Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/557/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci žalobcu Mesto Trenčín, Mierové námestie 2, Trenčín, IČO 00 312 037 proti žalovaným 1/ H. E., bytom P. F. R. č. XXX, občanovi Slovenskej republiky, 2/ J. C., bytom Q., P. X/I., občianke Slovenskej republiky a 3/ mal. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., P. X/I., občianke Slovenskej republiky, zast. zákonným zástupcom D. E., bytom Q., P. X/A, o zaplatenie 1.615,25 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. mája 2013, č.k. -198, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu m e n í takto:

Žalovaní 1/, 2/, 3/ sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalobcovi istinu 668,76 Eur, do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaní 1/, 2/, 3/ sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalobcovi poplatok z omeškania 4.504,24 Eur.

Žalovaní 1/, 2/, 3/ sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalobcovi poplatok z omeškania 0,5 ‰ denne, najmenej 0,83 Eur za každý i začatý mesiac, a to:

- zo sumy 91,95 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 107,98 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 106,45 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 106,45 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 104,33 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 148,44 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia,

- zo sumy 3,15 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia.

Poplatok z omeškania sa žalovaným 1/, 2/, 3/ p o v o ľ u j e splácať v splátkach po 150 Eur mesačne splatných vždy k 15. dňu príslušného mesiaca počnúc novembrom 2014. Omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom vyhovel v celom rozsahu žalobe, ktorou sa žalobca domáhal spoločného a nerozdielneho zaplatenia nájomného 668,76 Eur spolu s poplatkom z omeškania 2,5

‰ (91,25 % ročne) z jednotlivých dlžných splátok nájomného tvoriacich žalovanú istinu, a to od ich splatnosti v roku 2002 až do zaplatenia. Súčasne uložil každému žalovanému samostatne zaplatiť bezdôvodné obohatenie 358,51 Eur spolu s úrokom z omeškania 12 % ročne za obdobie od 01.01.2004 do zaplatenia a napokon spoločnú a nerozdielnu povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 80,66 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa zistením existencie nájomného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaní sú deťmi pôvodnej nájomníčky predmetného bytu E.K., ktorá zomrela dňa 13.06.2001, a s ktorou v tom čase žili všetci žalovaní ako jej deti v spoločnej domácnosti. Žalovaní nemali spoločného otca a ich otcovia s nimi a ich matkou v čase jej smrti v spoločnej domácnosti nežili. Podľa zistení súdu prvého stupňa vznikol nájomný vzťah žalovaných a právneho predchodcu žalobcu na základe nájomnej zmluvy z 21.12.2001 a mal podľa súdu prvého stupňa trvať od 31.01.2002 do 30.11.2002, kedy skončil na základe výpovede zo strany prenajímateľa. Počas tohto obdobia vznikol nedoplatok na nájomnom a úhradách za služby spojené s užívaním bytu vo výške 668,76 Eur, ktorý čo do výšky nikto v konaní nenamietal. K zaplateniu tohto nedoplatku zaviazal súd prvého stupňa žalovaných podľa § 671 Občianskeho zákonníka (OZ) a podľa § 697 v spojení s § 4 Nar. č. 87/1995 Z.z. (Nariadenie vlády) tiež k zaplateniu poplatku z omeškania z jednotlivých dlžných splátok nájomného. Keďže mal súd prvého stupňa za preukázané, že aj po skončení nájmu ostal byt v užívaní žalovaných tým, že v ňom ostalo ich bytové zariadenie, považoval tento spôsob užívania bytu žalovanými po skončení nájmu za bezdôvodné obohatenie na ich strane. Podľa § 451 ods. 1 a 2 zaviazal žalovaných každého samostatne k zaplateniu takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie 01.12.2002 až 31.12.2003 spolu s príslušným úrokom z omeškania podľa § 3 Nariadenia vlády. Námietky žalovaných o neužívaní bytu (žalovaná 2/), resp. nemožnosti byt riadne užívať (žalovaní 1/ a 3/) nepovažoval súd prvého stupňa za dôvodné, pretože vzhľadom na neodovzdanie kľúčov, každý zo žalovaných túto možnosť mal. Kľúče od bytu boli žalobcovi odovzdané až v roku 2006. Vzniknutý dlh považoval súd prvého stupňa za dôsledok nezodpovedného prístupu žalovaných (resp. zákonných zástupcov žalovanej 2/ a 3/) k svojim povinnostiam a nie za dôsledok nesprávneho postupu žalobcu, na ktorý žalovaní poukazovali. Vzhľadom na plný úspech žalobcu rozhodol súd prvého stupňa o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaných zaviazal k náhrade súdneho poplatku 80,66 Eur.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie všetci žalovaní, ktorí žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Žalovaný 1/ uviedol, že nárok na úroky z omeškania za 11 rokov považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože takýto prieťah nespôsobil a sám žalobca mu mohol zabrániť podaním žaloby o vypratanie, ktorou hrozil už vo výpovedi z nájmu. Úroky považoval tiež za zle vyčíslené. Napokon za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi považoval celú podanú žalobu. Žalovaný 1/ nesúhlasil s existenciou nájomného vzťahu voči nemu, ani s tým, že byt užíval po skončení nájmu, že v ňom bolo bytové zariadenie, a že kľúče boli odovzdané v roku 2006. Nájomnú zmluvu, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok považoval žalovaný 1/ za neplatnú, pretože ju podpísal pod nátlakom vyvolaným tým, že právny predchodca žalobcu uviedol, že ak ju nepodpíše, o byt príde. V čase podpísania zmluvy v byte nebýval ani bývať nemohol, pretože otec žalovanej 3/ sa mu vyhrážal fyzickou likvidáciou, o čom sa viedlo aj trestné konanie. Napriek tejto skutočnosti žalobca otca žalovanej 3/ prihlásil do bytu na trvalý pobyt a právny predchodca žalobcu s otcom žalovanej 3/, ako aj s otcom žalovanej 2/ uzatvoril nájomnú zmluvu na predmetný byt. Otec žalovanej 3/ sa snažil dosiahnuť užívanie bytu nielen hrozbou násilia voči žalovanému 1/, ale aj formou predbežného opatrenia, ktoré bolo na prvom stupni dokonca nariadené a až na odvolanie žalobcu 1/ zamietnuté krajským súdom. Z dôvodu pretrvávajúcich konfliktov a agresivity zo strany otca žalovanej 3/ a nezabezpečenia nerušeného užívania bytu zo strany žalobcu sa žalovaný 1/ dňom 18.11.2001 definitívne z bytu odsťahoval. Žalovaný 1/ poukázal na to, že nájom platil v plnej výške až do konca novembra 2001, kedy žalobcovi oznámil, že neodstránil prekážky riadneho užívania bytu, a preto bude uhrádzať iba 1/3 nájomného. Poukázal na to, že nebolo mysliteľné, aby platil celý nájom a následne žiadal pomernú časť od otca žalovanej 3/, keďže sa mu tento vyhrážal fyzickou likvidáciou. Žalovaný 1/ považoval za dôvody neplatenia nájmu z jeho strany skutočnosti, že nemohol byt riadne užívať pre vyhrážanie zo strany otca žalovanej 3/ ako aj preto, že žalobca otca žalovanej 3/ prihlásil protiprávne k trvalému pobytu do tohto bytu. K veciam, ktoré ostali v byte žalovaný 1/ uviedol, že neboli jeho, pretože v uplatnenom období boli naďalej predmetom prebiehajúceho dedičského konania. Napokon žalobca 1/ považoval uplatnený nárok v časti bezdôvodného obohatenia za premlčaný.

Žalovaná 2/ vo svojom odvolaní uviedla, že v rozhodnom období mala 11 rokov, v byte bola nanajvýš 3 krát, nemala tam žiadne veci a nedisponovala ani kľúčmi od bytu, ktoré krátko po smrti svojej matky odovzdala starej matke. Tú spolu so žalovaným 1/ považovala za zodpovedných za vzniknutú situáciu, pretože byt po smrti matky užíval iba žalovaný 1/ a kľúče odovzdala stará matka neskoro. Žalovaná 2/ považovala za vylúčené akékoľvek bezdôvodné obohatenie na jej strane a podrobne uviedla skutkové okolnosti ohľadom užívania bytu ako aj situácie žalovaných po smrti ich matky.

Žalovaná 3/ vo svojom odvolaní uviedla, že v rozhodnom období mala jeden a pol roka. Po smrti matky ostala odkázaná na starostlivosť otca, ktorému bola i súdom zverená, no on v tom čase býval iba na ubytovni, kde bola starostlivosť o maloleté dieťa nerealizovateľná. Z tohto dôvodu mal otec žalovanej 3/ záujem byt odkúpiť pre všetky tri deti, s čím však nesúhlasila matka nebohej matky žalovaných, ktorá chcela byt iba pre žalovaného 1/. Ten jediný ostal v byte bývať a žalovanej 3/ spolu s jej otcom neumožnil byt užívať. Na základe predbežného opatrenia to síce okresný súd umožnil, no na odvolanie žalovaného 1/ krajský súd zamietol predbežné opatrenie o vstup otca žalovanej 3/ do bytu. V dôsledku uvedeného bol otcovi žalovanej 3/ mestom pridelený sociálny byt, v ktorom spolu s otcom žili. Je zrejmé, že predmetný byt žalovaná 3/ so svojim otcom, ktorému bola zverená, užívať nemohla, čím považovala vec s bytom po matke za uzavretú a nie je tu teda daný žiaden dôvod, aby jej vznikol dlh na nájomnom za užívanie bytu po matke. Žalovaná 3/ mala za to, že v danom prípade pochybil aj žalobca, keď sa napriek neplatenému nájmu nedomáhal vypratania bytu a najmä stará matka žalovaného 1/, ktorá neskoro odovzdala kľúče od predmetného bytu.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za správny a žiadal ho v celom rozsahu potvrdiť. K otázke namietaného premlčania zo strany žalovaného 1/ uviedol, že uplatnené právo premlčané nie je, pretože bolo uplatnené už v žalobe z 09.12.2004, kedy premlčacia doba požadovaného nájomného, ani bezdôvodného obohatenia ešte neuplynula. Návrh na zmenu petitu zo dňa 09.04.2013 bol iba upresnením už uplatneného nároku a nie novým uplatnením práva, preto premlčanie od tohto okamžiku počítať nemožno.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p., pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. Rozhodol s nariadením pojednávania, na ktorom zopakoval dokazovanie okresného súdu v rozsahu výsluchu účastníkov.

Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa, ktoré neboli odvolaniami spochybnené a z dokazovania vykonaného odvolacím súdom možno skutkový stav zhrnúť takto:

Nebolo medzi účastníkmi sporné a vyplýva aj z nájomnej zmluvy zo dňa 15.10.1996, že do svojej smrti dňa 13.06.2001 užívala predmetný byt ako nájomníčka E.K., na základe nájomnej zmluvy s právnym predchodcom žalobcu. Spolu s ňou bývali v byte jej tri deti - žalovaní 1/ - 3/, o ktorých sa ich matka starala, a ktoré nemali spoločného otca. V čase smrti svojej matky mal žalovaný 1/ vek 21 rokov, žalovaná 2/ vek 11 rokov a žalovaná 3/ vek 15 mesiacov. Z výpovedí účastníkov je zrejmé, že maloleté dcéry (žalované 2/ a 3/) ostali po smrti svojej matky v starostlivosti svojich otcov.

Po smrti matky žalovaných užíval byt žalovaný 1/ a mal záujem užívať aj otec žalovanej 3/ spolu s niekoľkomesačnou žalovanou 3/, čo bolo príčinou vzájomných konfliktov žalovaného 1/ a otca žalovanej 3/. Z rozhodnutí Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že okresný súd predbežným opatrením uložil žalovanému 1/ umožniť bývanie v byte aj otcovi žalovanej 3/, no krajský súd takto nariadené predbežné opatrenie zmenil a návrh na jeho vydanie zamietol s odôvodnením, že otec žalovanej 3/ nemá k bytu žiaden užívací titul, keďže tento má len jeho maloletá dcéra.

Z výpovede žalovaného 1/ vyplýva, že sa z bytu odsťahoval 18.11.2001.

Zo svedeckej výpovede novej nájomníčky S. E., ktorá bola nájomníčkou predmetného bytu po žalovaných 1/ - 3/, vyplýva, že v čase kedy preberala byt bol čiastočne zariadený. Skutočnosť, že byt po svojom odchode žalovaní 1/, 2/ a 3/ úplne nevypratali, žalovaní 1/, 2/ a 3/ ani nerozporovali.

Z nájomnej zmluvy zo dňa 21.12.2001 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako prenajímateľom a žalovanými 1/, 2/ a 3/ ako nájomcami vyplýva, že medzi uvedenými účastníkmi zmluvy

bolo dojednané odplatné užívanie bytu, ktorý bol v minulosti v užívaní matky žalovaných. Žalované 2/ a 3/, v tom čase maloleté, zastupovali pri uzatváraní zmluvy ich otcovia. Doba prenájmu bola dohodnutá ako neurčitá so začiatkom od 13.06.2001 (pred uzatvorením zmluvy - pozn. súdu).

Z výzvy na odovzdanie bytu zo dňa 27.01.2003 vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných 1/ - 3/ na vypratanie bytu do 14.02.2003, konštatujúc zánik nájmu bytu uplynutím výpovednej doby dňa 30.11.2002. Zánik nájmu výpoveďou zo strany prenajímateľa nebol medzi účastníkmi sporný.

Z odpovede žalobcu zo dňa 01.07.2002 na sťažnosť žalovaného 1/ vyplýva, že Mesto Trenčín zaevidovalo trvalý pobyt otca žalovanej 3/ na adrese predmetného bytu k 13.11.2001.

Podľa obsahu odvolaní, vytýkajú žalovaní súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, ako odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Toto pochybenie je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Dôvodnosť nesprávneho právneho posúdenia veci je v prípade uplatnených nárokov potrebné posudzovať u každého z nich samostatne. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v časti istiny požadovanej titulom dlžného nájomného (668,76 Eur) odvolací súd zistil, že v tejto časti súd prvého stupňa rozhodol správne. Žalovaní, ako deti pôvodnej nájomníčky sa stali spoločnými nájomcami bytu okamihom smrti ich matky na základe § 706 ods. 1 veta prvá OZ, podľa ktorého, ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Ich postavenie spoločných nájomcov bytu sa nezmenilo ani následne uzavretou nájomnou zmluvou zo dňa 21.12.2001 a z vykonaného dokazovania vyplýva, že trvalo až do ukončenia nájomného vzťahu výpoveďou, teda do 30.11.2002. Počas tohto obdobia trvania nájmu bola na strane žalovaných povinnosť platiť nájomné vrátane úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu (§ 663 OZ, 696 ods. 2 . Pre existenciu povinnosti platiť nájomné nie je rozhodujúce, či nájomca byt aj skutočne užíva, ale postačuje existencia oprávnenia byt užívať na základe nájomnej zmluvy. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nepochybil, ak pri rozhodovaní o istine nájomného nezohľadnil, že žalované 2/ a 3/ byt fakticky neužívali. Rovnako súd prvého stupňa nepochybil, ak nevidel dôvod na nepriznanie istiny nájomného v skutočnosti, že žalovaným (či už žalovanému 1/ alebo žalovanej 3/) bolo sťažené, resp. znemožnené užívanie bytu. Dôvody, pre ktoré nemohli žalovaný 1/ a žalovaná 3/ (tá jedine spolu s otcom) byt riadne užívať, nespočívali v prekážkach, ktoré by bol vytvoril prenajímateľ, ale v prekážkach, ktoré si menovaní vytvárali skôr vzájomným konfliktom a neschopnosťou dohodnúť sa na spoločnom užívaní bytu, ku ktorému mali oprávnenie všetci žalovaní. Takouto prekážkou zo strany prenajímateľa nebolo ani zaevidovanie trvalého pobytu otca žalovanej 3/, pretože tento úkon nebol úkonom vtedajšieho prenajímateľa ale orgánu verejnej správy. Súčasne súd prvého stupňa správne zaviazal k zaplateniu istiny nájomného všetkých troch žalovaných spoločne a nerozdielne bez ohľadu na ich skutočný podiel na užívaní bytu, pretože táto forma spoločného záväzku spoločných nájomcov bytu vyplýva priamo zo zákona (§ 701 ods. 2 a znamená, že pokiaľ aj niektorí zo spoločných nájomcov zaplatil časť nájomného na neho pripadajúcu, je prenajímateľ oprávnený požadovať doplatenie celého nájomného naďalej aj od neho (§ 511 .

Súd prvého stupňa však nerozhodol správne o uplatnenom poplatku z omeškania, pokiaľ žalovaných zaviazal na jeho zaplatenie v nezmenenej sadzbe za celé obdobie omeškania. Tu nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že súd prvého stupňa nezohľadnil zmenu právnej úpravy, ku ktorej došlo v priebehu trvania omeškania. Nariadenie č. 87/1995 Z.z., ktoré na omeškanie s platením nájomného použil súd prvého stupňa inak správne, bolo totiž v sadzbe poplatku z omeškania zmenené s účinnosťou od 01.01.2009 (Nar. č. 586/2008 Z.z.) tak, že pôdne stanovený poplatok z omeškania 2,5 promile denne (91,25 % ročne) bol zmenený na 1 promile denne (36,5 % ročne) a následne s účinnosťou od 01.07.2010 na 0,5 promile denne (18,25 % ročne). Túto zmenu zákonnej sadzby bolo potrebné v každom príslušnom období zohľadniť a poplatok z omeškania bolo možné uložiť iba v sadzbe platnej v tom ktorom období omeškania. Na rozdiel od úroku z omeškania, tu totiž vo vzťahu k poplatku z omeškania nebolo prechodné ustanovenie, ktoré by umožňovalo výšku poplatku z omeškania za omeškanie vzniknuté pred novou úpravou určiť podľa skorších predpisov, tak, ako to bolo výslovne stanovené v ustanovení § 10a Nariadenia vlády jednoznačne len pre úrok z omeškania. Iba takáto výslovná úprava by totiž

umožňovala požadovať poplatok z omeškania v sadzbe platnej podľa skorších právnych predpisov. Vo vzťahu k poplatku z omeškania však Nariadenie vlády pri žiadnej zmene jeho sadzby neobsahovalo prechodné ustanovenie uvedeného obsahu. Naopak, už pri prvom vstupe Nariadenia vlády v účinnosť (01.05.1995) bolo prechodným ustanovením (§ 10) stanovené, že v prípade trvania omeškania aj po účinnosti Nariadenia vlády sa v období od jeho účinnosti spravuje výška poplatku z omeškania týmto nariadením a v predchádzajúcom období ostáva nezmenená.

Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v časti poplatku z omeškania a zohľadnil zmenu zákonnej sadzby poplatku z omeškania tak ako bola uvedená vyššie. Z jednotlivých dlžných čiastok tvoriacich žalovanú istinu potom odvolací súd vyčíslil poplatok z omeškania v sadze 2,5 promile denne za obdobie od ich splatnosti do 31.12.2008 na sumu 4.139,14 Eur a za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2010 pri sadzbe 1 promile denne na sumu 365,10 Eur. Celková výška vyčísleného poplatku z omeškania tak predstavuje 4.504,24 Eur. Za obdobie od 01.07.2010 do zaplatenia jednotlivých čiastok tvoriacich dlžnú istinu uložil odvolací súd povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania v sadzbe platnej od 01.07.2010 (i v čase rozhodnutia odvolacieho súdu), teda 0,5 promile denne. Vzhľadom na značnú celkovú výšku priznaných poplatkov z omeškania a pomery žalovaných (najmä žalovanej 2/ na rodičovskej dovolenke a žalovanej 3/ iba 14 ročnej) rozhodol odvolací súd o plnení tejto uloženej povinnosti v splátkach tak ako je uvedené vo výroku. Najmä v otázke poplatkov z omeškania, ktoré tvoria podstatnú časť žalovaného nároku žiaľ nedošlo k zmiernemu vyriešeniu sporu, o ktoré sa pokúsil odvolací súd, a ktoré by bolo spôsobilé účinne eliminovať záťaž spôsobenú touto časťou nároku, a to zvlášť na žalované 2/ a 3/. Vzhľadom na danosť nároku na poplatok z omeškania a jeho sadzbu priamo právnym predpisom, nebolo možné zo strany súdu zohľadniť okolnosti súdenej veci a pomery žalovaných inak, ako určením plnenia v splátkach.

Napokon videl odvolací súd aj nesprávne právne posúdenie veci v časti nároku na bezdôvodné obohatenie, kde odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že v tejto časti žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca uplatnil nárok na bezdôvodné obohatenie na tom skutkovom základe, že žalovaní užívali byt aj po skončení nájomného vzťahu, a to tak, že v byte ostalo zariadenie, ktoré im vlastnícky patrilo a zo strany žalovaných nedošlo k odovzdaniu kľúčov od bytu. Tento nárok považoval žalobca za dôvodný za celé obdobie až do odovzdania kľúčov (2006), pričom v tomto konaní uplatnil iba jeho časť za obdobie od skončenia nájmu do 31.12.2003. Skutočnosť, že voči tomuto stavu nepodnikol žalobca žiadne opatrenia, najmä podanie žaloby o vypratanie, žalobca potvrdil.

V súvislosti s užívaním cudzej veci po skončení zmluvného vzťahu na toto užívanie oprávňujúceho, je danosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého takýmto užívaním bez právneho dôvodu jednoznačne daná a súdmi v zásade konštantne judikovaná. Niet preto dôvodu, prečo by žalobcovi v zásade nepatrila aj náhrada za užívanie bytu po skončení nájmu spočívajúce v tom, že v byte boli uložené veci žalovaných. Na zreteľ však musia byť brané všetky okolnosti veci, teda aj to, ako pristupoval žalobca k tomu, aby sa na jeho úkor žalovaní bezdôvodne neobohacovali. Nemožno totiž nevidieť, že pasivita žalobcu by tu bola spôsobilá privodiť na jeho strane v zásade rovnaký majetkový prospech, aký by sa mu dostával aj za trvania nájomného vzťahu. Pokiaľ by totiž zariadenie žalovaných v byte bolo ponechané bez časového obmedzenia a kľúče od bytu by neboli nikdy odovzdané, vznikalo by na strane žalovaných neustále bezdôvodné obohatenie, ktoré by boli povinní vydať žalobcovi. Žalovanému pritom stačilo vykonať jednoduchý úkon podania žaloby o vypratanie, na základe ktorej by došlo k ukončeniu stavu, na základe ktorého sa žalovaní na úkor žalobcu mali bezdôvodne obohacovať. Pokiaľ však žalobca vedome ponechal naďalej vznikať bezdôvodné obohatenie na jeho úkor neprimerane dlho, čo viac ako trojročná pasivita z jeho strany nepochybne predstavuje, je potom ním uplatnený nárok na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia, alebo jeho časti výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a nemôže mu byť preto poskytnutá súdna ochrana.

Podľa § 3 ods. OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon práv inak právom daných nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pod dobrými mravmi potom treba rozumieť pravidlá morálneho charakteru všeobecne prijímané väčšinou spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Jedná sa o súhrn určitých etických a

kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Konanie v rozpore s dobrými mravmi je všeobecne neakceptovateľné z hľadiska zásad a princípov medziľudských vzťahov v spoločnosti všeobecne prevládajúcich. Citované ustanovenia § 3 ods. 1 nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, ale upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení priamo dopadajúcich na právne vzťahy.

Konanie žalobcu, ktorý vedome svojou pasivitou ponechal vznikať bezdôvodné obohatenie na svoj úkor, i keď mu bol schopný vynaložením neveľkého úsilia zamedziť, spočívajúce v požadovaní vydania takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia, predstavuje práve také konanie, ktoré je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami spoločenských vzťahov predstavujúcimi dobré mravy. Vzhľadom na to odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v časti o bezdôvodnom obohatení tak, že tento nárok vrátane jeho príslušenstva v celom rozsahu zamietol.

Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným 1/ voči nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, tu súd prvého stupňa pochybil, pretože sa s touto námietkou vôbec nezoberal. I keď toto pochybenie predstavuje dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. f), nebol takýto postup dôvodný, keďže došlo k zmene napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti a k zamietnutiu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z iných dôvodov. Pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému 1/ premlčaný nebol, pretože bol uplatnený včas už súčasne s podaním žaloby, iba nebol právne kvalifikovaný, čo však nie je povinnosťou účastníka.

O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 224 ods. 2 O.s.p. a podľa § 142 ods. 2 O.s.p. náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, pretože obe strany mali čiastočný úspech vo veci v porovnateľnom pomere.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .