Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 611/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná advokátka ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 24. októbra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 30. augusta 2016 doručila

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti

a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € proti obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaná“), ktoré je vedené

okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd vyzval sťažovateľku výzvou, ktorá jej bola doručená

13. septembra 2016 na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu.

Sťažovateľka podala 26. septembra 2016 žiadosť o oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. januára 2017 sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Sťažovateľka sa obrátila na ústavný súd so sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

17. februára 2017, a to pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

a základného práva na rovnosť v konaní podľa uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 17. januára 2017, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 21. marca 2017 odmietol sťažnosť

sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 17. februára 2017 ako zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd uznesením č. k. -185 z 12. júla 2017 (ďalej len „uznesenie

o zastavení konania“) zastavil konanie vedené pod sp. zn. , a to z dôvodu,

že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za podanú žalobu v lehote určenej súdom.

Okresný súd uznesením č. k. -286 z 23. novembra 2017

(ďalej len „uznesenie o priznaní náhrady trov konania“) priznal žalovanej náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Proti uzneseniu o priznaní trov konania podala sťažovateľka

14. decembra 2017 odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o priznaní

náhrady trov konania a zároveň priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «... sťažovateľka nebola schopná požadovaný

súdny poplatok uhradiť, preto okresný súd konanie uznesením -185

zo dňa 12. 07. 2017 (ďalej len „uznesenie o zastavení“) zastavil. Výrok predmetného

uznesenia však tvorí iba rozhodnutie o zastavení konania, a teda okresný súd sa nevyjadril

k náhrade trov konania procesných strán. V uznesení o zastavení konania, ktorým konanie

skončilo, súd trovy konania nepriznal. Toto uznesenie sa stalo právoplatné a vykonateľné.

Súd nebol na základe žiadneho právneho predpisu oprávnený po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, zasahovať do neho formou doplnkov a zmien,

alebo formou nových uznesení (s výnimkou určenia výšky trov podľa /2

o ktorý prípad sa tu nejedná). Napriek tomu okresný súd uznesením -186

zo dňa 23. 11. 2017 (ďalej len „uznesenie o trovách“) priznal žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd takto jasne

postupoval v rozpore s , podľa ktorého je súd povinný o nároku

na náhradu trov konania rozhodnúť v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, pričom v tomto

prípade o tomto nároku rozhodol až uznesením po skončení konania.

Z dôvodu uvedeného postupu okresného súdu podala sťažovateľka voči uzneseniu

o trovách odvolanie zo dňa 14. 12. 2017, v ktorom uviedla, že:

- neboli splnené procesné podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia

- rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Porušovateľ však uznesením -342 zo dňa 24. 07. 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“) uznesenie o trovách potvrdil. Toto rozhodnutie odôvodnil

len tým, že sa stotožnil s názormi okresného súdu.»

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd jej nesprávnym

procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nerozhodol podľa § 262 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V sťažnosti

uvádza: „Tým, že rozhodol v inom nezávislom uznesení, ktoré mohlo nadobudnúť

právoplatnosť skôr, ako samotné rozhodnutie o zastavení konania, došlo k postupu

procesne a logicky neprípustnému a tiež v rozpore so zákonom. Keďže napriek tomu

porušovateľ uznesenie o trovách nezrušil, ale ho potvrdil zrejme týmto postupoval v rozpore

práve s vyššie uvedeným ustanovením SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. -342 zo dňa 24. 07. 2018

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. -342 zo dňa 24. 07. 2018

porušil povinnosť podľa .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. -342 zo dňa 24. 07. 2018 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 192,14 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka v ten istý deň, ako podala

sťažnosť na ústavnom súde, podala aj dovolanie smerujúce proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom.

V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd),

čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti

ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. , ), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

ako neprípustnej.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že aj pod vplyvom

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania

dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože

aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť

(porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci

Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady „ratio temporis“ odmietol ako neprípustnú podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018