Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 136/09
PDF · 263.26 KB
No categories available
II. ÚS 136/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., L., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008, a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co
53/2008-168 z 30. októbra 2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 53/2008-168
z 30. októbra 2008 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. M. Š. p r i z n á v a náhradu trov konania 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť
eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý zaplatiť na účet
advokáta Mgr. R. M., H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2009 doručená sťažnosť M. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 a ktorou
navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa M. Š. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 Co 53/2008-168
zo dňa 30. 10. 2008 porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 53/2008-168 zo dňa
30. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znova konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 136/09-12 z 2. apríla 2009 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 163/06 vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom
konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 77/06, v ktorom sa domáhal
zaplatenia sumy 100 000 Sk s prísl. proti L. F. Žalobu v tejto veci sťažovateľ odôvodnil
tým, že L. F. požičal 100 000 Sk, ktoré sa mu L. F. zaviazal vrátiť do 6. januára 2003, a pre
prípad, že sa dostane do omeškania, zaviazal sa zaplatiť mu zmluvnú pokutu vo výške 0,1 %
z dlžnej sumy za každý deň omeškania, tak ako to vyplýva z písomne uzatvorenej zmluvy
o pôžičke zo 6. decembra 2002. Okresný súd o podanej žalobe rozhodol platobným
rozkazom sp. zn. 5 Ro 242/2005 z 13. októbra 2005, ktorý sa však L. F. nepodarilo doručiť,
a preto bol uznesením okresného súdu č. k. 5 Ro 242/05-15 z 10. januára 2006 zrušený.
Keďže sa okresnému súdu nepodarilo zistiť miesto pobytu L. F., bol mu ustanovený
opatrovník. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 77/2006-34 z 1. júna 2006
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a L. F. zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu
100 000 Sk s úrokom z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy od 7. januára 2003 do zaplatenia,
ako aj nahradiť trovy konania. Rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 77/2006-34 z 1. júna
2006 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2006.
Sťažovateľ 20. júla 2006 doručil súdnemu exekútorovi Mgr. M. P. návrh na
vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 77/2006-
34 z 1. júna 2006 proti L. F.
Sťažovateľ 17. júla 2006 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal proti J.
B. (ďalej len „žalovaný“) určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy datovanej 1. júnom 2006,
ktorou previedol L. F. a jeho bývalá manželka M. F., rod. B., ako predávajúci vlastnícke
právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 319, a to parc. č. 502/5 o výmere 537 m2 zast.
plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. 256 v k. ú. T. (ďalej len „nehnuteľnosť“)
žalovanému ako kupujúcemu (ďalej len „kúpna zmluva“). Vo svojej žalobe sťažovateľ
tvrdil, že L. F. takto previedol nehnuteľnosť s úmyslom ukrátiť, resp. zmariť uspokojenie
jeho pohľadávky. Poukázal na to, že táto kúpna zmluva mala byť uzatvorená v deň, keď o
žalobe sťažovateľa proti L. F. rozhodol okresný súd, úmysel L. F. ukrátiť ho musel byť
žalovanému známy v čase podpisu kúpnej zmluvy, pretože začiatkom júna 2006
kontaktoval sťažovateľa právny zástupca žalovaného JUDr. K., aby ho oboznámil s tým, že
žalovaný má záujem nehnuteľnosť kúpiť od L. F., a keďže má vedomosť o tom, že jemu L.
F. dlhuje, navrhol mu, že žalovaný od neho odkúpi pohľadávku voči L. F. Zmluvu
o postúpení pohľadávky mal pripraviť žalovaný, resp. jeho právny zástupca, avšak takáto
zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným podpísaná nebola, pretože právny zástupca
žalovaného 10. júna 2006 sťažovateľovi oznámil, že medzičasom už bol povolený vklad
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného.
Kúpna zmluva uzatvorená L. F. a jeho bývalou manželkou M. F., rod. B., ako
predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim datovaná 1. júna 2006 je založená na č. l. 78 –
79 spisu okresného súdu a vyplýva z nej, že podpis predávajúcej M. F. bol úradne overený
5. júna 2006, za L. F. podpísala zmluvu L. F. a jej podpis bol úradne overený 2. júna 2006.
Konala na základe splnomocnenia udeleného L. F. 2. mája 2006 v Č. Kúpna cena bola
dojednaná na sumu 900 000 Sk, ktorej časť 307 652 Sk bola zaplatená predávajúcim pred
podpisom tejto zmluvy a časť 592 348 Sk je splatná do 30 dní od podpisu zmluvy.
Predávajúci v čl. III tejto zmluvy ubezpečili kupujúceho, že na prevádzanej nehnuteľnosti
neviaznu iné ťarchy, ako obmedzujúca poznámka o upovedomení o zriadení exekučného
práva súdnou exekútorkou JUDr. P. a exekučný príkaz vydaný na predaj nehnuteľnosti
súdnym exekútorom JUDr. K.
Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 3 C 163/2006 (č. l. 46 spisu), nehnuteľnosť
žalovaný previedol darovacou zmluvou z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej
bol vklad vlastníckeho práva povolený pod č. V 1265/2006 11. septembra 2006.
Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že síce k stretnutiu jeho právneho
zástupcu a sťažovateľa začiatkom júna 2006 došlo, toto stretnutie však zorganizoval
JUDr. K. a sťažovateľ na ňom nevedel preukázať výšku svojej pohľadávky voči L. F. a ani
jej priznanie súdom. K uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo preto, že
sťažovateľ nepreukázal existenciu svojej pohľadávky žalovanému právoplatným a
vykonateľným rozsudkom súdu.
Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 C 163/06-143 z 19. marca 2008
zamietol a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania. Konštatoval, že v čase jednania,
ktoré zorganizoval JUDr. K. 5. júna 2006, sťažovateľova pohľadávka voči L. F. nebola
sťažovateľovi priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, L. F. bol okrem
predmetnej nehnuteľnosti aj vlastníkom iných nehnuteľností, o čom sú v súdnom spise
založené listy vlastníctva na č. l. 81 – 95, a v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný
v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal vedomosť o tom, že sťažovateľ má pohľadávku voči
L. F. Navyše z dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa snažil uhradiť za L. F. všetky jeho
dlhy, o ktorých mal vedomosť a ktoré boli preukázané, tieto boli uhradené veriteľom
v exekučných veciach vedených JUDr. K. a JUDr. P. a boli uhradené i iné dlhy L. F., spolu
v sume 307 652 Sk, ktorá zodpovedala prvej splátke kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 163/06-143 z 19. marca 2008 podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna
2006, teda štyri dni pred stretnutím sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaného, čo
vyplýva priamo z jej obsahu, žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne
vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny
zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako
svedkov v konaní pred okresným súdom. Navyše okresný súd nevypočul, hoci to sťažovateľ
žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 rozsudok
okresného súdu č. k. 3 C 163/06-143 z 19. marca 2008 potvrdil a sťažovateľa zaviazal na
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy, t. j. 1. júna 2006, nemal sťažovateľ vymáhateľnú pohľadávku voči L. F. v
zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v tom čase rozsudok okresného súdu
vo veci sp. zn. 4 C 77/06, ktorým bol L. F. zaviazaný plniť sťažovateľovi, nebol ešte
právoplatný.
Rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 nadobudol
právoplatnosť 18. decembra 2008.
Sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ v podstate tým, že súčasťou
základného práva na súdnu ochranu je aj princíp právnej istoty. Všeobecné súdy nemôžu
svojvoľne pristupovať k výkladu hmotnoprávnych ani procesnoprávnych noriem
a aplikovať ich svojvoľne, ale naopak musí platiť, že v rovnakých alebo analogických
prípadoch musia rozhodovať rovnako. Ak všeobecný súd chce vyriešiť otázku, ktorá bola už
prv právoplatne rozhodnutá iným súdom v obdobnej veci podstatne odchylným spôsobom,
musí sa argumentačne vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami, pretože inak poruší
princíp právnej istoty, a tým aj základné právo na súdnu ochranu účastníka. Rozsudok
krajského súdu sa podstatne odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka od toho, čo už bolo judikované Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 102/99
v rozsudku z 23. decembra 1999 konštatoval, že zákonnému pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom
v základnom konaní. Krajský súd si tento názor neosvojil, keď dospel k záveru, že
„vymáhateľnou pohľadávkou“ je iba pohľadávka právoplatne priznaná súdnym
rozhodnutím, ktoré je vykonateľné. Tento svoj názor však bližšie neodôvodnil a tobôž sa
argumentačne nevyporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším súdom v obdobnej
veci. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods.1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. Spr. 10078/09
z 26. mája 2009 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku
č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 a ďalej uviedol:
„Ak došlo k jednaniu o možnom odkúpení pohľadávok žalobcu proti L. F., tak
žalobca nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L.
F. a jeho manželkou a žalovaným o predaji nehnuteľností. Rozsudok Okresného súdu
Vranov nad Topľou z 1. 6. 2006 nadobudol právoplatnosť až 11. 7. 2006. Ak dlžník
predával svoje nehnuteľnosti, tak žalobca v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemal
vymáhateľnú pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti
právneho úkonu voči nemu, ak dlžník predával nehnuteľnosti žalovanému. V čase
uzatvárania kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 medzi manželmi F. a žalovaným nemal žalobca
vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi. Žalobca sa nemôže domáhať odporovateľnosti
právneho úkonu z uzavretej kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 o predaji nehnuteľnosti medzi
dlžníkom žalobcu pánom F. a jeho manželkou a žalovaným. Okresný súd správne rozhodol,
ak žalobu zamietol. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne.
Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov prvostupňového
konania, nakoľko tieto boli vypočítané správne.“
Krajský súd na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci
pred ústavným súdom.
Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu listom z 1. júna 2009, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Tento prístup je
dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí
patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Ústavný
súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných
súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by
chránil základné právo účastníka konania. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu
a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008:
„Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania
napadnutého rozsudku a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,
že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,
ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo
ak už bol uspokojený.
Ide o úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že tým ukráti
možnosť veriteľov uspokojovať svoje pohľadávky na majetku pôvodného dlžníka. Ak by
dlžník právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval
na uspokojenie pohľadávky veriteľov, nebolo by dôvodné vyslovovať neúčinnosť takých
právnych úkonov. Neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať len
na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi. Vymáhateľnosť pohľadávky jasne
hovorí o tom, že táto pohľadávka má byť priznaná súdom a má byť právoplatná
a vykonateľná. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov (§ 42a ods.2 Občianskeho zákonníka) a teda
úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany sa predpokladajú (prezumujú). Druhá strana má
možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale nie je možné vyčítať
ani neznalosť, že nemohol pri náležitej starostlivosti zistiť, že bol tu úmysel pôvodného
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobca v tejto veci poukázal na to, že mal rozhodnutie
okresného súdu – rozsudok z 1. 6. 2006 pod č. k. 7 C 77/2006-34, v ktorom bol dlžník L. F.
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Sk s 0,1 % úrokom z omeškania denne od 7. 1.
2003 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 22.169,- Sk. Ak pôvodný dlžník L. F. prevádzal
nehnuteľnosti v spoluvlastníctve s jeho manželkou a tento úmysel bol známy kupujúcemu –
žalovanému, potom tu bol dôvod na určenie neúčinnosti kúpnej zmluivy o predaji
nehnuteľnosti z 1. 6. 2006 medzi L. F. a jeho manželkou a žalovaným. O pohľadávke
žalobcu proti dlžníkovi L. F. mal vedieť žalovaný na základe jednania z 5. 6. 2006 v
advokátskej kancelárii JUDr. M. K.
Zhodne s okresným súdom krajský súd konštatuje, že žalovaný mal v úmysle odkúpiť
nehnuteľnosti v T., zapísané na LV č. 319. Preto bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve
dňa 29. 5. 2006 medzi kupujúcim J. B. a predávajúcimi M. F. a L. F. s tým, že budúci
predávajúci do 1. 6. 2006 splnia všetky záväzky voči svojim veriteľom G., a. s., P., s. r. o.,
S., a. s., V., a. s. a V., a. s., K., pričom predávajúci vyhlasujú, že im nie sú známi žiadni
ďaľší veritelia, ktorí by sa mohli domáhať svojich pohľadávok odporovateľnosťou kúpnej
zmluvy na nehnuteľnosti, zapísané v tejto zmluve, ktoré majú byť predmetom predaja.
Následne 1. 6. 2006 došlo k podpisu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľností v k. ú. T.,
zapísané na LV č. 319, medzi M. F. a L. F. ako predávajúcimi a kupujúcim J. B. Vklad
vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra V. dňa 6. 6. 2006.
Ak došlo k jednaniu o možnom odkúpení pohľadávok žalobcu proti L. F., tak žalobca
nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L. F. a
jeho manželkou a žalovaným o predaji nehnuteľností. Rozsudok Okresného súdu Vranov
nad Topľou z 1. 6. 2006 nadobudol právoplatnosť až 11. 7. 2006. Ak dlžník predával svoje
nehnuteľnosti, tak žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nemal vymáhateľnú
pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti právneho úkonu
voči nemu, ak dlžník predával nehnuteľnosti žalovanému. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy
1. 6. 2006 medzi manželmi F. a žalovaným nemal žalobca vymáhateľnú pohľadávku proti
dlžníkovi. Žalobca sa nemôže domáhať odporovateľnosti právneho úkonu z uzatvorenej
kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 o predaji nehnuteľnosti medzi pôvodným dlžníkom žalobcu pánom
F. a jeho manželkou a žalovaným. Okresný súd správne rozhodol, ak žalobu zamietol.
Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správné.“
Ako vyplynulo z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.
3 C 163/06-143 z 19. marca 2008, sťažovateľ tomuto rozsudku vyčítal, že okresný súd
nevzal do úvahy, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna 2006, teda štyri dni pred
stretnutím sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaného, čo vyplýva priamo z jej obsahu,
ďalej, že nevzal do úvahy, že žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne
vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny
zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako
svedkov v konaní pred okresným súdom, ako aj to, že okresný súd nevypočul, hoci to
sťažovateľ žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu a mali vedomosť
o okolnostiach jej uzatvorenia. Tieto otázky považuje ústavný súd za právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008, krajský súd v ňom na uvedené odvolacie
dôvody žiadnym spôsobom nereagoval.
Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ už v žalobe vo veci
vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 3 C 163/06 doručenej okresnému súdu 17. júla
2006 poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu, v zmysle ktorého zákonnému pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať
pred súdom v základnom konaní. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že
krajský súd zaujal právny názor, podľa ktorého „neúčinnosti právnych úkonov voči
veriteľom sa môže veriteľ domáhať len na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi.
Vymáhateľnosť pohľadávky jasne hovorí o tom, že táto pohľadávka má byť priznaná súdom
a má byť právoplatná a vykonateľná.“.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,
že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,
ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo
ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu,
ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento
úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka
ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu
blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať.
Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ
s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to
nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu na porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol i to, že rozsudok krajského súdu sa podstatne
odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka od toho, čo už bolo judikované najvyšším súdom napr. vo veci vedenej pod
sp. zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom v rozsudku z 23. decembra 1999 konštatoval, že zákonnému
pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd
rozhodoval v obdobnej veci a hoci si krajský súd jeho názor neosvojil, svoj názor bližšie
neodôvodnil a argumentačne sa nevysporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším
súdom.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k.
12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 dospel k záveru, že z tohto odôvodnenia nemožno
zistiť nielen to, ako sa vysporiadal krajský súd s odvolacími dôvodmi sťažovateľa
uvedenými v odvolaní, o ktorom rozhodoval, ale aj to, že riadnym spôsobom neodôvodnil
svoj právny názor („neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať
len na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi“) odchylný od sťažovateľom
označeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Iba konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého
uvedený názor jasne vyplýva z dikcie právnej úpravy, nepostačuje zvlášť v situácii, ak
v inej veci za predpokladu, že bola obdobná, rozhodol najvyšší súd odlišne.
Najvyšší súd rozhodoval vo veci sp. zn. 3 Cdo 102/99, na ktorú poukazuje
sťažovateľ, ako súd dovolací, pričom dovolanie bolo podané neúspešným žalobcom
v konaní o odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka potom, ako krajský súd
potvrdil zamietací rozsudok okresného súdu z dôvodu, že za vymáhateľnú pohľadávku
podľa § 42a Občianskeho zákonníka považoval iba „pohľadávku, ktorá má už kvalitu
judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku alebo je vykonateľná podľa
iných procesných predpisov – § 274 OSP“. V danej veci v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej
odporovateľnosti sa žalobca domáhal, nebola mu jeho pohľadávka ešte priznaná
právoplatným rozhodnutím súdu, keď sa tak stalo až jedenásť mesiacov neskôr.
S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 3 Cdo 102/99 za rozhodovanie vo veci obdobnej, ako bola vec sťažovateľa. Preto sa
ústavný súd zaoberal argumentáciou najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 102/99, pričom
z rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999 vyplýva, že najvyšší súd zaujal
právny názor, podľa ktorého «zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá
taká pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní» s týmto
odôvodnením:
«Citovaný text zákona (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.) a v ňom uvedené
prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť
odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným súdnym
rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový
prístup k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického
a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.
Vymáhateľný je podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV
Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného
vo vydavateľstve Veda v roku 1989 taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať,
získať, vydobiť a pod.“, teda „čo možno vymáhať“. Naproti tomu vykonateľný je podľa
prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný“, pričom sa tu
výslovne odkazuje na slovné spojenia „vykonateľná listina, vykonateľné rozhodnutie,
vykonateľný rozsudok“.
To, že zákonodarca použil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí aj
dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (kde sa stanovuje, že:
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho
úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený), potom rovnaká dikcia sa objavuje aj
v ustanovení § 350 ods. 1, 2, či v ustanovení § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde by
nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom
konaní a nie až v konaní o výkon rozhodnutia (kde by to možné bolo) a nakoniec takúto
dikciu obsahuje celý rad ustanovení Obchodného zákonníka (§ 584 ods. 2, § 599), či zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovanní v znení neskorších predpisov v ustanovení § 15
ods. 1 hovorí o „vymáhateľnej pohľadávke“, ale ustanovenie § 23 ods. 3 už o „vykonateľnej
pohľadávke“. Všeobecne je uznávané, že ak zákon použije rôzne výrazy, myslí tým rôzne
predmety, vzťahy, či situácie.
Z uvedeného bezpečne vyplýva, že zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka“
a „vykonateľná pohľadávka“ nie sú v žiadnom prípade synonymické.»
Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor najvyššieho súdu považuje za
relevantný, zároveň však poukazuje aj na to, že z rozsudku krajského súdu č. k.
12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 nevyplývajú žiadne, tobôž presvedčivé argumenty,
pre ktoré by krajský súd považoval právny názor najvyššieho súdu za nesprávny či chybný.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo
analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho,
aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).
Keďže k tomu došlo aj danom prípade, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, a preto ústavný súd
vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sa vzťahujú obdobné
právne úvahy).
Pre úplnosť ústavný súd k obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu
poznamenáva, že správny bol právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „ak by dlžník
právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval na
uspokojenie pohľadávky veriteľov, nebolo by dôvodné vyslovovať neúčinnosť takých
právnych úkonov“, a k tomu dodáva, že je to tak preto, že inak by nemohla byť naplnená
podmienka uvedená v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej odporovateľný
právny úkon musí vedený úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa a musí veriteľa ukracovať na
jeho vymáhateľnej pohľadávke, pričom naplnenie tejto podmienky je vylúčené v prípade, ak
sa veriteľ môže spoľahlivo uspokojiť v čase vykonávaného úkonu, ktorý je predmetom
odporovateľnosti, z iného majetku dlžníka. Ani v tejto súvislosti však nemožno zistiť
z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a ani okresného súdu, ktorý iba konštatoval
existenciu iného majetku dlžníka, avšak bez zohľadnenia časového aspektu a bez bližšieho
a presvedčivého odôvodnenia názoru, že z takto označeného majetku sa sťažovateľ mohol
spoľahlivo uspokojiť do výšky svojej pohľadávky v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy.
K záveru v tejto otázke však bude možné dospieť až po vykonaní a dôslednom vyhodnotení
dôkazov preukazujúcich skutočný čas uzatvorenia kúpnej zmluvy a zmluvy o budúcej
zmluve, na ktorej existenciu a obsah poukazuje žalovaný, ako aj okolnosti ich uzatvorenia,
ktoré možno zistiť iba výsluchom všetkých ich účastníkov a splnomocnencov. Naostatok
ústavný súd poukazuje i na to, že krajský súd a ani okresný súd žiadnym spôsobom
nereagovali na skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosť previedol darovacou zmluvou
z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený
pod č. V 1265/2006, a to 11. septembra 2006. S touto otázkou je takisto potrebné sa
vysporiadať.
S poukazom na už uvedené, keďže postup krajského súdu bol z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojím rozsudkom č. k.
12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 porušil sťažovateľom označené práva a toto svoje
zistenie konštatoval vo výroku nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru bolo potrebné rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra
2008 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom Mgr. R. M. v konaní pred ústavným súdom. Trovy právneho
zastúpenia predstavujú sumu 245,70 € spolu za 2 úkony právnej pomoci urobené v roku
2009 podľa § 11 ods. 2 a § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, t. j 2-krát po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € režijný
paušál.
Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2009