Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 205/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2011 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a podľa dohovoru

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „... bol

v procesnom postavení odporcu v právnej veci navrhovateľky D. R... o rozvod manželstva a

úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom J. R. a M. R. zastúpených kolíznym

opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v B...

Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 17. 2. 2010 (ďalšie, pozn.) návrhy na

doplnenie dokazovania zamietol a oboznámil účastníkov s obsahom spisu, pričom o správe

kolízneho opatrovníka o prešetrení pomerov u navrhovateľky sa nezmienil. Na to bol

vyhlásený rozsudok, ktorým manželstvo sťažovateľa rozviedol a deti zveril do starostlivosti

matke.

Sťažovateľ odvolanie zo dňa 7. 4. 2010 odôvodnil neúplným zistením skutkového

stavu, pričom Okresný súd... nevykonal žiadny dôkaz týkajúci sa maloletých, ich vzťahu

k otcovi do a po odchode zo spoločného bydliska, pomerov u navrhovateľky a nevykonal ani

prešetrenie psychického stavu navrhovateľky, ktorá prostredníctvom sociálnych sietí

prezentovala ľahkovážny prístup k manželstvu a rodičovstvu.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. -140 zo

dňa 10. 11. 2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že znalecké vyšetrovanie maloletých detí znalcom z odboru psychiatrie

nebolo v záujme maloletých detí. Námietku týkajúcu sa nevykonania vyšetrenia zdravotného

stavu matky nevyhodnotil vôbec.“

3. Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedeným konaním a rozhodnutím Okresného

súdu... rozsudok č. k. -113 zo dňa 17. 2. 2010 a Krajského súdu... rozsudok

č. k. -140 zo dňa 10. 11. 2010, bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces podľa SR, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom

podľa SR a práva podľa prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd... Rovnosť účastníkov konania predpokladá povinnosť

súdu zabezpečiť rovnakú možnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom...

Konanie o rozvod manželstva je ex lege spojené aj s konaním o úpravu práv

a povinnosti k maloletým deťom pre čas po rozvode. Okresný súd Bratislava II uznesením

upravujúcim priebeh konania uložil kolíznemu opatrovníkovi, aby prešetril pomery

maloletých detí u navrhovateľky v L. Sťažovateľ nemal informáciu o tom, že takéto

prešetrenie pomerov bolo zo strany Okresného súdu Bratislava II vykonané a ak by aj bolo,

nebol súdom oboznámený o tom, že by bola takáto správa kolízneho opatrovníka založená

do súdneho spisu. V dôsledku uvedeného sa nemal ani možnosť vyjadriť k zisteniam

uvedeným v správe kolízneho opatrovníka... otec v sporoch o úpravu práv k maloletým je

vystavený rodovým predsudkom súdu, keď návrhy na doplnenie dokazovania zo strany

navrhovateľky boli úspešne uplatnené, pričom jeho návrhmi sa súd bez zdôvodnenia

nezaoberal... účastníci rozvodového konania, ktorými rodičia maloletého dieťaťa sú, majú

právo byť prítomní pri vykonávaní všetkých dôkazov a rovnako majú právo klásť vypočutým

osobám otázky a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom... Sťažovateľ sa až z rozsudku

Okresného súdu... dozvedel o existencii vyjadrení triednych učiteliek k maloletým k deťom,

pričom sa jednalo o nepriamy dôkaz, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť, nakoľko nebol

s obsahom týchto vyjadrení oboznámený.

Pokiaľ Okresný súd... považoval prítomnosť maloletých detí na pojednávaní za

nevhodnú, mal osvedčiť ich odmietavý postoj k sťažovateľovi nariadením dokazovania

znalcom z odboru detská psychológia. Pokiaľ Okresný súd... rozhodol bez toho aby

osvedčil, aký základ má navrhovateľkou deklarované odmietanie sťažovateľa deťmi, je

možné takýto postup súdu označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo

sťažovateľa na zákonný a spravodlivý proces.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa ...

v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru... konaním Okresného súdu... sp. zn.

, jeho rozsudkom č. k. -113 zo dňa 17. februára 2010,

konaním Krajského súdu... sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa

prvej vety … a v spojení s prvej vety Dohovoru… konaním

Okresného súdu… sp. zn. , jeho rozsudkom č. k. -113 zo dňa

17. februára 2010, konaním Krajského súdu... sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. - 140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu… č. k. -140 zo dňa 10. novembra 2010

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu… č. k. -113 zo dňa

17. februára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu… na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o náhradu trov konania.

5. Sťažovateľ k sťažnosti spolu s inými písomnosťami pripojil namietaný rozsudok

okresného súdu, odvolanie sťažovateľa zo 7. apríla 2010 proti nemu a rozsudok krajského

súdu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010 boli porušené jeho

v sťažnosti označené práva (bod 1).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho rozsudok

zo 17. februára 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu

(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd

odvolací rozsudkom sp. zn. z 10. novembra 2010. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 10. novembra 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto

súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového

stavu veci a nesprávnych právnych záverov (krajskému súdu najmä vytýkal, že nezabezpečil

vykonanie ním navrhovaných dôkazov „... jeho návrhmi sa súd nezaoberal...“, pozri tiež

body 1 a 2).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva podľa dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. z 10. novembra 2010 sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie

okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového

stavu a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom

dokazovaní vykonaného dokazovania. Následne krajský súd uviedol podstatné časti

odvolacej argumentácie sťažovateľa, ktorý „Poukázal na skutočnosť, že súd prvého

stupňa nesprávne zistil skutkový stav a nesúhlasil s dôvodmi rozvratu manželstva

uvedenými v odôvodnení rozsudku... Ďalej uviedol, že v súčasnosti deti nemajú vytvorené

vhodné podmienky pre život a ich nerušený vývoj, nakoľko v mieste ich terajšieho

trvalého bydliska v L. na adrese... obývajú rodinný dom spolu s ďalšími piatimi

dospelými osobami. Poukázal tiež na súdnoznalecký posudok vypracovaný MUDr. I. A., z

ktorého nevyplýva, že by odporca trpel duševnou poruchou, resp. závislosťou na alkohole

alebo iných omamných látkach. Zdôraznil, že navrhoval pred prvostupňovým súdom

vykonanie obdobného vyšetrenia u navrhovateľky, ktorej boli deti do výchovy zverené,

avšak súd prvého stupňa považoval takéto znalecké posúdenie duševného stavu

navrhovateľky za nadbytočné... Odporca žiadal, aby na základe vyššie uvedených

skutočností, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.“. V ďalšej časti svojho odôvodnenia krajský súd

oboznámil vyjadrenie navrhovateľky, ktorá zdôraznila, „že nesúhlasí s tvrdeniami

odporcu, uvedenými v odvolaní... že sa o deti riadne stará, všestranne ich podporuje,

pričom v mieste, kde s deťmi býva, sú deti šťastné a majú zabezpečené podmienky pre

svoj všestranný rozvoj. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“. Krajský súd súčasne uviedol

vyjadrenie kolízneho opatrovníka (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B.), ktorý

žiadal, „aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil“.

15. Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „Krajský súd...

prejednal odvolanie odporcu podľa ust. , a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné.

V rámci odvolacieho konania, odporca upravil navrhovaný petit a uviedol, že súhlasí

s rozvodom manželstva avšak žiada, aby deti boli zverené do jeho výchovy a opatery, a aby

bol upravený styk s deťmi tak, že sa budú môcť stretávať s navrhovateľkou každú nepárnu

sobotu v roku čase od 10.00 hod. do 19.00 hod., bez prítomnosti otca, a že matka si ich

prevezme a odovzdá v mieste bydliska maloletých detí, teda u odporcu, a odporca ich na

stretnutie riadne pripraví. Zároveň žiadal, aby matka bola zaviazaná prispievať na výživu

maloletého J. mesačne vo výške 120 Eur a na maloletého M. mesačné výživné vo výške 90

Eur.

V rámci odvolacieho konania navrhovateľka uviedla, že má príjem v priemere okolo

500 Eur mesačne.

Odporca v rámci odvolacieho konania uviedol, že došlo k zníženiu jeho zárobku.

Odvolací súd sa oboznámil s potvrdením o zárobku, z ktorého vyplynulo, že v mesiaci

január 2010 čistá mzda odporcu predstavovala 586,80 Eur, v mesiaci február až marec

585, a 584 Eur a následne v apríli 538 Eur, v mesiaci máj 509 Eur, v júni 516 Eur, v júli

507 Eur a v auguste 585 Eur. Odporca uviedol, že u svojho zamestnávateľa najskôr

pracoval v pozícii čerpadlár a neskôr asi pred štyrmi mesiacmi zmenil zamestnanie a v

súčasnosti vykonáva prácu zmenového majstra, ktoré je nižšie platené, pričom svoju

pracovnú pozíciu, resp. pracovné zaradenie zmenil na základe dohody so zamestnávateľom,

keďže táto práca je fyzicky menej náročná. Poukázal na skutočnosť, že v súčasnej dobe

zarába menej.

Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že v súčasnosti býva vo veľkom rodinnom

dome v L., je to rodinný dom jej rodičov, v tomto rodinnom dome má k dispozícii dve izby,

pričom v jednej izbe býva ona s mladším synom a druhú izbu užíva starší syn sám. Uviedla,

že aj napriek tomu, že sú to malé izby, majú každý svoje súkromie, pričom deti sa môžu

zdržiavať v spoločných priestoroch rodinného domu, ktorý ešte obýva jej brat s 8-ročným

synom a rodičia.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací, mal za to, že súd prvého stupňa vykonal v predmetnej

veci rozsiahle dokazovanie, a na základe vykonaného dokazovania, predložených listinných

dôkazov, vyvodil právny správny záver a vo veci správne rozhodol.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že v rámci odvolacieho konania odporca súhlasil

s rozvodom manželstva, odvolací súd opätovne neskúmal príčiny rozvratu a rozvodu

manželstva, a zaoberal sa iba dôvodmi odvolania, ktoré odporca podal vo vzťahu k úprave

styku s maloletými deťmi, resp. odporcovým petitom, ktorým žiadal, aby obidve deti boli

zverené do jeho starostlivosti a výchovy, a aby navrhovateľka prispievala na výživu na

obidve maloleté deti tak, ako to bolo navrhnuté zo strany odporcu, t. j. na staršieho J.

výživným vo výške 120 Eur mesačne a na maloletého M. výživným vo výške 90 Eur

mesačne.“

Po citovaní ustanovení:

„§ 24 ods. 4...

Podľa ust. § 25 ods. 4...

Podľa ust. § 62 ods. 1...

Podľa ust. § 62 ods. 2...

Podľa ust. § 62 ods. 5...

Podľa ust. § 75 Zákona o rodine...“ krajský súd ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca

pred súdom prvého stupňa, ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal, že pre deti nie je

zabezpečené vhodné výchovné prostredie v mieste ich trvalého bydliska, kde žijú spolu

s navrhovateľkou. Z predložených listinných dôkazov, a to zo stanoviska triednej učiteľky,

syna J. zo dňa 1. júna 2009, ako aj zo dňa 4. 6. 2009, jednoznačne vyplýva, že matka sa o

syna riadne a príkladne stará, že so školou úzko spolupracuje, v prípade vyskytnutia sa

akýchkoľvek problémov v správaní je okamžite nápomocná a rieši situáciu aj s odbornými

pracovníkmi. Taktiež z tohto stanoviska triednej učiteľky je zrejmé, že starší syn J. je veľmi

citlivý a vnímavý, a že citová väzba na mamu je veľmi silná, pričom odporcu, ako otca

nespomína, nevyjadruje sa prečo býva s mamou a bratom, a prečo zmenili bydlisko. Taktiež

uviedla, že v rokoch 2007-2008 sa prejavili problémy v jeho správaní, avšak pri rozhovore s

ním zistila, že v súčasnej dobe sa teší z nového bydliska, kde má veľa možností a aktivít,

ktoré absolvuje zo svojimi starými rodičmi a s ujom. Zdôraznila tiež, že je spokojnejší a

vidno, že sa v novom prostredí cíti dobre. Pokiaľ ide o stanovisko triednej učiteľky k

mladšiemu synovi M., uviedla, že jeho triednou učiteľkou bola iba v prvom a druhom

ročníku, t. j. v rokoch 2006 až 2008, a preto ho nemôže aktuálne hodnotiť, avšak v čase, keď

ho učila dosahoval veľmi dobré výsledky. Matka, t. j. navrhovateľka riadne spolupracovala

so školou, zúčastňovala sa triednych aktívov. Zdôraznila, že sa u neho občas objavili

agresívne prejavy voči spolužiakom, o čom aj rodičov informovala a vždy nastala chvíľková

náprava. Tiež uviedla, že v škole sa objavil aj M. otec, pán J. R., a vzhľadom k tej

skutočnosti, že M. odišiel bývať s matkou do iného bydliska, ďalší kontakt s týmto žiakom už

nemala. Súd sa oboznámil aj so svedeckou výpoveďou Mgr. D. Š., u ktorej bol starší syn J.

na psychologickom vyšetrení, ktorá skonštatovala, že sa u neho prejavuje sekundárna

neurotizácia a silná potreba stability, avšak je vnútorne nevyrovnaný. Taktiež uviedla, že

dieťa má veľký citový vzťah k matke, má o ňu strach. Pokiaľ ide o jeho vzťah k otcovi,

uviedla, že sa u neho prejavilo odmietnutie a nehovorenie o otcovi a na druhej strane túžba

po pokoji a nekontaktovaní sa s ním. Je pravdou, že táto svedkyňa nenavrhla, aby došlo k

obmedzeniu styku staršieho syna J. s odporcom, avšak zdôraznila, že je potrebná k tejto

otázke pristupovať citovo, t. j. v prípade kontaktu musí byť na túto situáciu pripravený a

musí byť s ňou oboznámený, aby sa vedel upokojiť a stabilizovať. Je pravdou, že táto

svedkyňa pripustila, že dieťa môže byť matkou manipulované, pokiaľ ide o jeho vzťah k

otcovi. Na druhej strane treba poukázať na skutočnosť, že nespochybnila vo svojej

svedeckej výpovedi ani zo záverov psychologického vyšetrenia nevyplynulo, že by deti mali

negatívny citový vzťah k matke, resp. že by prostredie, v ktorom deti žijú nebolo pre deti

vyhovujúce.

Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v súčasnej dobe vzhľadom na postoj

detí k odporcovi, ako k svojmu otcovi, je potrebné pristupovať k deťom citlivo, keďže

samotné deti odmietajú stretávanie sa s odporcom tak, ako to vyplynulo aj z prehlásenia

svedka O. U., ktorý bol prítomný pri stretnutí sa odporcu s deťmi, ktorý tiež uviedol, že

starší syn J. sa nechcel s odporcom stretnúť a deti odmietli s ním ísť do auta a odišli dnu do

domu, kde v súčasnosti bývajú. Odvolací súd po zohľadnení všetkých vyššie uvedených

skutočností má za to, že nie sú dané dôvody na zverenie detí do výchovy a starostlivosti

odporcu, keďže nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by zo strany navrhovateľky nebolo

pre deti vytvorené zdravé rodinné prostredie, a že by sa navrhovateľka nevedela o deti

riadne postarať.

Odvolací súd má za to, že by nebolo v záujme maloletých detí podrobiť ich

znaleckému dokazovaniu z odvetvia psychiatrie, za účelom zistenia vzťahu maloletých, J.

a M. k odporcovi a zistenia, do akej miery negatívny vplyv matky môže ovplyvniť ich vzťah k

odporcovi, keďže výsledky takéhoto dokazovania by nemali vplyv na skutočnosť, že o deti je

v súčasnej dobe riadne postarané, že deti majú podľa nezainteresovaných svedkov k matke

dobrý citový vzťah a nie je dôvod na to, aby sa prostredie, v ktorom deti v súčasnosti

vyrastajú, a ktoré je pre ne podľa stanoviska vypočutých svedkov, prostredím stabilným, kde

je zabezpečená ich riadne výchova menilo. Je potrebné zdôrazniť, že súd pri rozhodovaní o

výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliada najmä na citové väzby detí k

rodičom, príbuzným, priateľom, k prostrediu a podobne, taktiež na vývinové potreby, na ich

vek, na ich školské, zdravotné, záujmové potreby, ako aj na stabilitu budúceho výchovného

prostredia. Prihliada pri rozhodovaní o tom, komu budú deti zverené do výchovy, nielen na

stanoviská obidvoch rodičov, ale aj na stanovisko kolízneho opatrovníka maloletého

dieťaťa, z ktorého správ o predpokladoch na výchovu dieťaťa a vhodnosti výchovného

prostredia čerpajú. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v rámci konania pred súdom prvého

stupňa bolo nepochybne zistené, že deti žijú v zdravom prostredí, že je o ne riadne

postarané, a že majú citové väzby nielen k svojej matke, t. j. k navrhovateľke, ale aj k

starým rodičom, k strýkovi, že majú dobré väzby na životné prostredie, v ktorom žijú a v

prostredí, v ktorom vyrastajú sa dobre cítia, ako aj prihliadnuc k stanovisku kolízneho

opatrovníka, odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď zveril deti

do výchovy a starostlivosti navrhovateľke, t. j. ich matke. Taktiež sa odvolací súd stotožnil s

právnym záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o úpravu styku odporcu s maloletými

deťmi, ktorý bol stanovený tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi J. a M.,

každú nepárnu sobotu v roku, v čase od 10.00 hod. do 19.00 hod. bez prítomnosti matky,

keďže mal za to, že je nevyhnutné, aby obidve deti mali citový vzťah aj k svojmu otcovi, aby

sa tento vzťah budoval aj do budúcnosti a vzťahy medzi deťmi a odporcom, ako ich otcom

sa obnovili, resp. sa upravili.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým stanovil vyživovaciu povinnosť

odporcu k maloletým deťom tak, že na maloletého J. je povinný prispievať výživným

vo výške 120 Eur mesačne a na maloletého M. výživným 90 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v

mesiaci k rukám matky, odvolací súd sa stotožňuje aj s týmto právnym záverom súdu prvého

stupňa a má za to, že výživné bolo stanovené primerane, vzhľadom k potrebám maloletých

detí ale aj k vzhľadom k možnostiam a majetkovým pomerom odporcu s poukazom na ust. §

62 ods. 2 Zákona o rodine. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že pri stanovení výživného

sa vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z

rodičov, avšak vyživovacia povinnosť neznamená mechanickú rovnosť. Na uvedené

skutočnosti treba prihliadať aj z hľadiska kritérií potencionality príjmov, t. j., či sa povinný

nevzdal bez dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, resp. či

neberie na seba neprimerané majetkové riziká a podobne.

V rámci odvolacieho konania bolo zistené, že odporca sa dobrovoľne dohodol

so zamestnávateľom, vzdal sa pre neho výhodnejšieho zamestnania, resp. pozície

u zamestnávateľa, kde mal vyššie zárobkové možnosti aj napriek tomu, že vedel, že má

vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom, súhlasil s preradením na menej platenú

prácu z dôvodu, že táto práce nie je tak fyzicky náročná.

Vzhľadom aj k tejto skutočnosti, súdom stanovené výživné je primeraným výživným,

prihliadnúc aj k potrebám obidvoch maloletých detí, a preto odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa a v tejto časti považoval za vecne správny...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva „vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa prvej vety ... a v spojení s

prvej vety Dohovoru...“

20. Porušenie tohto základného práva malo byť spôsobené postupom vo veci

konajúcich súdov (vo vzťahu k okresnému súdu pozri bod 10), ktoré sa nezaoberali jeho

návrhmi na doplnenie dokazovania, nedali mu možnosť zaujať stanovisko k „nepriamym

dôkazom“ – vyjadreniam triednych učiteliek, o ktorých sa mal dozvedieť až

z prvostupňového rozsudku, ako aj výsledkom (informáciou) prešetrení a pomerov

maloletých u ich matky. [Krajskému súdu najmä vytýkal, že „takýto postup (okresného súdu,

pozn.) potvrdil.“ (pozri aj body 2 a 3)].

21. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako

ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (ods. 1). Ak je

odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (ods. 2). Ak je

odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

(ods. 3). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých

účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol,

alebo za podmienok ustanovených v § 205a (ods. 4). Odvolací súd môže doplniť

dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za

podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212

ods. 3. Ak ide o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd vždy sám doplní dokazovanie

vykonaním ďalších dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého

stupňa (ods. 5). Dokazovanie podľa odsekov 4 a 5 vykoná odvolací súd sám alebo

prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu (ods. 6). Ak odvolací súd

vykoná dokazovanie podľa odseku 6 prostredníctvom súdu prvého stupňa, súd prvého

stupňa vykoná dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa podľa

potreby rozhodne aj podľa § 139 a § 141. Ak v súvislosti s vykonávaním dokazovania je

podané proti jeho uzneseniu odvolanie, vec predkladá odvolaciemu súdu až po vykonaní

nariadeného dokazovania (ods. 7).

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi

predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne

(ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne

iba o základe prejednávanej veci, odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť len o jeho základe (ods. 3).

22. Ústavný súd poznamenáva, že novelizácia

vykonaná , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci

sťažovateľa aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov

konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej

v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred

vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané

súdom prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd

rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže sa stotožnil s výsledkami

vykonaného dokazovania a tiež so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu (t. j.

stotožnil sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia), tak postupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami (pozri tiež

argumentáciu v bodoch 12, 15 až 18).

23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.

, ). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,

v rámci ktorého rozhodol o odvolaní sťažovateľa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný,

a na tomto základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených základných a iných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

24. Na základe už uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa , tak ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov, vrátenie veci okresnému súdu, ako aj priznanie náhrady trov konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011