Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 205/2011
PDF · 316.99 KB
No categories available
I. ÚS 205/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. R., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 194/2008 a jeho rozsudkom
zo 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2011 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 C 194/2008 a jeho rozsudkom z 17. februára 2010, ako aj postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 266/2010
a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „... bol
v procesnom postavení odporcu v právnej veci navrhovateľky D. R... o rozvod manželstva a
úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom J. R. a M. R. zastúpených kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v B...
Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 17. 2. 2010 (ďalšie, pozn.) návrhy na
doplnenie dokazovania zamietol a oboznámil účastníkov s obsahom spisu, pričom o správe
kolízneho opatrovníka o prešetrení pomerov u navrhovateľky sa nezmienil. Na to bol
vyhlásený rozsudok, ktorým manželstvo sťažovateľa rozviedol a deti zveril do starostlivosti
matke.
Sťažovateľ odvolanie zo dňa 7. 4. 2010 odôvodnil neúplným zistením skutkového
stavu, pričom Okresný súd... nevykonal žiadny dôkaz týkajúci sa maloletých, ich vzťahu
k otcovi do a po odchode zo spoločného bydliska, pomerov u navrhovateľky a nevykonal ani
prešetrenie psychického stavu navrhovateľky, ktorá prostredníctvom sociálnych sietí
prezentovala ľahkovážny prístup k manželstvu a rodičovstvu.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 15 Co 266/2010-140 zo
dňa 10. 11. 2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že znalecké vyšetrovanie maloletých detí znalcom z odboru psychiatrie
nebolo v záujme maloletých detí. Námietku týkajúcu sa nevykonania vyšetrenia zdravotného
stavu matky nevyhodnotil vôbec.“
3. Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedeným konaním a rozhodnutím Okresného
súdu... rozsudok č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa 17. 2. 2010 a Krajského súdu... rozsudok
č. k. 15 Co/266/2010-140 zo dňa 10. 11. 2010, bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd... Rovnosť účastníkov konania predpokladá povinnosť
súdu zabezpečiť rovnakú možnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom...
Konanie o rozvod manželstva je ex lege spojené aj s konaním o úpravu práv
a povinnosti k maloletým deťom pre čas po rozvode. Okresný súd Bratislava II uznesením
upravujúcim priebeh konania uložil kolíznemu opatrovníkovi, aby prešetril pomery
maloletých detí u navrhovateľky v L. Sťažovateľ nemal informáciu o tom, že takéto
prešetrenie pomerov bolo zo strany Okresného súdu Bratislava II vykonané a ak by aj bolo,
nebol súdom oboznámený o tom, že by bola takáto správa kolízneho opatrovníka založená
do súdneho spisu. V dôsledku uvedeného sa nemal ani možnosť vyjadriť k zisteniam
uvedeným v správe kolízneho opatrovníka... otec v sporoch o úpravu práv k maloletým je
vystavený rodovým predsudkom súdu, keď návrhy na doplnenie dokazovania zo strany
navrhovateľky boli úspešne uplatnené, pričom jeho návrhmi sa súd bez zdôvodnenia
nezaoberal... účastníci rozvodového konania, ktorými rodičia maloletého dieťaťa sú, majú
právo byť prítomní pri vykonávaní všetkých dôkazov a rovnako majú právo klásť vypočutým
osobám otázky a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom... Sťažovateľ sa až z rozsudku
Okresného súdu... dozvedel o existencii vyjadrení triednych učiteliek k maloletým k deťom,
pričom sa jednalo o nepriamy dôkaz, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť, nakoľko nebol
s obsahom týchto vyjadrení oboznámený.
Pokiaľ Okresný súd... považoval prítomnosť maloletých detí na pojednávaní za
nevhodnú, mal osvedčiť ich odmietavý postoj k sťažovateľovi nariadením dokazovania
znalcom z odboru detská psychológia. Pokiaľ Okresný súd... rozhodol bez toho aby
osvedčil, aký základ má navrhovateľkou deklarované odmietanie sťažovateľa deťmi, je
možné takýto postup súdu označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo
sťažovateľa na zákonný a spravodlivý proces.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru... konaním Okresného súdu... sp. zn.
21 C/194/2008, jeho rozsudkom č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa 17. februára 2010,
konaním Krajského súdu... sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom č. k. 15 Co 266/2010-
140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy… a v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru… konaním
Okresného súdu… sp. zn. 21 C/ 194/2008, jeho rozsudkom č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa
17. februára 2010, konaním Krajského súdu... sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom
č. k. 15 Co 266/2010- 140 zo dňa 10. novembra 2010 porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu… č. k. 15 Co 266/2010-140 zo dňa 10. novembra 2010
v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu… č. k. 21 C/194/2008-113 zo dňa
17. februára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu… na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ súčasne požiadal o náhradu trov konania.
5. Sťažovateľ k sťažnosti spolu s inými písomnosťami pripojil namietaný rozsudok
okresného súdu, odvolanie sťažovateľa zo 7. apríla 2010 proti nemu a rozsudok krajského
súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo
aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 194/2008 a jeho rozsudkom
zo 17. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 266/2010 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2010 boli porušené jeho
v sťažnosti označené práva (bod 1).
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 194/2008 a aj jeho rozsudok
zo 17. februára 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu
(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd
odvolací rozsudkom sp. zn. 15 Co 266/2010 z 10. novembra 2010. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 266/2010
z 10. novembra 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto
súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci a nesprávnych právnych záverov (krajskému súdu najmä vytýkal, že nezabezpečil
vykonanie ním navrhovaných dôkazov „... jeho návrhmi sa súd nezaoberal...“, pozri tiež
body 1 a 2).
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 15 Co 266/2010 z 10. novembra 2010 sú
zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie
okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového
stavu a jeho právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov v prvostupňovom
dokazovaní vykonaného dokazovania. Následne krajský súd uviedol podstatné časti
odvolacej argumentácie sťažovateľa, ktorý „Poukázal na skutočnosť, že súd prvého
stupňa nesprávne zistil skutkový stav a nesúhlasil s dôvodmi rozvratu manželstva
uvedenými v odôvodnení rozsudku... Ďalej uviedol, že v súčasnosti deti nemajú vytvorené
vhodné podmienky pre život a ich nerušený vývoj, nakoľko v mieste ich terajšieho
trvalého bydliska v L. na adrese... obývajú rodinný dom spolu s ďalšími piatimi
dospelými osobami. Poukázal tiež na súdnoznalecký posudok vypracovaný MUDr. I. A., z
ktorého nevyplýva, že by odporca trpel duševnou poruchou, resp. závislosťou na alkohole
alebo iných omamných látkach. Zdôraznil, že navrhoval pred prvostupňovým súdom
vykonanie obdobného vyšetrenia u navrhovateľky, ktorej boli deti do výchovy zverené,
avšak súd prvého stupňa považoval takéto znalecké posúdenie duševného stavu
navrhovateľky za nadbytočné... Odporca žiadal, aby na základe vyššie uvedených
skutočností, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.“. V ďalšej časti svojho odôvodnenia krajský súd
oboznámil vyjadrenie navrhovateľky, ktorá zdôraznila, „že nesúhlasí s tvrdeniami
odporcu, uvedenými v odvolaní... že sa o deti riadne stará, všestranne ich podporuje,
pričom v mieste, kde s deťmi býva, sú deti šťastné a majú zabezpečené podmienky pre
svoj všestranný rozvoj. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“. Krajský súd súčasne uviedol
vyjadrenie kolízneho opatrovníka (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B.), ktorý
žiadal, „aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil“.
15. Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „Krajský súd...
prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.
V rámci odvolacieho konania, odporca upravil navrhovaný petit a uviedol, že súhlasí
s rozvodom manželstva avšak žiada, aby deti boli zverené do jeho výchovy a opatery, a aby
bol upravený styk s deťmi tak, že sa budú môcť stretávať s navrhovateľkou každú nepárnu
sobotu v roku čase od 10.00 hod. do 19.00 hod., bez prítomnosti otca, a že matka si ich
prevezme a odovzdá v mieste bydliska maloletých detí, teda u odporcu, a odporca ich na
stretnutie riadne pripraví. Zároveň žiadal, aby matka bola zaviazaná prispievať na výživu
maloletého J. mesačne vo výške 120 Eur a na maloletého M. mesačné výživné vo výške 90
Eur.
V rámci odvolacieho konania navrhovateľka uviedla, že má príjem v priemere okolo
500 Eur mesačne.
Odporca v rámci odvolacieho konania uviedol, že došlo k zníženiu jeho zárobku.
Odvolací súd sa oboznámil s potvrdením o zárobku, z ktorého vyplynulo, že v mesiaci
január 2010 čistá mzda odporcu predstavovala 586,80 Eur, v mesiaci február až marec
585, a 584 Eur a následne v apríli 538 Eur, v mesiaci máj 509 Eur, v júni 516 Eur, v júli
507 Eur a v auguste 585 Eur. Odporca uviedol, že u svojho zamestnávateľa najskôr
pracoval v pozícii čerpadlár a neskôr asi pred štyrmi mesiacmi zmenil zamestnanie a v
súčasnosti vykonáva prácu zmenového majstra, ktoré je nižšie platené, pričom svoju
pracovnú pozíciu, resp. pracovné zaradenie zmenil na základe dohody so zamestnávateľom,
keďže táto práca je fyzicky menej náročná. Poukázal na skutočnosť, že v súčasnej dobe
zarába menej.
Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že v súčasnosti býva vo veľkom rodinnom
dome v L., je to rodinný dom jej rodičov, v tomto rodinnom dome má k dispozícii dve izby,
pričom v jednej izbe býva ona s mladším synom a druhú izbu užíva starší syn sám. Uviedla,
že aj napriek tomu, že sú to malé izby, majú každý svoje súkromie, pričom deti sa môžu
zdržiavať v spoločných priestoroch rodinného domu, ktorý ešte obýva jej brat s 8-ročným
synom a rodičia.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd, ako súd odvolací, mal za to, že súd prvého stupňa vykonal v predmetnej
veci rozsiahle dokazovanie, a na základe vykonaného dokazovania, predložených listinných
dôkazov, vyvodil právny správny záver a vo veci správne rozhodol.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že v rámci odvolacieho konania odporca súhlasil
s rozvodom manželstva, odvolací súd opätovne neskúmal príčiny rozvratu a rozvodu
manželstva, a zaoberal sa iba dôvodmi odvolania, ktoré odporca podal vo vzťahu k úprave
styku s maloletými deťmi, resp. odporcovým petitom, ktorým žiadal, aby obidve deti boli
zverené do jeho starostlivosti a výchovy, a aby navrhovateľka prispievala na výživu na
obidve maloleté deti tak, ako to bolo navrhnuté zo strany odporcu, t. j. na staršieho J.
výživným vo výške 120 Eur mesačne a na maloletého M. výživným vo výške 90 Eur
mesačne.“
Po citovaní ustanovení:
„§ 24 ods. 4...
Podľa ust. § 25 ods. 4...
Podľa ust. § 62 ods. 1...
Podľa ust. § 62 ods. 2...
Podľa ust. § 62 ods. 5...
Podľa ust. § 75 Zákona o rodine...“ krajský súd ďalej uviedol:
„Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca
pred súdom prvého stupňa, ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal, že pre deti nie je
zabezpečené vhodné výchovné prostredie v mieste ich trvalého bydliska, kde žijú spolu
s navrhovateľkou. Z predložených listinných dôkazov, a to zo stanoviska triednej učiteľky,
syna J. zo dňa 1. júna 2009, ako aj zo dňa 4. 6. 2009, jednoznačne vyplýva, že matka sa o
syna riadne a príkladne stará, že so školou úzko spolupracuje, v prípade vyskytnutia sa
akýchkoľvek problémov v správaní je okamžite nápomocná a rieši situáciu aj s odbornými
pracovníkmi. Taktiež z tohto stanoviska triednej učiteľky je zrejmé, že starší syn J. je veľmi
citlivý a vnímavý, a že citová väzba na mamu je veľmi silná, pričom odporcu, ako otca
nespomína, nevyjadruje sa prečo býva s mamou a bratom, a prečo zmenili bydlisko. Taktiež
uviedla, že v rokoch 2007-2008 sa prejavili problémy v jeho správaní, avšak pri rozhovore s
ním zistila, že v súčasnej dobe sa teší z nového bydliska, kde má veľa možností a aktivít,
ktoré absolvuje zo svojimi starými rodičmi a s ujom. Zdôraznila tiež, že je spokojnejší a
vidno, že sa v novom prostredí cíti dobre. Pokiaľ ide o stanovisko triednej učiteľky k
mladšiemu synovi M., uviedla, že jeho triednou učiteľkou bola iba v prvom a druhom
ročníku, t. j. v rokoch 2006 až 2008, a preto ho nemôže aktuálne hodnotiť, avšak v čase, keď
ho učila dosahoval veľmi dobré výsledky. Matka, t. j. navrhovateľka riadne spolupracovala
so školou, zúčastňovala sa triednych aktívov. Zdôraznila, že sa u neho občas objavili
agresívne prejavy voči spolužiakom, o čom aj rodičov informovala a vždy nastala chvíľková
náprava. Tiež uviedla, že v škole sa objavil aj M. otec, pán J. R., a vzhľadom k tej
skutočnosti, že M. odišiel bývať s matkou do iného bydliska, ďalší kontakt s týmto žiakom už
nemala. Súd sa oboznámil aj so svedeckou výpoveďou Mgr. D. Š., u ktorej bol starší syn J.
na psychologickom vyšetrení, ktorá skonštatovala, že sa u neho prejavuje sekundárna
neurotizácia a silná potreba stability, avšak je vnútorne nevyrovnaný. Taktiež uviedla, že
dieťa má veľký citový vzťah k matke, má o ňu strach. Pokiaľ ide o jeho vzťah k otcovi,
uviedla, že sa u neho prejavilo odmietnutie a nehovorenie o otcovi a na druhej strane túžba
po pokoji a nekontaktovaní sa s ním. Je pravdou, že táto svedkyňa nenavrhla, aby došlo k
obmedzeniu styku staršieho syna J. s odporcom, avšak zdôraznila, že je potrebná k tejto
otázke pristupovať citovo, t. j. v prípade kontaktu musí byť na túto situáciu pripravený a
musí byť s ňou oboznámený, aby sa vedel upokojiť a stabilizovať. Je pravdou, že táto
svedkyňa pripustila, že dieťa môže byť matkou manipulované, pokiaľ ide o jeho vzťah k
otcovi. Na druhej strane treba poukázať na skutočnosť, že nespochybnila vo svojej
svedeckej výpovedi ani zo záverov psychologického vyšetrenia nevyplynulo, že by deti mali
negatívny citový vzťah k matke, resp. že by prostredie, v ktorom deti žijú nebolo pre deti
vyhovujúce.
Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v súčasnej dobe vzhľadom na postoj
detí k odporcovi, ako k svojmu otcovi, je potrebné pristupovať k deťom citlivo, keďže
samotné deti odmietajú stretávanie sa s odporcom tak, ako to vyplynulo aj z prehlásenia
svedka O. U., ktorý bol prítomný pri stretnutí sa odporcu s deťmi, ktorý tiež uviedol, že
starší syn J. sa nechcel s odporcom stretnúť a deti odmietli s ním ísť do auta a odišli dnu do
domu, kde v súčasnosti bývajú. Odvolací súd po zohľadnení všetkých vyššie uvedených
skutočností má za to, že nie sú dané dôvody na zverenie detí do výchovy a starostlivosti
odporcu, keďže nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by zo strany navrhovateľky nebolo
pre deti vytvorené zdravé rodinné prostredie, a že by sa navrhovateľka nevedela o deti
riadne postarať.
Odvolací súd má za to, že by nebolo v záujme maloletých detí podrobiť ich
znaleckému dokazovaniu z odvetvia psychiatrie, za účelom zistenia vzťahu maloletých, J.
a M. k odporcovi a zistenia, do akej miery negatívny vplyv matky môže ovplyvniť ich vzťah k
odporcovi, keďže výsledky takéhoto dokazovania by nemali vplyv na skutočnosť, že o deti je
v súčasnej dobe riadne postarané, že deti majú podľa nezainteresovaných svedkov k matke
dobrý citový vzťah a nie je dôvod na to, aby sa prostredie, v ktorom deti v súčasnosti
vyrastajú, a ktoré je pre ne podľa stanoviska vypočutých svedkov, prostredím stabilným, kde
je zabezpečená ich riadne výchova menilo. Je potrebné zdôrazniť, že súd pri rozhodovaní o
výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliada najmä na citové väzby detí k
rodičom, príbuzným, priateľom, k prostrediu a podobne, taktiež na vývinové potreby, na ich
vek, na ich školské, zdravotné, záujmové potreby, ako aj na stabilitu budúceho výchovného
prostredia. Prihliada pri rozhodovaní o tom, komu budú deti zverené do výchovy, nielen na
stanoviská obidvoch rodičov, ale aj na stanovisko kolízneho opatrovníka maloletého
dieťaťa, z ktorého správ o predpokladoch na výchovu dieťaťa a vhodnosti výchovného
prostredia čerpajú. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v rámci konania pred súdom prvého
stupňa bolo nepochybne zistené, že deti žijú v zdravom prostredí, že je o ne riadne
postarané, a že majú citové väzby nielen k svojej matke, t. j. k navrhovateľke, ale aj k
starým rodičom, k strýkovi, že majú dobré väzby na životné prostredie, v ktorom žijú a v
prostredí, v ktorom vyrastajú sa dobre cítia, ako aj prihliadnuc k stanovisku kolízneho
opatrovníka, odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď zveril deti
do výchovy a starostlivosti navrhovateľke, t. j. ich matke. Taktiež sa odvolací súd stotožnil s
právnym záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o úpravu styku odporcu s maloletými
deťmi, ktorý bol stanovený tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi J. a M.,
každú nepárnu sobotu v roku, v čase od 10.00 hod. do 19.00 hod. bez prítomnosti matky,
keďže mal za to, že je nevyhnutné, aby obidve deti mali citový vzťah aj k svojmu otcovi, aby
sa tento vzťah budoval aj do budúcnosti a vzťahy medzi deťmi a odporcom, ako ich otcom
sa obnovili, resp. sa upravili.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým stanovil vyživovaciu povinnosť
odporcu k maloletým deťom tak, že na maloletého J. je povinný prispievať výživným
vo výške 120 Eur mesačne a na maloletého M. výživným 90 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v
mesiaci k rukám matky, odvolací súd sa stotožňuje aj s týmto právnym záverom súdu prvého
stupňa a má za to, že výživné bolo stanovené primerane, vzhľadom k potrebám maloletých
detí ale aj k vzhľadom k možnostiam a majetkovým pomerom odporcu s poukazom na ust. §
62 ods. 2 Zákona o rodine. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že pri stanovení výživného
sa vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z
rodičov, avšak vyživovacia povinnosť neznamená mechanickú rovnosť. Na uvedené
skutočnosti treba prihliadať aj z hľadiska kritérií potencionality príjmov, t. j., či sa povinný
nevzdal bez dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, resp. či
neberie na seba neprimerané majetkové riziká a podobne.
V rámci odvolacieho konania bolo zistené, že odporca sa dobrovoľne dohodol
so zamestnávateľom, vzdal sa pre neho výhodnejšieho zamestnania, resp. pozície
u zamestnávateľa, kde mal vyššie zárobkové možnosti aj napriek tomu, že vedel, že má
vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom, súhlasil s preradením na menej platenú
prácu z dôvodu, že táto práce nie je tak fyzicky náročná.
Vzhľadom aj k tejto skutočnosti, súdom stanovené výživné je primeraným výživným,
prihliadnúc aj k potrebám obidvoch maloletých detí, a preto odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa a v tejto časti považoval za vecne správny...“
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
15 Co 266/2010 z 10. novembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové (relevantné) dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva „vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy... a v spojení s čl. 6 ods. 1
prvej vety Dohovoru...“
20. Porušenie tohto základného práva malo byť spôsobené postupom vo veci
konajúcich súdov (vo vzťahu k okresnému súdu pozri bod 10), ktoré sa nezaoberali jeho
návrhmi na doplnenie dokazovania, nedali mu možnosť zaujať stanovisko k „nepriamym
dôkazom“ – vyjadreniam triednych učiteliek, o ktorých sa mal dozvedieť až
z prvostupňového rozsudku, ako aj výsledkom (informáciou) prešetrení a pomerov
maloletých u ich matky. [Krajskému súdu najmä vytýkal, že „takýto postup (okresného súdu,
pozn.) potvrdil.“ (pozri aj body 2 a 3)].
21. Podľa § 213 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako
ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (ods. 1). Ak je
odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve
účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (ods. 2). Ak je
odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
(ods. 3). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých
účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol,
alebo za podmienok ustanovených v § 205a (ods. 4). Odvolací súd môže doplniť
dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za
podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212
ods. 3. Ak ide o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd vždy sám doplní dokazovanie
vykonaním ďalších dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého
stupňa (ods. 5). Dokazovanie podľa odsekov 4 a 5 vykoná odvolací súd sám alebo
prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu (ods. 6). Ak odvolací súd
vykoná dokazovanie podľa odseku 6 prostredníctvom súdu prvého stupňa, súd prvého
stupňa vykoná dokazovanie podľa pokynov odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa podľa
potreby rozhodne aj podľa § 139 a § 141. Ak v súvislosti s vykonávaním dokazovania je
podané proti jeho uzneseniu odvolanie, vec predkladá odvolaciemu súdu až po vykonaní
nariadeného dokazovania (ods. 7).
Podľa § 214 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2).
Podľa § 219 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne
(ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne
iba o základe prejednávanej veci, odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť len o jeho základe (ods. 3).
22. Ústavný súd poznamenáva, že novelizácia Občianskeho súdneho poriadku
vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov s účinnosťou od 15. októbra 2008, krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci
sťažovateľa aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. O tom, či treba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov
konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej
v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred
vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané
súdom prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd
rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže sa stotožnil s výsledkami
vykonaného dokazovania a tiež so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu (t. j.
stotožnil sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia), tak postupoval
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (pozri tiež
argumentáciu v bodoch 12, 15 až 18).
23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,
v rámci ktorého rozhodol o odvolaní sťažovateľa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný,
a na tomto základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených základných a iných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
24. Na základe už uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov, vrátenie veci okresnému súdu, ako aj priznanie náhrady trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011