Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cf5/360895.1e727e.pdf
PDF · 174.83 KB
No categories available
6Cdo/29/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 29/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. B., bývajúceho v T.,
zastúpeného JUDr. D. C., advokátom, so sídlom v Ţ., proti ţalovanej Slovenskej republike -
Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 24 C 52/2005, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 21. októbra 2009 sp. zn. 5 Co 105/2009,
takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 15. októbra 2008 č.k. 24 C 52/2005-344 zamietol
ţalobu o zaplatenie 167 045000,-- Sk (5 544 878,10 Eur) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť
ţalovanej náhradu trov konania vo výške 47,80 eur do troch dní. Vychádzal zo zistenia, ţe
ţalobca nepreukázal splnenie základnej podmienky úspešnosti ţaloby o náhradu škody
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v zmysle § 4 ods. 1
a 2 zákona č. 58/1969 Zb., pretoţe nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia Daňového úradu
Trenčín zo 6.2.1998 č. 645/320/10289/98 o určení záloţného práva, ktorým mu mala byť
spôsobená škoda, nakoľko nepreukázal jeho zrušenie alebo zmenu pre nezákonnosť k tomu
príslušným orgánom. Dospel tieţ k záveru, ţe v zmysle § 22 ods. 1 aţ 3 citovaného zákona je
dôvodne uplatnená aj námietka premlčania a to do výšky nároku nad 10 000 000,-- Sk, keďţe
ţalobca rozšíril ţalobu nad túto výšku aţ 14.4.2008. Zároveň dodal, ţe ţalobca poţiadal
o predbeţné prerokovanie nároku príslušný správny orgán len v rozsahu 10 000 000,-- Sk,
v dôsledku čoho nesplnil podmienku stanovenú zákonom, určenú k tomu, aby mohlo o tejto časti
nároku prebehnúť občianskoprávne konanie. Nevykonanie dôkazov výsluchom svedkom
navrhnutých ţalobcom na preukázanie záujmu o kúpu jeho nehnuteľností v období, keď na nich
viazlo záloţné právo, odôvodnil nadbytočnosťou. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou ţalovanej v konaní.
Krajský súd v Trenčíne ako (odvolací) súd na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 21. októbra
2009 sp. zn. 5 Co/105/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil
z dôvodu vecnej správnosti a ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa
so skutkovými zisteniami a právnym posúdením zisteného skutkového stavu súdom prvého
stupňa, dospejúc k zhodnému záveru so súdom prvého stupňa o nesplnení základnej podmienky
vzniku nároku ţalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu,
pretoţe ţalobca nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia, ktorým mu mala byť spôsobená škoda,
nakoľko nepreukázal jeho zrušenie alebo zmenu pre nezákonnosť k tomu príslušným orgánom.
Vychádzal z toho, ţe rozhodnutie zrušil ten istý orgán, a to správca dane ktorý ho vydal,
z dôvodu uhradenia zabezpečenej pohľadávky. Vyslovil názor, ţe premlčaním a výškou škody sa
súd prvého stupňa zaoberal nadbytočne, pretoţe ak ţalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol,
nezačala plynúť ani premlčacia doba, a nadbytočným bolo zaoberať sa jeho výškou. Procesné
pochybenie súdu prvého stupňa namietané ţalobcom, spočívajúce v nevykonaní dokazovania
listinnými dôkazmi, ktorým postupom odňal súd prvého stupňa ţalobcovi moţnosť konať
pred súdom, odstránil odvolací súd na odvolacom pojednávaní. Vyslovil, ţe ďalšie pochybenia
namietané ţalobcom nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa (pripustenie
zmeny návrhu aţ na poslednom pojednávaní po záverečnej reči právneho zástupcu ţalobcu
a nepoučenie účastníkov v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách odvolacieho
konania odôvodnil v súlade s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou
ţalovanej, ktorej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie
a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Podľa dovolateľa odvolací súd mal rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť, pretoţe súd prvého stupňa svojim postupom pred vyhlásením rozsudku mu odňal
moţnosť konať pred súdom tým, ţe nepripustil záverečné reči a o zmene návrhu rozhodol aţ
po záverečných prejavoch účastníkov konania aţ 13.8.2009 na poslednom pojednávaní.
Nevykonanie dôkazov listinami súdom prvého stupňa nebolo odstránené ani odvolacím súdom,
pretoţe odvolací súd oboznámil len listinné dôkazy týkajúce sa Daňového úradu Trenčín.
Uvedenú vadu aj sám právne kvalifikoval v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. inou vadou
konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ namietal tieţ nesprávne
právne posúdenie odvolacím súdom a zároveň zmätočnosť a nedostatok dôvodov rozsudku
odvolacieho súdu.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie z dôvodu jeho
neprípustnosti odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým
prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle
§ 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva
pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky,
ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny
názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu,
ktorá je z hľadiska ust. § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo o postup
nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi).
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou
vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť
konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (zmätočne a nedostatočne) svoje potvrdzujúce meritórne
rozhodnutie.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod č. 209/1992 Zb.)
vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie
súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa
môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom
sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať
za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich
Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva
nepreskúmateľným. Otázku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
upravuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom v ustanoveniach § 1 aţ § 4. Podľa ustanovenia § 4
ods. 1 nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd
rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa odseku 2 ako výnimku z ustanovenia odseku 1
moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným
bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku
(§ 3) zrušené alebo zmenené. Úvaha súdu o tom, či bolo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu
zrušené alebo zmenené, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci
a nezákonnosť rozhodnutia nemôţe súd skúmať v predmetnom konaní ako prejudiciálnu otázku,
pretoţe aţ právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo
poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená.
Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám. Odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na náhradu škody v zmysle § 219
O. s. p. V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami
a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o veci, pretoţe
vzhľadom k zákonnej povinnosti zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu (§ 213 ods. 4
O.s.p.), nemohol vyuţiť moţnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym poriadkom v ustanovení
§ 219 ods. 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa ţalobca
odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil
v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia základnej podmienky predpokladanej
ustanovením § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Uviedol, ţe vzhľadom k neexistencii nezákonného
rozhodnutia orgánu štátu, ţalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody. Prijaté právne závery
(dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru,
ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv ţalobcu.
Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym
posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie
veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa
o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237
Dovolací súd sa zameral na posúdenie opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe
v prejednávanej veci mu bola súdom odňatá moţnosť pred ním konať z dôvodu porušenia zásady
dvojinštančnosti súdneho konania odvolacím súdom, ktorú videl v nevykonaní dokazovania
listinnými dôkazmi súdom prvého stupňa, ktorú vadu odstránil odvolací súd len v obmedzenom
rozsahu (len vykonaním listinným dôkazov Daňového úradu v Trenčíne). Ako uţ bolo uvedené
vyššie, odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia takých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O takýto postup ide tieţ v prípade, ţe odvolací súd potvrdí
rozhodnutie súdu prvého stupňa bez rešpektovania zásad stanovených v ustanovení § 213 O.s.p.
Preto sa dovolací súd zameral na posúdenie pravdivosti tvrdenia ţalobcu, ţe odvolací súd
vychádzal pri svojom rozhodnutí z iného skutkového stavu, neţ aký zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7 ustanovenia § 213 O.s.p.
Podľa § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom v čase rozhodovania
odvolacieho súdu v súlade s prechodným ustanovením k úpravám účinným od 15. októbra 2008
§ 372p ods. 1 O.s.p., pretoţe odvolací súd rozhodol o veci 21.10.2009) odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2
aţ 7. V zmysle § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich
účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a. Preto pokiaľ súd prvého stupňa
nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorý postup namietal aj dovolateľ v odvolaní,
správne postupoval odvolací súd, ktorý na pojednávaní o odvolaní konanom 21. októbra 2009
(č.l. 456) doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré uţ v predchádzajúcom konaní navrhol
dôkazom ţalobca a tvorili relevantný podklad rozhodnutia odvolacieho súdu. Moţno preto
vzhľadom k uvedenému uzavrieť, ţe pokiaľ odvolací súd doplnil dokazovanie listinnými
dôkazmi podstatnými pre rozhodnutie o veci, postupoval správne a k odňatiu moţnosti konať
pred súdom nedošlo.
Dovolateľ namietal, ţe mu súd prvého stupňa odoprel právo na záver pojednávania zhrnúť
svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ktorým postupom mu bola
odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom
uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je ako uţ bolo
konštatované vyššie, vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcou prípustnosť
dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu a aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p., na ktorú vadu musí dovolací súd vţdy prihliadnuť. I keď ustanovenie § 118 ods. 4
O.s.p. predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho
názoru je uţ predmet vyčerpaný, účastníkovi dať moţnosť predniesť na záver pojednávania svoje
návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide o neodňateľné právo účastníka
a ak mu ho súd odoprie, odníme mu moţnosť konať pred súdom a realizovať tie procesné práva,
ktoré Občiansky súdny poriadok účastníkovi za účelom ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov priznáva. Zo spisu o danej veci vyplýva, ţe ţalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu záverečnú reč pred súdom prvého stupňa predniesol na pojednávaní konanom dňa
13.10.1008 (č.l.335), a záverom mu súd prvého stupňa umoţnil vyjadriť sa k veci aj po vyhlásení
uznesenia o pripustení zmeny ţaloby. Rovnako záverom sa vyjadrila aj ţalovaná. Moţno preto
konštatovať, ţe ţalobcovi nebolo odňaté právo konať pred súdom neumoţnením záverečnej reči,
pretoţe svoje záverečné vyjadrenie o veci predniesol.
Vzhľadom na uvedené moţno preto dospieť k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a dovolací súd nezistil ani existenciu
ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ aţ g/ § 237
O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Dovolateľ tvrdil, ţe súd prvého stupňa si nesplnil svoju zákonnú poučovaciu povinnosť
v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O.s.p. V rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, ţe všetky
dôkazy musia predloţiť alebo označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, a tieţ, ţe
na dôkazy označené a predloţené neskôr nebude prihliadnuté. Ak nebol účastník konania riadne
poučený v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., môţe skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neuplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa, uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne
určených v § 205a písm. a/ aţ d/ O.s.p. Takéto (pred súdom prvého stupňa neuplatnené)
skutočnosti alebo dôkazy sú pri odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu
(prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ nebol riadne
poučený podľa § 120 ods. 4, d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo
predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, ţe súd prvého stupňa účastníkom poučenie
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. dal. Súdna zásielka, ktorou okrem predvolania na pojednávanie, súd
prvého stupňa doručoval ţalobcovi aj poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., mu bola doručená
12.3.2008 (č.l. 40). Nepoučenie účastníka podľa citovaného ustanovenia by malo za následok, ţe
skutočnosti, tvrdené účastníkom aţ v odvolaní, by mohli byť prípustným odvolacím dôvodom,
len ak by vykazovali znaky uvedené v § 205a ods. 1 písm. c/ a d/ O.s.p. Pokiaľ by odvolací súd
v súlade s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako prípustný odvolací dôvod vzal na zreteľ skutočnosti
uvedené účastníkom aţ v odvolaní, nedopustil by sa inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O uvedený prípad však v danej veci
nejde, preto námietka dovolateľa je v tomto smere bez právnej relevancie.
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou
vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe súd prvého stupňa rozhodol
o ním navrhovanej zmene petitu ţaloby podľa § 95 O.s.p. aţ po záverečných rečiach účastníkov
konania. O zmenu ţaloby ide pritom vtedy, ak sa domáha ţalobca niečoho iného neţ v pôvodnej
ţalobe, alebo ak poţaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, neţ poţadoval
v pôvodnej ţalobe, alebo ak poţaduje ţalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého
rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), neţ aký uviedol
v pôvodnej ţalobe. V konaní o danej veci v návrhu na začatie konania ţalobca si uplatnil právo
na zaplatenie istiny 10 000 000,-- Sk s príslušenstvom - úrokom z omeškania a na pojednávaní
konanom 26.6.2008 (č.l. 225) navrhol zmenu petitu ţaloby tak, ţe svoj finančný nárok rozšíril
na 167 045 000,-- Sk so 17,6% úrokom z omeškania od 21.3.2005 do zaplatenia. Navrhovanú
zmenu ţaloby súd prvého stupňa pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní 13.10.2008
(č.l. 335). V danom prípade došlo k zmene ţaloby rozšírením na základe rovnakého skutkového
základu. O tomto skutkovom základe, bez ohľadu na výšku poţadovaného plnenia, konal súd
prvého stupňa počas celého konania. Z dokazovania napokon vyplynulo, ţe skutkový základ
nebol daným. O pripustení zmeny návrhu musí súd v zmysle § 95 O.s.p. rozhodnúť. Pokiaľ by
tak procesne nepostupoval (nerozhodol) a pokračoval by v konaní, zaťaţil by tým konanie
vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iná vada § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). K týmto vadám prihliada dovolací súd len v prípade prípustného dovolania
z úradnej povinnosti, o ktorý prípad v danej veci nejde.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako
to namietal ţalobca v podanom dovolaní.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli
dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím
konaním ţiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová