Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 489/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Advokátska

spoločnosť, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 a čl. 46

, ako aj práv podľa a Charty základných práv

Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júla 2011, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

zo 16. februára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov

č. k. -114 z 15. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd“) bola 24. októbra

2011 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citovanom texte aj „žalobca“),

ktorou namietal porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 30 a čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „Charta základných práv EÚ“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júla 2011,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

zo 16. februára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -114 z 15. júla 2010 (v petite sťažnosti zrejme omylom

uvedené č. k. -147, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

v spore o neplatnosť výpovede vedenom na okresnom súde pod sp. zn. proti

žalovanej spoločnosti F., s. r. o., P. (ďalej len „žalovaná“, resp. „žalovaný“). Okresný súd

rozsudkom z 15. júla 2010 určil, že „výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného dňa 23. 9.

2008 je neplatná“, rozhodol, že „návrh v časti o neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru zamieta, návrh v časti povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému mzdu

vylučuje na samostatné konanie, náhradu trov konania... nepriznáva“. Krajský súd

rozsudkom zo 16. februára 2011 vyslovil, že „potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí

žaloby, ako aj vo výroku o trovách konania. Odmieta odvolanie proti výroku o vylúčení veci

na samostatné konanie. Nepriznáva... náhradu trov...“. O dovolaní sťažovateľa rozhodol

najvyšší súd uznesením z 27. júla 2011, ktorým dovolanie odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti obsiahlo (podrobne) prezentoval svoju argumentáciu

majúcu preukázať (odôvodniť) ním tvrdenú protiprávnosť postupu v jeho právnej veci

konajúcich všeobecných súdov (body 1 až 21 II. časti sťažnosti), ktorú v zásade možno

zhrnúť do jeho konštatovania, že „Problém, v ktorom sa sťažovateľ nachádza, spočíva aj

v tom či súdne procesy boli spravodlivé alebo nie, pokiaľ súdy neprihliadali na relevantné

dôkazy v konaní a vykladali si jednotlivé dôkazy spôsobom, ktorý nebol v súlade

so skutočnosťou, resp. bol nedobromyseľný a tým pádom porušuje jeho práva na ochranu

pred svojvoľným prepustením zo zamestnania a diskrimináciou v daných procesoch. Toto sa

deje aj s prihliadnutím na to, že ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neumožňuje pri

výklade právnych predpisov prípustnosť opraviť tieto porušenia práv sťažovateľa, ku

ktorým došlo v procese prvostupňového a druhostupňového súdu. Sme presvedčený, že

pokiaľ by aj bol v súlade s právnym poriadkom SR takýto postup, nemôže pripustiť výklad

základných práv sťažovateľa v súlade s SR a Chartou základných práv EÚ.“.

Porovnaním (komparáciou) sťažovateľovej argumentácie vyplývajúcej z jeho tvrdení

v prvostupňovom konaní, odvolacom a aj dovolacom konaní (vyplývajúcich

z odôvodňujúcich častí ústavnému súdu predložených rozhodnutí už menovaných súdov)

s argumentáciou produkovanou v jeho ústavnej sťažnosti možno konštatovať ich zásadnú

zhodu (v podstate tvrdenie o nesprávnych skutkových a právnych záveroch jeho vec

posudzujúcich súdov).

4. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutiami v jeho právnej veci konajúcich

všeobecných súdov boli porušené ním označené základné práva zaručené a práva

zaručené Chartou základných práv EÚ.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd... uznesením č. k. -157, Krajský súd... rozsudkom,

č. k. 1 Co/141/2010-a zo dňa 16. 02. 2011 a Okresný súd... rozsudkom

č. k. -147 (správne má byť 114, pozn.) porušil právo na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa článku 36,

právo na spravodlivé súdne konanie 46 SR a právo na ochranu pred bezdôvodným

prepustením podľa článku 30 a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý

proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu..., rozsudok Krajského súdu... a rozsudok Okresného

súdu... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

16.441,20 Eur...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove a Okresný súd Prešov sú

povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu

11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

(„aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná...“) zaručeného čl. 47 Charty

základných práv EÚ rozsudkom okresného súdu č. k. -114 z 15. júla

2010.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti

predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. ,

zo 16. februára 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

15. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47

Charty základných práv EÚ podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

17. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

19. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 47 Charty základných práv

EÚ nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania

či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

20. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež porušenie označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2011. Vychádzal v zásade z dôvodov,

ktoré uviedol aj v podanom dovolaní (a argumentoval nimi v prvostupňovom a tiež

odvolacom konaní, pozri bod 3) a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní.

Dovolací súd sťažovateľovo dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho [„v súlade

s v spojení s “] odmietol.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie a právo na

spravodlivý proces) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom

vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi (dovolacou argumentáciou) sťažovateľa, ale pretože sa

s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

24. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho

skutkových a právnych záverov) a výrokov rozhodnutí prvostupňového a aj odvolacieho

súdu najvyšší súd uviedol podstatu sťažovateľovej dovolacej argumentácie: „... Namietal

nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, najmä listinných dôkazov – (údajných)

výziev k nástupu do práce. Z tohto hľadiska arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu,

ktorému chýba spravodlivé a presvedčivé zdôvodnenie v súlade s požiadavkami judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti poukázal aj na požiadavku, aby súd

rozhodoval podľa zásad slušného a dobrého práva a dal prednosť spravodlivosti pred

striktným znením zákona.“ Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery prezentoval takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez naradenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom). Vady konania v zmysle ustanovenia neboli

v dovolaní výslovne namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie

vykonaných dôkazov, v dôsledku neho aj nesprávne právne posúdenie veci a z tohto

hľadiska aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

V zmysle dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý (niektoré) z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania ani

v zmysle (pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne

prípustné - pozri až c/ ).

Právne posúdenie veci súdom je realizáciou rozhodovacej činnosti a nemôže založiť

žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v ustanovení Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací

dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny

predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie nie je procesne

prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu vecnej správnosti rozsudku

odvolacieho súdu.

K námietke žalobcu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí

nepreskúmateľnosťou (arbitrárnosťou) z hľadiska vyhodnotenia vykonaných dôkazov

uvedenými listinami, treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ().

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní (). Z odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za

správne a z akých dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa (v odvolaním napadnutej časti)

potvrdil. Napadnutý rozsudok teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia a

vysporiadava sa aj z námietkami žalobcu týkajúcimi sa vyhodnotenia obsahu listinných

dôkazov (výziev na nástup do práce). Z odôvodnenia vyplýva aj právne posúdenie veci pri

aplikácii uvedených ustanovení právneho predpisu () na zistený skutkový

stav. Napadnutý rozsudok odvolacieho v uvedenom zmysle nie je preto nepreskúmateľný.

Navyše, nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej

vady konania v zmysle , teda nie vady konania v zmysle

(R č. 111/1998 ). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale sama osebe prípustnosť dovolania

nezakladá.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júla 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

.

26. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa a jeho

práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý proces)

podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ postupom krajského súdu v označenom konaní

a jeho rozsudkom zo 16. februára 2011.

28. Predmetným rozsudkom krajský súd ako odvolací súd potvrdil prvostupňový

rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o trovách konania. Odmietol

odvolanie sťažovateľa proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie a nepriznal

účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (pozri tiež bod 2).

29. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výroku

a podstatných častí odôvodnenia prvostupňového rozsudku a tiež odvolacej argumentácie

sťažovateľa okrem iného uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad

v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa

nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný

výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, výrok o vylúčení veci na

samostatné konanie, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok o neplatnosti

výpovede, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný

nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť ( veta prvá ).

Podľa ...

Podľa ... O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia

ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že po výpovedi vykonanej listom

z 23. 9. 2008 žalobca s týmto právnym úkonom zo strany žalovaného nesúhlasil a oznámil,

že trvá na ďalšom zamestnávaní. Za týchto okolností bolo povinnosťou účastníkov správať

sa tak, ako to vyplýva z pôvodnej pracovnej zmluvy, to znamená, že existovala tu povinnosť

žalovaného prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy a povinnosť žalobcu

pracovať, teda predovšetkým sa do zamestnania dostaviť a plniť si povinnosti, ktoré

z pracovnej zmluvy vyplývajú.

V tomto smere bolo preukázané, že žalovaný vyzýval žalobcu na nastúpenie do práce,

a to jednak listom z 29. 1. 2009, ako aj listom z 12. 3. 2009. Následne listom z 27. 3. 2009

žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu porušenia pracovnej

disciplíny spočívajúceho v nedostavovaní sa do práce.

V závislosti od toho nie je možné súhlasiť s námietkami žalobcu spočívajúcimi v tom,

že obsah listom bol urážlivý a neúctivý a nebol myslený vážne, pričom v skutočnosti

zo strany žalovaného bolo žalobcovi znemožnené vo výkone práce pokračovať. V tomto

smere neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by umožnili túto situáciu vyhodnotiť

spôsobom akým ju interpretuje žalobca, najmä v podobe bránenia vo výkone práce.

V konaní bolo jednoznačne preukázané, že od výpovede z pracovného pomeru a od

následného oznámenia žalobcu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v skutočnosti

žalobca vážny záujem o prácu nejavil a nereagoval ani na predmetné listy v podobe

dostavenia sa do zamestnania a domáhania sa výkonu práce. V tomto smere nie je možné

ospravedlniť toto konanie žalobcu tým, že listy údajne neboli myslené vážne alebo že mali

neúctivý a urážlivý obsah. V tomto smere nie je potrebné sa zaoberať formuláciou

myšlienok, ale reálnym faktom spočívajúcim v tom, že žalobca bol na nástup do práce

vyzvaný, čo bolo základným obsahom týchto listov a na túto požiadavku nereagoval.

Za týchto okolností žalovaný postupoval správne, pokiaľ prikročil k okamžitému

skončeniu pracovného pomeru v zmysle , , pretože sústavné

absencie v práci je potrebné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, najmä za

situácie, že zamestnanec neakceptuje výzvy na nástup do práce vykonané danými listami.

Nemožno súhlasiť s názorom prezentovaným odvolateľom v tom slova zmysle, že

došlo k porušeniu lehoty dvoch mesiacov uvedenej v , v rámci

ktorej je možné okamžite skončiť pracovný pomer. V tomto smere súd prvého stupňa

správne analyzoval, že žalovaný túto lehotu dodržal, pretože list týkajúci sa výzvy nástupu

do zamestnania bol naposledy zasielaný 12. 3. 2009 a následne bol pracovný pomer

okamžite skončený listom zo dňa 27. 3. 2009, čo je nepochybne v rámci prekluzívnej lehoty

uvedenej v . Naviac išlo o trvalý stav porušovania pracovnej

disciplíny zo strany žalobcu, ktorý sa do práce nedostavoval a v tomto smere nie je právne

významný začiatok porušovania pracovnej disciplíny, ale okolnosť, že ide o stav trvalý a za

týchto okolností prakticky v ľubovoľnom čase počas trvania porušovania pracovnej

disciplíny, môže organizácia – zamestnávateľ prikročiť k okamžitému skončeniu

pracovného pomeru ak ide o takýto stav.

Za týchto okolností odvolací súd konštatuje, že všetky podstatné okolnosti týkajúce sa

okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvého stupňa správne vyhodnotil vrátane

listov týkajúcich sa výzvy žalobcovi na nástup do práce a tieto skutkové zistenia i právne

závery súdu prvého stupňa si odvolací súd osvojuje.

Preto postupom podľa , odvolací súd rozsudok vo výroku

o zamietnutí žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ako vecne

správny potvrdil.

Ako bolo vyššie naznačené, žalobca v odvolaní napadol aj výrok o vylúčení veci na

samostatné konanie, a to pokiaľ ide o uplatnené mzdové nároky žalobcu. V tomto smere

odvolací súd konštatuje, že ide o odvolanie proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému zákon

odvolanie nepripúšťa v zmysle v nadväznosti na ustanovenie

, pretože ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie

konania, a proti takémuto rozhodnutiu odvolanie prípustné nie je. Preto postupom podľa

, odvolací súd odvolanie v tejto časti odmietol.

Správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania riadiaci sa

ustanovením , pretože v danej procesnej situácii je potrebné

konštatovať, že účastníci skutočne mali vo veci úspech len čiastočný. Žalobca bol úspešný

vo vzťahu k neplatnosti výpovede a žalovaný vo vzťahu k neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru, a preto pri vylúčení mzdových nárokov na samostatné konanie je

nepochybne správne, pokiaľ súd prvého stupňa náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a

ods. 1 , podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov

tohto štádia konania a žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím

konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.“

30. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory

opätovne zdôrazňuje, že zaručuje ochranu viacerých záujmov,

predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu

poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa (práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ) by došlo

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

31. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za

následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

32. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Charty základných práv EÚ napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú

zlúčiteľné s označeným článkom a dohovoru.

33. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

34. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

35. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. , zo 16. februára 2011 boli svojvoľné

a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa , resp. podľa Charty

základných práv EÚ.

36. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona

(napr. , ) je namietaný rozsudok krajského súdu aj

náležite odôvodnený.

37. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Charty základných práv EÚ.

38. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa )

a práva na ochranu pred bezdôvodným prepustením podľa čl. 30

Charty základných práv EÚ

39. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ako aj Charty základných práv EÚ, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. aj Charty základných práv EÚ.

Inak povedané, o prípadnom porušení označených práv by bolo možné v danej veci

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

( Charty základných práv EÚ), resp. v spojení s ich porušením.

40. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy

41. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného čl. 47 prvou vetou Charty základných práv EÚ („Každý, koho práva a slobody

zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo

na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“).

42. Nadväzujúc na už uvedené ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ využil

všetky platným a účinným právom (právnym poriadkom) Slovenskej republiky umožnené

opravné prostriedky (riadny a mimoriadny, pozri bod 2). Skutočnosť, že vo veci konajúce

všeobecné súdy (krajský súd, najvyšší súd) nerozhodli podľa predstáv sťažovateľa,

neznamená porušenie sťažovateľom označeného práva.

V.

43. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011