Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bf7/396190.5b0fee.pdf
PDF · 182.77 KB
No categories available
4Cdo/416/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 416/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P., bývajúceho v S.,
zastúpeného Mgr. M., advokátom v Ţ., proti ţalovanej O., so sídlom v S., IČO: X.,
o 11.107,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 4 C
10/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 22. októbra 2013 sp.
zn. 5 Co 101/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Čadca 2. septembra 2009 domáha sa ţalobca
uloţenia povinnosti ţalovanej zaplatiť mu sumu 11.107,55 Eur s príslušenstvom z titulu
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 s poukazom na ustanovenie § 492 a § 489
Občianskeho zákonníka na tom skutkovom základe, ţe ţalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľností konkrétne v ţalobe uvedených, na ktorých ţalovaná prevádzkuje lyţiarske
stredisko a to bez toho, ţe by medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy alebo
k inej dohode o uţívaní predmetných pozemkov. Za uţívanie pozemkov bez právneho dôvodu
za obdobie od 1. januára 2007 do 31. júla 2009 poţaduje vydanie bezdôvodného obohatenia
v uplatnenej výške vychádzajúc zo znaleckého posudku, ktorý si nechal na tento účel
vypracovať.
Okresný súd Čadca rozsudkom z 19. júla 2012 č.k. 4 C 10/2010-351 ţalobu ţalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.107,55 Eur s 9% úrokom z omeškania
od 21. januára 2010 do zaplatenia zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej
náhradu trov konania vo výške 3.538,69 Eur na účet advokáta do troch dní. Na základe
vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe predmetom sporu je vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 1. januára 2007 do 31. júla 2009, pričom toto časové obdobie
zahŕňa v sebe obdobie platnosti nájomnej zmluvy z 2. januára 2007, ktorá platila
do 30. apríla 2007. Tento právny úkon súd vyhodnotil ako platný právny úkon, ktorý nebol
uzavretý pod nátlakom, bol určitý a zrozumiteľný. Za čas od 1. januára 2007
do 30. apríla 2007 ţalobcovi patrilo zmluvne dohodnuté nájomné vo výške 6 % z trţby
v pomere 3:2:1, t.j. pre ţalobcu vo výške 4.564,- Sk, ktorá suma mu bola 15. mája 2007
vyplatená. V uvedenom časovom období existoval platný právny titul (nájomná zmluva –
pozn. dovolacieho súdu), preto na strane ţalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu
a nárok za uvedené časové obdobie zanikol zaplatením nájomného. S prihliadnutím na obranu
ţalovanej, ţe na ďalšie obdobie došlo k obnove nájomnej zmluvy z 2. januára 2007,
s poukazom na ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 156/2006 a skutočnosť, ţe ţalovaná uţívala lyţiarske
stredisko naďalej a ţalobca nepoţiadal o vypratanie nehnuteľností, dospel súd prvého stupňa
k záveru, ţe došlo k obnoveniu nájomnej zmluvy pre rok 2008 a 2009 priamo zo zákona
na dobu určitú od 1. januára do 30. apríla toho ktorého roku za dohodnutých zmluvných
podmienok, na základe nevyvrátiteľnej domnienky – konkludentného obnovenia nájomného
vzťahu, pretoţe ţalobca neţiadal o vypratanie nehnuteľností do 30 dní, teda
do 30. januára 2008, ani do 30. januára 2009. Z uvedeného dôvodu za zimnú sezónu roku
2008 patrí ţalobcovi zmluvne dohodnuté nájomné vo výške 6 % z trţby podľa pomeru 3:2:1,
teda vo výške 2.934.- Sk a za rok 2009 vo výške 6.537,34 Sk (217,- Eur). Nájomné za roky
2008 a 2009 nebolo ţalobcovi vyplatené, pretoţe však uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a neuplatnil si nárok na zaplatenie zmluvného plnenia, ani v tomto
smere nevykonal zmenu návrhu a súd je viazaný v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. a § 153
ods. 2 O.s.p. návrhom, ţalobu zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vznikom trov na právnom zastúpení.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 22. októbra 2013 sp. zn.
5 Co 101/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku vo veci samej
a vo výroku o trovách konania zmenil tak, ţe ţalovanej náhradu trov nepriznal. Samostatným
výrokom ţalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. S poukazom
na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uviedol, ţe preskúmaním napadnutého rozsudku,
prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci
odvolacieho konania konštatuje, ţe súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, s ktorým
sa v plnom rozsahu stotoţnil, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd jasne
a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, na základe akých
skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri vyhodnotení skutkového stavu riadil, a teda
odôvodnenie spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a na dôvody v ňom uvedené
v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodal,
ţe dôvody uvádzané ţalobcom v odvolaní nepovaţoval za dôvodné, pretoţe aj odvolací súd
povaţuje právny úkon nájomnej zmluvy z 2. januára 2007 za platný právny úkon. Uvedená
nájomná zmluva má všetky náleţitosti nájomnej zmluvy. Ţalovaná teda neuţívala sporné
nehnuteľností bez právneho dôvodu, keďţe platná nájomná zmluva z 2. januára 2007
s poukazom na ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa obnovovala, preto
odvolací súd nemohol prisvedčiť argumentom odvolateľa, na ktorých zaloţil svoje odvolanie.
Prenajaté nehnuteľnosti boli označené parcelným číslom EN pred THM, ktorá skutočnosť
znamená, ţe nehnuteľnosti v nájomnej zmluve boli vyjadrené určitým a zrozumiteľným
spôsobom. Keďţe odvolací súd v napadnutom rozsudku pochybenie nezistil, rozsudok vo veci
samej potvrdil ako vecne správny. Napriek tomu, ţe ţalovaná bola v odvolacom konaní
úspešná, a preto by jej za obvyklých podmienok patrilo právo na náhradu trov konania,
odvolací súd zváţil charakter prejednávanej veci a dospel k záveru, ţe je dôvodné pouţiť pri
rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150 O.s.p. o dôvodoch hodných osobitného
zreteľa. Výnimočnosť vzhliadol predovšetkým v okolnostiach a charaktere prejednávanej
veci, keď ţalobca mal snahu brániť svoje vlastníctvo k pozemkom, ktoré uţíva ţalovaná.
S poukazom na skutočnosť, ţe ide o rozsiahlu výmeru pozemkov, ktoré ţalovaná uţíva pri
prevádzkovaní vlekov na základe vyššie uvedenej nájomnej zmluvy, odvolaciemu súdu
sa javilo spravodlivé a zákonné, aby v prejednávanej veci kaţdý z účastníkov si hradil
vzniknuté trovy konania sám, tak prvostupňového ako aj odvolacieho.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil rozsudok
odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.,
t.j., ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Namietol, ţe ten istý senát odvolacieho súdu v obdobnej veci rozhodol opačne, pričom zmenu
právneho názoru v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol. Odňatie moţnosti konať
pred súdom spočívalo podľa dovolateľa v tom, ţe odôvodnenie odvolacieho rozsudku
nie je presvedčivé a nemá náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe odvolací súd
sa nezaoberal namietanými skutkovými ani právnymi nezrovnalosťami, ktoré v odvolaní
presne špecifikoval, t.j., ţe zmluva o prenájme je absolútne neplatná, ţe nájom sa nemohol
obnovovať podľa zmluvy z 2. januára 2007, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu
je nepredvídateľné, súd nevyhodnotil všetky dôkazy a nepripustil výpoveď svedkyne
v navrhovanom rozsahu, ţe znalec z odboru oceňovania nehnuteľností nie je oprávnený pre
účely zistenia rozsahu uţívania relevantne vyznačovať umiestnenie uţívania. Iná vada
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
spočívala v tom, ţe súd v rozpore s § 120 O.s.p. nezisťoval rozhodné skutočnosti najskôr
ohľadom rozporov v tvrdeniach účastníkov o tom, čo, ako a kedy ţalovaná nehnuteľnosti
uţívala, keď medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalovaná uţívala pozemky bez právneho
titulu, nevenoval pozornosť neurčitosti predmetu zmluvy a vyhodnotil ju ako platný právny
úkon, neprihliadol na zneuţívanie práva ţalovanou a jej konanie v rozpore s dobrými mravmi,
ani obchádzaniu zákona z jej strany a nevyhodnotil vyjadrenie ţalovanej na pojednávaní
za uznanie dlhu vo výške zistenej znaleckým posudkom. Nesprávne právne posúdenie veci
ako dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p sa týka záverov súdu o platnosti zmluvy
o nájme z 2. januára 2007 a záveru o nekonečnom obnovovaní tejto zmluvy z dôvodu,
ţe nepoţiadal o vypratanie nehnuteľností a nepodal návrh na vydanie veci, čo je nesprávnym
právnym posúdením.
Ţalovaná vyjadrenie k dovolaniu nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne
uvedeným v zákone (por. § 238 O.s.p., pokiaľ ide o rozsudok a § 239 O.s.p., pokiaľ ide
o uznesenie), alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných
procesných vád (por. § 237 O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.,
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné,
ţe prípustnosť dovolaní ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd
sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 a/ aţ g/
O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (por. napr. sp. zn.
III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať
sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle,
ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery týkajúce sa existencie
zmluvného vzťahu medzi účastníkmi a nedostatku vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
ţalovanej. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo
sa nestotoţnil s námietkami ţalobcu uvedenými v odvolaní (ohľadne ním tvrdenej neplatnosti
zmluvy z 2. januára 2007 v dôsledku čoho potom ţalovaná neuţívala nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, tieţ argumentácii týkajúcej sa označenia pozemkov a ich zrozumiteľnosti).
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany ţalobcu, keď v spojení s podrobnými dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal pri rozhodovaní
o predmete sporu. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalovaného.
Dovolateľ v danej veci namietal nedostatky týkajúce sa vykonávania a hodnotenia
dôkazov, ktoré navrhoval v konaní vykonať, v dôsledku čoho súd nedostatočne zistil
skutkový stav a tento postup tieţ neodôvodnil.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však uţ vecou súdu (por. § 120
ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy ako navrhli účastníci, následkom môţe byť
len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie procesná
vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993 a 125/1999). V danom prípade z obsahu spisu ani nevyplýva, ţe by súd prvého
stupňa nevyhovel konkrétnym návrhom ţalobcu, pretoţe svedkyňu Tabačárovú v konaní
vypočul a taktieţ vykonal ţalobcom navrhované dokazovanie znaleckým posudkom
aj výsluchom znalca. Pokiaľ sa odvolací súd stotoţnil so zisteným skutkovým stavom tak ako
ho súd prvého stupňa zistil na základe tvrdení ţalobcu a ţalovanej a nimi predloţených
a navrhnutých dôkazov, ide o právny názor odvolacieho súdu, ktorý je súčasťou právneho
posúdenia veci. Ani ţalobcom namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná
skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom
ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. Dohovoru)
je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces
ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04; pozri vyššie), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Uvedeným postupom preto súdy niţších stupňov neodňali ţalobcovi moţnosť konať
pred súdom.
Pokiaľ ţalobca namietal vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorú
odôvodnil tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací
súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje,
ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p.
vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého
stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd
rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení,
a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ
nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd
nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť
rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová