Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 186/2016
PDF · 209.18 KB
No categories available
III. ÚS 186/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ ako
navrhovateľ domáhal proti , (ďalej len „odporca“),
zaplatenia sumy 5 996,27 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej porušením
právnej povinnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C/187/2009-207 zo 4. júla 2013 návrh
sťažovateľa zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd rozsudkom
č. k. 5 Co/160/2013-230 z 20. februára 2014 potvrdil s tým, že o trovách konania bude
rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí.
Následne okresný súd uznesením č. k. 4 C/187/2009-273 z 29. júla 2014 (ďalej len
„uznesenie 1“) priznal odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného
súdneho poplatku za odpor v sume 359,50 € a z trov právneho zastúpenia
v sume 2 184,05 €. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „skúmal sociálne
a majetkové pomery na strane oboch účastníkov konania, ich náležitým posúdením dospel
k záveru, že na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
nepostačuje len existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale musí ísť o výnimočný
prípad. V danom prípade však nedošlo k preukázaniu výnimočnosti, pre ktorú by plne
úspešnému žalovanému nemali byť trovy konania priznané. Z tohto dôvodu súd rozhodol
o trovách konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.“. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril nesúhlas
s priznaním náhrady trov konania odporcovi a zároveň poukázal na to, že sociálne
a majetkové pomery sú u oboch účastníkov rovnaké, „čo odôvodnilo aj bezplatné
zastúpenie u žalobcu“.
Sťažovateľ zároveň podal dovolanie proti meritórnemu rozsudku krajského súdu
a podaním doručeným okresnému súdu 29. mája 2014 požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov pre dovolacie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 4 C/187/2009-284
z 18. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie 2“) priznal sťažovateľovi oslobodenie
od súdneho poplatku pre dovolacie konanie v rozsahu 70 %. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že prihliadal na celkové majetkové pomery žalobcu..., jeho výdavky...,
ako aj na „výšku súdneho poplatku za dovolanie, ktorý v predmetnej veci predstavuje
720 €..., preto je súd toho názoru, že jeho zaplatenie nemôže ohroziť výživu žalobcu, ak
jednorázovo uhradí súdny poplatok v rozsahu 30 % z predmetnej sumy, čo predstavuje
sumu 216 eur“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
v ktorom vyjadril nesúhlas s týmto rozhodnutím a trval na tom, aby bol oslobodený
od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie v plnom rozsahu.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/242/2014-293, 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015
(ktoré tvorilo prílohu sťažnosti, pozn.) rozhodol, že „potvrdzuje uznesenia“ ako vecne
správne.
Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu 1 uviedol: „Nepopieram, že zástupca
žalovaného konal v súlade so svojimi povinnosťami, a v príslušnom rozsahu trovy
vyúčtoval. Na strane druhej však pri zohľadnení objektívnych a subjektívnych okolností
u jedného i druhého účastníka považujem za nespravodlivé, aby sťažovateľ sám niesol
ťarchu výdavkov, ktoré z väčšej časti nezavinil. Konanie totiž – ak by obstál ako dôvod
zamietnutia žaloby právny názor, uplatnený na ostatok – mohlo a malo skončiť po troch –
štyroch úkonoch. Rovnako tak v prípade akceptovania právneho názoru, ktorý sa ponúka
v dovolaní... V judikatúre Ústavného súdu je §-u 150 OSP venovaná dostatočná pozornosť...
Bez ohľadu na to, či ide o nálezy vytýkajúce pozitívnu aplikáciu tohto ustanovenia, alebo,
naopak, odmietnutie tejto aplikácie, majú spoločné stanovisko: Podmienky použitia majú
byť zistené dôkladne, vyčerpávajúco a odôvodnené presvedčivo.“
Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu 2 uviedol: „Tak ako v odvolaní, resp.
v žiadosti o priznanie oslobodenia, sťažovateľ poukazoval na príčinu sporu a jeho pozadie,
čo je okolnosť objektívne hodná úvahy. Napokon som presvedčený o opodstatnenosti
dovolania v merite veci, čo by (ak si argumentáciu nezáväzne osvojí Ústavný súd) malo mať
svoj význam.“
Podľa názoru sťažovateľa „všeobecné súdy svojím postupom a rozhodnutiami“
porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Poplatková povinnosť
nemá v prípade objektívneho nedostatku prostriedkov osoby, uchádzajúcej sa o právnu
ochranu, brániť v prístupe k súdu. Nie je preto v súlade so spravodlivým procesom málo
citlivé rozhodnutie o povinnosti hradiť trovy protistrany pri kumulácii okolností,
svedčiacich proti takémuto záveru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým:
„1/ Vysloví, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 242/2014
zo 4. marca 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa, zaručené článkom 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru;
2/ Zruší napadnuté uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a
3/ Zaviaže Krajský súd na náhradu trov tohto konania sťažovateľovi.“
Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „uznesenia
sp. zn. 4 Co 242/2014 Krajského súdu Prešov v časti, v ktorej bol zaviazaný na náhradu
trov žalovanému“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide pritom vtedy, ak ústavný súd pri jeho
predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa
sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co/242/2014 zo 4. marca 2015, ktorým ako vecne
správne potvrdil uznesenie 1 okresného súdu o priznaní náhrady trov konania odporcovi,
ktorý mal vo veci samej plný úspech, keďže návrh sťažovateľa bol rozhodnutiami
všeobecných súdov právoplatne zamietnutý.
Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho
oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu práv, porušenie ktorých v sťažnosti namieta, nepovažoval za potrebnú túto
duplicitne citovať. Na doplnenie však uvádza, že:
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnu
ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom
a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len
za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd svoje rozhodnutie
o potvrdení uznesenia 1 okresného súdu vo vzťahu k „§-u 150 OSP“ neodôvodnil
presvedčivo.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia pritom uviedol:
„Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj
uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne
pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval zásadu zodpovednosti účastníka za úspech
v spore, vyplývajúcu z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... Zároveň
skúmal, či vzhľadom na postavenie účastníkov konania existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa
k rozhodnutiu o trovách konania, vrátane odôvodnenia neaplikovať § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania musí byť
logickým ukončením celého súdneho konania, a preto súd správne zohľadňoval všetky
okolnosti prípadu, vrátane výsledku rozhodnutia vo veci samej. Nepriznaním náhrady trov
konania žalovanému, ktorý bol vo veci plne úspešný, ktorému v súvislosti s jeho účelným
bránením práva vznikli odôvodnené náklady spojené s o zaplatením súdneho poplatku
vo výške 359,50 Eur za odpor, ako aj náklady spojené s právnym zastúpením vo výške
2 184,05 Eur, by bolo nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry žalovaného, a preto
odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné. Len neúspech žalobcu v konaní,
ani jeho sociálne a majetkové pomery nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný.“
V posudzovanej veci sa teda ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti,
či krajský súd pri aplikácii relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) o náhrade trov konania nepostupoval arbitrárne s následkom porušenia
označených práv sťažovateľa.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Zmyslom ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, ktoré v zásade možno aplikovať iba
výnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu
ustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky
na priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu
o tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii
§ 150 ods. 1 OSP je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda
poskytovanie súdnej ochrany právam účastníkom. Pri posudzovaní okolností hodných
osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde,
a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2000).
Aj ústavný súd v tejto súvislosti v uznesení č. k. II. ÚS 563/2011-14
z 8. decembra 2011 judikoval, že: „Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo
sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými
v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje
pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo
o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov,
v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže
uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len
s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné
okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému
účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných
dôvodov hodných osobitného zreteľa.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že sťažovateľom uplatnená, veľmi strohá argumentácia, nie je v žiadnom prípade
spôsobilá spochybniť záver krajského súdu o potvrdení uznesenia 1 okresného súdu.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností konkrétneho
prípadu, svoje rozhodnutie odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým spôsobom,
nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, preto jeho závery možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať
za akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ s právnym názorom krajského
súdu nesúhlasí, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že hoci predloženú sťažnosť koncipoval
kvalifikovaný právny zástupca, tento do petitu nezahrnul námietku porušenia označených
práv sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015, ktorým
rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu 2 okresného súdu.
V zmysle § 20 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde petit ako všeobecná náležitosť
návrhu na začatie konania v podstate vymedzuje hranice ústavného prieskumu dodržiavania
základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci, preto
musí byť navrhovateľom určený jasne, určito a zrozumiteľne.
Keďže v danom prípade tomu tak nebolo, nebol dôvod ani na ústavný prieskum
uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co/53/2015 zo 4. marca 2015.
Nad rámec uvedeného však ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, z ktorej
vyplýva, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (II. ÚS 142/04).
Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom
ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov
konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu
konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd
sťažovateľa (m. m. III. ÚS 712/2014, podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 788/2009).
Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi
konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový
priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).
Možno teda uzavrieť, že rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (Občianskym
súdnym poriadkom) ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá
výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti
súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry
všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných
ustanovení týkajúcich sa oslobodenia účastníkov konania od súdnych poplatkov vychádzať.
Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým
pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016