Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-103-2019.pdf
PDF · 189.68 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/103/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. v spore žalobcu: Okresné stavebné bytové družstvo Levice, so sídlom Levice, Ku Bratke 3, IČO: 00 171 590, zastúpený JUDr. Alexander Kuchárik, advokát, so sídlo Levice, J. Hollého 11, proti žalovaným: 1. F. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., Q. cesta XX/XX, 2. Y. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. X. XXX, toho času bytom C. XXX, o zaplatenie 4 286,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 14C/3/2017-158 zo dňa 12. novembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výrokov o nároku na náhradu trov konania (výroky II. - IV.) p o t v r d z u j e. Žalovaným v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. V záhlaví tohto rozhodnutia uvedeným rozsudkom, Okresný súd Levice, ako súd prvej inštancie uložil žalovanej 2. povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3 260,30 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 562,53 Eur od 16.06.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 972,68 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 886,80 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia a vo výške 5,00 % zo sumy 844,50 Eur od 16.06.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). Žalobu voči žalovanému 1. v celom rozsahu, a voči žalovanej 2. v sume 1 025,83 Eur s príslušenstvom zamietol (II. výrok). Žalobcovi priznal proti žalovanej 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). Žalovanému 1. nárok na náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok). Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 2, 4, § 149a, § 451 ods. 1, 2, § 703 ods. 1, 2, § 705 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“). V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou, doručenou súdu dňa 19.01.2017, sa žalobca voči žalovaným 1. a 2. domáhal zaplatenia sumy 4 286,13 Eura s príslušenstvom. Dôvodil tým, že žalovaný 1. a 2. sa stali na základe nájomnej zmluvy zo dňa 21.02.2001 nájomcami trojizbového družstevného bytu č. X, na G.. poschodí, v dome č. XXX nachádzajúcom sa v G. X.. XXX. V zmysle čl. 4 bod 1 nájomnej zmluvy boli žalovaní 1. a 2. povinní hradiť nájomné a úhrady za plnenie poskytované s užívaním bytu vo výške určenej v mesačnej kalkulácii. Žalovaní 1. a 2. boli zároveň povinní uhradiť v zmysle čl. 4 bod 4 nájomnej zmluvy vyúčtovaním zistený nedoplatok na skutočných nákladoch za poskytované plnenie prenajímateľovi do 15 dní odo dňa obdržania vyúčtovania. Na základe vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu od 01.01.2013 do 31.12.2013 zo dňa 12.05.2014 žalovaní 1. a 2. na základe predpísanej kalkulácie preddavkov mali uhradiť sumu vo výške 824,45 Eur, pričom žalovaní uhradili sumu vo výške 470 Eur. V máji 2013 im bola z osobného účtu odpočítaná suma vo výške 215,17 Eur (vyúčtovanie 2012 predpis
- náklad). Počiatočný stav na ich osobnom účte k 01.01.2013 bol vo výške 7,09 Eur. Nedoplatok za
rok 2013 predstavoval čiastku 562,53 Eur. Na základe rozpočítania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 zo dňa 14.05.2015 na základe preddavkov vo výške 886,80 Eur žalovaní 1. a 2. nevykonali žiadnu úhradu. V máji 2014 im bola z osobného účtu odpočítaná suma vo výške 85,88 Eur (vyúčtovanie 2013 predpis - náklad). Nedoplatok za rok 2014 tak predstavoval čiastku 972,68 Eur. Na základe rozpočítania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2015 do 31.02.2015 zo dňa 12.05.2016 na základe preddavkov vo výške 886,31 Eur žalovaní 1. a 2. nevykonali v roku 2015 žiadnu úhradu. V máji 2015 im bola pripísaná na ich osobný účet čiastka vo výške 5,72 Eur (vyúčtovanie 2014 predpis - náklad). Nedoplatok za rok 2015 tak predstavoval čiastku 880,59 Eur. Žalovaní 1. a 2. si svoje povinnosti neplnili a stanovené mesačné preddavky spojené s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 neplatili. Na základe kalkulácie preddavkov na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu platnej od 01.12.2015 majú žalovaní 1. a 2. povinnosť platiť mesačne sumu vo výške 73,90 Eur, teda spolu sumu 886,80 Eur, pričom žalovaní v 1. a 2. rade od 18.07.2013 nevykonali žiadnu úhradu. V máji 2016 im bola na ich osobný účet pripísaná čiastka vo výške 42,30 Eur (vyúčtovanie 2015 predpis - náklad). Prenajímateľ za účelom uspokojenia pohľadávok podal návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu v dome, ktorá bola neúspešná, na základe čoho mu vznikli ďalšie náklady vo výške 1 025,83Eur a opierajúc sa o judikát R4/1983 mal za to, že je oprávnený účtovať všetky skutočné náklady v plnej výške a nielen nutné náklady. Súd prvej inštancie vo veci samej najskôr rozhodol platobným rozkazom zo dňa 10.03.2017 č. k. 14C/3/2017-29, ktorý sa však nepodarilo doručiť žalovanému 1. do vlastných rúk, preto bol uznesením zo dňa 15.05.2017 č. k. 14C/3/2017-38 zrušený a žalovaný 1. bol uznesením zo dňa 06.06.2017 č. k. 14C/3/2017-41 vyzvaný, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k žalobe. Okrem toho žalovanému 1. bola žaloba doručená aj postupom podľa § 116 ods. 2 CSP. Žalovaná 2. odpor proti platobnému rozkazu nepodala, ako sa ani vo veci samej žiadnym spôsobom nevyjadrila. Súd prvej inštancie vec prejednal na nariadených pojednávaniach a to dňa 24.11.2017, dňa 08.08.2018, dňa 24.09.2018 a dňa 12.11.2018 za účasti žalobcu (okrem 24.09.2018 a 12.11.2018), právneho zástupcu žalobcu a žalovaného 1. a v zmysle § 180 CSP za neúčasti žalovanej 2., ktorá sa žiadneho z nariadených pojednávaní nezúčastnila, svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnila. Zo strany žalobcu došlo dvakrát k zmene žaloby, o čom rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 05.02.2018 č. k. 14C/3/2017-79 a uznesením zo dňa 03. 10. 2018 č. k. 14C/3/2017-143, v zmysle ktorého predmetom sporu bolo zaplatenie istiny vo výške 4 286,13 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 562,53 Eur od 16.06.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 972,68 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 886,80 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia a vo výške 5,00 % zo sumy 844,50 Eur od 16.06.2017 do zaplatenia a zo sumy 1 025,83 Eur odo dňa doručenia žaloby do zaplatenia, a to i napriek tomu, že súčet súm, z ktorých sa požaduje úrok z omeškania predstavuje sumu 4 334,64 Eur. Na základe vykonaného dokazovania, vykonaného oboznámením sa s listinami, nachádzajúcimi sa v spise, pripojenými súdnymi spismi a vyjadreniami strán sporu, súd prvej inštancie zistil tento skutkový a právny stav. Dňa 21.02.2001 bola medzi stranami sporu a to žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami uzatvorená nájomná zmluva o prenechaní družstevného bytu do užívania uzavretá podľa ustanovenia § 685 a § 686 Občianskeho zákonníka a stanov OSBD Levice, z ktorej vyplývalo, že dňom 27.01.1992 prenechalo OSBD Levice členovi družstva - žalovanému 1. do užívania družstevný byt číslo X o izbovosti X, na G.. poschodí v dome č. p. XXX v G. X. vrátane príslušenstva. Okrem toho v čl. 3 bolo dohodnuté, že v zmysle ustanovenia § 703 - 704 Občianskeho zákonníka vznikol spoločný nájom bytu manželmi, pričom spoločným nájomcom bola manželka člena Y. a spolu s členom a jeho manželkou v byte bývali deti - Y. a F.. Vlastnícky vzťah k bytu žalobca preukázal výpisom z LV č. XXXX, okres D., obec G. X., katastrálne územie G. X.. Podaním zo dňa 29.01.2004 bola žalovaným 1. a 2. doručená zo strany žalobcu výpoveď z nájmu bytu a to v zmysle § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Uvedenú zásielku si žalovaní prevzali na adrese G.. Následne uznesením č. 86/2005/05 bolo schválené pridelenie 1 miestnosti s príslušenstvom ako náhradného ubytovania žalovaným 1. a 2. O uvedenej skutočnosti boli žalovaní vyrozumení podaním zo dňa 25.05.2005, pričom zásielka adresovaná žalovanému 1. sa vrátila späť ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Iné kroky žalobca voči žalovaným neučinil a ponechal ich ďalej užívať byt, v dôsledku čoho boli zo strany žalobcu žalovaným (konkrétne žalovanému 1.) predkladané kalkulácie preddavkov na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu, pričom z kalkulácie platnej od 01.06.2013 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 61,43 Eur, z kalkulácie platnej od 01.07.2013 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 73,90 Eur, z kalkulácie platnej od 01 04.2015 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 81,13 Eur, z kalkulácie platnej od 01.09.2015 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 49,67 Eur, z kalkulácie platnej od 01.10.2015 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 73,90 Eur, z kalkulácie platnej od 01.11.2015 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 61,49 Eur, z kalkulácie
platnej od 01.12.2015 vyplývalo, že mesačný predpis bol spolu 73,90 Eur. Okrem toho bola predložená sumárna analýza platieb za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2016 a to v časti osobný účet a tiež v časti faktúry, z ktorej vyplývala neuhradená suma vo výške 1 025,83 Eur, ako aj bola predložená faktúra číslo 1020150037 - náklady dražby a taktiež vyúčtovanie nákladov dražby. Z osobného účtu vyplývalo, že za rok 2016 boli predpísané platby spolu vo výške 886,80 Eur, ako aj rozdiel nákladov za rok 2015 vznikol vo výške 42,30 Eur. Taktiež boli predložené rozpočítania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu a to za obdobie roku 2012, za obdobie roku 2013, za obdobie roku 2014, za obdobie roku 2015, z ktorých vyplývalo, že v roku 2013 na základe predpísanej kalkulácie preddavkov mali žalovaní uhradiť sumu vo výške 824,45 Eur, pričom žalovaní uhradili sumu vo výške 470 Eur. V máji 2013 im bola z osobného účtu odpočítaná suma vo výške 215,17 Eur (vyúčtovanie 2012 predpis - náklad). Počiatočný stav na ich osobnom účte k 01.01.2013 bol vo výške 7,09 Eur. Nedoplatok za rok 2013 predstavoval čiastku 562,53 Eur. Na základe rozpočítania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 zo dňa 14.05.2015 na základe preddavkov vo výške 886,80 Eur žalovaní nevykonali žiadnu úhradu. V máji 2014 im bola z osobného účtu odpočítaná suma vo výške 85,88 Eur (vyúčtovanie 2013 predpis - náklad). Nedoplatok za rok 2014 tak predstavoval čiastku 972,68 Eur. Na základe rozpočítania nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2015 do 31.02.2015 zo dňa 12.05.2016 na základe preddavkov vo výške 886,31 Eur žalovaní nevykonali v roku 2015 žiadnu úhradu. V máji 2015 im bola pripísaná na ich osobný účet čiastka vo výške 5,72 Eur (vyúčtovanie 2014 predpis - náklad). Nedoplatok za rok 2015 tak predstavoval čiastku 880,59 Eur. Následne bolo predložené rozpočítavanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie roku 2016, z ktorého vyplývalo, že nedoplatok za rok 2016 predstavoval čiastku 844,50 Eur. Uvedené bolo potvrdení aj z výpisu z osobného účtu. Medzitým podaním zo dňa 26.11.2015 žalobca vyzval žalovaných 1. a 2. na vypratanie družstevného bytu, pričom zásielku si žalovaný 1. prevzal na adrese F.. Skutočnosť, že od roku 2012 žalovaný 1. žiadnym spôsobom sporný byt neužíval, žalovaný 1. preukázal čestným vyhlásením P. O. C., ktorá uviedla, že podľa jej vedomostí žalovaný 1. nebýva v G. X. od leta 2012. Z čestného vyhlásenia L. L. tiež vyplynulo, že podľa jeho vedomostí žalovaný 1. nebýva v G. X. od leta 2012. Rovnako tak z čestného vyhlásenia S. U. vyplývalo, že žalovaný 1. od októbra 2012 trvale nežil v spoločnej domácnosti s bývalou manželkou, nebýval v nájomnom byte a ani nemal prístup do predmetného bytu. O uvedených skutočnostiach mal osobnú vedomosť, preto uvedené mohol s určitosťou potvrdiť. Starosta Obce G. X. v čestnom vyhlásení uviedol, že na jeseň v roku 2012 bol prítomný pri násilnom otváraní nájomného bytu G. X. č. XXX. Nakoľko zámok bol vymenený a žalovaný 1. sa nevedel dostať od bytu pre osobné veci. Jeho prítomnosť bola nutná na odporúčanie jeho advokáta. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11C/37/2016 súd prvej inštancie zistil, že dňa 27.01.2016 bol zo strany žalobcu voči žalovaným 1. a 2. podaný návrh na začatie konania o vypratanie bytu. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozkazom na plnenie zo dňa 01.07.2016 č. k. 11C/37/2016-12, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2016, potom čo bol riadne doručený stranám sporu a to aj žalovanému 1. na adresu G. X. XXX, kde v odbernej lehote žalovaný 1. zásielku osobne prevzal, pravosť podpisu potvrdil na pojednávaní. Zo spisu Okresného súdu D. sp. zn. 14Er/986/2016 ďalej súd prvej inštancie zistil, že dňa 06.10.2016 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podkladom ktorej bol rozkaz na plnenie č. k. 11C/37/2016-12, ktorý vydal Okresný súd Levice dňa 01.07.2016. Následne súd prvej inštancie vydal aj poverenie, v dôsledku čoho súdny exekútor začal aj konať a dňa 29.03.2017 predložil súdu námietky žalovaného 1. V rámci námietok, došlých na exekútorský úrad dňa 21.03.2017), žalovaný 1. uvádzal, že žiada o vylúčenie jeho osoby ako povinnej a to z dôvodu, že na adrese G. X. nemá trvalý pobyt a na uvedenej adrese dlhodobo nežije. Zdôraznil, že po rozvode (14.02.2013) na základe dohody, trojizbový byt aj so zariadením prešiel do výlučného užívania bývalej manželky - Y. M., preto vypratanie bytu z jeho strany bolo irelevantné, nakoľko byt neužíva a nemá v tomto byte žiaden hnuteľný majetok. S právom užívania bytu prešli po dohode aj všetky povinnosti vyplývajúce s užívaním bytu na bývalú manželku. Nakoľko jeho konaním nebola oprávnenému spôsobená škoda, nemôže byť voči oprávnenému osobou povinnou. V exekučnom konaní žalovaný 1. vyhlásil, že nie je spôsobilý ovplyvniť uvoľnenie ani vypratanie bytu, preto trval na tom, aby všetky náklady súvisiace s exekúciou a vyprataním bytu boli účtované pani Y. M. ako užívateľke predmetného bytu. Zároveň žiadal, aby všetky právne úkony súvisiace s predmetným bytom boli vedené voči Y. M. a zároveň, aby ako jediná bola zaťažená nákladmi s nimi súvisiacimi ako osoba povinná. Uznesením zo dňa 19.09.2017 č. k. 14Er/986/2016-28 súd prvej inštancie námietky povinného v 1. rade (t. j. žalovaného 1.) proti exekúcii zamietol a to z dôvodu, že boli podané po zákonom stanovenej 14- dňovej lehote. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný 1. ako povinný v 1. rade sťažnosť, namietajúc, že upovedomenie o začatí exekúcie vyprataním bytu prevzal dňa 06.03.2017 a to osobne v kancelárii súdneho exekútora, čo potvrdil svojím podpisom. Súd prvej inštancie sa tiež oboznámil so spisom
Okresného súdu Levice sp. zn. 14P/77/2012, z ktorého vyplývalo, že žalovaný 1. ako navrhovateľ podal dňa 15.11.2012 návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. V návrhu okrem iného uviedol, že po dlhých rokoch nefungujúceho spolužitia so žalovanou 2. v júni 2012 opustil spoločnú domácnosť a presťahoval sa do Bratislavy, kde býva a pracuje. Na pojednávaní konanom dňa 14.02.2013 žalovaný 1. uviedol, že s manželkou nežije spolu od októbra 2012, čo potvrdila aj žalovaná 2., ktorá uviedla, že spoločnú domácnosť prerušili v októbri 2012. Okrem toho bolo vykonané šetrenie kolíznym opatrovníkom, z ktorého vyplývalo, že v mieste bydliska býva maloletý syn s matkou. Následne súd vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 14.02.2013 č. k. 14P/77/2012-58, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2013 tak, že manželstvo žalovaných rozviedol a schválil dohodu rodičov o úprave práv a povinností k maloletému F. M., nar. XX.XX.XXXX. Zároveň sa súd prvej inštancie oboznámil aj s doručenkou na č. l. 51 rub, z ktorej vyplývalo, že žalovaný 1. si síce prevzal predvolanie na pojednávanie na adrese G. X. č. XXX, avšak v odbernej lehote. Súd prvej inštancie uviedol, že z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo439/2014 zo dňa 27.01.2016 vyplývalo, že tým, že byt žalovaní užívali bezodplatne, nedošlo k zmenšeniu ich majetku, hoci by sa tak malo stať platením nájomného. Ich zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je tak spojená so situáciou, kedy byt nebol odovzdaný žalobcovi ako prenajímateľovi v takom stave, aby ním mohol riadne a neobmedzene disponovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/52/2005 už vyslovil, že o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenie nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu, je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 506/2002, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 2056/2009, judikáty zapísané pod sp. zn. R 4/83 a R 30/1974. Z odôvodnenia vyplývalo, že pokiaľ ide o zánik spoločného užívania bytu manželmi a o zmenu v užívacom právnom vzťahu, sú v dôsledku ustanovení § 180 a § 181 O. z. s trvalým opustením spoločnej domácnosti spojené tie isté právne následky, ako pri smrti manžela, ktorý bol spoluužívateľom bytu. Preto v prípade trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným z manželov zanikne priamo zo zákona právo spoločného užívania bytu manželmi. V zmenenej podobe trvá však užívací právny vzťah ďalej, pretože oprávneným užívateľom po trvalom opustení spoločnej domácnosti jedným z manželov zostáva druhý manžel. Táto zmena sa prejaví vo vzťahu k organizácii tak, že jej práva a povinnosti, ktoré pôvodne smerovali nerozdielne voči obidvom manželom, sa zmenia na práva a povinnosti voči manželovi, ktorý v byte zostal. Táto zmena v užívacom právnom vzťahu v pomere k organizácii nastáva tiež zo zákona a nie je podľa platnej právnej úpravy viazaná na oznamovaciu povinnosť užívateľov. Úlohou súdov obidvoch stupňov v danom prípade bolo zistiť, či a kedy žalovaný skutočne natrvalo opustil spoločnú domácnosť s úmyslom ju zrušiť a viac neobnoviť. Len tak mohli totiž ustáliť, či právo spoločného užívania bytu mal žalovaný aj v období, za ktoré žalobca od neho uplatňuje úhradu, a teda, či za túto úhradu žalobcovi zodpovedá. S poukazom na vykonané dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná proti žalovanej 2., avšak úplne nedôvodná proti žalovanému 1., vychádzajúc pritom z toho, že medzi žalobcom a žalovanými 1. a 2. bola uzavretá nájomná zmluva o nájme družstevného bytu číslo X o izbovosti X, na G.. poschodí v dome č. p. XXX v G. X. vrátane príslušenstva, na základe čoho vznikol žalovaným v 1. a 2. rade spoločný nájom k tomuto bytu podľa § 703 Občianskeho zákonníka. Následne bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade si riadne neplnili svoje povinnosti, vyplývajúce z nájomnej zmluvy, v dôsledku čoho podaním zo dňa 29.01.2004 bola žalovaným v 1. a 2. rade doručená zo strany žalobcu výpoveď z nájmu bytu a to v zmysle § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Uvedenú zásielku si žalovaní prevzali na adrese G. X.. Následne uznesením č. 86/2005/05 bolo schválené pridelenie 1 miestnosti s príslušenstvom ako náhradného ubytovania žalovaným v 1. a 2. rade. O uvedenej skutočnosti boli žalovaní vyrozumení podaním zo dňa 25.05.2005, pričom zásielka adresovaná žalovanému 1. sa vrátila späť ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Iné kroky žalobca voči žalovaným neučinil a ponechal ich ďalej užívať byt, v dôsledku čoho boli zo strany žalobcu žalovaným (konkrétne žalovanému 1.) predkladané kalkulácie preddavkov na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu, ktoré žalovaní až do žalovaného obdobia riadne hradili, preto žalobca trpel stav, že žalovaní užívali predmetný byt bez právneho dôvodu. Vychádzajúc z rozhodnutí citovaných žalobcom, mal súd prvej inštancie za to, že za uvedené obdobie na strane žalovaných napriek užívaniu bytu bez právneho dôvodu bezdôvodné obohatenie nevznikalo, pretože úhradou nákladov spojených s užívaním bytu dochádzalo k zmenšeniu ich majetku, ktoré bolo odovzdávané žalobcovi, v dôsledku
čoho sa žalobcovi vracalo protiplnenie za to, že nemohol užívať predmetný byt. Uvedený stav zo strany žalobcu nebol žiadnym spôsobom namietaný, ako ani popieraný, preto súd uvedené považoval za nesporné. Rovnako tak za nesporné považoval to, že žalovaná v 2. rade predmetný byt počas celého sporného obdobia užívala, a to jednak svojou fyzickou prítomnosťou a následne tým, že mala v byte svojej osobné veci, ako aj tým, že žalobcovi byt neodovzdala tak, že by mu s ním umožnila ďalej nakladať a naďalej byt ponechávala zamknutý, čím znemožnila žalobcovi dostať sa k bytu a tento ďalej užívať. Uvedené bolo preukázané jednak vykonaným dokazovaním, ako ani nebolo namietané žalovanou v 2. rade, preto mal za to, že žaloba žalobcu v časti týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia spojeného s úhradami nákladov spojených s užívaním bytu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade je v plnom rozsahu dôvodná a to vo výške vyčíslenej žalobcom, nakoľko táto vyplývala z listinných dôkazov a žalovanou v 2. rade žiadnym spôsobom popieraná, ako ani namietaná nebola. V tomto ohľade súd prvej inštancie poukázal aj na žalobcom citovanú judikatúru, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožňuje, a preto nepovažuje za potrebné ju vykladať v inom rozsahu. Spor nastal ohľadom užívania bytu žalovaným 1. v spornom období a to s poukazom na žalobcom citované rozhodnutie R 4/83, v zmysle ktorého v prípade, že k bytu vzniklo právo spoločného užívania bytu manželmi a jeden z manželov trvale opustil spoločnú domácnosť, tak od tohto dňa je povinný platiť úhradu za užívanie bytu druhý manžel, ktorý sa stal jediným užívateľom bytu. Nie je rozhodné, či o tom bytová organizácia vedela (R 30/1974). Následne žalovaný 1. produkoval dôkazy a to čestné vyhlásenia (P. O. C., L. L., S. U.), ktoré potvrdzovali žalovaným 1. tvrdenú skutočnosť, že od roku 2012 (leto - opustenie domácnosti, október - trvalé opustenie domácnosti) trvale opustil spoločnú domácnosť zdieľanú so žalovanou 2., za asistencie starostu obce si zobral z bytu osobné veci (čestné vyhlásenie) a následne podal návrh na rozvod (rozvodový spis), v dôsledku čoho došlo aj k rozvodu manželstva žalovaných. Od právoplatnosti rozvodu ani v zmysle zákonných ustanovení, konkrétne § 705 Občianskeho zákonníka, nemohol medzi rozvedenými manželmi pokračovať spoločný nájom bytu. Tento síce zanikol výpoveďou, avšak tým, že žalobca toleroval užívanie bytu žalovanými 1. a 2., navodil pre žalovaných, ako neprávnikov, situáciu, kedy si mohli byť vedomí pokračovania zmluvného vzťahu a v zmysle tohto zmluvného vzťahu si aj plnili povinnosti a to až do žalovaného obdobia. Okrem toho sám žalobca v rámci svojej žalobnej obrany stále poukazuje na ustanovenia, týkajúce sa nájomnej zmluvy, ako ani v žalobe vôbec neuviedol skutočnosti o výpovedi zo zmluvného vzťahu. K námietke žalobcu, že právny názor súdu je v príkrom rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky, citovanými vyššie, súd prvej inštancie uviedol, že sa s týmito rozhodnutiami v plnom rozsahu stotožňuje, avšak má za to, že v týchto rozhodnutiach sa nerieši skutková situácia, týkajúca sa žalovaného 1., resp. situácia, kedy po rozvode manželstva zostane v byte bývať jeden z manželov. Uvedenú situáciu skôr riešilo rozhodnutie R 30/1974, na ktoré súd prvej inštancie poukázal a má za to, že po preukázaní trvalého opustenia spoločnej domácnosti zo strany žalovaného 1., povinnou osobou z bezdôvodného obohatenia sa stala žalovaná 2., nakoľko táto preukázateľne byt užívala, mala v ňom svoje osobné veci, ako ani neodovzdala žalobcovi kľúče, resp. iným spôsobom byt žalobcovi ako vlastníkovi na ďalšie užívanie nesprístupnila, ako ani nehradila úhrady spojené s nájmom, v dôsledku čoho vzniklo na jej strane bezdôvodné obohatenie voči žalobcovi. Uvedené však nebolo možné vzhľadom na vykonané dokazovanie aplikovať aj na žalovaného 1., ktorý síce po opustení spoločnej domácnosti a násilnom vyzdvihnutí si osobných vecí, kľúče od bytu žalobcovi neodovzdal, avšak vychádzal z toho, že byt so súhlasom žalobcu aj po výpovedi ďalej užívali a po opustení spoločnej domácnosti a následnom rozvode, v byte zostala bývať žalovaná v 2. rade, na ktorú prešla povinnosť hradiť úhrady spojené s nájmom žalobcovi. Žalobca uvedený stav, t. j. stav, v ktorom žalovaných ponechal byt užívať, nenamietal, začal ho namietať až v roku 2015, kedy boli žalovaní 1. a 2. v omeškaní s plnením si povinností, spojených s užívaním bytu. Následne žalobca vyzval žalovaných na vypratanie bytu, avšak v tomto ohľade neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o ukončení spoločného užívania bytu žalovanými, pretože žalovanému 1. zásielku doručil na adresu jeho matky. Taktiež bolo potrebné súhlasiť so žalobcom, že dohoda žalovaných o užívaní bytu, bola absolútne neplatným právnym úkonom, avšak uvedené nič nemenilo na skutočnosti, že reálne sa žalovaný 1. na úkor žalobcu žiadnym spôsobom neobohatil, keďže byt preukázateľne neužíval. Uvedené mal súd prvej inštancie za preukázané aj vyjadrením žalovaného 1., ktorý uviedol, že sa opäť oženil, s druhou manželkou manželské spolužitie neprerušil, preto aj z osobného hľadiska bolo vylúčené, aby byt užíval, či už fyzickým užívaním, resp. tým, že by mal v ňom osobné veci. V tomto ohľade bolo potrebné prihliadnuť na to, že rozvodom manželstva zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, teda došlo k vysporiadaniu osobných veci medzi žalovanými, preto v tomto ohľade dohoda nemohla byť neplatná a v dôsledku užívania bytu žalovanou 2., osobné veci nachádzajúce sa v byte, patrili jej a nie žalovanému 1. Rovnako nemal súd prvej inštancie za preukázané, že by žalovaný 1. disponoval kľúčom od predmetného bytu a tento nechával uzamknutý, čím by bránil žalobcovi v jeho užívaní bytu. Uvedené nevyplývalo ani zo žalobcom namietaného čestného vyhlásenia
starostu obce Y. E. zo dňa 13.02.2018, ktorý bol prítomný pri násilnom otváraní nájomného bytu, z čoho síce jednoznačne vyplývalo, že žalovaný 1. sa do bytu dostal, avšak len za účelom zobratia si osobných vecí, teda tým bolo preukázané, že byt nemohol užívať ani na úschovou osobných vecí. Čo sa týkalo kľúča, tento odovzdal žalovanej 2., ktorá byt aj naďalej preukázateľne užíva a to so súhlasom žalobcu, ktorý v tom čase žiadnym spôsobom žalovaných v užívaní bytu nerušil, preto žalovaný 1. nemal dôvod sa domnievať, že by kľúč mal odovzdávať žalobcovi a to i s poukazom na to, že v byte zostala bývať žalovaná 2. Opak nebol preukázaný ani tým, že žalovaný 1. prevzal zásielku súdu na adrese G. X. č. XXX, pretože táto zásielka bola prevzatá v odbernej lehote a nie priamo na adrese. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný 1. bol detentorom až do rozhodnutia súdu a že by bránil žalobcovi v užívaní bytu. Na uvedenom nemenia nič ani námietky žalovaného 1. v exekučnom konaní, nakoľko v rámci tohto konania žalovaný v 1. rade uplatňuje len svoje zákonom stanovené práva, bráni sa povinnosti hradiť súdne, ako aj exekučné trovy a taktiež zdôrazňuje situáciu, že nie je v jeho reálnych možnostiach odovzdať byt, keďže ho neužíva. Čo sa týkalo zamietnutia námietok proti exekúcii, v tomto ohľade súd prvej inštancie poukázal na to, že k zamietnutiu námietok žalovaného 1. ako povinného došlo len z toho dôvodu, že boli podané oneskorene, teda námietky žalovaného 1. neboli zo strany súdu vecne preskúmané. Okrem toho bol podaný návrh na zastavenie exekúcie voči žalovanému 1., o ktorom však súd ešte nerozhodol. Na uvedenom nemení nič ani tá skutočnosť, že žalovaný 1. osobne prevzal rozkaz na plnenie a nepodal proti nemu odpor, avšak žalovaným 1. predložené dôkazy spochybnili žalobcom tvrdené skutočnosti o užívaní bytu žalovaným 1. v spornom období, a preto s poukazom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu voči žalovanému 1., musel v tejto časti žalobu žalobcu zamietnuť. Rovnako tak sporné bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, týkajúceho sa nákladov dobrovoľnej dražby. Uvedený nárok žiadnym spôsobom nevyplýval ani zo žalobcom poukazovaného judikátu R 4/83. Naviac, v tomto ohľade je potrebné poukázať na procesný útok žalobcu voči žalovaným, v rámci ktorého namietal, že žalovaní užívali byt bez právneho dôvodu, teda argumentácia spojená s nájmom nemôže byť právnym základom na vydanie bezdôvodného obohatenia a to ani v časti nákladov spojených s dobrovoľnou dražbou. Okrem toho v tomto ohľade bolo potrebné v prvom rade vychádzať z vyjadrenia štatutárnej zástupkyne žalobcu pani T., ktorá na prvom pojednávaní uviedla, že dobrovoľná dražba bola neúspešná z dôvodu, že neboli žiadny záujemcovia. Akékoľvek ďalšie zdôvodnenie zo strany právneho zástupcu žalobcu bez preukázania tvrdených skutočností, súd prvej inštancie musel hodnotiť za irelevantné, neschopné spochybniť žalobcom uvedené vyhlásenie. V tomto ohľade súd prvej inštancie zdôraznil, že k uvedenej úprave tvrdenia došlo až po predbežnom právnom posúdení a na jeho preukázanie neboli zo strany žalobcu produkované žiadne dôkazy. Tvrdenie, že v čase rozhodovania boli záujemcovia o sporný byt, bolo irelevantné a taktiež ničím nepreukázané a to i napriek sudcovskej koncentrácii konania, ako aj zákonnej koncentrácii konania, v rámci čoho právny zástupca žalobcu v záverečnom návrhu vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Preto bolo potrebné ustáliť, že v časti žaloby, týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia ohľadom nákladov dražby, žalobca nepreukázal bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaných 1. a 2., nakoľko nepreukázal, že by zavinili akýmkoľvek spôsobom vznik týchto nákladov, ktoré boli podľa názoru súdu predčasné a zavinené žalobcom, ktorý dražil nehnuteľnosť skôr ako ju mohol sprístupniť záujemcom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti zaplatenia sumy 3 260,30 Eur (4 286,13 Eur - 1 025,83 Eur) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej 2. spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 562,53 Eur od 16.06.2014 (t. j. deň nasledujúci po splatnosti ročného zúčtovania) do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 972,68 Eur od 16.06.2015 (t. j. deň nasledujúci po splatnosti ročného zúčtovania) do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 886,80 Eur od 16.06.2016 (t. j. deň nasledujúci po splatnosti ročného zúčtovania) do zaplatenia a vo výške 5,00 % zo sumy 844,50 Eur od 16.06.2017 (t. j. deň nasledujúci po splatnosti ročného zúčtovania) do zaplatenia, vyhovel a v sume 1 025,83 Eur s príslušenstvom voči žalovanej 2. žalobu zamietol. Okrem toho žalobu zamietol voči žalovanému 1. v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej 2. nárok na plnú náhradu trov konania, majúc pritom za to, že čo sa týkalo nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ohľadom užívania bytu, žaloba bola v plnom rozsahu dôvodná proti žalovanej 2. Nedôvodná proti žalovanej 2. bola len v časti nákladov dražby, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol. Keďže v konaní bol úspešný aj žalovaný 1. a to v plnom rozsahu, v zmysle § 255 ods. 1 CSP rozhodoval aj o jeho nároku na náhradu trov konania, avšak majúc za to, že žalovanému 1. žiadne trovy konania nevznikli, ako ani ich nepožadoval, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému 1. náhradu trov konania nepriznal. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a výroku III. včas podaným odvolaním napadol žalobca v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, domáhajúc sa, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 12.11.2018 v napadnutej časti zmenil tak, že I. žalovaní 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3 260,30 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne a to: - zo sumy 562,53 Eur od 16.06.2014 do zaplatenia s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne a to: - zo sumy 972,68 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne a to: - zo sumy 886,80 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia - zo sumy 844,50 Eur od 16.06.2017 do zaplatenia. Žalovaní 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 1 025,83 Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne odo dňa doručenia žaloby do zaplatenia. Žalobca má proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca má proti žalovaným v 1. a 2.rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe vykonaného dokazovania v tomto konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1. a 2. bola uzavretá nájomná zmluva o nájme predmetného 3-izbového družstevného bytu č. X na G.. poschodí v dome č. XXX v G. X., na základe čoho vznikol žalovaným 1. a 2. spoločný nájom k 3-izbovému družstevnému bytu. V zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka dal žalobca dňa 29.01.2004 žalovaným 1. a 2. výpoveď z nájmu 3-izbového družstevného bytu. Žalovanému 1. bola predmetná výpoveď doručená dňa 03.02.2004 a žalovanej 2. dňa 12.02.2004. Účinnosť výpovede nastala uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty, t. j. 31.05.2004. Nájomné právo zaniklo tak na strane žalovaného 1. ako aj na strane žalovanej v 2. Od 01.06.2004 užívali obaja žalovaní predmetný byt bez právneho dôvodu. Listom zo dňa 26.11.2015 žalobca vyzval žalovaných 1. a 2. k vyprataniu predmetného bytu najneskôr do 18.12.2015, nakoľko nájom k 3-izbovému družstevnému bytu bol právoplatne vypovedaný v roku 2004. Táto výzva bola žalovanému 1. doručená dňa 02.12.2015 a žalovanej 2. dňa 02.12.2015. Nakoľko k vyprataniu predmetného bytu nedošlo a žalobcovi nebol byt odovzdaný, bol nútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, a preto žalobca podal návrh na začatie konania o vypratanie bytu dňa 27.01.2016. Na základe tejto skutočnosti Okresný súd Levice vydal dňa 01.07.2016 Rozkaz na plnenie vedený pod sp. zn. 11C/37/2016-12, právoplatný a vykonateľný dňa 04.08.2016. Proti tomuto Rozkazu na plnenie nebol tak zo strany žalovaného 1. a ani žalovanej 2. podaný odpor. Žalovaný 1. už v tom čase mal vedomosť o tom, že žalobca sa pokúša dostať k predmetnému bytu. Žalovaný 1. na pojednávaní konanom dňa 24.11.2017 k veci uviedol, že čo sa týka Rozkazu na plnenie, tvrdil, že tento si neprevzal, čo sa nezakladá na pravde a boli to len účelové tvrdenia z jeho strany. Zásielky na adrese G. X. č. XXX pravidelne preberal. Na pojednávaní konanom dňa 24.09.2018 už žalovaný 1. priznal, že zásielku prevzal, avšak nevedel čo prevzal, čo žalobca považuje za účelové tvrdenie. Neznalosť zákona neospravedlňuje, žalovaný 1. nepodal odpor proti rozkazu na plnenie, pričom Rozkaz na plnenie prevzal a tento si aj prečítal. Zásielky na adrese G. X. č. XXX preberal pravidelne a nie náhodne ako to žalovaný 1. tvrdil na pojednávaní konanom dňa 24.11.2017. Nakoľko trojizbový družstevný byt nebol zo strany žalovaného 1. a žalovanej 2. do dnešného dňa žalobcovi odovzdaný, bol žalobca nútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou a to návrhom na začatie konania o vypratanie bytu a následne podaním návrhu na výkon exekúcie, aby súdny exekútor vykonal exekúciu, a to vypratanie trojizbového družstevného bytu č. X na II. poschodí v dome č. XXX v G. X. a vymohol trovy konania. Povinný, teda žalovaný 1. v tomto konaní podal dňa 20.03.2017 námietky voči exekučnému konaniu vedeného pod sp. zn. EX 10487/16, 14Er/986/2016. Okresný súd Levice námietky povinného v 1. rade zamietol, a to Uznesením zo dňa 19.09.2017, vedené pod sp.zn. 14Er/986/2016-28. Proti tomuto Uzneseniu žalovaný 1. ako povinný v 1. rade podal sťažnosť namietajúc, že Upovedomenie o začatí exekúcie vyprataním bytu prevzal dňa 06.03.2017, čo sa opäť nezakladá na pravde, nakoľko Upovedomenie si prevzal dňa 03.03.2017 osobne na exekútorskom úrade dňa 03.03.2017 za prítomnosti zamestnanca exekútorského úradu. Žalovaný 1. opäť aj v tomto prípade zavádza. Žalobca uviedol, že zákony platné v SR ako aj lehoty sú rovnaké pre všetkých občanov tejto republiky, aj keď to zjavne žalovanému v 1.rade mnohokrát nevyhovuje. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie a to v časti, že rozvodom konania a vysťahovaním sa z bytu zo strany žalovaného 1. zaniklo právo žalobcu uplatňovať si nárok voči žalovanému 1. V súlade s ustálenou súdnou praxou poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo 506/2002 z ktorého vyplýva, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je spájaná so skutočnosťou, že prenajatý byt nebol po skončení nájmu odovzdaný prenajímateľovi, teda žalobcovi. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky evidované pod sp. zn. 28Cdo/2056/2009 vyplýva, že bezdôvodné obohatenie vzniká i tomu, kto bez platného právneho titulu na úkor vlastníka dosiahol postavenie detentora, čo v danom prípade
jednoznačne nastalo, pretože k odovzdaniu bytu do dnešného dňa nedošlo zo strany žalovaných 1. a 2. V súlade s rozhodnutím NS ČR, sp. zn. 33Odo506/2002 uviedol, že pokiaľ nehnuteľnosť bola uzamknutá, je absolútne právne irelevantné, nakoľko ju skutočne žalovaný 1. užíval, v akom rozsahu a v akom časovom období. Žalovaný 1. sa so žalovanou 2. rozviedol. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného 1., že sa počas rozvodového konania dohodol o užívaní predmetného družstevného bytu so žalovanou 2., keďže uplynutím výpovednej lehoty k 31.05.2004 obaja stratili akékoľvek dispozičné právo k predmetnému bytu. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a to z nasledovného dôvodu. Na pojednávaní konanom dňa 24.09.2018 žalovaný 1. rade na dotaz súdu, že prečo syn kľúče od bytu v zmysle vyjadrenia žalobcu, žalobcovi neodovzdal, žalovaný 1. uvádza, že on sa obáva žalovanej 2. a jej reakcie a čo sa týka odovzdania kľúčov je to v dispozícii syna, ktorý ich mal k dispozícii. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že syn býva so žalovaným 1. v spoločnej domácnosti, pričom je toho názoru, že tvrdenie žalovaného 1., že syn disponuje s kľúčom je vyslovene účelové tvrdenie. Žalovaný 1. má nielen vedomosť kto má kľúče od predmetného bytu, ako aj vie, kde sa kľúče nachádzajú. Účelové tvrdenie zo strany žalovaného 1., že nemá kľúče od bytu, a preto byt neužíva, je právne irelevantné. Žalobcovi neustále každý mesiac narastajú náklady na predmetnom byte, do svojho vlastného bytu sa nevie dostať, nikdy mu nebol odovzdaný a je nútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou ako aj prostredníctvom súdneho exekútora, nakoľko v súčasnosti prebieha exekučné konanie o vypratanie predmetného bytu súdnym exekútorom. Súd prvej inštancie, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na čestné prehlásenie starostu obce Y. E. zo dňa 13.02.2018, ktorý bol prítomný pri násilnom otváraní nájomného bytu, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1. sa do bytu dostal, byt pravdepodobne nenechal odomknutý, a keďže so žalovanou 2. podľa jeho tvrdení neudržiava žiadny kontakt a ani nevie, kde sa zdržiava a býva, kľúče teda zostali u neho a týmto bytom disponoval. Opätovne uviedol, že zásielky adresované na adresu G. X. č. XXX boli žalovaným 1. preberané. Je právne irelevantné, či boli prebraté v odbernej lehote alebo priamo osobným doručením zamestnanca pošty. Je toho názoru, že žalovaní 1. a 2. sú detentormi do dnešného dňa, keďže do dnešného dňa žalobcovi nebolo z ich strany umožnené ako vlastníkovi s týmto bytom právne nakladať. K bodu 41. rozsudku uviedol, že žalovaní 1. a 2.užívali predmetný byt bez právneho dôvodu, mesačné zálohové platby od 18.07.2013 nevykonávali. Žalobca sa domáhal uhradenia nedoplatku za rok 2013, rok 2014, rok 2015 a rok 2016 v celkovej výške 3 266,51 Eur, na základe predložených vyúčtovaní za plnenia poskytované s užívaním bytu za predmetné obdobie. Tým, že byt užívali bezodplatne, nedošlo k zmenšeniu ich majetku, hoci by sa tak malo stať plnením nájomného. Ich zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je tak spojená so situáciou, kedy byt nebol odovzdaný žalobcovi ako prenajímateľovi v takom stave, aby ním mohol riadne disponovať. Žalobcovi sa za žalované obdobie nevracalo protiplnenie za to, že nemohol užívať predmetný byt. K bodu 44. rozsudku uviedol, že žalovaný disponuje kľúčmi od predmetného bytu, keďže doň násilne vnikol a kľúče od bytu žalobcovi neodovzdal. Žalobca vyzval žalovaných o vypratanie družstevného bytu výzvou zo dňa 26.11.2015, pričom je právne irelevantné na akú adresu výzvu žalobca žalovanému 1. doručil. Žalovaný 1. mal už v tom čase vedomosť, že sa žalobca pokúša disponovať s bytom v jeho vlastníctve na základe doručenej výzvy. V bode 45. rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že nemal za preukázané, že by žalovaný 1. disponoval kľúčom od predmetného bytu a tento nechával uzamknutý, čím by bránil žalobcovi v užívaní jeho bytu. Na pojednávaní konanom dňa 24.09.2018 žalovaný 1. uviedol, že kľúče sa nachádzajú u jeho syna, ktorý žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom, teda žalovaným 1. Tvrdenie žalovaného 1., že syn disponuje kľúčom, je účelové tvrdenie. Žalovaný 1. podľa jeho slov opustil spoločnú domácnosť v roku 2012, pričom do nej musel vniknúť násilne, teda kľúče si nechal a neodovzdal ich žalovanej 2. Proti žalovaným 1. a 2. je vedené Exekučné konanie EX 10487/16, 14Er/986/2016. Okresný súd námietky povinného 1. zamietol, a to Uznesením zo dňa 19.09.2017, sp. zn. 14Er/986/2016-28. Nemôže súhlasiť s tvrdením súdu prvej inštancie, že na uvedenom nemení nič ani tá skutočnosť, že žalovaný 1. osobne prevzal Rozkaz na plnenie a nepodal proti nemu odpor v zákonom stanovenej lehote. Táto skutočnosť je dosť podstatná, keďže Rozkaz na plnenie zo dňa 27.01.2016 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04.08.2016, pričom sa v ňom veľmi jasne a zrozumiteľne uvádza kto je žalobca, kto sú žalovaní 1. a 2. a predmet konania je presne vyšpecifikovaný. Žaloba na začatie tohto konania bola podaná až dňa 19.01.2017, teda žalovaný 1. mal možnosť komunikovať so žalobcom viac ako 6 mesiacov. Už v odpore proti Rozkazu na plnenie mohol poukázať na skutočnosti uvádzané z jeho strany v tomto konaní, čo sa však nestalo, keďže Rozkaz na plnenie osobne prevzal a svoje právo na podanie odporu v zákonom stanovenej lehote nevyužil. K bodu 46. rozsudku uviedol, že z judikátu R4/83 jednoznačne vyplýva, že stavebné bytové družstvo ako vlastník bytu je oprávnený účtovať všetky náklady v plnej výške a nielen nutné náklady. Žalovaní 1. a 2. rade do dnešného dňa byt žalobcovi neodovzdali, žalobca a teda dražobná spoločnosť vykonávajúca dobrovoľnú
dražbu nevedela byt sprístupniť na obhliadku a z tohto dôvodu prestali mať záujemcovia záujem, keďže im nebolo umožnené byt si obhliadnuť. Žalobca predal mnoho bytov prostredníctvom dobrovoľnej dražby cez dražobnú spoločnosť, avšak vždy boli byty sprístupnené. Zodpovednosť žalovaných 1. a 2. za bezdôvodné obohatenie je spojené so situáciou, kedy byt nebol odovzdaný žalobcovi ako prenajímateľovi v takom stave, aby ním mohol riadne a neobmedzene disponovať. Svoj právny názor oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.01.2016 vedené pod sp. zn. 8Cdo 439/2014.
3. Žalovaný 1. vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a na druhej strane rozsudok súdu prevej inštancie za vecne správny, zákonný, podrobne a presvedčivo odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku je pritom koncipované tak, že obe strany sporu v ňom nájdu odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré v konaní vyvstali, alebo ktoré do konania vniesli samotné strany sporu. Žalovaný je presvedčený, že po preskúmaní odvolania žalobcu bude potrebné v odvolacom konaní postupom odvolacieho súdu podľa § 387 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V prvom rade žalovaný považoval za podstatné uviesť, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých výrokoch správny, vychádzajúci na jednej strane z precízneho právneho posúdenia veci a na druhej strane z dôkladne vykonaného dokazovania, pričom súd neopomenul dostatočne jasne formulovať svoje závery a úvahy, ktorými sa pri vydávaní rozsudku nechal viesť, pričom veľmi precízne vychádzajúc z relevantných právnych predpisov opísal úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní nechal viesť a následne sformuloval právne závery, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Napádaný prvostupňový rozsudok je vďaka procesnému postupu súdu riadne, dôkladne, odôvodnený. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplývajú odpovede na všetky otázky, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné, a ktorých zodpovedania zo strany súdu sa strany v spore dožadovali. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno vnímať ani ako prvok, ktorý zasiahol do práva na právnu istotu žalobcu, keď súd veľmi podrobne jednak zhrnul celú argumentáciu žalobcu uplatnenú v konaní (a to aj s poukazom na rozhodnutia, na ktoré žalobca odkazoval v konaní), no zároveň okrem iných v bodoch 30., 41., 42., 43., 44., 45. a 47. odôvodnenia veľmi výstižne a presvedčivo uviedol (s odkazom na relevantné právne predpisy, pri ktorých navyše ponúkol aj podrobný výklad), prečo bolo potrebné v tomto prípade rozhodnúť inak. Právny poriadok ktoréhokoľvek právneho štátu (nevynímajúc právny poriadok Slovenskej republiky) nemožno vnímať ako niečo strnulé a nemenné. Je celkom prirodzené, že názory vyslovené štátnymi orgánmi (vrátane súdov) sa môžu vyvíjať a tiež odlišovať. Odlišný právny názor súdu však nesmie byť svojvoľný - t. j. musí vychádzať z presvedčivého odôvodnenia súdu. Právnu istotu vyplývajúcu z doterajšej rozhodovacej praxe súdov tiež nemožno vnímať absolútne, a za určitých okolností je potrebné pripustiť aj jej zmenu. Podľa názorov súdnej praxe totiž ani prehodnotenie výkladu zo strany súdov nie je vylúčené a to aj pri nezmenenom stave interpretovaných právnych predpisov, no v žiadnom prípade sa tak nesmie diať svojvoľne. V danom prípade o svojvôli súdu nemožno hovoriť, keď nielen vo vyššie uvádzaných bodoch odôvodnenia napádaného rozsudku súd veľmi podrobne zdôvodnil svoje závery v spojení s vykonaným dokazovaním. Ak sa žalobca dovoláva skorších rozhodnutí súdov, a to či už súdov ČR alebo SR, tieto pre predmetnú vec nie sú relevantné. Žalovaný totiž do konania vniesol kvalitatívne odlišnú právnu argumentáciu (ktorou sa súdy, v rozhodnutiach na ktoré poukazuje žalobca, vôbec nezaoberali, resp. sa ňou zaoberali nedostatočne), ktorá je (a bola) z povahy veci spôsobilá privodiť odlišné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Pre prípad úspechu v odvolacom konaní si žalovaný neuplatnil voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný 1. navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní odvolania žalobcu vydal tento rozsudok: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice, č. k. 14C/3/2017-158, zo dňa 12.11.2018, ako vecne správny potvrdzuje. Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania od žalobcu.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný 1. sa k hmotnoprávnej stránke veci vyplývajúcej z podaného odvolania vôbec nevyjadril. Celé jeho vyjadrenie je postavené na všeobecných frázach bez akejkoľvek vecnej argumentácie. Spochybňovať rozhodnutia NS SR a NS ČR uvádzané v odvolaní žalobcu, ktorými žalobca argumentuje a poukazuje na nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie tvrdeniami, že „právny poriadok štátu nemožno vnímať ako niečo strnulé a nemenné“, je právne nesprávne a neakceptovateľné, nakoľko je v príkrom rozpore s právnymi princípmi na ktorých, je založený celý civilný sporový poriadok. Žalobca zotrval na všetkých doterajších právnych názoroch a tvrdeniach uvedených v odvolaní zo dňa 18.12.2018 proti výroku II. a výroku III. rozsudku Okresného súdu Levice a na základe už uvedených skutočností a vykonaného dokazovania navrhol odvolaciemu súdu rozhodnúť v súlade s podaným odvolaním.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výrokov o nároku na náhradu trov konania (výroky II. - IV.) je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vo výroku vecne správne potvrdiť. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (I. výrok) nebol napadnutý odvolaním, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v časti odôvodnenia napadnutých zamietajúcich výrokov a v časti výrokov o nároku na náhradu trov konania (výroky II. - IV.) považuje za dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné.
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd sumarizuje, že v súdenej veci je predmetom konania žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 4 286,13 Eur titulom nedoplatkov za rok 2013, 2014 a 2015 vo výške 2 415,80 Eur na základe predložených vyúčtovaní za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013 vo výške 562,53 Eur, od 01.01.2014 do 31.12.2014 vo výške 972,68 Eur a od 01.01.2015 do 31.12.2015 vo výške 880,59 Eur, uhradenia mesačných zálohových platieb spojených s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 844,50 Eur a nákladov za vykonanú bezúspešnú dobrovoľnú dražbu vo výške 1 025,83 Eur spolu s poplatkom za omeškanie.
10. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.12.2017 zmenil právnu kvalifikáciu žalovaného právneho nároku tak, že požadoval zaplatenie sumy 4 286,13 Eur spolu s úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby uznesením č. k. 14C/3/2017-79 zo dňa 05.02.2018.
11. Žalobca opätovne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.09.2018 žiadal o zmenu žaloby tak, že žalovaný 1. a žalovaná 2. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi istinu vo výške 4 286,13 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne a to zo sumy 562,53 Eur od 16.06.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne a to zo sumy 972,68 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne a to zo sumy 886,80 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 844,50 Eur od 16.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 1 025,83 Eur odo dňa doručenia žaloby do zaplatenia. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil uznesením č. k. 14C/3/2017-143 zo dňa 03.10.2018.
12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu voči žalovanému 1. v celom rozsahu a vo vzťahu žalovanej 2. v časti o zaplatenie sumy 1 025,83 Eur s príslušenstvom zamietol. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba je vo vzťahu k žalovanému 1. úplne nedôvodná, nakoľko sa žalovaný 1. na úkor žalobcu žiadnym spôsobom neobohatil, keďže byt preukázateľne nevyužíval. V časti žaloby týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia ohľadom dražby, súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaných 1. a 2., pretože nepreukázal, že by zavinili akýmkoľvek spôsobom vznik týchto nákladov. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaná 2. predmetný byt počas celého sporného obdobia užívala, a to jednak svojou fyzickou prítomnosťou a následne tým, že v byte mala svoje osobné veci, ako aj tým, že byt žalobcovi neodovzdala, preto žalobu v časti
bezdôvodného obohatenia spojeného s úhradami nákladov spojených s užívaním bytu vo vzťahu k žalovanej 2. považoval za dôvodnú, a to vo výške vyčíslenej žalobcom.
13. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca so žalovanými 1. a 2. uzatvoril dňa 21.02.2001 nájomnú zmluvu o prenechaní družstevného bytu do užívania podľa § 685 a § 686 Občianskeho zákonníka a Stanov OSBD Levice. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovaným domáhal zaplatenia sumy 4 286,13 Eur s príslušenstvom (ktorým bol poplatok z omeškania) spoločne a nerozdielne, nakoľko si neplnili povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Počas konania žalobca navrhol zmenu právnej kvalifikácie žalovaného nároku tak, že žalovanú istinu žiadal zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania (viď. č. l. 142a až 144). Žalovaní mali nedoplatky na nájomnom za rok 2013, 2014, 2015 a 2016 v celkovej výške 3 266,51 Eur na základe predložených vyúčtovaní za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013 vo výške 562,53 Eur, od 01.01.2014 do 31.12.2014 vo výške 972,68 Eur, od 01.01.2015 do 31.12.2015 vo výške 880,59 Eur, od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 844,50 Eur a nákladov za vykonanú dobrovoľnú dražbu vo výške 1 025,83 Eur.
14. Žalobca dal žalovaným dňa 29.01.2004 výpoveď z nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, pričom žalobca v predmetnej výpovedi uviedol, že žalovaní majú podľa § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka právo na náhradné ubytovanie. Okresné stavebné bytové družstvo Levice uznesením č. 86/2005/05/1b zo dňa 23.05.2005 rozhodlo, že im prideľuje náhradné ubytovanie pozostávajúce z jednej miestnosti s príslušenstvom v W.. XX. Výzvou zo dňa (25.05.2005) žalobca vyzval žalovaných, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia o pridelení náhradného ubytovania dostavili za účelom prevzatia prideleného náhradného ubytovania. Na pojednávaní dňa 24.11.2017 uviedol, že „...žalovaným bola daná výpoveď z nájmu vo februári 2004. Trojmesačná výpovedná lehota uplynula k 31.05.2004 s tým, že žalobca zabezpečil pre žalovaných náhradné ubytovanie ... žalovaní sa však na uvedenú adresu neodsťahovali, sporný byt nevypratali a tento užívajú až dodnes...O obdobia 01.06.2004 teda žalovaní užívali tento byt bez právneho dôvodu, došlo k vyrovnaniu všetkých predchádzajúcich záväzkov s tým, že následne si žalovaní plnili svoje záväzky riadne...“
15. Žalobca výzvou zo dňa 26.11.2015 (č. l. 71) požiadal žalovaných, aby k 18.12.2015 vypratali predmetný byt a zároveň ich požiadal o vyrovnanie nedoplatku, ktoré činilo na nájomnom a úhradách za plnenie poskytované s užívaním bytu vrátane príslušenstva sumu 3 884,39 Eur. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11C/37/2016 mal odvolací súd preukázané, že žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Levice dňa 27.01.2016 domáhal vypratania predmetného družstevného bytu. Okresný súd Levice rozkazom na plnenie č. k. 11C/37/2016-12 rozhodol tak, že žalovaným uložil, aby v lehote 15 dní plynúcej od doručenia tohto rozkazu na plnenie splnili uloženú povinnosť, t. j. aby vypratali a odovzdali žalobcovi trojizbový družstevný byt č. X na G.. poschodí v dome č. XXX v G. X.. Rozkaz na plnenie nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2016. Následne žalobca podal návrh na exekučné konanie vo veci vypratania nehnuteľnosti vedené pod sp. zn. 14Er/986/2016, kde žalovaný 1. podal námietky, ktoré súd prvej inštancie ako oneskorene podané zamietol (č. l. 63). Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 14P/77/2012 mal odvolací súd za preukázané, že žalovaný 1. a žalovaná 2. uzatvorili dňa 29.07.1989 manželstvo, z ktorého pochádzajú dve deti - F. M. nar. XX.XX.XXXX a V. M., nar. XX.XX.XXXX. Manželstvo žalovaných bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 14P/77/2012-58 zo dňa 14.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2013.
16. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
18. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia“ skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku.
19. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku (§ 220 ods. 2). Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene, neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Nesprávne vyhodnotenie zákonnosti dôkazu založí vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d).
20. Žalovaný v odvolaní namietal, že účinnosť výpovede nastala uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty, t. j. 31.05.2004, a preto obaja žalovaní od 01.06.2004 užívali predmetný byt bez právneho dôvodu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že rozvodom konania a vysťahovaním sa z bytu zo strany žalovaného 1. zaniklo právo žalobcu uplatňovať si nárok voči žalovanému 1. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky tvrdil, že zodpovednosť za bezdôvodného obohatenie je spájaná so skutočnosťou, že prenajatý byt nebol po skončení nájmu odovzdaný prenajímateľovi, teda žalobcovi, pričom je právne irelevantné, nakoľko ju skutočne žalovaný 1. užíval, v akom rozsahu a v akom časovom období. Tiež považoval za právne irelevantné tvrdenie žalovaného 1., že nemá od bytu kľúče, a preto byt neužíva. Žalovaných 1. a. 2. považoval k dnešnému dňu za detentorov sporného bytu, keďže žalobcovi doposiaľ neumožnili s bytom nakladať.
21. Úvodom odvolací súd považuje za potrebné uviesť na pravú mieru skutočnosti súvisiace s výpoveďou z nájmu danou žalobcom žalovaným v roku 2004 a v tejto súvislosti poukazuje na § 712a ods. 3 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné ubytovanie. Ďalej odvolací súd poukazuje na § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že ak zabezpečená bytová náhrada zodpovedá zákonu, vypratávaný nájomca je povinný zmluvu o bytovej náhrade uzavrieť do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady, pričom ak zmluvu o bytovej náhrade bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne. Podľa § 712 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bytovými náhradami sú náhradný byt, náhradné ubytovanie a prístrešie.
22. V danej veci nie je sporné, že žalobca dal v roku 2004 žalovaným výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka spolu s právom na náhradné ubytovanie. Následne im bolo uznesení bytového družstva dňa 23.05.2005 pridelené náhradné ubytovanie. Žalovaní v zákonnej lehote neuzatvorili zmluvu k bytovej náhrade, preto im uplynutím 30 dní odo dňa doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej zaniklo právo na bytovú náhradu.
23. Ten, komu bola uložená povinnosť z bytu sa vysťahovať v určenej lehote po zabezpečení bytovej náhrady, má až do splnenia tejto podmienky právo v byte bývať (právo bývania), ak nedôjde k zániku tohto práva už skôr v dôsledku iných okolností.
24. Právny vzťah založený právom bývania je záväzkovým vzťahom (§ 488 Občianskeho zákonníka <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>), a to vzťahom, ktorý nielen svojim vznikom (§ 489 Občianskeho zákonníka), ale aj obsahom (vo svojich právach a povinnostiach) priamo nadväzuje na zaniknutý nájomný vzťah k bytu a s ním bezprostredne súvisí. Účelom tohto právneho vzťahu medzi doterajším prenajímateľom a doterajším nájomcom, ktorý nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada, je naplnenie ochrany nájmu bytu. Nájom bytu je chránený - porovnaj § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ochranu nájmu bytu nemožno zužovať len na taxatívne určenie výpovedných dôvodov, resp. na privolenie súdu k
výpovedi potrebné v čase dania výpovede odporcom, ale túto ochranu treba vidieť v celom rozsahu zákonodarcom poskytnutých garancií, teda aj vo vymedzení prípadov, kedy má nájomca právo na bytovú náhradu a v tejto spojitosti aj právo na bývanie. Pri práve bývania ide o právny vzťah, ktorý je časovo ohraničený (limitovaný); dĺžku jeho trvania ovplyvňuje predovšetkým prenajímateľ, ktorý má zabezpečiť pre nájomcu náhradné bývanie - zásadne rovnocenný náhradný byt s tým, ktorý mal nájomca vypratať. Nejde, pravdaže, o vzťah bezodplatný: bývalý nájomca má povinnosť platiť náhradu za užívanie bytu (analogicky ako nájomca nájomné); výška tohto plnenia zodpovedá nájomnému, ako bolo dohodnuté počas trvania nájomného vzťahu. Analógia (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>) pri existencii práva bývania (nadväzujúceho na nájom bytu) dopadá na vzťah medzi bývalým nájomcom a bývalým prenajímateľom, pokiaľ ide o výšku úhrady za užívanie bytu tak, že úhrada za užívanie bytu, ktorou do zániku nájmu bolo nájomné, sa odvodzuje od tohto nájomného (rovná sa doterajšiemu nájomnému). Pokiaľ by však osobitný právny predpis vydaný podľa § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožnil prenajímateľovi jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt, bolo by možné zvýšiť aj úhradu za právo bývania. Znamená to, že nie je dôvod činiť rozdiel medzi výškou úhrady za užívanie bytu pri tzv. práve bývania (ohraničenom do zabezpečenia náhradného bytu) a výškou doterajšieho nájomného a od bývalého nájomcu požadovať úhradu za užívanie bytu vo výške trhového nájomného (podľa aktuálneho stavu dopytu a ponuky). Iná je situácia vtedy, keď nejestvuje ani nájom bytu a ani právo bývania v byte a niekto by byt užíval bez právneho titulu; tu by vznikol vlastníkovi bytu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), výšku ktorého by bolo možné určovať podľa kritérií viažucich sa k trhovému nájomnému. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/35/2008 zo dňa 25. júna 2009)
25. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, žalovaní od 01.06.2004 užívali predmetný byt bez právneho dôvodu, pretože, ako bolo uvedené vyššie, žalovaní mali po doručení výpovede z nájmu právo byt užívať titulom práva bývania, kým im nezaniklo právo na náhradné ubytovanie. Vzhľadom však na skutočnosť, že v uvedenom období išlo o roky 2004 a 2005, a predmetom tohto konania sú nedoplatky na nájomnom za obdobie 2013 až 2016, nemá uvedené pre vec ďalší podstatný význam.
26. Odvolací súd v danej veci nepovažuje za sporné, že žalobcovi po zániku nájmu ako aj práva na bývanie vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ žalovaní aj naďalej užívali sporný byt. Tiež nie je sporné, že žalobca užívanie bytu toleroval a do roku 2013 žalovaní uhrádzali platby za užívanie bytu. Za spornú považuje odvolací súd skutočnosť, či na stane žalovaného 1. v rozhodnom období vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalobcovi vydať.
27. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
28. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Bezdôvodné obohatenie predstavuje taký záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Bezdôvodné obohatenie patrí medzi nároky, u ktorých nie je zákonnou úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z tohto právneho titulu a čas plnenia je u nich obvykle viazaný na výzvu veriteľa podľa § 563 OZ. Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanovení § 451 a § 454 OZ, a výška plnenia za užívanie cudzej veci sa preto odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať to, čo neoprávneným užívaním cudzej veci získal, teda ten prospech, ktorý bezdôvodne získal a o ktorý sa na úkor vlastníka obohatil. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému vynakladanému obvykle na danom mieste a čase za porovnateľné
- v tomto prípade - nehnuteľnosti (Ro NS ČR z 12. 5. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2434/2004). Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). Posúdenie, či došlo ku vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, závisí od splnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 ods. 1 a 2 OZ).
30. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov: a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 OZ), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú osobu (oprávneného), pričom táto majetková ujma zodpovedá zmienenému bezdôvodnému obohateniu na strane obohateného, d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. 31. Pri naplnení uvedených znakov vzniká v rámci záväzkového právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia povinnému subjektu (obohatenému) povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na koho úkor k obohateniu došlo (oprávnenému), požadovať vydanie tohto plnenia (§ 456 OZ). 32. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. 33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že na strane žalovaného 1. došlo k získaniu prospechu za užívanie cudzej veci bolo na žalobcovi. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému 1. vznikol v období rokov 2013 - 2016 prospech v dôsledku užívania sporného bytu. Naopak, žalovaný 1. v konaní preukázal, že od októbra roku 2012 sporný byt neužíval, čo potvrdila aj manželka žalovaného 1. (t. j. žalovaná 2.) v konaní o rozvode vedenom pod sp. zn. 14P/77/2012 (č. l. 54). Skutočnosť, že žalovaný 1. žalobcovi neodovzdal kľúče od bytu, odvolací súd nepovažuje za právne významnú, nakoľko sa žalovaný v rozhodnom období v predmetnom byte nezdržiaval, naopak, v byte sa zdržiavala žalovaná 2., ktorá uvedenú skutočnosť nenamietala, a preto mal žalobca požadovať vypratanie bytu od žalovanej 2. 34. Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. 35. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. 36. Podľa § 145 ods. 2 OZ sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne (porovnaj s § 20 ods. 1 druhá veta ZR). Princíp aktívnej aj pasívnej solidarity plne zodpovedá charakteru bezpodielovosti spoluvlastníctva. Solidárna oprávnenosť i zodpovednosť sa vzťahuje na všetky právne úkony bez zreteľa na to, či ide o bežnú vec alebo nie a nemožno ju vylúčiť ani dohodou, ani jednostranným vyhlásením niektorého z manželov. Za trvania manželstva môže bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniknúť zo zákona alebo súdnym rozhodnutím o jeho zrušení. Vo všetkých prípadoch pôsobia právne následky zániku bezpodielového spoluvlastníctva nielen vo vzťahoch medzi manželmi, ale aj vo vzťahoch voči tretím osobám, teda aj voči veriteľom obidvoch manželov. 37. Ďalšiu podstatnú skutočnosť, ktorú odvolací súd z hľadiska posudzovanej veci považuje za právne významnú, že manželstvo žalovaných 1. a 2. bolo rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 14P/77/2012-58 dňom 22.03.2013 právoplatne rozvedené, teda v rozhodnom období neboli solidárne zodpovední. 38. V súvislosti so zamietajúcou časťou týkajúcou sa oboch žalovaných, t. j. zaplatením nákladov súvisiacich s dobrovoľnou dražbou, ani v tejto časti nemožno žalobu považovať za dôvodnú, pretože pokiaľ žalobca zažaloval sumu 1 025,83 s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, bolo opäť na žalobcovi, aby preukázal, že na strane žalovaných vznikol zodpovedajúci majetkový prospech, čo žalobca ani v tomto prípade nepreukázal. 39. Vzhľadom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keď rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výrokov o nároku na náhradu trov konania (výroky II. - IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 40. O trovách konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a inak úspešným žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalovaný 1. žiadal trovy odvolacieho konania nepriznať a žalovanej 2. v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. 41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).