Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)1c3/370530.a937f0.pdf
PDF · 122.21 KB
No categories available
1Cdo/35/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Ľubora Šebu, v právnej veci
navrhovateliek 1/ I., bývajúcej v B.,2/ M., bývajúcej v B., zastúpených Mgr. P., advokátom
v B., proti odporcom 1/ E., bývajúcemu v Š., 2/ H., bývajúcej v Š., o zaplatenie 5 212,28 €
(157 025 Sk), vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 8 C 13/2007,
o dovolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. októbra 2007 sp. zn.
24 Co 124/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 16. marca 2007 č.k. 8 C 13/2007-135
zamietol návrh, ktorým navrhovateľky požadovali od odporcov 157 025 Sk (5 212,28 €)
a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
záverom, že odporcom na úkor navrhovateliek nevzniklo bezdôvodné obohatenie za užívanie
bytu v obytnom dome na K. ul. č. 1 v B. (požadované za obdobie od januára do novembra
2005 ako rozdiel medzi obvyklým - znalecky oceneným - nájomným vo výške 17 000 Sk za
mesiac a platenou sumou 2 725 Sk rovnajúcou sa nájomnému podľa nájomnej zmluvy). Vzal
za nesporné, že navrhovateľky nadobudli v rámci uplatnenia reštitučných nárokov podielové
spoluvlastníctvo s rovnakým podielom ½ k nehnuteľnosti – domu, v ktorom sa nachádzali tri
byty a v jednom z týchto bytov bývali aj odporcovia ako nájomcovia. Odporcom právo nájmu
bytu zaniklo 30. júna 1994 po rozhodnutí súdu, ktorý dal privolenie k výpovedi z nájmu
predmetného bytu v konaní vedenom na bývalom Obvodnom súde Bratislava 1 pod sp. zn.
7 C 172/92, pričom v rozsudku bola odporcom uložená povinnosť byt vypratať až po
pridelení zásadne rovnocenného náhradného bytu. Pokiaľ odporcovia predmetný byt obývali
a užívali od 1. júla 1994 do konca obdobia, za ktoré požadovali navrhovateľky vydanie
bezdôvodného obohatenia, bolo tak na základe právneho titulu – práva bývania. Odporcovia
za užívanie bytu poskytovali navrhovateľkám platbu vo výške pôvodného nájomného (2 725
Sk mesačne). Navrhovateľky nemali právo odporcom jednostranne zvyšovať nájomné, a to
ani v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ a ani podľa § 3 ods. 1 písm. c/ Výnosu Ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003.
Navrhovateľky totiž nie sú vlastníčkami bytu v dome, ale vlastnia nehnuteľnosť – dom,
v ktorom sa byty nachádzajú, pričom nejde o byt vydaný pri náprave krívd podľa osobitného
predpisu, ktorý je preukázateľne voľný. Právo bývania je poskytnuté z dôvodu, že predtým
existujúci nájomný vzťah nájomcu zanikol zo zákonných dôvodov; bolo by v rozpore s týmto
právom (jeho účelom) ako právnej ochrany podľa zákona (do zabezpečenia bytovej náhrady),
keby ten, komu toto právo je priznané, nepodliehal by ochrane vo vzťahu k výške ceny za
užívanie tohto práva. Aby právo bývania sa mohlo realizovať, nie je možné, aby sa
neprimerane zmenili podmienky ohľadne výšky platieb za užívanie (bývanie byte); preto aj na
právo bývania sa analogicky vzťahuje cenová regulácia. Výrok o trovách konania odôvodnil
súd prvého stupňa aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateliek Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom
z 31. októbra 2007 sp. zn. 24 Co 124/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Samostatným výrokom pripustil vo
veci dovolanie. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho
právnym posúdením veci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bezdôvodné obohatenie (§ 451
Občianskeho zákonníka) nemohlo odporcom vzniknúť, lebo navrhovateľky v zmysle
citovaného výnosu o regulácii cien nájmu bytov nemohli odporcom jednostranne zvýšiť
nájomné, resp. platby za užívanie bytu. Zopakoval, že právo bývania je právnou ochranou
nájomcov, ktorým nájomný vzťah zanikol bez vlastného pričinenia, a bolo by v rozpore
s právom tejto ochrany, ak by ten, komu toto právo zákon priznáva, nepodliehal ochrane
v otázke výšky ceny za užívanie takéhoto práva. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že o ich náhradu nežiadali. Dovolanie pripustil na riešenie
otázky, „či Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov v § 3 ods. 1 písm. b/ sa
vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb,
alebo len na byty vo vlastníctve fyzických osôb, a či predmetný výnos možno aplikovať len
na nájomné vzťahy založené nájomnou zmluvou alebo aj analogicky na tzv. právo bývania,
ktoré vzniklo po zániku nájomného vzťahu“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovateľky dovolanie. Navrhli napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Namietali, že
rozsudok odvolacieho súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci v časti otázok
zásadného právneho významu pre posúdenie sporu, v rozsahu ktorých pripustil odvolanie
proti svojmu rozsudku. Tvrdili, že ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b/ citovaného výnosu sa
vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb,
a že na tom nič nemení skutočnosť, že tak byt ako aj bytový dom, resp. rodinný dom môžu
byť samostatným predmetom vlastníckeho práva. Zároveň však zvýraznili, že ustanovenia
predmetného výnosu nemožno analogicky aplikovať na tzv. právo bývania, ktoré vzniklo po
zániku nájomného vzťahu. Ďalej uviedli, že osobitný právny predpis, o ktorom sa zmieňuje
ustanovenie § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nepredstavuje zákon č. 18/1996 Z.z. a ani
spomenutý výnos, ktorý je vydaný na vykonanie zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách. Predmetný
výnos možno aplikovať len na právne vzťahy výslovne upravené; týmito právnymi vzťahmi
sú len vzťahy vyplývajúce z nájmu bytu. Obsah právnych vzťahov vyplývajúcich z práva
bývania nie je určovaný vôľou dovtedajších zmluvných strán, t.j. prenajímateľa a nájomcu.
Nejde tu o zmenu dohodnutého nájomného. Argumentovali, že keď právne vzťahy
vyplývajúce z práva bývanie nie sú založené zmluvou, analogicky (§ 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) treba aplikovať § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka ohľadom výšky odplaty za
právo bývania ako výšky obvyklej a určenej podľa hodnoty užívaného bytu a spôsobu jeho
užívania. Ochranu nájomcu v prípade zániku nájmu písomnou výpoveďou videli zabezpečenú
formou (v čase dania výpovede odporcom potrebného) privolenia súdu k výpovedi z nájmu
bytu.
Odporcovia navrhli dovolanie navrhovateliek zamietnuť. Žalobný návrh označili za
právne neopodstatnený a navyše aj nezlučiteľný s dobrými mravmi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), vychádzal z toho, že podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné
vyhovieť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
Prípustnosť dovolania navrhovateliek, ktoré v danom prípade smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva len z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p.
a zo skutočnosti, že odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti
svojmu rozhodnutiu dovolanie.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, kedy ide o také
rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo
len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je
významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd
vysloví prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho
rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dovolacom
konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie
skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –
porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.).
V prejednávanej veci bolo podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. odvolacím súdom
dovolanie pripustené len na posúdenie, „či výnos Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja SR z 22.12.2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov v § 3 ods. 1 písm. b/ sa
vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb
alebo len na byty len vo vlastníctve fyzických osôb a či predmetný výnos možno aplikovať
len na nájomné vzťahy založené nájomnou zmluvou alebo aj analogicky na tzv. „právo
bývania“, ktoré vzniklo po zániku nájomného vzťahu“.
Právnym posúdením (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávneho ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Zákonodarca v rámci úpravy nájomnej zmluvy v siedmej hlave ôsmej časti
Občianskeho zákonníka osobitne upravil nájom bytu (ako štvrtý oddiel Osobitné ustanovenia
o nájme bytu), pričom v ustanovení § 696 ods. 1 uviedol, že spôsob výpočtu nájomného,
úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých
je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované
s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny
predpis.
Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné
opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani zákon č. 18/1996 Z.z.
o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1
Občianskeho zákonníka ako predpis upravujúci - okrem iného - prípady, v ktorých
prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu
za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou.
V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn.
3 M Cdo 6/2008 zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov,
ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji
2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením
maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho
cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť
nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného.
Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu
zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s nájomcom
možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje
niečo iné.
Právo bývania v čase rozhodovania o privolení k výpovedi z nájmu bytu, ktoré
konanie bolo vedené pred bývalým Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn.
7 C 172/92, upravovalo ustanovenie § 712 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorému
v súčasnosti zodpovedá ustanovenie § 712c ods. 1.
Z tejto úpravy vyplýva, že ak Občiansky zákonník neustanovuje inak, nájomca nie je
povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená
zodpovedajúca bytová náhrada; spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú
náhradu.
Aj právny vzťah založený právom bývania je záväzkovým vzťahom (§ 488
Občianskeho zákonníka), a to vzťahom, ktorý nielen svojim vznikom (§ 489 Občianskeho
zákonníka), ale aj obsahom (vo svojich právach a povinnostiach) priamo nadväzuje na
zaniknutý nájomný vzťah k bytu a s ním bezprostredne súvisí. Účelom tohto právneho vzťahu
medzi doterajším prenajímateľom a doterajším nájomcom, ktorý nie je povinný vysťahovať sa
z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada, je
naplnenie ochrany nájmu bytu. Nájom bytu je chránený - porovnaj § 685 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ochranu nájmu bytu nemožno zužovať len na taxatívne určenie výpovedných
dôvodov, resp. na privolenie súdu k výpovedi potrebné v čase dania výpovede odporcom, ale
túto ochranu treba vidieť v celom rozsahu zákonodarcom poskytnutých garancií, teda aj vo
vymedzení prípadov, kedy má nájomca právo na bytovú náhradu a v tejto spojitosti aj právo
na bývanie. Pri práve bývania ide o právny vzťah, ktorý je časovo ohraničený (limitovaný);
dĺžku jeho trvania ovplyvňuje predovšetkým prenajímateľ, ktorý má zabezpečiť pre nájomcu
náhradné bývanie - v danom kontexte posudzovanej právnej veci zásadne rovnocenný
náhradný byt s tým, ktorý mal nájomca vypratať. Nejde, pravdaže, o vzťah bezodplatný:
bývalý nájomca má povinnosť platiť náhradu za užívanie bytu (analogicky ako nájomca
nájomné); výška tohto plnenia zodpovedá nájomnému, ako bolo dohodnuté počas trvania
nájomného vzťahu. Nedôvodne v tomto smere argumentujú dovolateľky s odkazom na § 671
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie sa týka všeobecne nájomného vzťahu, nie
osobitných ustanovení o nájme bytu. Analógia (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) pri
existencii práva bývania (nadväzujúceho na nájom bytu) dopadá na vzťah medzi bývalým
nájomcom a bývalým prenajímateľom, pokiaľ ide o výšku úhrady za užívanie bytu tak, že
úhrada za užívanie bytu, ktorou do zániku nájmu bolo nájomné, sa odvodzuje od tohto
nájomného (rovná sa doterajšiemu nájomnému). Pokiaľ by však osobitný právny predpis
vydaný podľa § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožnil prenajímateľovi jednostranne
zvýšiť nájomné za prenajatý byt, bolo by možné zvýšiť aj úhradu za právo bývania. Znamená
to, že nie je dôvod činiť rozdiel medzi výškou úhrady za užívanie bytu pri tzv. práve bývania
(ohraničenom do zabezpečenia náhradného bytu) a výškou doterajšieho nájomného a od
bývalého nájomcu požadovať úhradu za užívanie bytu vo výške trhového nájomného (podľa
aktuálneho stavu dopytu a ponuky). Iná je situácia vtedy, keď nejestvuje ani nájom bytu a ani
právo bývania v byte a niekto by byt užíval bez právneho titulu; tu by vznikol vlastníkovi
bytu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka),
výšku ktorého by bolo možné určovať podľa kritérií viažucich sa k trhovému nájomnému.
Prístup navrhovateliek nielenže nezodpovedá ochrane nájmu bytu a obsahuje postup,
ktorý by odporcov ako bývalých nájomcov mal ekonomicky donútiť opustiť byt (zrejme
v najkratšom možnom čase) napriek ich právu bývania (ich nízky príjem zaznamenaný
v spisovom materiáli by nestačil na platbu vo výške uvádzaného trhového nájomného) a tým
zároveň navrhovateľky ako bývalé prenajímateľky zbaviť potreby zabezpečiť odporcom
zásadne rovnocenný náhradný byt. Takéto riešenie navyše úplne zotiera rozdiel medzi
úhradou za užívanie bytu pri existencii práva bývania, čo je právny titul za účelom ochrany
bývalého nájomcu bytu s takýmto právom, a bezdôvodným obohatením získaným osobou,
ktorá byt užíva bez právneho titulu, lebo výška u oboch plnení by sa odvodzovala od trhového
nájomného a bola by preto rovnaká.
Oba nižšie súdy správne ustálili, že ani po skončení nájomného vzťahu medzi
navrhovateľkami a odporcami nebolo užívanie predmetného bytu v dome na K. ul. č. 1 v B.
zo strany odporcov bez právneho základu. Úhradu, ktorú mali odporcovia ako bývali
nájomcovia s právom bývania platiť, nestanovuje prenajímateľ; jej výška sa rovná výške
dovtedajšieho nájomného za použitia analógie zákona (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Takúto úhradu, ako ustálili oba nižšie súdy, odporcovia platili. Jednostranné zvýšenie tejto
úhrady zo strany bývalého prenajímateľa (navrhovateliek) by prichádzalo do úvahy iba za
splnenia podmienok § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na doposiaľ uvedené možno uzavrieť, že ani v prípade nájmu bytu a ani
v prípade existencie práva bývania citovaný výnos Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky nepredstavuje taký predpis, ktorý by v zmysle § 696 ods. 1 Obč.
zák. umožnil prenajímateľovi jednostranne zvýšiť nájomné, resp. úhradu za užívanie bytu
počas trvania práva bývania. Na riešený právny vzťah účastníkov vôbec nedopadá (nebolo
treba aplikovať) spomenutý cenový výnos, ako správne uviedli navrhovateľky v dovolaní.
Preto tu nebol daný dôvod - okrem vyriešenia tejto otázky potreby aplikácie, aby dovolací
súd ešte osobitne robil výklad ustanovení tohto výnosu, keď samotné navrhovateľky
v dovolaní uviedli (a vymedzili tak rozsah prieskumu), že „predmetný výnos možno aplikovať
len na právne vzťahy ním výslovne upravené; týmito právnymi vzťahmi sú len vzťahy
vyplývajúce z nájmu bytu“ (boli názoru, že tento výnos na ich vzťah s odporcami aplikovať sa
nemá). Preto iba ako poznámku na okraj veci (keďže nebola potreba aplikácie tohto výnosu)
dovolací súd udáva, že spomenutý cenový výnos tým, že v § 3 ods. 1 písm. b/ uvádza, že sa
nevzťahuje na byty vo vlastníctve fyzických osôb, môže vyvolať rozdielne výklady a najmä
otázku, či toto ustanovenie v prípade domoch vydaných pri náprave krívd podľa osobitných
predpisov nie je potrebné vykladať aj v spojitosti s nasledujúcim písm. c/ uvedeného odseku.
Pri nedostatočne presnej (pregnantnej) formulácii právneho predpisu vznikajú určité
pochybnosti a tie treba prekonať výkladom pri aplikácii predpisu; niekedy sa náprava hľadá
v dodatočnom doplnení právnej úpravy autorom právneho predpisu majúcom povahu
spresnenia. Výklad citovaného ustanovenia aj so zreteľom na uvedenú otázku by preto nemal
prehliadať ani ostatný vývoj (a sledovaný cieľ - pokiaľ ide o dotknutú problematiku týkajúcu
sa otázky, na ktoré byty vo vlastníctve fyzických osôb sa úprava nevzťahuje) v úprave
regulácie cien nájmu bytov: opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 23. apríla
2008 č. 01/R/2008 o regulácii cien nájmu bytov, ako bolo novelizované v § 3 a § 4 ods. 1
písm. b/, c/ opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 25. septembra 2008
č. 02/R/2008 (so zjavným zámerom, aby sa v praxi už nevyskytovali výkladové problémy
v otázke, na ktoré byty vo vlastníctve fyzických osôb sa opatrenie nevzťahuje).
Navrhovateľky neboli oprávnené v spojitosti s citovaným výnosom, ale ani v spojitosti
s inou právnou úpravou požadovať od odporcov za užívanie bytu v označenom čase (január
až november 2005), kedy odporcovia byt užívali na základe práva bývania, vyššie finančné
plnenie než zodpovedalo dovtedajšiemu nájomnému za tento byt. Správny bol právny záver
odvolacieho súdu (v zhode so súdom prvého stupňa) o neopodstatnenosti žalobného návrhu,
keďže odporcovia bezdôvodné obohatenie na úkor navrhovateliek nenadobudli.
Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľky nedôvodne napadli vecne správny rozsudok
odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateliek zamietol
podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľkám, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1,
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože si žiadnu náhradu neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková