
súdu o nich svedčia o umožnení sťažovateľom realizovať ich právo na súdnu ochranu
v rozsahu upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi. Taktiež skutočnosť, že
sťažovatelia neprezentovali (nepredložil) svoje písomné námietky (resp. sťažnosti)
adresované vo veci konajúcemu súdu vyjadrujúce nespokojnosť s jeho postupom pri
aplikácii právnych predpisov v rozsahu stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených
čl. 48 ods. 2 ústavy, potvrdzuje neopodstatnenosť domáhania sa ochrany týchto práv
podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
7. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 8. októbra 2008
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Ako to vyplýva z obsahu už citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, tento sa
žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu, resp. dovolaním proti uzneseniu
krajského súdu, ktorým nebol sťažovateľom ustanovený právny zástupca, zaoberal
a rozhodol v rámci ním zisteného skutkového stavu v zmysle príslušných ustanovení
Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie
základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
8. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2008
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu namietaný postup najvyššieho súdu v konaní
nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
ústavy, pretože chýba, resp. z argumentácie sťažovateľov nevyplýva, príčinná súvislosť
medzi označenými článkami ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní.
Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie týchto článkov
ústavy ako zjavne neopodstatnené.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2009