Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 136/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., L., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-168 z 30. októbra 2008, a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co

53/2008-168 z 30. októbra 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -168

z 30. októbra 2008 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. M. Š. p r i z n á v a náhradu trov konania 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť

eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý zaplatiť na účet

advokáta Mgr. R. M., H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2009 doručená sťažnosť M. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -168 z 30. októbra 2008 a ktorou

navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. Š. podľa Slovenskej

republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -168

zo dňa 30. 10. 2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -168 zo dňa

30. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znova konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 2. apríla 2009 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom

konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal

zaplatenia sumy 100 000 Sk s prísl. proti L. F. Žalobu v tejto veci sťažovateľ odôvodnil

tým, že L. F. požičal 100 000 Sk, ktoré sa mu L. F. zaviazal vrátiť do 6. januára 2003, a pre

prípad, že sa dostane do omeškania, zaviazal sa zaplatiť mu zmluvnú pokutu vo výške 0,1 %

z dlžnej sumy za každý deň omeškania, tak ako to vyplýva z písomne uzatvorenej zmluvy

o pôžičke zo 6. decembra 2002. Okresný súd o podanej žalobe rozhodol platobným

rozkazom sp. zn. z 13. októbra 2005, ktorý sa však L. F. nepodarilo doručiť,

a preto bol uznesením okresného súdu č. k. -15 z 10. januára 2006 zrušený.

Keďže sa okresnému súdu nepodarilo zistiť miesto pobytu L. F., bol mu ustanovený

opatrovník. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -34 z 1. júna 2006

tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a L. F. zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu

100 000 Sk s úrokom z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy od 7. januára 2003 do zaplatenia,

ako aj nahradiť trovy konania. Rozsudok okresného súdu č. k. -34 z 1. júna

2006 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2006.

Sťažovateľ 20. júla 2006 doručil súdnemu exekútorovi Mgr. M. P. návrh na

vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 77/2006-

34 z 1. júna 2006 proti L. F.

Sťažovateľ 17. júla 2006 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal proti J.

B. (ďalej len „žalovaný“) určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy datovanej 1. júnom 2006,

ktorou previedol L. F. a jeho bývalá manželka M. F., rod. B., ako predávajúci vlastnícke

právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 319, a to parc. č. 502/5 o výmere 537 m2 zast.

plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. 256 v k. ú. T. (ďalej len „nehnuteľnosť“)

žalovanému ako kupujúcemu (ďalej len „kúpna zmluva“). Vo svojej žalobe sťažovateľ

tvrdil, že L. F. takto previedol nehnuteľnosť s úmyslom ukrátiť, resp. zmariť uspokojenie

jeho pohľadávky. Poukázal na to, že táto kúpna zmluva mala byť uzatvorená v deň, keď o

žalobe sťažovateľa proti L. F. rozhodol okresný súd, úmysel L. F. ukrátiť ho musel byť

žalovanému známy v čase podpisu kúpnej zmluvy, pretože začiatkom júna 2006

kontaktoval sťažovateľa právny zástupca žalovaného JUDr. K., aby ho oboznámil s tým, že

žalovaný má záujem nehnuteľnosť kúpiť od L. F., a keďže má vedomosť o tom, že jemu L.

F. dlhuje, navrhol mu, že žalovaný od neho odkúpi pohľadávku voči L. F. Zmluvu

o postúpení pohľadávky mal pripraviť žalovaný, resp. jeho právny zástupca, avšak takáto

zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným podpísaná nebola, pretože právny zástupca

žalovaného 10. júna 2006 sťažovateľovi oznámil, že medzičasom už bol povolený vklad

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného.

Kúpna zmluva uzatvorená L. F. a jeho bývalou manželkou M. F., rod. B., ako

predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim datovaná 1. júna 2006 je založená na č. l. 78 –

79 spisu okresného súdu a vyplýva z nej, že podpis predávajúcej M. F. bol úradne overený

5. júna 2006, za L. F. podpísala zmluvu L. F. a jej podpis bol úradne overený 2. júna 2006.

Konala na základe splnomocnenia udeleného L. F. 2. mája 2006 v Č. Kúpna cena bola

dojednaná na sumu 900 000 Sk, ktorej časť 307 652 Sk bola zaplatená predávajúcim pred

podpisom tejto zmluvy a časť 592 348 Sk je splatná do 30 dní od podpisu zmluvy.

Predávajúci v čl. III tejto zmluvy ubezpečili kupujúceho, že na prevádzanej nehnuteľnosti

neviaznu iné ťarchy, ako obmedzujúca poznámka o upovedomení o zriadení exekučného

práva súdnou exekútorkou JUDr. P. a exekučný príkaz vydaný na predaj nehnuteľnosti

súdnym exekútorom JUDr. K.

Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu sp. zn. (č. l. 46 spisu), nehnuteľnosť

žalovaný previedol darovacou zmluvou z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej

bol vklad vlastníckeho práva povolený pod č. V 1265/2006 11. septembra 2006.

Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že síce k stretnutiu jeho právneho

zástupcu a sťažovateľa začiatkom júna 2006 došlo, toto stretnutie však zorganizoval

JUDr. K. a sťažovateľ na ňom nevedel preukázať výšku svojej pohľadávky voči L. F. a ani

jej priznanie súdom. K uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo preto, že

sťažovateľ nepreukázal existenciu svojej pohľadávky žalovanému právoplatným a

vykonateľným rozsudkom súdu.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. -143 z 19. marca 2008

zamietol a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania. Konštatoval, že v čase jednania,

ktoré zorganizoval JUDr. K. 5. júna 2006, sťažovateľova pohľadávka voči L. F. nebola

sťažovateľovi priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, L. F. bol okrem

predmetnej nehnuteľnosti aj vlastníkom iných nehnuteľností, o čom sú v súdnom spise

založené listy vlastníctva na č. l. 81 – 95, a v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný

v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal vedomosť o tom, že sťažovateľ má pohľadávku voči

L. F. Navyše z dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa snažil uhradiť za L. F. všetky jeho

dlhy, o ktorých mal vedomosť a ktoré boli preukázané, tieto boli uhradené veriteľom

v exekučných veciach vedených JUDr. K. a JUDr. P. a boli uhradené i iné dlhy L. F., spolu

v sume 307 652 Sk, ktorá zodpovedala prvej splátke kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -143 z 19. marca 2008 podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna

2006, teda štyri dni pred stretnutím sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaného, čo

vyplýva priamo z jej obsahu, žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne

vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny

zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako

svedkov v konaní pred okresným súdom. Navyše okresný súd nevypočul, hoci to sťažovateľ

žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -168 z 30. októbra 2008 rozsudok

okresného súdu č. k. -143 z 19. marca 2008 potvrdil a sťažovateľa zaviazal na

náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v čase uzatvorenia

kúpnej zmluvy, t. j. 1. júna 2006, nemal sťažovateľ vymáhateľnú pohľadávku voči L. F. v

zmysle , pretože v tom čase rozsudok okresného súdu

vo veci sp. zn. , ktorým bol L. F. zaviazaný plniť sťažovateľovi, nebol ešte

právoplatný.

Rozsudok krajského súdu č. k. -168 z 30. októbra 2008 nadobudol

právoplatnosť 18. decembra 2008.

Sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ v podstate tým, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu je aj princíp právnej istoty. Všeobecné súdy nemôžu

svojvoľne pristupovať k výkladu hmotnoprávnych ani procesnoprávnych noriem

a aplikovať ich svojvoľne, ale naopak musí platiť, že v rovnakých alebo analogických

prípadoch musia rozhodovať rovnako. Ak všeobecný súd chce vyriešiť otázku, ktorá bola už

prv právoplatne rozhodnutá iným súdom v obdobnej veci podstatne odchylným spôsobom,

musí sa argumentačne vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami, pretože inak poruší

princíp právnej istoty, a tým aj základné právo na súdnu ochranu účastníka. Rozsudok

krajského súdu sa podstatne odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v § 42a

ods. 1 od toho, čo už bolo judikované Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn.

v rozsudku z 23. decembra 1999 konštatoval, že zákonnému pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom

v základnom konaní. Krajský súd si tento názor neosvojil, keď dospel k záveru, že

„vymáhateľnou pohľadávkou“ je iba pohľadávka právoplatne priznaná súdnym

rozhodnutím, ktoré je vykonateľné. Tento svoj názor však bližšie neodôvodnil a tobôž sa

argumentačne nevyporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším súdom v obdobnej

veci. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods.1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. Spr. 10078/09

z 26. mája 2009 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku

č. k. -168 z 30. októbra 2008 a ďalej uviedol:

„Ak došlo k jednaniu o možnom odkúpení pohľadávok žalobcu proti L. F., tak

žalobca nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L.

F. a jeho manželkou a žalovaným o predaji nehnuteľností. Rozsudok Okresného súdu

Vranov nad Topľou z 1. 6. 2006 nadobudol právoplatnosť až 11. 7. 2006. Ak dlžník

predával svoje nehnuteľnosti, tak žalobca v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemal

vymáhateľnú pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti

právneho úkonu voči nemu, ak dlžník predával nehnuteľnosti žalovanému. V čase

uzatvárania kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 medzi manželmi F. a žalovaným nemal žalobca

vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi. Žalobca sa nemôže domáhať odporovateľnosti

právneho úkonu z uzavretej kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 o predaji nehnuteľnosti medzi

dlžníkom žalobcu pánom F. a jeho manželkou a žalovaným. Okresný súd správne rozhodol,

ak žalobu zamietol. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne.

Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov prvostupňového

konania, nakoľko tieto boli vypočítané správne.“

Krajský súd na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred ústavným súdom.

Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu listom z 1. júna 2009, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ). Tento prístup je

dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Ústavný

súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných

súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by

chránil základné právo účastníka konania. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu

a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -168 z 30. októbra 2008:

„Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania

napadnutého rozsudku a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa , veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,

že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,

ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo

ak už bol uspokojený.

Ide o úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že tým ukráti

možnosť veriteľov uspokojovať svoje pohľadávky na majetku pôvodného dlžníka. Ak by

dlžník právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval

na uspokojenie pohľadávky veriteľov, nebolo by dôvodné vyslovovať neúčinnosť takých

právnych úkonov. Neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať len

na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi. Vymáhateľnosť pohľadávky jasne

hovorí o tom, že táto pohľadávka má byť priznaná súdom a má byť právoplatná

a vykonateľná. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov ( ) a teda

úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany sa predpokladajú (prezumujú). Druhá strana má

možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale nie je možné vyčítať

ani neznalosť, že nemohol pri náležitej starostlivosti zistiť, že bol tu úmysel pôvodného

dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobca v tejto veci poukázal na to, že mal rozhodnutie

okresného súdu – rozsudok z 1. 6. 2006 pod č. k. -34, v ktorom bol dlžník L. F.

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Sk s 0,1 % úrokom z omeškania denne od 7. 1.

2003 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 22.169,- Sk. Ak pôvodný dlžník L. F. prevádzal

nehnuteľnosti v spoluvlastníctve s jeho manželkou a tento úmysel bol známy kupujúcemu –

žalovanému, potom tu bol dôvod na určenie neúčinnosti kúpnej zmluivy o predaji

nehnuteľnosti z 1. 6. 2006 medzi L. F. a jeho manželkou a žalovaným. O pohľadávke

žalobcu proti dlžníkovi L. F. mal vedieť žalovaný na základe jednania z 5. 6. 2006 v

advokátskej kancelárii JUDr. M. K.

Zhodne s okresným súdom krajský súd konštatuje, že žalovaný mal v úmysle odkúpiť

nehnuteľnosti v T., zapísané na LV č. 319. Preto bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve

dňa 29. 5. 2006 medzi kupujúcim J. B. a predávajúcimi M. F. a L. F. s tým, že budúci

predávajúci do 1. 6. 2006 splnia všetky záväzky voči svojim veriteľom G., a. s., P., s. r. o.,

S., a. s., V., a. s. a V., a. s., K., pričom predávajúci vyhlasujú, že im nie sú známi žiadni

ďaľší veritelia, ktorí by sa mohli domáhať svojich pohľadávok odporovateľnosťou kúpnej

zmluvy na nehnuteľnosti, zapísané v tejto zmluve, ktoré majú byť predmetom predaja.

Následne 1. 6. 2006 došlo k podpisu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľností v k. ú. T.,

zapísané na LV č. 319, medzi M. F. a L. F. ako predávajúcimi a kupujúcim J. B. Vklad

vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra V. dňa 6. 6. 2006.

Ak došlo k jednaniu o možnom odkúpení pohľadávok žalobcu proti L. F., tak žalobca

nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L. F. a

jeho manželkou a žalovaným o predaji nehnuteľností. Rozsudok Okresného súdu Vranov

nad Topľou z 1. 6. 2006 nadobudol právoplatnosť až 11. 7. 2006. Ak dlžník predával svoje

nehnuteľnosti, tak žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nemal vymáhateľnú

pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti právneho úkonu

voči nemu, ak dlžník predával nehnuteľnosti žalovanému. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy

1. 6. 2006 medzi manželmi F. a žalovaným nemal žalobca vymáhateľnú pohľadávku proti

dlžníkovi. Žalobca sa nemôže domáhať odporovateľnosti právneho úkonu z uzatvorenej

kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 o predaji nehnuteľnosti medzi pôvodným dlžníkom žalobcu pánom

F. a jeho manželkou a žalovaným. Okresný súd správne rozhodol, ak žalobu zamietol.

Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správné.“

Ako vyplynulo z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.

-143 z 19. marca 2008, sťažovateľ tomuto rozsudku vyčítal, že okresný súd

nevzal do úvahy, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna 2006, teda štyri dni pred

stretnutím sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaného, čo vyplýva priamo z jej obsahu,

ďalej, že nevzal do úvahy, že žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne

vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny

zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako

svedkov v konaní pred okresným súdom, ako aj to, že okresný súd nevypočul, hoci to

sťažovateľ žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu a mali vedomosť

o okolnostiach jej uzatvorenia. Tieto otázky považuje ústavný súd za právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

č. k. -168 z 30. októbra 2008, krajský súd v ňom na uvedené odvolacie

dôvody žiadnym spôsobom nereagoval.

Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ už v žalobe vo veci

vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. doručenej okresnému súdu 17. júla

2006 poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu, v zmysle ktorého zákonnému pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať

pred súdom v základnom konaní. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že

krajský súd zaujal právny názor, podľa ktorého „neúčinnosti právnych úkonov voči

veriteľom sa môže veriteľ domáhať len na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi.

Vymáhateľnosť pohľadávky jasne hovorí o tom, že táto pohľadávka má byť priznaná súdom

a má byť právoplatná a vykonateľná.“.

Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,

že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,

ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo

ak už bol uspokojený.

Podľa odporovať možno právnemu úkonu,

ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento

úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka

ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu

blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb

s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej

starostlivosti nemohla poznať.

Podľa právny úkon, ktorému veriteľ

s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to

nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu na porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru uviedol i to, že rozsudok krajského súdu sa podstatne

odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka od toho, čo už bolo judikované najvyšším súdom napr. vo veci vedenej pod

sp. zn. , v ktorom v rozsudku z 23. decembra 1999 konštatoval, že zákonnému

pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne

vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

rozhodoval v obdobnej veci a hoci si krajský súd jeho názor neosvojil, svoj názor bližšie

neodôvodnil a argumentačne sa nevysporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším

súdom.

Podľa (ďalej aj „OSP“) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k.

-168 z 30. októbra 2008 dospel k záveru, že z tohto odôvodnenia nemožno

zistiť nielen to, ako sa vysporiadal krajský súd s odvolacími dôvodmi sťažovateľa

uvedenými v odvolaní, o ktorom rozhodoval, ale aj to, že riadnym spôsobom neodôvodnil

svoj právny názor („neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať

len na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi“) odchylný od sťažovateľom

označeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Iba konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého

uvedený názor jasne vyplýva z dikcie právnej úpravy, nepostačuje zvlášť v situácii, ak

v inej veci za predpokladu, že bola obdobná, rozhodol najvyšší súd odlišne.

Najvyšší súd rozhodoval vo veci sp. zn. , na ktorú poukazuje

sťažovateľ, ako súd dovolací, pričom dovolanie bolo podané neúspešným žalobcom

v konaní o odporovateľnosti podľa potom, ako krajský súd

potvrdil zamietací rozsudok okresného súdu z dôvodu, že za vymáhateľnú pohľadávku

podľa považoval iba „pohľadávku, ktorá má už kvalitu

judikovaného práva v zmysle alebo je vykonateľná podľa

iných procesných predpisov – “. V danej veci v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej

odporovateľnosti sa žalobca domáhal, nebola mu jeho pohľadávka ešte priznaná

právoplatným rozhodnutím súdu, keď sa tak stalo až jedenásť mesiacov neskôr.

S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. za rozhodovanie vo veci obdobnej, ako bola vec sťažovateľa. Preto sa

ústavný súd zaoberal argumentáciou najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , pričom

z rozhodnutia sp. zn. z 23. decembra 1999 vyplýva, že najvyšší súd zaujal

právny názor, podľa ktorého «zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá

taká pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní» s týmto

odôvodnením:

«Citovaný text zákona ( , pozn.) a v ňom uvedené

prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť

odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným súdnym

rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne

vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový

prístup k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického

a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.

Vymáhateľný je podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV

Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného

vo vydavateľstve Veda v roku 1989 taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať,

získať, vydobiť a pod.“, teda „čo možno vymáhať“. Naproti tomu vykonateľný je podľa

prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný“, pričom sa tu

výslovne odkazuje na slovné spojenia „vykonateľná listina, vykonateľné rozhodnutie,

vykonateľný rozsudok“.

To, že zákonodarca použil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí aj

dikcia druhej vety ustanovenia (kde sa stanovuje, že:

Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho

úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený), potom rovnaká dikcia sa objavuje aj

v ustanovení , , či v ustanovení , kde by

nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom

konaní a nie až v konaní o výkon rozhodnutia (kde by to možné bolo) a nakoniec takúto

dikciu obsahuje celý rad ustanovení (, ), či zákon

č. o konkurze a vyrovanní v znení neskorších predpisov v ustanovení

ods. 1 hovorí o „vymáhateľnej pohľadávke“, ale ustanovenie § 23 ods. 3 už o „vykonateľnej

pohľadávke“. Všeobecne je uznávané, že ak zákon použije rôzne výrazy, myslí tým rôzne

predmety, vzťahy, či situácie.

Z uvedeného bezpečne vyplýva, že zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka“

a „vykonateľná pohľadávka“ nie sú v žiadnom prípade synonymické.»

Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor najvyššieho súdu považuje za

relevantný, zároveň však poukazuje aj na to, že z rozsudku krajského súdu č. k.

-168 z 30. októbra 2008 nevyplývajú žiadne, tobôž presvedčivé argumenty,

pre ktoré by krajský súd považoval právny názor najvyššieho súdu za nesprávny či chybný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo

analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho,

aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade

s princípom právnej istoty v zmysle , a môže tým porušiť aj právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa ().

Keďže k tomu došlo aj danom prípade, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, a preto ústavný súd

vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 (a tiež aj právo podľa dohovoru, na ktorý sa vzťahujú obdobné

právne úvahy).

Pre úplnosť ústavný súd k obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu

poznamenáva, že správny bol právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „ak by dlžník

právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval na

uspokojenie pohľadávky veriteľov, nebolo by dôvodné vyslovovať neúčinnosť takých

právnych úkonov“, a k tomu dodáva, že je to tak preto, že inak by nemohla byť naplnená

podmienka uvedená v , podľa ktorej odporovateľný

právny úkon musí vedený úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa a musí veriteľa ukracovať na

jeho vymáhateľnej pohľadávke, pričom naplnenie tejto podmienky je vylúčené v prípade, ak

sa veriteľ môže spoľahlivo uspokojiť v čase vykonávaného úkonu, ktorý je predmetom

odporovateľnosti, z iného majetku dlžníka. Ani v tejto súvislosti však nemožno zistiť

z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a ani okresného súdu, ktorý iba konštatoval

existenciu iného majetku dlžníka, avšak bez zohľadnenia časového aspektu a bez bližšieho

a presvedčivého odôvodnenia názoru, že z takto označeného majetku sa sťažovateľ mohol

spoľahlivo uspokojiť do výšky svojej pohľadávky v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy.

K záveru v tejto otázke však bude možné dospieť až po vykonaní a dôslednom vyhodnotení

dôkazov preukazujúcich skutočný čas uzatvorenia kúpnej zmluvy a zmluvy o budúcej

zmluve, na ktorej existenciu a obsah poukazuje žalovaný, ako aj okolnosti ich uzatvorenia,

ktoré možno zistiť iba výsluchom všetkých ich účastníkov a splnomocnencov. Naostatok

ústavný súd poukazuje i na to, že krajský súd a ani okresný súd žiadnym spôsobom

nereagovali na skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosť previedol darovacou zmluvou

z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený

pod č. V 1265/2006, a to 11. septembra 2006. S touto otázkou je takisto potrebné sa

vysporiadať.

S poukazom na už uvedené, keďže postup krajského súdu bol z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojím rozsudkom č. k.

-168 z 30. októbra 2008 porušil sťažovateľom označené práva a toto svoje

zistenie konštatoval vo výroku nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru bolo potrebné rozsudok krajského súdu č. k. -168 z 30. októbra

2008 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom Mgr. R. M. v konaní pred ústavným súdom. Trovy právneho

zastúpenia predstavujú sumu 245,70 € spolu za 2 úkony právnej pomoci urobené v roku

2009 podľa § 11 ods. 2 a § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, t. j 2-krát po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € režijný

paušál.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a

v spojení s ) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009