Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 176/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46

ods. 1, a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 22. októbra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009

doručená sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. L. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,

, , a (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie

z 22. októbra 2008“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. januára 2009 (ďalej len „uznesenie

z 21. januára 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 19. apríla 2002 v trestnej veci

sťažovateľa vedenej Krajským úradom vyšetrovania Policajného zboru v T. pod sp. zn.

ČVS: KÚV-7/OVK-2001 bol uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len

„krajská prokuratúra“) pod č. k. -450 podľa

zaistený majetok sťažovateľa v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre prípadné

zabezpečenie náhrady škody právnej nástupkyne poškodeného Ing. J. K., CSc., Ľ. K.,

a to nehnuteľnosti vedené na LV č. 5371, katastrálne územie T., parc. č. 10236, súpisné č...,

v jednej polovici patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na LV č. 1178,

katastrálne územie S., parc. č. 2026/3, súpisné č...., reštaurácia v jednej polovici patriaca

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľovi sa súčasne zakázalo nakladať

so zaisteným majetkom.

Obžaloba vo veci sťažovateľa bola podaná 30. mája 2002. Rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 24. apríla 2003 bol sťažovateľ uznaný vinným z účasti

na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného

zákona (účinného do 31. júla 2001), z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5

(účinného do 31. júla 2001) a z účasti na trestnom čine poškodzovania

cudzej veci podľa k (účinného

do 30. novembra 2000). Uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003 sp. zn.

bol rozsudok krajského súdu sp. zn. z 24. apríla 2003 zrušený

a vec bola vrátená späť na nové prerokovanie a rozhodnutie.

V nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003 bol sťažovateľ

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2005 v plnom rozsahu

oslobodený spod obžaloby. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2006 (iný senát) bol rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 19. decembra 2005 zrušený. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 7. júna

2006.

Trestná vec sťažovateľa sa po zrušení druhého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. decembra 2005 najvyšším súdom (uznesenie z 22. februára 2006)

nachádza v štádiu, keď v dôsledku úmrtia člena senátu treba vykonať opätovne celé

dokazovanie.

Sťažovateľ podal 20. októbra 2008 žiadosť o zrušenie zaistenia majetku, ktorá bola

uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008 (doručeným 28. októbra 2008) zamietnutá.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu

z 21. januára 2009 zamietnutá ako neprípustná (uvedené rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené 31. januára 2009).

Podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008, ako aj uznesením

najvyššieho súdu z 21. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a v spojení s a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na to, že najvyšší súd sa vo svojom

uznesení z 21. januára 2009 nevysporiadal s otázkou splnenia štyroch zákonných

podmienok obmedzenia vlastníckeho práva (preukázanie verejného záujmu na obmedzení

vlastníckeho práva, existencia zákonnej úpravy, obmedzenie uskutočnené v nevyhnutnej

miere a poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníctva).

Podľa sťažovateľa akékoľvek zásahy do súkromného a rodinného života „musia

citlivo, voliť formy a intenzitu zásahu ako aj vychádzať z dôkladne vyargumentovanej

oprávnenosti zásahu. Zaistenie majetku, ktoré trvá už vyše 6 rokov a 11 mesiacov intenzívne

zasahuje do sťažovateľovho súkromia a rodinného života, tak i do súkromia a rodinného

života jeho manželky, ktorá je vlastníčkou druhej polovice BSM na zaistených

nehnuteľnostiach, aj napriek tomu, že jej ideálna polovica nie je zaistením postihnutá,

nemôže so svojou časťou slobodne a voľne nakladať...

Zásadu prezumpcie neviny v právnom a demokratickom štáte nemožno vysvetľovať

tak, že ústavné zakotvenie prezumpcie neviny je obmedzené výslovne iba na uplatňovanie

pri trestnej zodpovednosti v trestnom konaní. Túto zásadu treba aplikovať na všetky formy

ukladania opatrení s trestajúcim charakterom. Keďže zaistenie majetku sťažovateľa

má nesporne trestajúci charakter, treba aj na toto zaistenie aplikovať zásadu prezumpcie

neviny. Podľa názoru sťažovateľa, dlhodobým zaistením majetku sa uplatňuje v jeho

prípade prezumpcia viny.

Sťažovateľ má za to, že neexistuje žiadny dôvod na ďalšie trvanie zaistenia jeho

majetku, ktoré k dnešnému dňu trvá vyše 83 mesiacov. Ide o neprimeranú dobu,

a to s prihliadnutím na všetky uvádzané okolnosti, ktorá okrem iného je spôsobená

i nečinnosťou Krajského súdu v Trnave v tejto trestnej veci, pokiaľ ide o zaistenie

sťažovateľovho majetku. V prípade posudzovania lehoty, pretože táto nie je stanovená,

i s prihliadnutím ku skutočnosti, že samotné trestné stíhanie trvá už vyše 8 rokov, ESĽP

uznal za primeranú lehotu 6 rokov konania pred vnútroštátnymi orgánmi, len

vo výnimočných prípadoch. V iných prípadoch je však táto lehota je posudzovaná ESĽP

za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Pretto vs. Taliansko, rozsudok 8. 12. 1983). Sťažovateľ

podotýka, že v danom prípade rozhodnutie o zaistení jeho majetku nepredstavuje meritórne

rozhodnutie v otázke viny, či prípadné nahradenie škody v trestnom konaní.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

rozhodnutie, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008

a uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009 boli porušené jeho základné práva podľa

, , , a , ako aj jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň prikáže krajskému súdu, aby „rozhodol o žiadosti

o zrušenie zaistenia majetku doručenej Krajskému súdu v Trnave 20. 10. 2008 tak, že tejto

sa vyhovuje a zaistenie majetku J. P. sa zrušuje“, a zaviaže Slovenskú republiku zaplatiť

sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, , , a , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008 a uznesením

najvyššieho súdu z 21. januára 2009. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým,

že sa súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci zaistenia jeho majetku:

- nevysporiadali alebo neskúmali splnenie zákonných podmienok obmedzenia

vlastníckeho práva,

- zaistením majetku zasiahli do rodinného a súkromného života jeho a taktiež aj jeho

manželky,

- svojimi rozhodnutiami vo veci zaistenia majetku uplatnili princíp prezumpcie viny

vzhľadom na dlhodobé uplatňovanie opatrenia zaistenia majetku, ktoré má trestajúci

charakter, a ku dňu podania sťažnosti trvalo zaistenie majetku sťažovateľa 83 mesiacov,

- krajský súd zostal nečinný.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského

súdu z 22. októbra 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(napr. Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin

).

Podľa účinného od 1. januára

2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba krajskému súdu na vykonanie konania

v prvom stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom

stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom

prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov.

Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom

stupni nepríslušný súd.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť

ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo

odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy

slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo

zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa orgány činné v trestnom konaní sú povinné

vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú

možnosť na ich uplatnenie.

Podľa ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku

poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované,

možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť na majetku obvineného.

Podľa zaistenie sa zruší,

a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,

b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatným

oslobodzujúcim rozsudkom, alebo

c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok,

ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo odo dňa, v ktorom nadobudlo

právoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa a je prípustná

sťažnosť, ktorá má, ak ide o zrušenie zaistenia, jeho obmedzenie alebo vyňatie zo zaistenia,

odkladný účinok.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

vyšetrovateľa a policajného orgánu okrem uznesenia o začatí trestného stíhania (§ 160).

Uznesenie súdu a prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch,

kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti

už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1,

predloží vec na rozhodnutie predseda senátu okresnému súdu nadriadenému krajskému

súdu, predseda senátu krajského súdu najvyššiemu súdu; pritom doručí, ak treba, odpis

sťažnosti prokurátorovi a osobe, ktorá by mohla byť rozhodnutím o sťažnosti priamo

dotknutá s výnimkou sťažnosti podľa § 74 ods. 2.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže

sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu krajského

súdu z 22. októbra 2008 mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť, ktorú, ako zo spisu

vyplýva, aj využil. Rozhodovanie o tejto sťažnosti patrilo do právomoci najvyššieho súdu,

ktorý bol oprávnený posúdiť všetky relevantné skutkové aj právne okolnosti daného

prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia krajského súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť

účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v sťažnosti proti uzneseniu krajského

súdu z 22. októbra 2008, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 21.

januára 2009

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivý súdny proces nezákonným, resp. arbitrárnym uznesením

najvyššieho súdu z 21. januára 2009, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu

krajského súdu z 22. októbra 2008 o zamietnutí jeho žiadosti o zrušenie zaistenia jeho

majetku. V dôsledku vydania uvedeného uznesenia malo následne dôjsť aj k zásahu do jeho

vlastníckeho práva, práva na súkromný a rodinný život, ako aj k porušeniu princípu

prezumpcie neviny.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

V danom prípade sťažovateľ za zásah do ním označených práv považuje uznesenie

najvyššieho súdu z 21. januára 2009, ktorým tento súd potvrdil zamietnutie jeho návrhu

na zrušenie obmedzenia jeho vlastníckeho práva krajským súdom. Podstatným

pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej existencie zákonných dôvodov zrušenia

zaistenia majetku sťažovateľa.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 21. januára 2009 ústavný súd zistil,

že tento súd sa v ňom zaoberal naplnením zákonných dôvodov existencie obmedzenia

vlastníckeho práva sťažovateľa, keď v rámci svojho rozhodnutia uviedol: „Dôvodom

uvedeného postupu krajského prokurátora (zaistenia majetku, pozn.) bola dôvodná obava,

že uspokojenie nároku poškodenej na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude

zmarené alebo sťažené. Podkladom pre dôvodnosť tejto obavy bola skutočnosť,

že obžalovaný J. P. (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom, pozn.) sa v priebehu

trestného stíhania pokúsil dohodou so svojou manželkou znížiť zákonom stanovený rozsah

bezpodielového spoluvlastníctva manželov so zámerom sťažiť uspokojenie nároku

na náhradu škody právnej nástupkyne poškodeného - usmrteného Ing. J. K., CSc. (záznam

vyšetrovateľa mjr. J. K. z 15. apríla 2002).“

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 21. januára 2009 sa najvyšší súd taktiež

podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej sa o zaistení jeho majetku

vzhľadom na prebiehajúce občianskoprávne konanie o náhrade škody koná duplicitne

a zaistenie jeho majetku je nezákonné, keď uviedol: «Okresný súd v Piešťanoch

za poverenia notára JUDr. M. R. uznesením zo 14. apríla 2005, sp. zn. D 64/04,

, okrem iného v bode I. rozhodol, že súd schvaľuje dohodu dedičov ohľadne

vysporiadania dedičstva po poručiteľovi (Ing. J. K., CSc.) tak, že pohľadávku v sume

11 800 000 Sk voči dlžníkovi J. P., bytom T., na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 1.

februára 2001 nadobudla do vlastníctva Ľ. K., rod. B., r. č..., bytom P..., - pozostalá

manželka.

Na Okresnom súde v Trnave sa pod sp. zn. vedie aj občianskoprávne

konanie, ktorého predmetom je návrh navrhovateľa Ing. M. K. voči obžalovanému

na zaplatenie sumy 11 800 000 Sk s príslušenstvom, titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke

medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa, zomrelým Ing. J. K., CSc. Toto

konanie doposiaľ právoplatne skončené nebolo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na zákonu zodpovedajúce rozhodnutie

o predmetnej veci si vyžiadal z Okresného súdu v Trnave listinné dôkazy z ktorých zistil,

že uznesením Okresného súdu v Trnave z 9. augusta 2001, sp. zn. , bolo

vydané predbežné opatrenie na konkrétne uvedený nehnuteľný majetok obžalovaného J. P.

a jeho manželky E. P. Medzi týmto majetkom sa nachádza aj reštaurácia vedená na liste

vlastníctva č... v k. ú. S., parc. č. 2026/3, č. s..., avšak druhá nehnuteľnosť uvedená

v uznesení o zaistení nároku poškodenej sa vo vydanom predbežnom opatrení nenachádza.

Uznesením o vydaní predbežného opatrenia bol menovaným uložený zákaz prevodu

a nakladania s v ňom uvedenými nehnuteľnosťami.

Na podklade odvolania odporcov Krajský súd v Trnave uznesením z 21. februára

2002, sp. zn. , napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Dovolanie žalobcu Ing. M. K. proti uvedenému uzneseniu krajského súdu Najvyšší

súd Slovenskej republiky svojím uznesením z 2. augusta 2002 odmietol ako neprípustné.

Tvrdenia sťažovateľa o „duplicitnom“ zaistení majetku obžalovaného J. P. sú preto

nepravdivé a zavádzajúce.»

Následne najvyšší súd s poukazom na dotknuté ustanovenia ,

ktoré aplikoval a v súlade s ktorými rozhodol, uviedol: „V posudzovanom prípade ani jedna

z uvedených zákonných podmienok splnená nebola (dôvody zrušenia zaistenia majetku

podľa , pozn.), preto dôvody, pre ktoré bol zaistený majetok

obžalovaného, resp. jeho časť stále trvajú. Navyše podľa Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ani existencia právoplatného uznesenia o zaistení majetku obžalovaného

na uspokojenie nároku poškodeného v inom konaní sama osebe nemôže byť dôvodom

pre zrušenie zaistenia majetku v trestnom konaní. Účelom tohto inštitútu je totiž ochrana

práv poškodeného a jeho nároku na náhradu škody bez ohľadu na výsledok konania v inom

konaní, ktoré môže skončiť z rôznych dôvodov v neprospech poškodeného. Za dôvod

pre zrušenie zaistenia majetku by bolo možné posudzovať predovšetkým dobrovoľné

uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie páchateľom

na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie

poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom

nebude v trestnom konaní uplatňovať alebo o nároku poškodeného bolo rozhodnuté

v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne, čo sa v posudzovanej veci nestalo.“

Zo zistenia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že v predmetnom konaní najvyšší

súd rozhodoval o zaistení majetku sťažovateľa, ktoré sa považuje za preventívne opatrenie,

ktorým štát využíva možnosť zabezpečiť právo poškodeného účinne uplatniť svoj nárok

na náhradu škody spôsobenej trestným činom, zaistením majetku obvineného,

resp. zaistením jeho majetkových práv. Záujem na zachovaní majetku obvineného na účel

odškodnenia poškodeného patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom

zasahovania do vlastníckeho práva, ktoré je realizované prostredníctvom ustanovení

.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 21. januára 2009 je podľa ústavného

súdu zjavné, že najvyšší súd svoje rozhodnutie starostlivo odôvodnil, preskúmal existenciu

dôvodu zaistenia majetku sťažovateľa, s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa

sa vysporiadal aj s možným naplnením dôvodov zrušenia zaistenia jeho majetku, v tomto

prípade uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení zistených skutkových záverov spravoval,

aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav

posúdil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho

rozhodnutí, pokiaľ ide o neexistenciu dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľa

v danom štádiu trestného konania, nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia,

resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru,

že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa, resp. jeho práva na spravodlivý súdny proces, a preto

nemohlo dôjsť ani k zásahu do ďalších sťažovateľom označených základných práv

(vlastnícke právo, právo na súkromný a rodinný život, prezumpcia neviny).

Vo vzťahu k porušeniu označeného základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že podľa § 20 ods. 3

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie

konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany (m. m. , ).

Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným

súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa uznesením

najvyššieho súdu z 21. januára 2009. Podľa názoru ústavného súdu samotným uznesením

najvyššieho súdu k porušeniu tohto základného práva sťažovateľa nemohlo dôjsť.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009