Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-39-2022.pdf
PDF · 121.28 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/39/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ J.. Y. K., N.. XX.XX.XXXX, A. W. X, A. P. X/ V.. R. K., N.. XX.XX.XXXX, A. W.N. X, A., obaja zast. Advokátskou kanceláriou DLMU Malý s.r.o., IČO. 55 643 876, so sídlom Cukrová 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava a 2/ Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 603 147, so sídlom Vajanského nábrežie 3, Bratislava, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) zo dňa 15. februára 2022, č.k. 12C/111/2016-476, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 28.12.2016 domáhali nahradenia prejavu vôle žalovaných na zmluve o prevode vlastníckeho práva k nebytovému priestoru, a to na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 12C/111/2012 zo dňa 16.11.2016, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/79/2017 zo dňa 23.03.2017, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie spočívajúce v povinnosti žalovaných zdržať sa nakladania s nebytovým priestorom (dvojgarážou) do právoplatného skončenia konania a zároveň v povinnosti žalobcu 1/ podať na súd žalobu o nahradenie prejavu vôle. Ďalej konštatoval, že žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že medzi žalobcom 1/ a žalovaným 2/ bola dňa 10.12.2013 uzatvorená zmluva o nájme časti nebytového priestoru Č.. XXX/XXXX, na základe ktorej bola žalobcovi 1/ prenechaná do užívania na dobu neurčitú polovica dvojgaráže o výmere 28,70 m2 za účelom jej využívania ako garáže a parkovania motorového vozidla. Vlastníkom F. Č.. X - X. XX Y. M.V. XX,XX V.X, ktorá sa nachádza na prízemí bytového domu so súpisným číslom XXX W. na W. Č.. XXX/X, zapísanom na R. M. Č.. XXXX pre Y. A., Y. A. - V. Č. B. V., K. Ú. B. V., je žalovaný 1/ a v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je predmetná dvojgaráž zverená do správy žalovanému 2/. Žalobca 1/ podal dňa 06.02.2015 žiadosť o prevod vlastníctva k predmetu nájmu. Žalovaný 2/ zaslal žalobcovi 1/ listom zo dňa 11.12.2015 výpoveď zo zmluvy o nájme bez uvedenia dôvodu s trojmesačnou výpovednou lehotou. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia mali za to, že na žalovaného 1/, vlastníka garáže, ako aj na žalovaného 2/, ktorému je garáž zverená do správy, sa vzťahuje povinnosť prevodu vlastníctva predmetu nájmu podľa ust. § 29 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. S odvolaním sa na dôvodovú správu k zákonu č. 151/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vlastníctve bytov, žalobcovia tvrdili, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť každému nájomcovi nadobudnúť garáž, resp. ateliér alebo byt do vlastníctva, a to bez ohľadu na to, či danú nehnuteľnosť vlastní ešte subjekt podľa ust. § 29 ods. 2 alebo už bola prevedená na subjekt podľa ust. § 29 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov. Podľa žalobcov bytový dom, na prízemí ktorého sa nachádza aj dvojgaráž, mal v minulosti v správe národný podnik Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, národný podnik Bratislava, neskôr vlastníctvo k bytovému domu prešlo na Obvodný národný výbor Bratislava I, a preto konštatovali, že podmienky povinného prevodu vlastníctva k predmetu nájmu v zmysle ust. § 29 ods. 2 a 6 zákona o vlastníctve bytov sú splnené.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a ostatným obsahom spisu a ustálil, že žalovaný 1/ je vlastníkom nebytového priestoru - F. Č.. X - X. N. B. na W. A. F. na W. X M. A., D. na R. Č.. XXXX, Y. A. J., Y. A. - V. Č. B. V., K.. Ú.. B. V. a správcom predmetnej nehnuteľnosti je žalovaný 2/. Medzi žalovaným 2/ ako prenajímateľom a žalobcom 1/ ako nájomcom bola dňa 10.12.2013 uzatvorená zmluva o nájme časti nebytového priestoru Č.. XXX/XXXX, predmetom ktorej bol nájom nebytového priestoru - polovice dvojgaráže o výmere 28,70 m2 a časť pozemku o výmere 28,70 m2. Žalobcovi 1/ bola daná predmetná nehnuteľnosť do užívania za odplatu a na dobu neurčitú. Žalobca 1/ v čase trvania nájomného vzťahu dňa 06.02.2015 podal žiadosť žalovanému 2/ o odpredaj predmetu nájmu. Žalovaný 2/ listom zo dňa 11.12.2015 adresoval žalobcovi 1/ výpoveď zo zmluvy o nájme, na základe ktorej žalobca 1/ dňa 03.05.2016 odovzdal predmet nájmu žalovanému 2/. Následne sa žalobca 1/ návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhal uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa nakladania so spornou nehnuteľnosťou, a následne žalobou žiadal nahradiť prejav vôle žalovaných na kúpnej zmluve, predmetom ktorej mal byť prevod vlastníckeho práva k nebytovému priestoru a spoluvlastníckeho podielu na pozemku v pomere 1/2 na žalobcov 1/ a 2/.
4. Vec posúdil právne podľa ust. § 18a ods. 3, § 29 ods. 2, 3, 4, 5 a 6 a § 29a ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a § 1 ods. 1 a 2 a § 2 ods. 2 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a vysvetlil, že sa v prvom rade vysporiadal s otázkou, či obec, teda žalovaný 1/, má zákonnú povinnosť previesť na žalobcov vlastnícke právo k dvojgaráži (jej časti), ktorá bola predmetom nájmu v zmysle zákona o vlastníctve bytov tak, ako to žalobcovia žiadali. Konštatoval, že žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe zákona o majetku obcí, pričom nehnuteľnosť bola predtým majetkom Slovenskej republiky s tým, že právo hospodárenia s ňou patrilo štátnemu podniku Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky n.p. Bratislava, neskôr Obvodnému podniku bytového hospodárstva Bratislava I, potom Bytovému podniku Bratislava I. Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy listom zo dňa 26.11.1991 žiadal Stredisko geodézie Bratislava o zapísanie prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na R. Č.. XX, C..Q.. A. F. na W. X M. A., na W. K. B. N. F., na hlavné mesto SR Bratislava, a to s poukazom na ust. § 2 a § 14 zákona o majetku obcí. Následne bola predmetná nehnuteľnosť ako majetok hlavného mesta SR Bratislavy zverená do správy mestskej časti Bratislava - Staré Mesto protokolom č. 51/92 zo dňa 21.12.1992. Na základe uvedeného potom ustálil, že vlastnícke právo k dvojgaráži prešlo z vlastníctva štátu na hlavné mesto na základe zákona o majetku obcí, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.05.1991, teda ešte pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov zo dňa 01.09.1993. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 29 ods. 2, 5 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov uviedol, že zákonná povinnosť uzatvoriť s nájomcom garáže zmluvu o prevode vlastníctva garáže do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva garáže, sa nevzťahuje na obce, ale na taxatívne vymenované subjekty, ktorými sú štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, právnické osoby, ktoré podľa osobitného zákona spravujú majetok štátu, a bytové družstvá, pričom ak štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie alebo štátne príspevkové organizácie prevedú domy alebo ich časti do vlastníctva obce alebo obchodnej spoločnosti podľa odseku 5, vzťahuje sa na nadobúdateľa povinnosť uzatvoriť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva. Dospel potom k záveru, že v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov bola vlastníkom garáže obec, a preto sa na žalovaného 1/ nevzťahujú ust. § 29, ale ust. § 29a zákona o vlastníctve bytov, v ktorom je zakotvená povinnosť obce uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva, avšak nie vlastníckeho práva ku garáži, ale k bytu a ateliéru za tam uvedených podmienok. V tejto súvislosti ďalej vysvetlil, že ust. § 29a ods. 1 bolo do zákona o vlastníctve bytov zakomponované novelou č. 151/1995 Z.z., a to z dôvodu, že obce na základe zákona o majetku obcí nadobudli z majetku Slovenskej republiky do svojho vlastníctva okrem iného aj byty a nebytové priestory, pričom dovtedajšia právna úprava zákona o vlastníctve bytov danú problematiku neupravovala. S poukazom na rozhodnutie R 71/2001 a princíp právnej istoty, súčasťou ktorého je aj zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, konštatoval, že nie
je prípustné, aby právna úprava zákona o vlastníctve bytov spätne pôsobila na obcou nadobudnuté práva a povinnosti. Prijal záver, že nájomcom garáží vo vlastníctve obce nevznikol právny nárok na prevod vlastníctva garáže ani podľa pôvodného znenia zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom od 01.09.1993) a ani v znení zákona č. 151/1995 Z.z.. Vysvetlil, že ust. § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov síce rieši povinnosť obce uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s nájomcom bytu, avšak v druhej vete predmetného ustanovenia je vymedzený okruh výnimiek, na ktoré sa povinný prevod neuplatní a medzi ktorými sú aj byty, ktoré na obec prešli zo zákona o majetku štátu, pričom z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca sledoval uchovanie vlastníctva obce, keď podľa dôvodovej správy k novele č. 367/2004 Z.z. obec nemá mať povinnosť previesť byt, ak vlastníctvo bytu prešlo na obec v súvislosti s decentralizáciou verejnej správy. Uzavrel, že neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti žalovaným uzatvoriť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva garáže v súlade so zákonom o vlastníctve bytov z dôvodu, že žalovaní nie sú pasívne vecne legitimovaní.
5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a plne úspešným žalovaným priznal voči žalobcom nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
6. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) a h) C.s.p. a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úvodom zrekapitulovali obsah žaloby, citovali z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a s odkazom na dôvodovú správu k zákonu č. 151/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov argumentovali, že úmyslom zákonodarcu pri vložení ust. § 29a do zákona o vlastníctve bytov bolo celkom zrejme umožniť každému nájomcovi nadobudnúť byt, ktorý má aktuálne v nájme od obce, bez ohľadu na to, či danú nehnuteľnosť obec nadobudla pred účinnosťou novely zákona o vlastníctve bytov, alebo až po dátume jej účinnosti. Ďalej tvrdili, že ak mohol zákon č. 151/1995 Z.z. pridaním ust. § 29a do zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov ustanoviť obciam povinnosti, ktoré do účinnosti tejto novely nemali, je potrebné pristupovať analogicky aj k ust. § 29 zákona o vlastníctve bytov. Opačnou interpretáciou vytvára podľa žalobcov súd prvej inštancie neudržateľný stav, v ktorom by žiadny subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie a bez ohľadu na predmet nájmu (byt, ateliér, garáž), nikdy nemohol podľa ust. § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov nadobudnúť právo odkúpiť príslušný predmet nájmu, ak bol nadobudnutý do vlastníctva príslušného štátneho podniku, štátnej rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, bytového družstva, prípadne podľa ust. § 29 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov aj obce, pred dňom 01.09.1993, teda pred účinnosťou zákona o vlastníctve bytov. Vyjadrili názor, že účelom vloženia ust. § 29 ods. 6 do zákona o vlastníctve bytov o prenose povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckych práv v zmysle ust. § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov aj na obec a aj vo vzťahu ku garážam, nemohlo byť vyňatie obcí ako povinných subjektov z danej povinnosti, ak nadobudli vlastnícke právo k bytom, ateliérom a nebytovým priestorom pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, prípadne zákona č. 151/1995 Z.z.. Uviedli, že v dôsledku týchto záverov sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal ďalšími spornými skutočnosťami, ktoré v konaní neboli vyhodnotené, pričom podľa žalobcov je pre kvalifikované rozhodnutie vo veci samej potrebné, okrem pasívnej vecnej legitimácie žalovaných preskúmať aj dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré sa žalobca 1/ domáha uzatvorenia zmluvy o prevode predmetu nájmu na žalobcov, primeranosť ceny, za ktorú navrhujú žalobcovia predmet nájmu odkúpiť, ako aj reálnu rozdeliteľnosť, resp. prevoditeľnosť predmetu nájmu na žalobcov bez obmedzenia vlastníckych a užívacích práv žalovaného 1/ nad rámec jednej polovice dvojgaráže.
7. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý uviedol, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k bytovému domu na W. X M. A. nadobudol žalovaný 1/ na základe zákona o majetku obcí, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov. Ďalej konštatoval, že novelizácia uskutočnená zákonom č. 151/1995 Z.z. založila povinnosť obce previesť za splnenia zákonných podmienok do vlastníctva nájomcov iba byty a ateliéry v tých bytových domoch, ktoré mala obec v čase účinnosti predmetnej novely vo vlastníctve, resp., ktoré by nadobudla do vlastníctva po účinnosti novely. Poukázal na ust. § 29 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a tvrdil, že povinnosť obce previesť na nájomcu garáže vlastnícke právo ku garáži by bola založená len v tom prípade, ak by obec po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 151/1995 Z.z. nadobudla dom, alebo jeho časť do vlastníctva od štátneho podniku, štátnej rozpočtovej organizácie, alebo štátnej príspevkovej organizácie, avšak nakoľko žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k bytovému F. na W. X W. nadobudnutím účinnosti zákona o vlastníctve bytov, a teda aj pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 151/1995 Z.z., tak nie je založená zákonná povinnosť obce previesť vlastnícke právo k polovici dvojgaráže na žalobcov. Záverom zhrnul, že povinnosť obce previesť vlastnícke právo k bytom a ateliérom podľa ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov sa vzťahuje na bytové domy, ktoré mala obec vo vlastníctve ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 151/1995 Z.z., pričom naproti tomu sa povinnosť previesť vlastnícke právo k bytom, ateliérom a garážam v bytových domoch, ktoré obec nadobudne od štátneho podniku, štátnej rozpočtovej organizácie, alebo štátnej príspevkovej organizácie sa vzťahuje len na tie domy, alebo ich časti, ktoré obec nadobudne po účinnosti zákona č. 151/1995 Z.z..
8. Žalovaný 1/ sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, a považujúc rozsudok v celom rozsahu za vecne správny, ho navrhol potvrdiť.
9. K vyjadreniu žalovaných k odvolaniu žalobcov sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že žalovaný 1/ nepoprel odvolacie dôvody uplatnené zo strany žalobcov v odvolaní, pričom svoje vyjadrenie obmedzil len na súhlas s rozhodnutím prvoinštančného súdu, proti ktorému odvolanie smeruje. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 2/ zotrvali na názore, že zámer zákonodarcu pri vložení ust. § 29a do zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov spočíva v umožnení každému nájomcovi nadobudnúť od obce byt, ktorý má aktuálne v nájme, bez ohľadu na to, či danú nehnuteľnosť obec nadobudla pred účinnosťou novely zákona č. 182/1993 Z.z., alebo až po dátume jej účinnosti, pričom táto skutočnosť absolútne neguje argumentáciu súdu prvej inštancie ohľadom ust. § 29 ods. 2 a 6 zákona o vlastníctve bytov a zároveň je vyjadrením tzv. nepravej retroaktivity zákona. V ďalšom už len zrekapitulovali svoje tvrdenia z podaného odvolania.
10. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
12. Predmetom odvolacieho prieskumu bol odvolaním žalobcov 1/ a 2/ napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie ich žalobu, ktorou sa domáhali nahradenia prejavu vôle žalovaných na zmluve o prevode vlastníckeho práva k nebytovému priestoru (polovici dvojgaráže tak ako je špecifikovaná vyššie), zamietol po prijatí právneho záveru, že žalobcom ako nájomcom tohto nebytového priestoru vo vlastníctve obce nevznikol právny nárok na jeho prevod do ich vlastníctva. Odvolací súd konštatuje, že skutkový stav, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie a uvedený v napadnutom rozsudku (a aj vyššie v tomto rozsudku odvolacieho súdu), nie je medzi stranami sporný. Žalobcovia v odvolaní skutkové zistenia, z ktorých súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal, ani nenamietali, a preto si ich odvolací súd osvojil. Vo svojom odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 35/2008 zo dňa 25.06.2008). Žalobcovia svoj nárok vyvodzovali z ust. § 29 ods. 2, 5 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a tvrdili, že žalovaný 1/, teda obec, je povinný previesť vlastníctvo nebytového priestoru (v danej veci polovice dvojgaráže) na nájomcu, teda na žalobcov, keď o to nájomca požiada. Súd prvej inštancie dospel k inému záveru, a to, že na prejednávaný prípad ust. § 29 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov nedopadá a posúdiac vec právne podľa ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, ktoré upravuje povinnosť obce previesť do vlastníctva nájomcu výhradne byty a ateliéry (za splnenia tam uvedených podmienok), žalobu žalobcov zamietol.
13. Odvolací súd dospel po preskúmaní napadnutého rozsudku ako i celého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu k záveru, že ak súd prvej inštancie aplikoval na prejednávaný prípad ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, posúdil vec po právnej stránke správne. Ak potom prijal záver, že žalobcom ako nájomcom polovice dvojgaráže vo vlastníctve obce nevznikol právny nárok na jej prevod do ich vlastníctva, ktorý viedol k zamietnutiu ich žaloby, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí.
14. Podľa ust. § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, právnické osoby, ktoré podľa osobitného zákona spravujú majetok štátu a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Podľa ust. § 29 ods. 5 cit. zákona, vlastníci domov uvedení v § 17 ods. 3 môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu (poznámka pod čiarou č. 23a) len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Podľa ust. § 29 ods. 6 cit. zákona, ak štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie alebo štátne príspevkové organizácie prevedú domy alebo ich časti do vlastníctva obce alebo obchodnej spoločnosti podľa odseku 5, vzťahuje sa na nadobúdateľa povinnosť podľa odseku 2, pričom cena musí byť dohodnutá v súlade s § 17 ods. 3. Podľa ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1993/182/20141001.html>, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva a) štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii a Slovenského pozemkového fondu, b) obce, alebo vyššieho územného celku, ktorý nadobudol byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, c) obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo obce, d) poľnohospodárskeho družstva, výrobného družstva alebo spotrebného družstva, e) obchodnej spoločnosti založenej obchodnou spoločnosťou uvedenou v písmene c) alebo družstvom uvedeným v písmene d), f) právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, g) záujmového združenia právnických osôb a do roku 1989 spoločenskej organizácie Revolučné odborové hnutie a jej právnych nástupcov, a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií a následne Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, ktorá nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov, h) obchodnej spoločnosti založenej štátom podľa osobitného predpisu<https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1993/182/20141001.html> Podľa ust. § 29a ods. 1 cit. zákona, obec je povinná s nájomcom bytu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť obec nemá, ak nájomcom bytu je právnická osoba, ak ide o byt v rodinnom dome alebo ak ide o byt, na ktorý sa nevzťahovala povinnosť previesť vlastníctvo bytu podľa § 29 ods. 3 a vlastníctvo tohto bytu prešlo na obec podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 29a ods. 2 cit. zákona, obec je povinná previesť ateliér do vlastníctva nájomcu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod ateliéru. Podľa ust. § 29a ods. 2 cit. zákona, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na byty a ateliéry v domoch postavených po 1. júni 1998 z rozpočtu obce alebo z prostriedkov Štátneho fondu rozvoja bývania, na zistenie ceny bytu a ateliéru v uvedenom dome sa nepoužijú ustanovenia § 18 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/20141001.html> a 18b <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1993/182/20141001.html>.
15. S poukazom na citované ustanovenia je zrejmé, že všetky subjekty vymenované v ust. § 29 ods. 2 č. 182/1993 Z.z. sú povinné previesť na nájomcu vlastnícke právo k bytu, garáži alebo ateliéru, keď o to nájomca požiada. Z ust. § 29 ods. 5 a 6 č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že subjekty tam uvedené (aj s odkazom na ust. § 17 ods. 3 cit. zákona) sú oprávnené previesť vlastnícke právo k domu alebo jeho časti aj na obce a pokiaľ k takémuto prevodu dôjde, tak sa na obec ako nadobúdateľa vzťahuje povinnosť podľa ust. § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, teda uzatvoriť s nájomcom bytu, garáže alebo ateliéru zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva. Odvolací súd považuje v súvislosti s prejednávaným prípadom za podstatné, že ustanovenie § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov pri prevode vlastníctva domu alebo jeho časti odkazuje na poznámku pod čiarou (č. 23a), ktorá uvádza: „Napríklad § 588 Občianskeho zákonníka, § 56 až 220 Obchodného zákonníka.“ Samotný zákonodarca tu potom poznámkou vysvetľuje, že mal v súvislosti s týmto ustanovením na mysli výlučne prevod vlastníctva (a nie jeho prechod). Ustanovenie § 29 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. teda pri prevode vlastníctva domu alebo jeho časti príkladom odkazuje na
osobitné ustanovenia v Občianskom zákonníku, ktoré upravujú kúpnu zmluvu a na Obchodný zákonník. Pre rozhodnutie v prejednávanej veci je potom kruciálnym rozlišovať medzi prechodom (na základe zákona) a prevodom (na základe právneho úkonu) vlastníckeho práva k domu alebo k jeho časti na obec, pretože ide rozdielne inštitúty. Ustanovenie § 29 ods. 5 v spojení s § 29 ods. 6 a v spojení s § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov je namieste aplikovať výhradne vtedy, keď je na obec vlastnícke právo k bytovému domu alebo jeho časti prevedené na základe kúpnej zmluvy alebo inej zmluvy, prípadne iného právneho úkonu, ktorým sa prevádza vlastnícke právo. Len v takom prípade sa potom na nadobúdateľa vzťahuje povinnosť v zmysle ust. § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov. V prejednávanom prípade ale nebolo vlastnícke právo na žalovaného 1/ prevedené na základe kúpnej alebo inej zmluvy, na platné uzatvorenie ktorej sa predpokladá prejav vôle tak prevádzajúceho, ako aj nadobúdateľa, ani na základe iného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k domu alebo jeho časti, ale vlastnícke právo k vyššie špecifikovanému domu (ktorého súčasťou je aj sporná dvojgaráž) prešlo na žalovaného 1/ nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí bez toho, aby na to bol potrebný akýkoľvek prejav vôle smerujúci k uzavretiu kúpnej alebo inej zmluvy (oferta, resp. akceptácia). Z uvedeného teda plynie jediný možný záver, a síce, že na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať ust. § 29 zákona č. 182/1993 Z.z., čoho sa domáhali žalobcovia, nakoľko žalovaný 1/ nenadobudol vlastníctvo domu prevodom ale prechodom v zmysle zákona o majetku obcí. Na posudzovanú vec dopadá ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré stanovuje povinnosť obce previesť na nájomcu byt (v ods. 1) resp. ateliér (v ods. 2), ktoré aj správne aplikoval súd prvej inštancie.
16. I keď sa odvolací súd nestotožnil so všetkými právnymi úvahami súdu prvej inštancie ohľadom výkladu ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z., konštatuje, že súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec správne zákonné ustanovenie (§ 29a zák. č. 182/1993 Z.z.) a dospel k správnemu záveru, že žalobcom nevznikol nárok na prevod polovice garáže vo vlastníctve žalovaného 1/ do ich vlastníctva a žalovaným nevznikla povinnosť previesť polovicu garáže do vlastníctva žalobcov. Keď potom vychádzajúc z tohto záveru vyvodil, že neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti žalovaným uzatvoriť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva garáže v súlade so zákonom o vlastníctve bytov, a konštatoval, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v tomto spore pasívne vecne legitimovaní (keďže nie sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide) rozhodol správne. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu skúma vždy ex offo, teda aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta. Vo všeobecnosti je vecnou legitimáciou potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je fyzická, či právnická osoba subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá, alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2004). Keďže z dôvodu správneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby, nebolo potrebné vykonávať ďalšie nadbytočné žalobcami navrhnuté dokazovanie (ohľadom dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré sa žalobca 1/ domáha uzatvorenia zmluvy o prevode predmetu nájmu na žalobcov, primeranosť ceny, za ktorú navrhujú žalobcovia predmet nájmu odkúpiť, ako aj reálnu rozdeliteľnosť, resp. prevoditeľnosť predmetu nájmu na žalobcov bez obmedzenia vlastníckych a užívacích práv žalovaného 1/ nad rámec jednej polovice dvojgaráže), nemohla obstáť ani odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.)..
17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovaným, plne úspešným v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).