Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/35/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Ľubora Šebu, v právnej veci

navrhovateliek 1/ I., bývajúcej v B.,2/ M., bývajúcej v B., zastúpených Mgr. P., advokátom

v B., proti odporcom 1/ E., bývajúcemu v Š., 2/ H., bývajúcej v Š., o zaplatenie 5 212,28 €

(157 025 Sk), vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. ,

o dovolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. októbra 2007 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 16. marca 2007 č.k. -135

zamietol návrh, ktorým navrhovateľky požadovali od odporcov 157 025 Sk (5 212,28 €)

a odporcom nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil

záverom, že odporcom na úkor navrhovateliek nevzniklo bezdôvodné obohatenie za užívanie

bytu v obytnom dome na K. ul. č. 1 v B. (požadované za obdobie od januára do novembra

2005 ako rozdiel medzi obvyklým - znalecky oceneným - nájomným vo výške 17 000 Sk za

mesiac a platenou sumou 2 725 Sk rovnajúcou sa nájomnému podľa nájomnej zmluvy). Vzal

za nesporné, že navrhovateľky nadobudli v rámci uplatnenia reštitučných nárokov podielové

spoluvlastníctvo s rovnakým podielom ½ k nehnuteľnosti – domu, v ktorom sa nachádzali tri

byty a v jednom z týchto bytov bývali aj odporcovia ako nájomcovia. Odporcom právo nájmu

bytu zaniklo 30. júna 1994 po rozhodnutí súdu, ktorý dal privolenie k výpovedi z nájmu

predmetného bytu v konaní vedenom na bývalom Obvodnom súde Bratislava 1 pod sp. zn.

, pričom v rozsudku bola odporcom uložená povinnosť byt vypratať až po

pridelení zásadne rovnocenného náhradného bytu. Pokiaľ odporcovia predmetný byt obývali

a užívali od 1. júla 1994 do konca obdobia, za ktoré požadovali navrhovateľky vydanie

bezdôvodného obohatenia, bolo tak na základe právneho titulu – práva bývania. Odporcovia

za užívanie bytu poskytovali navrhovateľkám platbu vo výške pôvodného nájomného (2 725

Sk mesačne). Navrhovateľky nemali právo odporcom jednostranne zvyšovať nájomné, a to

ani v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ a ani podľa § 3 ods. 1 písm. c/ Výnosu Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. .

Navrhovateľky totiž nie sú vlastníčkami bytu v dome, ale vlastnia nehnuteľnosť – dom,

v ktorom sa byty nachádzajú, pričom nejde o byt vydaný pri náprave krívd podľa osobitného

predpisu, ktorý je preukázateľne voľný. Právo bývania je poskytnuté z dôvodu, že predtým

existujúci nájomný vzťah nájomcu zanikol zo zákonných dôvodov; bolo by v rozpore s týmto

právom (jeho účelom) ako právnej ochrany podľa zákona (do zabezpečenia bytovej náhrady),

keby ten, komu toto právo je priznané, nepodliehal by ochrane vo vzťahu k výške ceny za

užívanie tohto práva. Aby právo bývania sa mohlo realizovať, nie je možné, aby sa

neprimerane zmenili podmienky ohľadne výšky platieb za užívanie (bývanie byte); preto aj na

právo bývania sa analogicky vzťahuje cenová regulácia. Výrok o trovách konania odôvodnil

súd prvého stupňa aplikáciou

Na odvolanie navrhovateliek Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom

z 31. októbra 2007 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Samostatným výrokom pripustil vo

veci dovolanie. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho

právnym posúdením veci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bezdôvodné obohatenie (§ 451

) nemohlo odporcom vzniknúť, lebo navrhovateľky v zmysle

citovaného výnosu o regulácii cien nájmu bytov nemohli odporcom jednostranne zvýšiť

nájomné, resp. platby za užívanie bytu. Zopakoval, že právo bývania je právnou ochranou

nájomcov, ktorým nájomný vzťah zanikol bez vlastného pričinenia, a bolo by v rozpore

s právom tejto ochrany, ak by ten, komu toto právo zákon priznáva, nepodliehal ochrane

v otázke výšky ceny za užívanie takéhoto práva. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil. Úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že o ich náhradu nežiadali. Dovolanie pripustil na riešenie

otázky, „či Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov v § 3 ods. 1 písm. b/ sa

vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb,

alebo len na byty vo vlastníctve fyzických osôb, a či predmetný výnos možno aplikovať len

na nájomné vzťahy založené nájomnou zmluvou alebo aj analogicky na tzv. právo bývania,

ktoré vzniklo po zániku nájomného vzťahu“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovateľky dovolanie. Navrhli napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Namietali, že

rozsudok odvolacieho súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci v časti otázok

zásadného právneho významu pre posúdenie sporu, v rozsahu ktorých pripustil odvolanie

proti svojmu rozsudku. Tvrdili, že ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b/ citovaného výnosu sa

vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb,

a že na tom nič nemení skutočnosť, že tak byt ako aj bytový dom, resp. rodinný dom môžu

byť samostatným predmetom vlastníckeho práva. Zároveň však zvýraznili, že ustanovenia

predmetného výnosu nemožno analogicky aplikovať na tzv. právo bývania, ktoré vzniklo po

zániku nájomného vzťahu. Ďalej uviedli, že osobitný právny predpis, o ktorom sa zmieňuje

ustanovenie , nepredstavuje a ani

spomenutý výnos, ktorý je vydaný na vykonanie o cenách. Predmetný

výnos možno aplikovať len na právne vzťahy výslovne upravené; týmito právnymi vzťahmi

sú len vzťahy vyplývajúce z nájmu bytu. Obsah právnych vzťahov vyplývajúcich z práva

bývania nie je určovaný vôľou dovtedajších zmluvných strán, t.j. prenajímateľa a nájomcu.

Nejde tu o zmenu dohodnutého nájomného. Argumentovali, že keď právne vzťahy

vyplývajúce z práva bývanie nie sú založené zmluvou, analogicky (§ 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) treba aplikovať ohľadom výšky odplaty za

právo bývania ako výšky obvyklej a určenej podľa hodnoty užívaného bytu a spôsobu jeho

užívania. Ochranu nájomcu v prípade zániku nájmu písomnou výpoveďou videli zabezpečenú

formou (v čase dania výpovede odporcom potrebného) privolenia súdu k výpovedi z nájmu

bytu.

Odporcovia navrhli dovolanie navrhovateliek zamietnuť. Žalobný návrh označili za

právne neopodstatnený a navyše aj nezlučiteľný s dobrými mravmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), vychádzal z toho, že podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné

vyhovieť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

Prípustnosť dovolania navrhovateliek, ktoré v danom prípade smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva len z ustanovenia

a zo skutočnosti, že odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti

svojmu rozhodnutiu dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vysloví prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –

porovnaj druhá veta ).

V prejednávanej veci bolo podľa ustanovenia odvolacím súdom

dovolanie pripustené len na posúdenie, „či výnos Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR z 22.12.2003 č. o regulácii cien nájmu bytov v § 3 ods. 1 písm. b/ sa

vzťahuje aj na byty, ktoré sa nachádzajú v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb

alebo len na byty len vo vlastníctve fyzických osôb a či predmetný výnos možno aplikovať

len na nájomné vzťahy založené nájomnou zmluvou alebo aj analogicky na tzv. „právo

bývania“, ktoré vzniklo po zániku nájomného vzťahu“.

Právnym posúdením ( ) je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávneho ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zákonodarca v rámci úpravy nájomnej zmluvy v siedmej hlave ôsmej časti

osobitne upravil nájom bytu (ako štvrtý oddiel Osobitné ustanovenia

o nájme bytu), pričom v ustanovení § 696 ods. 1 uviedol, že spôsob výpočtu nájomného,

úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých

je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované

s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny

predpis.

Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné

opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani

o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1

ako predpis upravujúci - okrem iného - prípady, v ktorých

prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu

za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou.

V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp. zn.

zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov,

ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji

2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením

maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho

cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť

nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného.

Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu

zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s nájomcom

možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje

niečo iné.

Právo bývania v čase rozhodovania o privolení k výpovedi z nájmu bytu, ktoré

konanie bolo vedené pred bývalým Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn.

, upravovalo ustanovenie , ktorému

v súčasnosti zodpovedá ustanovenie § 712c ods. 1.

Z tejto úpravy vyplýva, že ak neustanovuje inak, nájomca nie je

povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená

zodpovedajúca bytová náhrada; spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú

náhradu.

Aj právny vzťah založený právom bývania je záväzkovým vzťahom (§ 488

), a to vzťahom, ktorý nielen svojim vznikom ( Občianskeho

zákonníka), ale aj obsahom (vo svojich právach a povinnostiach) priamo nadväzuje na

zaniknutý nájomný vzťah k bytu a s ním bezprostredne súvisí. Účelom tohto právneho vzťahu

medzi doterajším prenajímateľom a doterajším nájomcom, ktorý nie je povinný vysťahovať sa

z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada, je

naplnenie ochrany nájmu bytu. Nájom bytu je chránený - porovnaj § 685 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ochranu nájmu bytu nemožno zužovať len na taxatívne určenie výpovedných

dôvodov, resp. na privolenie súdu k výpovedi potrebné v čase dania výpovede odporcom, ale

túto ochranu treba vidieť v celom rozsahu zákonodarcom poskytnutých garancií, teda aj vo

vymedzení prípadov, kedy má nájomca právo na bytovú náhradu a v tejto spojitosti aj právo

na bývanie. Pri práve bývania ide o právny vzťah, ktorý je časovo ohraničený (limitovaný);

dĺžku jeho trvania ovplyvňuje predovšetkým prenajímateľ, ktorý má zabezpečiť pre nájomcu

náhradné bývanie - v danom kontexte posudzovanej právnej veci zásadne rovnocenný

náhradný byt s tým, ktorý mal nájomca vypratať. Nejde, pravdaže, o vzťah bezodplatný:

bývalý nájomca má povinnosť platiť náhradu za užívanie bytu (analogicky ako nájomca

nájomné); výška tohto plnenia zodpovedá nájomnému, ako bolo dohodnuté počas trvania

nájomného vzťahu. Nedôvodne v tomto smere argumentujú dovolateľky s odkazom na § 671

ods. 1 , ktoré ustanovenie sa týka všeobecne nájomného vzťahu, nie

osobitných ustanovení o nájme bytu. Analógia ( ) pri

existencii práva bývania (nadväzujúceho na nájom bytu) dopadá na vzťah medzi bývalým

nájomcom a bývalým prenajímateľom, pokiaľ ide o výšku úhrady za užívanie bytu tak, že

úhrada za užívanie bytu, ktorou do zániku nájmu bolo nájomné, sa odvodzuje od tohto

nájomného (rovná sa doterajšiemu nájomnému). Pokiaľ by však osobitný právny predpis

vydaný podľa umožnil prenajímateľovi jednostranne

zvýšiť nájomné za prenajatý byt, bolo by možné zvýšiť aj úhradu za právo bývania. Znamená

to, že nie je dôvod činiť rozdiel medzi výškou úhrady za užívanie bytu pri tzv. práve bývania

(ohraničenom do zabezpečenia náhradného bytu) a výškou doterajšieho nájomného a od

bývalého nájomcu požadovať úhradu za užívanie bytu vo výške trhového nájomného (podľa

aktuálneho stavu dopytu a ponuky). Iná je situácia vtedy, keď nejestvuje ani nájom bytu a ani

právo bývania v byte a niekto by byt užíval bez právneho titulu; tu by vznikol vlastníkovi

bytu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ( a nasl. ),

výšku ktorého by bolo možné určovať podľa kritérií viažucich sa k trhovému nájomnému.

Prístup navrhovateliek nielenže nezodpovedá ochrane nájmu bytu a obsahuje postup,

ktorý by odporcov ako bývalých nájomcov mal ekonomicky donútiť opustiť byt (zrejme

v najkratšom možnom čase) napriek ich právu bývania (ich nízky príjem zaznamenaný

v spisovom materiáli by nestačil na platbu vo výške uvádzaného trhového nájomného) a tým

zároveň navrhovateľky ako bývalé prenajímateľky zbaviť potreby zabezpečiť odporcom

zásadne rovnocenný náhradný byt. Takéto riešenie navyše úplne zotiera rozdiel medzi

úhradou za užívanie bytu pri existencii práva bývania, čo je právny titul za účelom ochrany

bývalého nájomcu bytu s takýmto právom, a bezdôvodným obohatením získaným osobou,

ktorá byt užíva bez právneho titulu, lebo výška u oboch plnení by sa odvodzovala od trhového

nájomného a bola by preto rovnaká.

Oba nižšie súdy správne ustálili, že ani po skončení nájomného vzťahu medzi

navrhovateľkami a odporcami nebolo užívanie predmetného bytu v dome na K. ul. č. 1 v B.

zo strany odporcov bez právneho základu. Úhradu, ktorú mali odporcovia ako bývali

nájomcovia s právom bývania platiť, nestanovuje prenajímateľ; jej výška sa rovná výške

dovtedajšieho nájomného za použitia analógie zákona ( ).

Takúto úhradu, ako ustálili oba nižšie súdy, odporcovia platili. Jednostranné zvýšenie tejto

úhrady zo strany bývalého prenajímateľa (navrhovateliek) by prichádzalo do úvahy iba za

splnenia podmienok .

Vzhľadom na doposiaľ uvedené možno uzavrieť, že ani v prípade nájmu bytu a ani

v prípade existencie práva bývania citovaný výnos Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky nepredstavuje taký predpis, ktorý by v zmysle § 696 ods. 1 Obč.

zák. umožnil prenajímateľovi jednostranne zvýšiť nájomné, resp. úhradu za užívanie bytu

počas trvania práva bývania. Na riešený právny vzťah účastníkov vôbec nedopadá (nebolo

treba aplikovať) spomenutý cenový výnos, ako správne uviedli navrhovateľky v dovolaní.

Preto tu nebol daný dôvod - okrem vyriešenia tejto otázky potreby aplikácie, aby dovolací

súd ešte osobitne robil výklad ustanovení tohto výnosu, keď samotné navrhovateľky

v dovolaní uviedli (a vymedzili tak rozsah prieskumu), že „predmetný výnos možno aplikovať

len na právne vzťahy ním výslovne upravené; týmito právnymi vzťahmi sú len vzťahy

vyplývajúce z nájmu bytu“ (boli názoru, že tento výnos na ich vzťah s odporcami aplikovať sa

nemá). Preto iba ako poznámku na okraj veci (keďže nebola potreba aplikácie tohto výnosu)

dovolací súd udáva, že spomenutý cenový výnos tým, že v § 3 ods. 1 písm. b/ uvádza, že sa

nevzťahuje na byty vo vlastníctve fyzických osôb, môže vyvolať rozdielne výklady a najmä

otázku, či toto ustanovenie v prípade domoch vydaných pri náprave krívd podľa osobitných

predpisov nie je potrebné vykladať aj v spojitosti s nasledujúcim písm. c/ uvedeného odseku.

Pri nedostatočne presnej (pregnantnej) formulácii právneho predpisu vznikajú určité

pochybnosti a tie treba prekonať výkladom pri aplikácii predpisu; niekedy sa náprava hľadá

v dodatočnom doplnení právnej úpravy autorom právneho predpisu majúcom povahu

spresnenia. Výklad citovaného ustanovenia aj so zreteľom na uvedenú otázku by preto nemal

prehliadať ani ostatný vývoj (a sledovaný cieľ - pokiaľ ide o dotknutú problematiku týkajúcu

sa otázky, na ktoré byty vo vlastníctve fyzických osôb sa úprava nevzťahuje) v úprave

regulácie cien nájmu bytov: opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 23. apríla

2008 č. o regulácii cien nájmu bytov, ako bolo novelizované v § 3 a § 4 ods. 1

písm. b/, c/ opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 25. septembra 2008

č. (so zjavným zámerom, aby sa v praxi už nevyskytovali výkladové problémy

v otázke, na ktoré byty vo vlastníctve fyzických osôb sa opatrenie nevzťahuje).

Navrhovateľky neboli oprávnené v spojitosti s citovaným výnosom, ale ani v spojitosti

s inou právnou úpravou požadovať od odporcov za užívanie bytu v označenom čase (január

až november 2005), kedy odporcovia byt užívali na základe práva bývania, vyššie finančné

plnenie než zodpovedalo dovtedajšiemu nájomnému za tento byt. Správny bol právny záver

odvolacieho súdu (v zhode so súdom prvého stupňa) o neopodstatnenosti žalobného návrhu,

keďže odporcovia bezdôvodné obohatenie na úkor navrhovateliek nenadobudli.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľky nedôvodne napadli vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateliek zamietol

podľa

V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľkám, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1,

a ). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

pretože si žiadnu náhradu neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková