Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 172/2017
PDF · 194.2 KB
No categories available
III. ÚS 172/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou , , v mene ktorej koná
konateľka a advokátka , , pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi
podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu
Bratislava V č. k. 6 C 188/2016-129 zo 17. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného
práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava
V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 188/2016-129 zo 17. januára 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podanou na okresnom súde domáha proti žalovanému
ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Okresný súd
6. septembra 2016 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu o ochrane
osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 366 €. Sťažovateľka podaním
z 20. septembra 2016 požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd však
napadnutým uznesením sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Ako
sťažovateľka uvádza, svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „žalobkyňa je v konaní
zastúpená advokátskou kanceláriou, pričom z predloženého plnomocenstva nevyplýva, že sa
jedná o bezodplatnú formu zastupovania, alebo že by bol právny zástupca určený podľa
osobitného zákona (zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi, pozn.). Z týchto dôvodov súd predpokladá, že žalobkyňa disponuje
prostriedkami na úhradu trov právneho zastúpenia a teda aj súdnych poplatkov.“
3. V tomto postupe okresného súdu vidí sťažovateľka porušenie svojich označených
práv a zastáva názor, že predpoklad okresného súdu o tom, že „sťažovateľka má vytvorenú
dostatočnú rezervu na úhradu trov, odporuje objektívnym skutočnostiam vyplývajúcim
zo žiadosti sťažovateľky, vychádza z nepodložených domnienok je v rozpore so zákonom“.
Dôvodí, že „odmena za zastupovanie môže byť dohodnutá rôznym spôsobom, s rôznou
splatnosťou a závisieť od rôznych okolností, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva. ...
Pokiaľ našla s advokátom taký spôsob spolupráce, ktorý je pre obe strany schodný, nemôže
to zakladať domnienky, ani konkrétne kroky súdu vedúce k diskriminovaniu sťažovateľky
v konaní pred súdom. ... Samotná skutočnosť zastúpenia advokátom je realizáciou ústavne
garantovaného práva. Nie je právom súdu nanútiť sťažovateľke, aby si zabezpečila pomoc
prostredníctvom štátnej organizácie Centrum právnej pomoci, resp. zaviesť prax
automaticky priznávajúcu právo na oslobodenie tým, ktorých zastupuje táto organizácia
a upierať ho ostatným. Takáto interpretácia zákona nie je v súlade s Ústavou, sťažovateľku
významne poškodzuje, diskriminuje a zasahuje do jej práva na právnu pomoc, rovnosť
v konaní pred súdom a prístup k súdnej ochrane celkovo.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej
sťažnosti vydal tento nález:
„1. Okresný súd Bratislava V rozhodnutím č. 6 C/188/2016-129 zo dňa 17.01.2017
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresný súd Bratislava V rozhodnutím č. 6 C/188/2016-129 zo dňa 17.01.2017
porušil právo sťažovateľa na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava V č. 6 C/188/2016-129 zo dňa 17.01.2017 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 364,42 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Podaním doručeným ústavnému súdu 6. marca 2017 sťažovateľka požiadala
o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dôvodiac zabránením „procesným
komplikáciám v prípade úspechu sťažnosti, najmä potrebe zrušenia ďalších nadväzujúcich
rozhodnutí súdu a s tým súvisiacim prieťahom v konaní“.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods.
2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ku ktorému
malo dôjsť uznesením č. k. 6 C 188/2016-129 zo 17. januára 2017, ktorým okresný súd
rozhodol o nepriznaní oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
13. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom. V zmysle čl. 47 ods. 3 sú si všetci účastníci v konaní
rovní.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
16. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa
ustanovení príslušného zákona.
17. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup k súdu
chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, resp. Kreuz proti
Poľsku, 2001).
18. Výklad a aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej
ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
19. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nesprávne vyhodnotil jej pomery
vo vzťahu k reálnej možnosti úhrady súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 366 €,
a preto vidí v jeho rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov porušenie
svojich práv. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu
očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd v otázke naplnenia
predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
20. Podľa § 254 ods. 1 a 2 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho
poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. Priznané oslobodenie od súdneho poplatku súd
kedykoľvek počas konania odníme, a to i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného
skončenia konania preukáže, že pomery strany neodôvodňujú alebo neodôvodňovali
oslobodenie od súdneho poplatku.
21. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia
od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (II. ÚS 142/04).
22. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú
inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by
bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
23. Z uvedených dôvodov rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov
spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže
dotknúť niektorej zo strán sporu, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov
vzhľadom na podstatu konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných
práv a slobôd sťažovateľa (III. ÚS 712/2014, podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 788/2009). Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného
zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
24. S ohľadom na uvedené nebolo úlohou ústavného súdu prehodnocovať správnosť
právnych záverov okresného súdu týkajúcich sa dôvodov neoslobodenia od súdnych
poplatkov, ale preskúmať to, či jeho závery ústavno-právne obstoja v interakcii s ich
odôvodnením, v rámci ktorého bol okresný súd povinný zohľadniť a fakticky preskúmať
osobné a majetkové pomery sťažovateľky.
25. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že túto zákonnú
podmienku okresný súd vo vzťahu k sťažovateľke splnil. Podkladom pre jeho rozhodnutie
bolo jednak sťažovateľkou vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov strany sporu, ako aj
tomu prislúchajúce listinné dôkazy, z ktorých okresnému súdu vyplynulo, že „žalobkyňa je
nezamestnaná, od apríla roku 2013 poberá invalidný dôchodok vo výške 149,90 Eur
mesačne (percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 55 %, pozn.),
stará sa o dve nezaopatrené deti, na ktoré dostáva od bývalého manžela výživné vo výške
170,-Eur mesačne a rodinné prídavky v sume 47,04 Eur, nevlastní žiaden nehnuteľný
majetok ani hnuteľné veci s hodnotou vyššou ako 750,- Eur. Býva v rodinnom dome
, ktorého vlastníkmi sú rodičia žalobkyne, za bývanie platné mesačne cca
200,- Eur, za cestovné mesačne cca 112,- Eur a za lieky mesačne 20,- Eur. Aktuálne má
žalobkyňa na účtoch uložené peniaze spolu v sume 306,10 Eur.“.
Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky okresný súd prihliadol najmä (no nielen, pozn.)
na skutočnosť, že „žalobkyňa je v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou... je preto
dôvodné predpokladať, že žalobkyňa disponuje finančnými prostriedkami na úhradu trov
právneho zastúpenia a teda aj trov konania v podobe súdnych poplatkov, resp. že má
vytvorenú dostatočnú finančnú rezervu“.
26. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd svoje rozhodnutie
primerane odôvodnil, pričom v zásade vysvetlil, na akých skutočnostiach založil svoj záver
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní
zastúpená advokátskou kanceláriou, nebola sama osebe tou okolnosťou, ktorá viedla
okresný súd k danému rozhodnutiu, ale jednou z viacerých, na ktoré pri rozhodovaní
prihliadal. Rozhodnutie okresného súdu tak nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené. Spôsob posúdenia (ne)naplnenia predpokladov pre oslobodenie od súdnych
poplatkov sa ústavnému súdu javí ako danej situácii primeraný. Okrem toho ústavný súd
poznamenáva, že v danom prípade ide o rozhodnutie, ktoré aj z hľadiska intenzity zásahu
do majetkovej sféry sťažovateľky (súdny poplatok predstavuje sumu 366 €) nemožno
hodnotiť ako popretie princípu všeobecnej spravodlivosti, ktorá by mohla za iných okolností
zakladať dôvod na jeho hodnotenie ako arbitrárneho rozhodnutia.
27. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybnenie
právnych záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom uznesení, keďže konal
v medziach svojej právomoci, pričom aj relevantné ustanovenia účinného procesného
kódexu interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Možno teda zhrnúť,
že závery okresného súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a ústavne akceptovateľné.
28. Skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu sa nezhoduje s predstavou
sťažovateľky, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich
dôvodov a námietok.
29. Keďže predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľky vylúčilo možnosť dospieť
po meritórnom prerokovaní jej návrhu k pozitívnemu nálezu o porušení jej označených
práv, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2017