Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl.

46 a a 4, a Listiny základných

práv a slobôd ustanoveniami čl. I bodu 1, časti bodu 26, ktorou sa o

dani z príjmov doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a časti bodu 97,

ktorou sa do o dani z príjmov vložili ustanovenia až

10) a čl. III z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a

dopĺňajú niektoré zákony, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35

ods. 1 a (ďalej len „“) a a 4,

ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) ustanoveniami čl. I

bodu 1, časti bodu 26, ktorou sa o dani z príjmov doplnil

ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a časti bodu 97, ktorou sa do zákona č.

o dani z príjmov vložili ustanovenia až 10) a čl. III zákona č.

z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa o

dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

(ďalej aj „“ alebo „namietaná novela zákona o dani z príjmov“).

Sťažovateľka označuje svoje podanie výslovne ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

a za porušovateľa ňou uvedených základných práv podľa a listiny označuje

Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), ktorá „tým, že nad rámec

svojej právomoci prijala individuálne rozhodnutie vo forme normatívneho právneho aktu -

Novely, ktorým svojvoľne zmenila rozhodnutie MŽ SR vydané vo forme NAP na roky 2008 –

2012 [Národný plán prideľovania kvót pre skleníkové plyny na roky 2008 – 2012 (ďalej aj

„Národný alokačný plán“) vydaný Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky

podľa o obchodovaní s emisnými kvótami

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.] o bezplatnom pridelení emisných kvót

Sťažovateľovi. Nasledovné ustanovenia Novely predstavujú podľa názoru Sťažovateľa

individuálne rozhodnutie, ktoré je len svojou formou normatívnym právnym aktom, avšak

svojim obsahom je individuálnym správnym aktom určeným presne vymedzenému okruhu

adresátov...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že obsahom napadnutých ustanovení zákona

č. «je zavedenie novej majetkovej dane vo výške 80 % z určitých emisných

kvót, ktoré boli (budú) Sťažovateľovi bezodplatne pripísané na účet vedený v registri

emisných kvót v rokoch 2011 a 2012 na základe NAP. Novou 80 %-tnou daňou

zákonodarca postihol hodnotu emisných kvót, ktoré boli Sťažovateľovi pridelené na základe

NAP na roky 2011 a 2012, avšak ešte doposiaľ neboli pripísané na jeho účet emisných kvót,

a ktoré Sťažovateľ v nasledujúcich dvoch rokoch predá alebo sám nespotrebuje. Aj keď

zámerom zákonodarcu bolo postihnúť určený Sťažovateľov majetok „iba“ 80 %-tnou

daňou, v dôsledku retroaktívnych účinkov Napadnutých ustanovení Novely a mimoriadne

závažného zásahu do legitímnych očakávaní Sťažovateľa ďalšie uplatňovanie Napadnutých

ustanovení Novely bude mať za následok, že majetok Sťažovateľa bude postihnutý vo výške

rovnajúcej sa nie 80 %-tnému, ale 179 %-tnému zdaneniu. To, že Napadnuté ustanovenia

Novely (, pozn.) oprávňujú MŽ SR ľubovoľne stanoviť predpoklady,

na základe ktorých sa následne určí základ dane z emisných kvót, zároveň stavia

Sťažovateľa do ešte neistejšieho postavenia. Sťažovateľ preto nevie v súčasnosti predvídať,

či mu bude odňatá „len“ tá časť jeho majetku, ktorú nadobudol bezplatne na základe NAP

alebo či rozsah dopadov na jeho majetok bude ešte väčší.».

Sťažovateľka tvrdí, že skutočnosť, že napadnuté ustanovenia

Z. z. „sú svojím obsahom individuálnym správnym rozhodnutím je zrejmá z viacerých

skutočností. Napadnuté ustanovenia Novely postihujú presne vymedzený okruh adresátov,

a to tých, ktorých práva na pridelenie emisných kvót boli založené NAP, ktorý je

individuálnym správnym aktom. Účelom takéhoto postupu bolo obídenie ustanovenia § 8

ods. 9 Zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, podľa ktorého sa NAP po jeho prijatí

Komisiou Európskej únie už nemôže meniť a po zverejnení na internete sa stáva platným

a záväzným pre MŽ SR a pre príslušných účastníkov schémy obchodovania. Dôsledkom

uplatňovania Napadnutých ustanovení Novely voči Sťažovateľovi je konfiškácia podstatnej

časti jeho majetku.“.

Podľa sťažovateľky národná rada napadnutými ustanoveniami

Z. z. priamo porušila jej „vlastnícke právo a právo na podnikanie, prijatím rozhodnutia

o zmene NAP vo forme Novely znemožnila jeho prieskum súdom, pripadne iným

oprávneným orgánom. Týmto konaním sa Národná rada dopustila aj závažného zásahu do

práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka analyzuje skutkový stav, ktorý vznikol po

schválení Národného alokačného plánu, na základe ktorého jej boli pridelené emisné kvóty,

ako aj dôvody, ktoré u nej viedli ku «vzniku „nadalokácie“ emisných kvót» a obchodovaniu

s nimi, a zdôrazňuje, že schválením došlo k zmene Národného

alokačného plánu, čo má priamy dopad na jej základné práva garantované

a listinou.

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že napadnuté ustanovenia

Z. z. boli do tohto zákona «včlenené prostredníctvom pozmeňovacieho návrhu poslancov

Národnej rady SR. Pravdepodobne z časových dôvodov a zrejme aj z dôvodu obavy zo

širokej diskusie a nesúhlasu potenciálnych daňovníkov so zavedením novej majetkovej dane

- dane z emisných kvót, sa poslanci NR SR rozhodli postupovať formou podania

pozmeňovacieho návrhu. Pozmeňovací návrh však obsahovo ani vecne nesúvisel

s pôvodným návrhom Novely, ktorý mal za cieľ novelizáciu niektorých ustanovení Zákona

o dani z príjmov. Daň z emisných kvót je majetková daň, ktorá by mala byť upravená

samostatným zákonom, keďže je svojou povahou odlišná od dane z príjmov fyzických

a právnických osôb. Ak by aj daň z emisných kvót nebola upravená samostatným zákonom,

mala by byť systematicky zaradená do samostatnej časti Zákona o dani z príjmov a nie

v spoločných, prechodných a záverečných ustanoveniach. Pôvodný návrh novely Zákona

o dani z príjmov neobsahoval žiadne ustanovenia týkajúce sa zavedenia novej majetkovej

dane.

Zavedenie dane z emisných kvót na základe pozmeňovacieho návrhu poslancov

k Zákonu o daní z príjmov možno označiť za tzv. „prílepkovú“ metódu novelizácie zákonov.

Pozmeňovací návrh v sebe obsahoval ustanovenia o zavedení novej majetkovej dane, ktorá

by systematicky nemala byť zaradená do Zákona o dani z príjmov, keďže ide o dva rôzne

druhy daní, ale mala byť upravená v samostatnom zákone. Tzv. „prílepkami“ sa obchádza

štandardný legislatívny proces, teda spoločenská diskusia o zákonoch. Tento postup je

jednoznačne v rozpore s princípom právnej istoty, s princípom predvídateľnosti zákona

a jeho zrozumiteľnosti.».

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu zákonom ustanovených pravidiel

legislatívneho procesu aj pri opätovnom prerokúvaní a schvaľovaní namietanej novely

zákona o dani z príjmov, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Rozhodnutím prezidenta o vrátení návrhu Novely NR SR zo dňa 16. 12. 2010 bola

Novela Zákona o dani z príjmov vrátená NR SR na jej opätovné prerokovanie. Predseda NR

SR rozhodnutím zo dňa 17. 12. 2010 pridelil Novelu... Ústavnoprávnemu výboru NR SR

a Výboru NR SR pre financie a rozpočet, ktorý zároveň určil za výbor gestorský. Predseda

NR SR ďalej určil lehotu na prerokovanie vráteného zákona vo výboroch vrátane

gestorského výboru do začiatku rokovania schôdze NR SR, na ktorej bude Novela

prerokovaná.

Ústavnoprávny výbor NR SR a Výbor NR SR pre financie a rozpočet prerokovali

pripomienky prezidenta Slovenskej republiky na svojich zasadnutiach dňa 21. 12. 2010,

teda v ten istý deň, keď o Novele opätovne rozhodovala NR SR. Podľa názoru Sťažovateľa

bola Novela navyše schválená v rozpore so Zákonom o rokovacom poriadku NR SR, keďže

poslanci NR SR nemali dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s podkladmi pre

rozhodnutie a to najmä so správou gestorského výboru o prerokovaní Novely a pripomienok

prezidenta Slovenskej republiky, čím došlo k porušeniu zákonom ustanovených pravidiel

legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho

štátu garantovaného prvou vetou SR...“

Podľa sťažovateľky namietaná novela zákona o dani z príjmov bude spôsobovať

interpretačné a aplikačné problémy, keďže „je nejasná a neaplikovateľná najmä v prípade

novelizačného bodu 95 Novely, ktorým sa do Zákona o dani z príjmov zaviedol § 51b odsek

3 a 12. Kým zákonodarca v ust. § 51 ods. 3 Zákona o dani z príjmov pri určovaní výšky

základu dane z emisných kvót hovorí o aplikácii priemernej trhovej ceny emisných kvót,

v ustanovení § 51 ods. 12 Zákona o dani z príjmov zákonodarca stanovuje priemerné ceny

(bez slova trhové) emisných kvót zverejnením ich výšky na webovom sídle MF SR.

Zákonodarca však nestanovil, ako má MF SR priemernú trhovú cenu, ktorú je povinné na

svojom webovom sídle zverejniť, určiť.

Ďalším problémom je aj samotný pojem priemerná trhová cena emisných kvót.

Trhová cena je určovaná ponukou a dopytom na určitom trhu. V tomto prípade však nie je

stanovené o aký konkrétny trh pôjde. Vynímajúc to, že ide o trh emisných kvót (čo sa asi

zákonodarcovi zrejme zdalo ako dostatočne určité vymedzenie), emisné kvóty sa obchodujú

na viacerých medzinárodných burzách (napr. European Climate Exchange - ECX,

European Energy Exchange - EEX, Nord Pool), na ktorých sa generujú rôzne „trhové“

ceny. Napadnuté ustanovenia Novely o určení priemerných cien trhu s emisnými kvótami sú

nielen nevykonateľné (ministerstvo nemá určené aké priemerné ceny má zverejniť), ale ak

MF SR predsa len zverejní priemerné trhové ceny, urobí tak ľubovoľne, čím zasiahne do

samotnej tvorby cien emisných kvót.“.

Sťažovateľka tvrdí, že zdanenie emisných kvót 80 % sadzbou dane zavedené

namietanou novelou zákona o dani z príjmov výrazne zasiahlo a zasiahne do jej práv, keďže

„Emisné kvóty boli Sťažovateľovi na základe NAP (v súlade so zákonom o obchodovaní

s emisnými kvótami a v súlade so smernicou č. 2003/87/ES) pridelené bezplatne. Napadnuté

ustanovenia Novely zmenili NAP v tej časti, v ktorej NAP ustanovuje, že emisné kvóty sú

prideľované bezplatne a 80 %-tnou sadzbou dane v skutočnosti dodatočne spoplatnili

pridelenie emisných kvót. Odhliadnuc od konkrétnych dopadov Napadnutých ustanovení

Novely na Sťažovateľa (daných kombináciou osobitných transakcií uskutočnených

v minulosti Sťažovateľom a medzier v novozavedenej právnej úprave), už aj samotné takéto

dodatočné spoplatnenie je závažným zásahom do Sťažovateľovho legitímnym spôsobom

nadobudnutého majetku, pretože retroaktívne zasahuje v dobrej viere nadobudnuté práva.

Sťažovateľovo postavenie je značne zneistené aj v dôsledku toho, že konkrétna výška

základu dane z emisných kvót sa odvíja od priemernej trhovej ceny určenej MF SR, ktoré

navyše nemá stanovený žiadny spôsob, ako má k priemernej trhovej cene dospieť.

V prípade, že predajná cena emisných kvót podliehajúcich dani nedosiahne priemernú

trhovú cenu stanovenú MF SR dôjde k tomu, že suma, ktorú Sťažovateľ bude musieť odviesť

štátu na dani z emisných kvót prevýši nielen 80 %, ale možno aj 100 % toho, čo predajom

emisných kvót reálne nadobudne. Takýto zásah do Sťažovateľových práv je v závažnom

rozpore s článkom 1 ods. 1 SR a v právnom štáte nie je prípustný.

Navyše, keďže Sťažovateľ (v súlade s vtedy platnou legislatívou na základe

legitímnych očakávaní) uskutočnil s emisnými kvótami vyššie popísané Budúce obchodné

transakcie, majú Napadnuté ustanovenia Novely na Sťažovateľa oveľa širší dopad ako na

subjekty, ktoré sa rozhodli s emisnými kvótami im pridelenými neobchodovať.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že si je vedomá toho,

že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre „viackrát dospel k záveru, že prostredníctvom

konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa SR nie je možné

vyvolať konanie o nesúlade podľa SR“, zároveň však poukazuje na podstatnú

odlišnosť svojho prípadu od doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ktorý spočíva

v tom, že „... v tejto sťažností nenamieta nesúlad Napadnutých ustanovení Novely s

SR alebo s inými zákonmi, či medzinárodnými zmluvami, ani nemá za cieľ

prostredníctvom konania o sťažnosti podľa SR vyvolať konanie o nesúlade

podľa SR. Naopak... v tejto sťažností namieta porušenie svojich práv

individuálnym právnym aktom - rozhodnutím Národnej rady SR, vydaným nad rámec jej

kompetencie a vo forme normatívneho právneho aktu. ... jedinou skutočnosťou, ktorá spája

Napadnuté ustanovenia Novely s normatívnymi právnymi aktmi je forma v ktorej boli

prijaté, t. j. forma zákona. Toto však samo osebe... nie je postačujúce pre záver, že

Napadnuté ustanovenia Novely sú normatívnym právnym aktom. Naopak, Napadnuté

ustanovenia Novely vykazujú viacero obsahových znakov na základe ktorých ich možno

zaradiť skôr k individuálnym správnym aktom.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že „pri posudzovaní, či

v konkrétnom prípade ide o normatívny alebo o individuálny právny akt, je potrebné

prihliadať nielen na jeho formu, ale tiež na jeho predmet, obsah a účinky a až so zreteľom

na tieto vlastnosti v každom jednotlivom prípade posúdiť, či ide o individuálny alebo

o normatívny právny akt“, a v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že jednou

z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná požiadavka generality

právnej normy, ktorá sa vzťahuje tak na predmet úpravy, ako aj na adresáta právnej normy.

«Pokiaľ ide o adresáta právnej normy, právna norma je všeobecná, ak je adresovaná

neurčitému počtu subjektov, ktoré sú vymedzené druhovými, nie individuálnymi znakmi.

O všeobecnosti z hľadiska predmetu úpravy možno hovoriť len, ak právna norma všeobecne

predpokladá určitú modelovú situáciu, pod ktorú je potom možné subsumovať viaceré

vopred neurčené konkrétne situácie. Ak deklarovaným alebo skutočným cieľom právnej

normy je zbaviť určité konkrétne subjekty vlastníctva, časti atribútov vlastníckeho práva,

motivácie v ich doterajšej podnikateľskej činností, prípadne nájsť „inú cestu“ ako ich

zbaviť vlastníctva alebo jeho atribútov, t. j. inú, ako cestu jeho individuálneho vyvlastnenia,

avšak s rovnakým dopadom (obmedzením vlastníckych a podnikateľských možností, ktoré

dovtedy v súlade s právom mali), ide o akt, ktorý je prinajmenšom skryte určený konkrétnym

subjektom, bez ambície riešiť modelovú situáciu, naopak s cieľom riešiť (upraviť) konkrétne

práva a povinnosti konkrétnych subjektov. Takýto „predpis“ nie je potom fakticky zákonom,

ale individuálnym rozhodnutím Národnej rady SR prijatým vo forme zákona, čo okrem

iného vedie k vylúčeniu riadnej (štandardnej) možností preskúmať takéto rozhodnutie

v opravnom správnom alebo súdnom konaní.»

Podľa sťažovateľky je zásadný rozdiel medzi materiálnym a formálnym chápaním

rozdielov medzi normatívnymi a individuálnymi právnymi aktmi. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , v ktorom sa

ústavný súd zaoberal posúdením, či všeobecné povolenie na poskytovanie

telekomunikačných služieb treba považovať za normatívny alebo individuálny správny akt,

a tvrdí, že podľa jej názoru sú závery ústavného súdu v označenej veci „analogicky

použiteľné aj pre posúdenie, či Novela vykazuje známky normatívneho právneho aktu alebo

ide o individuálny správny akt“. V obdobných súvislostiach sťažovateľka poukazuje aj na

vec vedenú pod sp. zn. , ktorej predmetom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti

rozhodnutiam Úradu pre reguláciou sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), pričom

„Skutočnosť, že Ústavný súd tieto rozhodnutia posudzoval v konaní o sťažnostiach podľa

predznamenáva, že neakceptoval výlučnosť ich normatívneho

charakteru.“.

V prospech záveru, že napadnuté ustanovenia novely zákona o dani z príjmov nie sú

normatívnym právnym aktom, ale individuálnym rozhodnutím, svedčia podľa sťažovateľky

„aj samotné ich dôsledky spočívajúce v nepriamej zmene NAP. Na rozdiel od Napadnutých

ustanovení Novely, je NAP individuálnym rozhodnutím nielen z pohľadu svojho obsahu

a účinkov, ale aj z pohľadu formy v ktorej je obsiahnutý.

Cieľom NAP je pridelenie emisných kvót príslušným subjektom na vopred vymedzené

časové obdobie. Aj emisné kvóty na roky 2011 a 2012 boli daňovníkom na účely dane

z emisných kvót pridelené bezplatne. Prijatím Novely sa predaj emisných kvót a aj

nespotrebované emisné kvóty zdanili 80 %-tnou sadzbou dane. Takto neúmerne vysoké

zdanenie v konečnom dôsledku vedie k odovzdaniu majetkového prospechu z bezplatne

pridelených emisných kvót štátu prostredníctvom odvedenej dane. Z pohľadu svojich

dôsledkov teda Napadnuté ustanovenia Novely menia NAP tak, že subjektom, ktorým boli

na základe NAP priznané individuálne práva a povinnosti (takýmto subjektom je aj

Sťažovateľ), a na základe ktorých Sťažovateľ uskutočnil viaceré obchodné operácie, tieto

v časti odníma.“.

Sumarizujúc svoju argumentáciu k právnej povahe napadnutých ustanovení novely

zákona o dani z príjmov sťažovateľka uvádza:

„Ak teda cieľom, účelom a aj konečným dôsledkom Napadnutých ustanovení Novely

je zmena, prípadne čiastočné odňatie individuálnych práv a povinností priznaných

individuálnym rozhodnutím konkrétnym adresátom (vopred určeným v NAP), podľa názoru

Sťažovateľa nemožno v prípade Napadnutých ustanovení Novely hovoriť z pohľadu ich

obsahu o normatívnom právnom akte. Možno teda uzavrieť, že Novela je v časti, v ktorej jej

zámerom a nakoniec aj presadeným dôsledkom je zmena/odňatie konkrétnych práv

Sťažovateľovi rozhodnutím, aktom aplikácie práva. Je teda zákonom len formálne,

materiálne je však rozhodnutím orgánu verejnej správy (resp. vydaným v kompetencii,

ústavne patriacej orgánom verejnej správy). Je teda individuálnym správnym aktom, hoci

vydaným zákonodarným zborom.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju ústavný

súd prijal na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:

„1. Národná rada Slovenskej republiky prijatím individuálneho rozhodnutia vo

forme ustanovení čl. I (konkrétne jeho bodu 1, časti bodu 26, ktorou sa Z.

z. o dani z príjmov doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a Časti bodu

97, ktorou sa do o dani z príjmov vložili ustanovenia

až 10) a čl. III z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým Národná rada Slovenskej republiky zmenila rozhodnutie

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky - Národný plén prideľovania kvót

pre skleníkové plyny na roky 2008 - 2012 vydaný Ministerstvom životného prostredia

Slovenskej republiky v zmysle o obchodovaní

s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov - o bezplatnom pridelení

emisných kvót Sťažovateľovi tak, že ich pridelenie v rozsahu platnom na roky 2011 a 2012

dodatočne spoplatnila daňou z emisných kvót, porušila základné právo sťažovateľa – P., a.

s., a to vlastnícke právo zaručené v a 4 a v

ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, právo na podnikanie zaručené v čl. 35 ods. 1

a v Listiny základných práv a slobôd a právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a v Listiny

základných práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky uvedené v bode 1 sa v časti

týkajúcej sa Sťažovateľa zrušuje, a to tak, že ustanovenia čl. i (konkrétne jeho bod 1, časť

bodu 26, ktorou sa o dani z príjmov doplnil ustanovením

písm. x), body 35, 52 a 95 a časť bodu 97, ktorou sa do o dani

z príjmov vložili ustanovenia až 10) a čl. III

z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa o dani z príjmov

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, strácajú

účinnosť voči Sťažovateľovi dňom doručenia tohto rozhodnutia Národnej rade Slovenskej

republiky.

3. P., a. s. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 EUR

(slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je Národná rada Slovenskej republiky povinná zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Národná rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť P., a. s. trovy právneho

zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

a a a 4, a listiny napadnutými

ustanoveniami , pričom argumentuje, že nemajú charakter

normatívneho právneho aktu, ale individuálneho právneho aktu, prostredníctvom ktorého

dochádza k novelizácii Národného alokačného plánu, ktorý má charakter individuálneho

správneho aktu. Od tohto argumentu sťažovateľka odvádza právomoc ústavného súdu

rozhodnúť o jej námietkach proti napadnutým ustanoveniam novely zákona o dani

z príjmov v konaní o sťažnosti podľa , pričom v tejto súvislosti

argumentuje aj právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými vo veciach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. .

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky bolo úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade posúdiť, či môže vzhľadom na platnú

ústavnú a zákonnú úpravu jeho postupu pri ochrane ústavnosti a z nej vychádzajúcu

judikatúru v konaní podľa posudzovať jej námietky proti napadnutým

ustanoveniam , ktorými malo dôjsť podľa tvrdenia sťažovateľky

k porušeniu jej základných práv podľa a listiny.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru v obdobných veciach aj napriek tomu, že sťažovateľka v sťažnosti preukazuje, že

ju pozná.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé

konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom a na

základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom.“ (, tiež , , ). Z citovaného

okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný

súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa

. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú

relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje

do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je

totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore

s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to

v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie

normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že

k porušeniu garantovaného práva došlo priamo ustanovením normatívneho

právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (, m. m. ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa

viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti

slúži iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov). Z tohto dôvodu takéto

sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva

v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovatelia zvolili,

a obsahom sťažnosti (m. m. , tiež , ).

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje, že je

celkom nepochybné, že jej námietky smerujú proti napadnutým ustanoveniam zákona

č. , t. j. všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého ústavnosť (súlad

s ) možno preskúmať v konaní podľa , teda v konaní o súlade

právnych predpisov. Z toho vyplýva, že na vec sťažovateľky sú v plnom rozsahu

aplikovateľné uvedené právne názory, ktoré tvoria súčasť stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu.

Sťažovateľka argumentuje, že ústavný súd zvolil odlišný prístup, aký uplatňuje vo

svojej stabilizovanej judikatúre v konaní o sťažnostiach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. . S touto argumentáciou sa ústavný súd nestotožňuje; ide totiž o veci,

ktoré nie sú porovnateľné s právnym problémom, ktorý sťažovateľka nastolila v tomto

prípade.

Vo veci vedenej pod sp. zn. posudzoval ústavný súd porušenie

garantovaných práv sťažovateľov rozhodnutiami úradu vydávaných na základe zákona

č. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o regulácii“). Rozhodnutiu o tejto sťažnosti ale predchádzalo

konanie o súlade právnych predpisov iniciované skupinou poslancov národnej rady vedené

pod sp. zn. , v rámci ktorého bol napadnutý nesúlad rozhodnutí úradu s čl. 2

ods. 2 a , pričom ústavný súd rozhodol v tejto veci uznesením sp. zn.

z 5. mája 2003 tak, že návrh skupiny poslancov národnej rady odmietol pre

nedostatok svojej právomoci, pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „napadnuté

rozhodnutia úradu nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, a preto ústavný súd

nedisponuje právomocou rozhodnúť o nich v konaní o súlade právnych predpisov podľa

“.

Vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd riešil otázku preskúmateľnosti

všeobecného povolenia vydaného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky (ďalej

len „všeobecné povolenie“) podľa o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov v správnom súdnictve ako správneho aktu,

ktorý „obsahuje v sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov“; t. j. ani

v tomto prípade ústavný súd nerozhodoval v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

o porušení garantovaných práv sťažovateľa všeobecne záväzným právnym

predpisom, ktorý má právnu formu zákona, a nevyjadroval sa kladne k otázke jeho

meritórneho preskúmania v konaní podľa .

Naopak, z judikatúry sú známe prípady, keď v konaní o súlade právnych predpisov

podľa ústavný súd preskúmal ústavnosť ustanovení zákona, ktoré nespĺňali

požiadavku generality (všeobecnosti) právnej normy, t. j. skutočnosti, že sa nevzťahuje na

neurčitý počet prípadov rovnakého druhu, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, ale na vopred

určený okruh prípadov (pozri napr. konanie vo veciach vedených pod sp. zn. ,

a ), čo je základná námietka sťažovateľky proti napadnutým

ustanoveniam Z toho nepochybne vyplýva, že aj námietky

sťažovateľky proti napadnutým ustanoveniam novely zákona o dani z príjmov sú

preskúmateľné v konaní podľa , t. j. v konaní o súlade právnych predpisov.

Ústavný súd si je vedomý toho, že sťažovateľka nepatrí do okruhu subjektov, ktoré

môžu kvalifikovaným spôsobom iniciovať pred ústavným súdom konania podľa čl. 125

ods. 1 . Nedostatok svojej aktívnej procesnej legitimácie na podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov ale sťažovateľka môže preklenúť iniciovaním podania

takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska ústavného postavenia

a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy prichádza najmä podanie

podnetu podľa a nasl. o prokuratúre v znení neskorších

predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické osoby iniciovať u generálneho

prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov, alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv podľa § 13 zákona

č. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov, ktorý je tiež

s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo

ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy

[ ]. Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľka uvedené možnosti

využila.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) považoval za potrebné ešte zdôrazniť, že je pri výkone svojej

jurisdikcie tiež viazaný ústavným princípom vyjadreným v , a preto môže

uplatňovať svoje právomoci iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa považuje

v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť

jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky

materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené

podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza

z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi

argumentmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých

okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažovateľka sa svojou sťažnosťou podanou podľa domáha vo svojej

podstate konania o súlade právnych predpisov podľa , a preto jej sťažnosť

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011