Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 485/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., H., zastúpeného JUDr. I. K., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na ochranu majetku podľa

, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 3. novembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. , , a jeho rozsudkom z 9. mája

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť Ing. V. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. novembra 2010, ako aj postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, a jeho rozsudkom z 9. mája 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

žalovaným v súdnom spore o zaplatenie sumy 16 718,35 € s príslušenstvom vedenom

okresným súdom pod sp. zn. . Predmetný súdny spor nadväzoval na pôvodné

konanie vedené na návrh S., a. s., B., okresným súdom pod sp. zn. proti

odporcom 1. A. R. a 2. A. R. (obaja bytom H.) ako dlžníkom z dôvodu nevrátenia

poskytnutého úveru a proti odporcom 3. J. Z. (Nižný Hrabovec), 4. V. R. (H.) a 5. V. D.

(H.) ako ručiteľom odporcov v 1. a 2. rade. Keďže dlžníci úver riadne nesplácali, okresný

súd uložil rozsudkom z 10. septembra 2001 odporcom v 1. až 5. rade povinnosť zaplatiť

navrhovateľke požadovanú sumu. Keďže odporcovia v 1. až 5. rade svoju povinnosť

v stanovenej lehote nesplnili, na návrh oprávneného nasledovalo vymáhanie pohľadávky

prostredníctvom súdneho exekútora. V exekučnom konaní J. Z., odporca v 3. rade

(spoluručiteľ), ako jeden z povinných uzavrel so súdnym exekútorom dohodu o splácaní

dlhu a pohľadávku (ručiteľský záväzok) uhradil troma splátkami. Následne v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. požadoval (vymáhal) od sťažovateľa

(ako spoluručiteľa) pohľadávku vo výške 1/3 zaplatenej sumy. Okresný súd rozsudkom sp.

zn. z 3. novembra 2010 (v poradí druhým) vyhovel žalobe J. Z. a uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť mu požadovanú sumu (1/3 zo zaplateného ručiteľského

dlhu) spolu s úrokmi z omeškania. O odvolaní sťažovateľa zo 16. novembra 2010 rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. , , z 9. mája 2011 tak,

že potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľ v sťažnosti (vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv)

v podstatnom uviedol:

«... V rámci nového prejednania veci prvostupňový súd, riadiac sa právnym

názorom odvolacieho súdu rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanú sumu,

určenú podielom 1/3-ny z plnenia zaplateného žalobcom...

Aplikoval pritom úpravu podľa ,

a ust. , , hoci aplikácia týchto ustanovení je viazaná

na podmienku existencie spoločných záväzkov účastníkov právneho vzťahu (viď § 293

, ).

V konaní sťažovateľ namietal nedostatok hmotnoprávnych podmienok pre aplikáciu

uvedenej právnej úpravy, poukazujúc na obsah právoplatného rozsudku zo dňa 10. 09. 2001

(), ktorý nezaviazal účastníkov právneho vzťahu plniť spoločne a nerozdielne

a tiež na vplyv právnej skutočnosti, že zaplatením dlhu za dlžníka vznikol medzi bývalým

ručiteľom a dlžníkom kvalitatívne nový právny vzťah, kedy sa ručiteľ stáva veriteľom

dlžníka s nárokom na náhradu plnenia, zaplateného ručiteľom, ktorý žiadal sťažovateľ

zohľadniť pri posúdení právneho základu dôvodov žaloby, ale aj z hľadiska určenia veľkosti

podielu na plnenie, požadované od sťažovateľa.

S poukazom na právoplatný rozsudok sťažovateľ namietal žalovanú

výšku finančného plnenia v rozsahu 1/3-iny na celom zaplatenom plnení, nakoľko podľa

tohto rozsudku by (aj za hypotetického prijatia namietanej aplikácie § 511 ods. 2 Obč.

zákonníka), bolo možné požadovať od sťažovateľa nanajvýš 1/5 zo zaplateného plnenia

žalobcu, keďže na plnenie boli zaviazaní odporcovia v 1. až 5. rade...

Napriek uvedenému, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej Krajský súd

v Prešove svojím rozsudkom zo dňa 09. 05. 2011 potvrdil, stotožňujúc sa s odôvodnením

prvostupňového rozhodnutia...

Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove... v spojení s rozsudkom

Okresného súdu... všeobecný súd podľa sťažovateľa nelegitímne zasiahol do základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok a porušil právo sťažovateľa na zákonnú ochranu jeho

vlastníckeho práva, zaručených v .

Aj pri samostatnom rozhodnutí len čo do určenia veľkosti podielu sťažovateľa je

aplikácia § 511 Obč. Zák., vykonaná súdom ústavne neudržateľná, nakoľko tejto aplikácii

odporuje existencia právoplatného usporiadania tejto časti právnej veci rozsudkom

zo dňa 10. 09. 2001, ktorým súd zaviazal na plnenie odporcov v 1. až 5. rade

s tým, že splnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu splnenia povinnosť ostatných .

Uvedený rozsudok podľa sťažovateľa predstavuje v označenom rozsahu voči

napadnutému rozsudku čo do určenia veľkosti podielu plnenia sťažovateľa „res iudicata“,

prekážku právoplatne rozhodnutej veci...

Z právoplatného rozsudku vyplýva nemožnosť určiť sťažovateľovi

podiel väčší než 1/5 na náhradu z celého plnenia, ktoré žalobca zaplatil v exekučnom

konaní, vedenom práve na jeho základe.

Samotným určením veľkosti podielu sťažovateľa nad tento rámec bolo preto tiež

porušené právo na pokojné užívanie majetku podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého tiež vyplýva, že nikoho nemožno

zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon.

Napadnutým rozsudkom bolo ďalej porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , nakoľko v napadnutom

rozsudku všeobecný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť úrok z omeškania zo žalovanej sumy

a to od 12. 03. 2005 do zaplatenia...

Oboznámenie sťažovateľa zo strany žalobcu o tejto právne významnej okolnosti

s výzvou na poskytnutie požadovaného plnenia od sťažovateľa k uvedenému dňu nebolo

v konaní preukázané a súd bez vykonania akéhokoľvek dôkazu rozhodol podľa žalobného

návrhu.

Sťažovateľ preto namieta nedôvodnosť výroku napadnutého rozsudku v časti určenia

povinnosti platiť úrok z omeškania od 12. 03. 2005, vrátane jeho neodôvodnenosti čo do

použitia aplikovanej právnej normy...»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... na ochranu majetku a vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

..., právo na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru... a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods.1 ...

rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 09. 05. 2011 sp. zn. , ,

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 03. 11. 2010 sp. zn.

bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 09. 05. 2011 sp. zn. , ,

v znení rozsudku Okresného súdu Humenné... sa zrušuje a vec sa vracia na

ďalšie konanie.“

II.

5. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý prokurátor Krajskej

prokuratúry v Prešove „Opatrením sp. zn. Kc 150/11-4 zo dňa 14. 9. 2011... odložil ako

nedôvodný po tom, čo ustálil záver, že v právnej veci podávateľa podnetu neboli naplnené

zákonné podmienky na postup generálneho prokurátora podľa ustanovenia § 243e/ a nasl.

... “ (z oznámenia Krajskej prokuratúry v Prešove

č. k. Kc 150/11-8 zo 4. novembra 2011).

6. Ústavný súd pre účely verifikácie sťažovateľových tvrdení [najmä tvrdenia, že

„S poukazom na právoplatný rozsudok sťažovateľ namietal žalovanú výšku

finančného plnenia v rozsahu 1/3-iny na celom zaplatenom plnení...“ (pozri bod 3)]

nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , z obsahu ktorého zistil, že

sťažovateľ predmetnú námietku neuplatnil ani v konaní na súde prvého stupňa (na

pojednávaniach konaných 18. apríla 2007, 6. júna 2007, 18. marca 2009, 20. mája 2009,

25. augusta 2009, 21. októbra 2009, 13. októbra 2010, 3. novembra 2010) a ani na

pojednávaní konanom 9. mája 2011 pred odvolacím súdom. Uvedené tvrdenie ako jeden

z hlavných argumentov na preukázanie neústavnosti postupu a rozhodovania v jeho veci

konajúcich všeobecných súdov nebolo predmetom jeho obrany ani v podaniach označených

ako „vyjadrenie k predmetu sporu“ zo 17. marca 2009 (č. l. 108, 109), „... doplnenie

vyjadrenia“ zo 17. marca 2009 (č. l. 119, 120), „vyjadrenie + návrh na

prerušenie konania“ zo 16. októbra 2009 (č. l. 161, 162), „... vyjadrenie“ z 8. júna 2010 (č.

l. 198 - 200), „vyjadrenie“ zo 14. októbra 2010 (č. l. 210), „vyčíslenie trov konania“

z 15. októbra 2010 (č. l. 216). Sťažovateľ ani vo svojom odvolaní „... proti rozsudku

Okresného súdu v Humennom sp. zn. zo dňa 3. novembra 2010“ (č. l. 234 -

237) doručenom okresnému súdu 16. novembra 2010 neargumentoval predmetným

tvrdením. Jedinou zmienkou o žalobcom požadovanej výške plnenia (vyjadrenej podielom

na celku) je stanovisko jeho právneho zástupcu k predmetu sporu na pojednávaní konanom

18. apríla 2007 (na č. l. 50), ktoré pri posúdení celkového obsahu tohto vyjadrenia nie je

možné chápať ako výslovné namietanie a nesúhlas s na ňom požadovaným podielom

z celkového rozsahu plnenia žalobcu − „Predstupuje zástupca odporcu, ktorý k veci

uviedol... Aj pokiaľ by tu takýto nárok voči odporcovi existoval, nie je nám jasné, prečo

navrhovateľ požaduje od odporcu 1/3, keď popri ručiteľoch tu existujú ešte dvaja hlavní

dlžníci, takže maximálne by mohol požadovať 1/5...“. Toto vyjadrenie podľa názoru

ústavného súdu je súčasťou sťažovateľovej argumentácie o nevhodnosti v návrhu (žalobe)

uvedenej (navrhovanej) aplikácie právnych noriem, ktorými žalobca odôvodňuje svoj návrh

(nárok), pričom uvedené skutočnosti v rámci odvolacieho konania už nenamietal (pozri už

uvedené).

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. Podľa

čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať

majetok.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. novembra

2010 (v spojení s uzneseniami z 22. novembra 2010 a 23. novembra 2010), ako aj postupom

krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , ,

a jeho rozsudkom z 9. mája 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené

práva (body 1 a 4).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok

z 3. novembra 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu

(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd

odvolací rozsudkom sp. zn. , , z 9. mája 2011. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

12. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. ,

, z 9. mája 2011, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými

a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov

(„... neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností...“; citované z bodu I.1 odvolania sťažovateľa z 3.

novembra 2010, č. l. 234 súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ).

III.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. ,

, z 9. mája 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom .

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie

okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového

stavu a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom

dokazovaní vykonaného dokazovania. Následne krajský súd uviedol podstatné časti

odvolacej argumentácie sťažovateľa, ktorý „Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba

žalobcu bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci bol neúplné zistený skutkový stav, nakoľko sa

nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Okrem

toho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci navrhovania

dôkazov požadoval zaoberať sa účtovníctvom spoločnosti M., s. r. o., H., ako aj

účtovníctvom súdneho exekútora J. H. za celý účtovný rok 2005. Tento jeho návrh

akceptovaný nebol s odôvodnením, že to nie je potrebné. Podľa kópie peňažného denníka

spoločnosti M., s. r. o., H. k termínom 12. 01. 2005, 23. 02. 2005 a 11. 03. 2005 žiadna

úhrada zo strany žalobcu vykonaná nebola. Úhrada v uvedených termínoch sa vedie na

meno platiaceho dlžníka A. R.. Okrem toho spoločnosť M., s. r. o., H. dňa 11. 03. 2005

pohľadávku postúpila M. Z. (manželke žalobcu). Súdny exekútor mal preto povinnosť

celú pohľadávku uhradiť M. Z. a nie spoločnosti M. , s. r. o. Nedošlo teda k naplneniu

hmotnoprávnej podmienky predpokladanej v ust . Vo

vzťahu k nepreukázaniu skutočností vyplývajúcich z ust. § 511 ods. 3 veta druhá

dodal, že k týmto skutočnostiam žiadne dokazovanie vykonané

nebolo.“.

16. Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle zásad ust. preskúmal napadnutý rozsudok

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania

v súlade s ust. a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu pripojeného spisu

Okresného súdu Humenné, žalobca a žalovaný spolu s V. R. v tejto veci vystupovali ako

ručitelia úveru poskytnutého S., a. s. na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 12. 1997 A.

R. a A. R.. Ručením sa teda zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere uzatvorenej v súlade

s ust. a nasl. , účinného v čase uzatvorenia zmluvy.

Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov

spravovali záväzkovou časťou , čo je zrejmé z ust.

tohto právneho predpisu, účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Za takejto situácie aj

záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa musia

spravovať účinným v čase uzatvorenia zmluvy ().

účinný v čase uzatvorenia zmluvy pritom v ust. a nasl.

obsahoval osobitnú úpravu vzťahujúcu sa na ručenie.

Podľa ust. , v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za

celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník. Z

postavenia ručiteľa ako spoludlžníka vyplývajú určité práva a povinnosti, pričom jedným

z týchto práv je aj právo vyplývajúce z ust. ods.. 3 veta prvá

umožňujúce dlžníkovi požadovať od ostatných náhradu podľa ich podielov za dlh ním

splnený.

V priebehu konania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako

jeden z ručiteľov uhradil sumu 1 510 971 Sk súdnemu exekútorovi J. H. v troch

splátkach, čoho nespochybniteľným dôkazom súd pokladničné doklady vystavené súdnym

exekútorom dňa 07. 01. 2005, dňa 21. 02. 2005 dňa 11. 03. 2005. Následne súdny

exekútor po odrátaní trov exekúcie, náhrady hotových výdavkov a dane z pridanej

hodnoty takto získané čiastky poukázal spoločnosti M., s. r. o., H. Je to zrejmé z výpisov z

účtu (č. 1. 157-158 spisu) potvrdzujúcim pripísanie súm zaslaných súdnym exekútorom

na účet spoločnosti M., s. r. o., H. dňa 12. 01. 2005 a dňa 23. 02. 2005 a z pokladničného

dokladu vystaveného súdnym exekútorom dňa 11. 03. 2005 potvrdzujúceho prevzatie

finančnej hotovosti spoločnosťou M., s. r. o., H. (č. 1. 159 spisu).

Za dôkaz opaku sa nedá považovať ani kópia peňažného denníka spoločnosti M. ,

s. r. o., H. (č. 1. 215 spisu). Uvedenie mena A. R. pri jednotlivých splátkach len

špecifikuje osobu, ktorej bol úver poskytnutý a nie aj to, že by táto osoba úver splatila.

Právne bezvýznamný je i poukaz na nedostatok aktívnej legitimácie

spoločnosti M. , s. r. o., H. na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj na

nemožnosť tejto spoločnosti prevziať poslednú splátku dlhu v dôsledku uzatvorenia

zmluvy o postúpení pohľadávky s M. Z. dňa 11. 03. 2005. Právne nástupníctvo

spoločnosti M., s. r. o., H. vyplýva z obsahu pripojeného spisu Okresného

súdu Humenné, v ktorom sú obsiahnuté dve zmluvy o postúpení pohľadávok spísané

formou notárskej zápisnice v dňoch 05. 09. 2002 a 19. 09. 2002. Ohľadne zmluvy o

postúpení pohľadávky uzatvorenej s M. Z. (č. 1. 168 spisu) je potrebné dodať, že táto bola

uzatvorená v ten istý deň, ako spoločnosť M., s. r. o., H. prevzala od súdneho exekútora

poslednú splátku dlhu uhradeného žalobcom. Žalovaný v tejto súvislosti ničím

nepreukázal, aby zmluva bola uzatvorená ešte pred vyplatením poslednej splátky dlhu.

Okrem toho, aj za predpokladu úhrady splátky dlhu po uzatvorení zmluvy o postúpení

pohľadávky, dlžník v súlade sust. sa mohol dlhu

zbaviť plnením postupcovi, ak postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámené nebolo alebo

ak postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukázal. Vo vzťahu k takémuto

oznámeniu alebo preukázaniu. postúpenia žalovaný žiadne dôkazy nepredložil.

Žalovaný si taktiež nesplnil svoju dôkaznú povinnosť na tvrdenie o nemožnosti

splnenia svojho podielu na dlhu, čo by mohlo viesť podľa ust. § 511 ods. 3 veta druhá

k rozvrhnutiu tohto podielu rovnakým dielom na všetkých

ostatných dlžníkov.

V tejto súvislosti je právne významné ust. veta prvá , podľa

ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné

postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného

bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa., rozumie

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a

vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje

informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane, bez zreteľa na procesné postavenie

účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú

všetky navrhnuté dôkazy, príp. výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek

tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí

rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom

predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť

za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219

napadnutý rozsudok potvrdil.

Uznesením zo dňa 22. 11. 2010 č. k. -241 bolo žalovanému uložené

zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 671,64 Eur.

Vo včas podanom odvolaní žalovaný navrhol uznesenie zmeniť tak, aby žalobcovi

trovy konania priznané neboli. Poukázal na to, že rozhodnutie vo veci samej nepovažuje

za správne.

V súvislosti s odvolacími námietkami je potrebné poukázať na ust. § 142 ods. 1

, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu

trov. potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo

veci úspech nemal.

Ust. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového

konania. V sporovom konaní žalovaný úspech nemal, a preto mu vznikla povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy pozostávajúce z hodnoty súdneho poplatku zaplateného za

podanú žalobu vo výške 25 180 Sk (835,82 Eur) a z hodnoty súdneho poplatku za podané

odvolanie vo výške 25 180 Sk (835,82 Eur).

Ďalším rozhodnutím, a to uznesením zo dňa 23. 11. 2010 č. k. -244 bolo

žalovanému uložené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 1 003 Eur. Žalovaný

vo svojom opravnom prostriedku proti tomuto uzneseniu poukázal na to, že v tomto

konaní mu už raz úhrada súdneho poplatku bola znížená na sumu neprevyšujúcu 5 000

Sk.

Toto podanie z hľadiska jeho obsahu ( ) sa považovalo nielen za

odvolanie, ale aj za návrh na čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie

nad sumu 165,97 Eur (5 000 Sk).

Odvolací súd tomuto návrhu na čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku podľa

ust. vyhovel a žalovanému priznal čiastočné oslobodenie od súdneho,

poplatku za odvolanie nad sumu 165,97 Eur.

Zároveň zmenil uznesenie zo dňa 23. 11. 2010 č. k. -244 tak, že

s prihliadnutím na čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za odvolanie vo

výške 165,97 Eur...“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

, , z 9. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy

a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pre jeho subsidiárne postavenie

k rozhodovaniu všeobecných súdov by nemohol podrobiť ústavnému prieskumu tú časť

výhrad sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho tvrdenia, že „... namietal žalovanú výšku

finančného plnenia v rozsahu 1/3-iny na celom zaplatenom plnení...“ (pozri bod 6).

III.B

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

22. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ako aj dodatkového protokolu, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení základného

práva podľa a dodatkového protokolu by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

24. Z už uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa , tak ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

IV.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011