Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/439/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mesta Trenčín, Mierové

námestie č. 2, proti ţalovaným 1/ P. M., bývajúcemu v K. 2/ S. D., bývajúcej v T. a 3/

maloletej M. D., narodenej X., bývajúcej v T., zastúpenej zákonným zástupcom J. M.,

bývajúcim v T. o zaplatenie 1 615,25 € s príslušenstvom, ktorá právna vec bola vedená na

Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 25. júna 2014 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 25. júna 2014 sp.zn.

vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu vo zvyšku zamietol,

a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 31. mája 2013 č.k. -198 uloţil

ţalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi do troch mesiacov

od právoplatnosti rozsudku 668,76 € spolu s poplatkom z omeškania 2,5 % denne, najmenej

0,83 € za kaţdý i začatý mesiac, a to zo súm uvedených vo výroku rozsudku

(bod I. rozsudku), kaţdému ţalovanému osobitne povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch

mesiacov od právoplatnosti rozsudku po 358,51 €, spolu s úrokom z omeškania 12 % ročne

od 1. januára 2004 do zaplatenia (body II. aţ IV. rozsudku) a povinnosť zaplatiť ţalobcovi

náhradu trov konania v sume 80,66 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku

(bod V. rozsudku). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalovaní 1/, 2/ a 3/ neplatili

nájomné a úhradu za plnenia poskytované s uţívaním bytu za čas trvania nájmu (31. január

2002 aţ 30. november 2002) v celkovej výške 668,76 €, ktorú sumu sú povinní preto uhradiť

spolu s poplatkom z omeškania (, a nariadenia vlády

č. ). Po skončení nájmu výpoveďou danou právnym predchodcom ţalobcu ale

zostal byt prakticky v uţívaní ţalovaných 1/, 2/ a 3/, pretoţe ho nevypratali a neodovzdali

kľúče od neho prenajímateľovi. Za obdobie od 1. decembra 2002 do 31. decembra 2003

vznikol takto nedoplatok v sume 1 075,52 €, a pretože nebola obnovená nájomná zmluva,

zodpovedajú žalovaní 1/ až 3/ za tento nedoplatok z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré

sú povinní vydať ţalobcovi spolu s úrokom z omeškania.

Krajský súd v Trenčíne, rozhodujúci o odvolaniach ţalovaných 1/, 2/ a 3/, rozsudkom

z 25. júna 2014 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaným

1/, 2/ a 3/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi istinu 668,76 € do troch

mesiacov od právoplatnosti rozsudku, poplatok z omeškania 4 504,24 €, poplatok

z omeškania 0,5 % denne, najmenej 0,83 € za kaţdý i začatý mesiac, a to z jednotlivých súm

uvedených vo výroku rozsudku s tým, ţe poplatok z omeškania povolil splácať v splátkach

po 150 € mesačne splatných vţdy k 15. dňu príslušného mesiaca počnúc novembrom 2014

s tým, ţe omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého

plnenia. Ţalobu vo zvyšku zamietol a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov

nemá právo na ich náhradu. Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne

posúdil základ nároku ţalobcu na zaplatenie nájomného v sume 668,76 €, pochybil však

pri rozhodovaní o poplatku z omeškania s jeho platením, pretoţe nezohľadnil zmenu v jeho

právnej úprave. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne posúdil

aj opodstatnenosť ţalobcom uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Na odôvodnenie tohto svojho záveru uviedol, ţe prenajímateľovi síce zásadne patrí náhrada

za uţívanie jeho bytu bývalým nájomcom po skončení nájmu (za ktoré uţívanie treba

povaţovať aj to, ţe bývalý nájomca byt síce prakticky neuţíva, má však v ňom naďalej

uloţené svoje veci), pri rozhodovaní o tejto náhrade predstavujúcej bezdôvodné obohatenie

bývalého nájomcu súd ale prihliadne na všetky okolnosti prípadu, teda aj na to, ako

pristupoval žalobca k tomu, aby sa na jeho úkor žalovaní bezdôvodne neobohacovali. Podľa

odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nemožno nevidieť, že pasivita žalobcu by tu bola

spôsobilá privodiť na jeho strane v zásade rovnaký majetkový prospech, aký

by sa mu dostával aj za trvania nájomného vzťahu. Pokiaľ by totiž zariadenie žalovaných

v byte bolo ponechané bez časového obmedzenia a kľúče od bytu by neboli nikdy odovzdané,

vznikalo by na strane žalovaných neustále bezdôvodné obohatenie, ktoré by boli povinní

vydať žalobcovi. Žalovanému (zrejme správne má byť ţalobcovi – poznámka dovolacieho

súdu) pritom stačilo vykonať jednoduchý úkon podania žaloby o vypratanie, na základe ktorej

3

by došlo k ukončeniu stavu, na základe ktorého sa žalovaní na úkor žalobcu mali bezdôvodne

obohacovať. Pokiaľ však žalobca vedome ponechal naďalej vznikať bezdôvodné obohatenie

na jeho úkor neprimerane dlho, čo viac ako trojročná pasivita z jeho strany nepochybne

predstavuje, je potom ním uplatnený nárok na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia,

alebo jeho časti výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a nemôže mu byť preto poskytnutá

súdna ochrana. [...] Konanie žalobcu, ktorý vedome svojou pasivitou ponechal vznikať

bezdôvodné obohatenie na svoj úkor, i keď mu bol schopný vynaložením neveľkého úsilia

zamedziť, spočívajúce v požadovaní vydania takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia,

predstavuje práve také konanie, ktoré je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami

spoločenských vzťahov predstavujúcimi dobré mravy.

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

v časti o ním uplatnenom práve na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ţe ţalobu v tejto

časti zamietol, podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnutú časť

rozsudku odvolacieho súdu tak, ţe ţalovaným 1/, 2/ a 3/ uloţí povinnosť zaplatiť

mu po 358,51 € spolu s príslušným úrokom z omeškania a náhradu trov dovolacieho konania.

Tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu je v napadnutej časti zmätočný z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia. Nesúhlasí s právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho

názoru chráni práva tých, čo si neplnia svoje zákonné povinnosti, konkrétne v tomto prípade

ide o porušenie povinnosti vrátiť vec po skončení nájomného vzťahu vlastníkovi

a tým spojené užívanie veci bez právneho titulu. Poukázal na výsledok konania vedeného

na tom istom odvolacom súde v obdobnej právnej veci. Bezdôvodné obohatenie na strane

ţalovaných vzniklo ich nezodpovedným prístupom k plneniu si svojich povinností, nie

nesprávnym postupom ţalobcu, ktorý navyše ako právny nástupca pôvodného prenajímateľa

mohol robiť opatrenia s cieľom vypratať byt a získať kľúče od neho najskôr aţ v roku 2006.

Ţalovaný 1/ navrhol, aby dovolací súd nepriznal žalobcovi nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia a potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Vo vyjadrení k dovolaniu

ţalobcu zopakoval svoje tvrdenia z konania pred súdmi niţších stupňov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), za ktorého koná zamestnanec

majúci právnické vzdelanie ( ) proti časti rozhodnutia, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia pojednávania

( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.

I keď odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne ustálil, ţe v súvislosti

s užívaním cudzej veci po skončení zmluvného vzťahu na toto užívanie oprávňujúceho,

je danosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vniknutého takýmto užívaním

bez právneho dôvodu jednoznačne daná a súdmi v zásade konštantne judikovaná, povaţuje

dovolací súd vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci a ďalšie dôvody rozhodnutia

odvolacieho súdu za potrebné uviesť, ţe záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia

( ) je objektívnej povahy. Vzniká na základe objektívnej

skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách ( a )

bez ohľadu na to, ktorého zo strán záväzkového právneho vzťahu zaťaţuje dôvod jeho

vzniku; na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa dokonca

existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu nevyţaduje, resp. zavinenie,

aj to iba obohateného, má právny význam len z hľadiska rozsahu vydania bezdôvodného

obohatenia ( ).

V preskúmavanej právnej veci ţalovaným 1/, 2/ a 3/ vznikla po skončení nájmu

povinnosť vypratať (na splnenie povinností nájomcu po skončení nájmu nestačí byt prestať

fyzicky uţívať, pretoţe za uţívanie bytu treba povaţovať uţ samotné umiestnenie vecí

nájomcu v ňom). Ţalovaní 1/, 2/ a 3/ teda uţívali byt, ktoré právo by im inak prislúchalo

iba z titulu platne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Tým, ţe byt uţívali bezodplatne, nedošlo

k zmenšeniu ich majetku, hoci by sa tak malo stať platením nájomného. Ich zodpovednosť

za bezdôvodné obohatenie je tak spojené so situáciou, kedy byt nebol odovzdaný ţalobcovi

(jeho právnemu predchodcovi) ako prenajímateľovi v takom stave, aby ním mohol riadne

a neobmedzene disponovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn.

uţ vyslovil, ţe o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451

ods. 2 ide tieţ v prípade uţívania nebytových priestorov (uskladnenia

nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môţe v niektorých

prípadoch vyplývať tieţ zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory

uţívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia

získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie),

je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje uţívateľské oprávnenia)

bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení

a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaloţené v súvislosti s právnym

vzťahom zakladajúcim právo uţívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok). Keďţe

príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho,

je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňaţnej.

Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1

). Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor

koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemoţno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456

).

Domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia je právom toho, na úkor koho bolo

bezdôvodné obohatenie získané. Ten, na úkor ktorého bolo bezdôvodné obohatenia získané,

nemusí právo na jeho vydanie uplatniť v plnom rozsahu; súd sám však výšku plnenia nemôţe

zníţiť, ako je tomu napr. pri rozhodovaní o náhrade škody ( ).

Treba síce súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, ţe je moţné odoprieť právnu ochranu

právu uplatnenému alebo vykonávanému v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1

, čo praktivky znamená, ţe nebude moţné takéto uplatnenie alebo

výkon práva procesnými prostriedkami vymáhať a ţe úvaha súdu, či výkon práva je či nie

je v rozpore s dobrými mravmi sa vţdy odvíja od okolností konkrétneho prípadu, nemoţno ale

opomenúť, ţe pouţitie „nápravného“ prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1

predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby

medzi normami písaného práva a základnými mravnými a etickými normami spoločnosti. Súd

musí preto skúmať a ustáliť aplikačné limity pre pouţitie uvedeného ustanovenia, čo vyţaduje

predovšetkým nutnosť náleţite podloţeného, jasného a presvedčivého záveru o rozpore

uplatnenia a výkonu práva s dobrými mravmi tak, aby sa zabránilo svojvoľnému uplatneniu

predmetného ustanovenia.

Odvolací súd odmietol poskytnúť ochranu ţalobcom uplatnenému právu na vydanie

bezdôvodného obohatenia získaného ţalovanými 1/, 2/ a 3/ na vyššie uvedenom skutkovom

a právnom základe s odôvodnením, ţe konanie žalobcu, ktorý vedome svojou pasivitou

ponechal vznikať bezdôvodné obohatenie na svoj úkor, i keď mu bol schopný vynaložením

neveľkého úsilia zamedziť, spočívajúce v požadovaní vydania takto vzniknutého

bezdôvodného obohatenia, predstavuje práve také konanie, ktoré je v rozpore s vyššie

uvedenými pravidlami spoločenských vzťahov predstavujúcimi dobré mravy, a ako také

nemôţe poţívať právnu ochranu ( ).

Podľa dovolacieho súdu aplikácia korektívu dobrých mravov nebola v preskúmavanej

veci odvolacím súdom správne aplikovaná.

Nie je dôvodom odopretia právnej ochrany právu na vydanie bezdôvodného

obohatenia ak ten, na úkor koho bol neoprávnený majetkový prospech získaný nevykonal

opatrenia, aby k vzniku bezdôvodného obohatenia nedošlo. Zákon povinnosť podobnú

prevenčnej povinnosti podľa prvej hlavy šiestej časti neustanovuje

(a vzhľadom na vyššie uvedenú povahu vzniku záväzkového právneho vzťahu

z bezdôvodného obohatenia tak robiť ani nemôţe). Vzhľadom na vyššie uvedenú objektívnu

povahu vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia a na to, ţe je bez právneho významu

skúmanie, komu moţno klásť na ťarchu okolnosti, od ktorých sa vznik tohto vzťahu odvíja,

nie je mysliteľné vkladať do tohto vzťahu za pomoci iných zákonných ustanovení prvky,

ktoré výslovná práva úprava neobsahuje a negovať tak do istej miery podstatu smerujúcu

k tomu, aby sa nikto neobohacoval na úkor druhého bez právom aprobovaného dôvodu.

Podľa dovolacieho súdu by mohlo byť dôvodom (výnimočného) odopretia právnej

ochrany toho, na úrok koho bol majetkový úspech získaný, také jeho konanie (nie však

opomenutie vykonať právo), ktoré bolo jediným dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia.

Za dôvod odopretia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 3 ods. 1

nemoţno povaţovať nečinnosť subjektu, na úkor ktorého bolo

bezdôvodné obohatenie získané.

Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej) alebo blízkosti (niekdajšej)

právnej úpravy v Českej republike moţno poukázať v súvislosti v moţnou aplikáciou

ustanovenia vo vzťahu prenajímateľa a nájomcu

napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. , podľa ktorého

pouze v případě, že by si žalovaná (rozumej bývalá nájomníčka) nemohla věci z bytu odvézt

a zabránit tak vzniku bezdůvodného obohacení výlučně v důsledku jednání žalobkyně

(rozumej bývalej prenajímateľky), bylo by možno uvažovat o odepření práva na vydání

bezdůvodného obohacení pro rozpor s dobrými mravy podle § 3 odst. 1 obč. zák.

Nemoţno preto prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, ţe konanie ţalobcu, spočívajúce

v opomenutí vykonania opatrení na vypratanie bytu je takým konaním v rozpore s dobrými

mravmi, ktoré môţe mať za následok odoprieť právnej ochrany uplatnenému právu

na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Nad rámec uvedených úvah dovolací súd na záver ešte poznamenáva, ţe

v okolnostiach preskúmavanej veci sa naostatok javí dôvod zamietnutia ţaloby na vydanie

bezdôvodného obohatenia neopodstatnený aj z iného dôvodu. Totiţto, ak by aj bolo moţné

sa stotoţniť so záverom odvolacieho súdu, ţe ţalobca, resp. jeho právny predchodca mal

byť aktívny a domáhať sa vypratania bytu (ofenzívna svojpomoc pri vyprataní bytu

neprichádza do úvahy), treba pripomenúť, ţe ţalobca sa domáhal vydania bezdôvodného

obohatenia získaného ţalovanými za obdobie od 1. decembra 2002 do 31. decembra 2003,

t.j. za čas bezprostredne nadväzujúci na výpoveďou skončený nájom. Ak by ţalobca,

resp. jeho právny predchodca bol aj aktívny a vzápätí po skončení nájomného pomeru

aj podal reivindikačnú ţalobu, a teda začal iné súdne konanie, s čím je spojený vznik

poplatkovej povinnosti, a v prípade úspechu v tomto konaní, pri nečinnosti ţalovaných

sa domáhal núteného výkonu rozhodnutia (aké povinnosti mu naostatok neukladá ţiadny

právny predpis) by nevedel zrejme zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia za ţalované

obdobie.

Najvyšší súd z uvedeného dôvodu rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti

zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie ( ). Zrušil

aj na zrušenú časť rozsudku nadväzujúci výrok o trovách konania.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2016

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová