Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii,

Ferienčíkova 7, Bratislava, zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU –

JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Stanislava Kaščáka, vo veci namietaného

porušenia , a 5 a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2

a uznesením Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. z 1. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii, Ferienčíkova 7, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5

a (ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2

a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. z 1. júna 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii

Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-

66/BPK-S-2010 z 9. júna 2010 začal trestné stíhanie a súčasne vzniesol obvinenie

pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona a pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1

a 4 písm. a) a (spolu ďalej len „obvinení“) pre pomoc

pri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa ods. l písm. d)

k a na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej

časti tohto uznesenia. V uvedenej trestnej veci prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

uznesením sp. zn. VII/2 Gv 89/10 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „uznesenie o zaistení“) podľa

bodu 1 a zaistila nárok poškodeného

(ďalej len „poškodený“)

na náhradu škody v sume 2 778 749 €, okrem iného aj na majetkových právach

sťažovateľky, a to k nehnuteľnostiam v katastrálnom území , ktoré sú

pre sťažovateľku zapísané na liste vlastníctva a bližšie špecifikované v bode II

výrokovej časti uznesenia o zaistení, keďže v uvedenej obchodnej spoločnosti sú obvinení

spoločníkmi a konateľmi. Sťažovateľke sa súčasne zakázalo nakladať so zaisteným

majetkom.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu 4. júla 2014 predložila

úradu špeciálnej prokuratúry návrh (podnet) na zrušenie zaistenia jej majetku

2

s odôvodnením, že zanikli dôvody a predpoklady, pre ktoré a na základe ktorých bolo

zaistenie vykonané, pretože ku 4. júlu 2012 došlo k zmene v osobách spoločníkov

a konateľov spoločnosti a jej novým spoločníkom a konateľom sa stala

(matka obvinenej ). Prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry listom

z 18. júla 2014 sťažovateľke oznámila, že dôvody zaistenia naďalej trvajú.

4. Na preverenie zákonnosti postupu úradu špeciálnej prokuratúry podala

sťažovateľka 15. januára 2015 opakovaný podnet, ktorému Generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. XVI Gn 4/15/1000-9

z 15. apríla 2015 vyhovel, keď konštatoval jeho dôvodnosť, pričom uložil dozorovej

prokurátorke zrušiť zaistenie podľa bodu II uznesenia o zaistení. Uznesením prokurátorky

úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 89/10/1000-400 z 27. apríla 2015 došlo podľa

k zrušeniu uznesenia o zaistení v bode II, ktorým

bol zaistený majetok sťažovateľky. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia prokurátorka

úradu špeciálnej prokuratúry uviedla, že na základe opakovaného podnetu sťažovateľky sa

generálny prokurátor stotožnil s dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou, podľa ktorej nie sú

naďalej splnené podmienky pre zaistenie jej majetku, keďže obvinení už v tejto spoločnosti

nemajú žiadne právne vzťahy predpokladané ustanovením , a nejde

o majetok obvinených, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok poškodeného na náhradu

škody.

5. Proti uzneseniu o zrušení zaistenia podala zástupkyňa poškodeného sťažnosť,

o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením, ktorým podľa § 191

písm. c) zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky úradu

špeciálnej prokuratúry z 27. apríla 2015 a súčasne podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku.

6. Podľa sťažovateľky postupom špecializovaného súdu, ktorý nevyhovel jej návrhu

na zrušenie zaistenia jej majetku a tento zamietol, došlo k porušeniu zákona, a to ustanovení

a bodu 1 a . Sťažovateľka

predovšetkým dôvodí tým, že počíta aj s možnosťou zrušenia zaistenia

majetku, z čoho vyplýva povinnosť pre orgány činné v trestnom konaní v ktoromkoľvek

štádiu „skúmať podmienky nielen pre vznik zaistenia, ale aj podmienky pre ďalšie trvanie

zaistenia“, čo podľa sťažovateľky znamená „skúmať, či by aj v neskoršom momente bolo

možné zriadiť takéto (rovnaké, totožné) zaistenie (rovnakého, totožného) majetku“.

Podľa sťažovateľky je nepochybné, že ku dňu podania návrhu na zrušenie zaistenia je

spoločníkom, konateľom a tiež likvidátorom spoločnosti , preto zanikli

zákonné predpoklady ustanovené v bode 1 a

pre ďalšie trvanie zaistenia. Sťažovateľka preto nesúhlasí s názorom špecializovaného

súdu, ktorý považuje za rozhodujúci moment, keď došlo k zaisteniu majetku. Sťažovateľka

nesúhlasí ani s dôvodmi rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. z 24. júna 2009,

na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré podľa

sťažovateľky nie sú aplikovateľné na jej prípad z dôvodu odlišných skutkových okolností,

predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v označenom konaní

pred ústavným súdom samotný obvinený. Sťažovateľka je v napadnutom konaní právnickou

osobou, v ktorej obvinení nemajú žiadnu majetkovú účasť ani postavenie štatutárneho

orgánu. Podľa sťažovateľky časť odôvodnenia v napadnutom uznesení nie je vlastne

názorom vysloveným ústavným súdom, ale ide o prepis záverov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorého rozhodnutie ústavný súd

v označenom konaní preskúmaval. Navyše, špecializovaný súd „podstatným spôsobom

zmenil citáciu rozhodnutia ÚS SR v sp. zn. -14, kedy z právneho názoru

ústavného súdu o podaní demonštratívneho výpočtu dôvodov zrušenia zaistenia majetku

spravil svojvoľne výlučný taxatívny výpočet dôvodov zrušenia zaistenia majetku“.

Preto podľa sťažovateľky sú právne názory ústavného súdu v napadnutom uznesení

„podávané... v rozpore s ich zmyslom“. Keďže podľa sťažovateľky došlo k zániku

zákonných podmienok pre ďalšie trvanie zaistenia jej majetku, obmedzenie jej vlastníckeho

práva je v rozpore s a 5 .

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

o porušení ,,, a 5 a , a prvej vety

dohovoru v spojení s a “ napadnutým uznesením

špecializovaného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil špecializovanému súdu

4

na ďalšie konanie „s právnym názorom, že k vydaniu uznesenia... došlo v rozpore s

SR“, a prikázal, aby „Špecializovaný trestný súd... obnovil stav pred porušením

sťažovateľovho základného práva“.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20

ods. 4 a 5 a a prvej vety dohovoru v spojení s

a napadnutým uznesením špecializovaného súdu, ktorým bolo zrušené

uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry o zrušení zaistenia a súčasne zamietnutý návrh

sťažovateľky na zrušenie zaistenia.

12. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno

dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo

z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Podmienky ustanoví zákon. Podľa každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté uznesenie je

v rozpore s ustanovením , ,,pretože zanikli zákonné

predpoklady ustanovené v . a bod 2.

pre ďalšie trvanie zaistenia“. Podľa sťažovateľky závery rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. z 24. júna 2009, na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd, nie sú na jej

6

prípad aplikovateľné, navyše, v napadnutom uznesení sú „podávané... v rozpore s ich

zmyslom“.

14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ). V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

16. Keďže sťažovateľka považuje za zásah do ňou označených práv postup

špecializovaného súdu, ktorý napadnutým uznesením nevyhovel jej návrhu na zrušenie

zaistenia, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej existencie

zákonných dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky.

17. Podľa ak je dôvodná obava, že

uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude

marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť

na majetkových právach právnickej osoby, v ktorej obvinený

a) má majetkovú účasť alebo

b) je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu,

prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodného

registra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného

registra,

c) ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný

čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto

právnickej osoby.

Podľa zaistenie sa zruší,

a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,

b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatným

oslobodzujúcim rozsudkom alebo

c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok,

ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo odo dňa, v ktorom nadobudlo

právoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.

18. Dôvodom zrušenia zaistenia podľa citovaného ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a)

je zánik dôvodu, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté. Z uznesenia

o zaistení vyplýva, že dôvodom zaistenia majetku sťažovateľky je dôvodná obava

zo sťažovania uspokojovania nároku poškodeného na náhradu škody. Sťažovateľka sa totiž

stala vlastníkom majetku, ktorý je predmetom zaistenia, v dôsledku nezákonného prevodu

obchodných podielov spoločnosti , za čo sú obvinení stíhaní. Možno preto

8

konštatovať, že trestný čin bol spáchaný v prospech právnickej osoby, na ktorej majetku má

byť zaistenie uskutočnené.

19. Špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sťažnosťou napadnuté uznesenie

prokurátorka ÚŠP GP SR vydala na základe pokynu Generálneho prokurátora SR po tom,

ako pred vydaním tohto rozhodnutia návrhu na zrušenie zaistenia majetku nevyhovela,

pričom s jej postupom sa v rámci podnetu na preskúmanie postupu stotožnil aj jej

nadriadený - špeciálny prokurátor.

Sudca pre prípravné konanie sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi týkajúcimi

sa zamietnutia podaného návrhu na zrušenie zaistenia majetku a k uvedeným argumentom

dodáva, že sa nestotožňuje s hodnotením a stanoviskom zaujatým Generálnym

prokurátorom SR, práve z dôvodov, ktoré sú uvedené predovšetkým v citovanom rozhodnutí

Ústavného súdu SR sp. zn. , že dôvodom pre zrušenie zaistenia majetku môže

byť len dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie

páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní, alebo

výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody

spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať, alebo o nároku

poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. V posudzovanej veci

sa tak nestalo. Sudca pre prípravné konanie má za to, že zrušením zaistenia majetku, čo aj

len v časti, by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ

ide o argumentáciu, že nie je možné uspokojiť nárok poškodeného z majetku uvedenej

spoločnosti, pretože obvinení už v tejto dobe nie sú konateľmi ani spoločníkmi, s touto sa

sudca pre prípravné konanie nestotožňuje, pretože za rozhodujúci považuje moment, kedy

došlo k zaisteniu majetku, pričom tak, ako sa to správne uvádza aj v stanovisku špeciálneho

prokurátora, aj sudca pre prípravné konanie považuje prevod obchodného podielu

z obvinených na - matku obvinenej a svokru obvineného, za špekulatívny

v snahe dosiahnuť možnosť majetok spoločnosti scudziť, čím by došlo k zmareniu

uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Taktiež sudca pre prípravné

konanie považuje za správny názor vyslovený špeciálnym prokurátorom, že nebolo

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní upovedomovať nového spoločníka

spoločnosti 166 s.r.o., že nehnuteľný majetok je zaistený a nie je možné s ním disponovať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 191

písm. c) sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky zrušil a zároveň z dôvodu,

že prokurátorka je viazaná vysloveným právnym názorom súdu a rovnako tak pokynom

Generálneho prokurátora SR, nebolo možné uložiť prokurátorke, aby vo veci znovu konala

a rozhodla a preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 194 ods. 1 písm. a) Tr.

por. o návrhu na zrušenie zaistenia majetku rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.“

20. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že špecializovaný súd návrh

sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku zamietol, pretože sa nestotožnil

so stanoviskom generálneho prokurátora, že nie sú naďalej splnené podmienky

pre zaistenie, keď za rozhodujúci považoval moment, kedy došlo k zaisteniu majetku.

Odvolávajúc sa na dôvody citované v uznesení ústavného súdu sp. zn. dospel

k záveru, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nie je daný a zrušením

zaistenia majetku čo i len v časti by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného

na náhradu škody. Prevod obchodného podielu obvinených považoval za špekulatívny

v snahe dosiahnuť možnosť scudziť zaistený majetok sťažovateľky.

21. Predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní sp. zn. bolo

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. januára 2009, ktorým tento súd

potvrdil zamietnutie návrhu obvineného na zrušenie zaistenia jeho majetku, a ktorý

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Za dôvod pre zrušenie zaistenia majetku by

bolo možné posudzovať predovšetkým dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom

skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu

v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu,

že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať alebo

o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne,

čo sa v posudzovanej veci nestalo.“ S týmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd

v uznesení sp. zn. v podstate stotožnil, keď konštatoval, že pokiaľ ide

10

o neexistenciu dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky, nepovažuje závery

najvyššieho súdu za arbitrárne. Totožné dôvody zrušenia zaistenia majetku vyplývajú aj

z odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom podľa ústavného súdu je bez právneho

významu, že v napadnutom uznesení špecializovaný súd uvádza tieto dôvody zrušenia

zaistenia podľa taxatívne. Podstatným je, že tam

uvedené dôvody súvisia len s existenciou nároku poškodeného na náhradu škody, ako aj

jeho záver, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nenastal, pretože

poškodeným uplatnený nárok na náhradu škody naďalej existuje, teda nezanikol jeho

uspokojením, resp. z iného dôvodu.

22. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o odlišných skutkových okolnostiach,

predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v konaní pred ústavným súdom

vedenom pod sp. zn. samotný obvinený, ústavný súd konštatuje,

že pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie zaistenia je irelevantnou skutočnosť, či bol návrh

podaný samotným obvineným alebo právnickou osobou, ktorej majetok je zaistený. Ako už

bolo uvedené, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci je skúmanie toho, či v konkrétnom

prípade boli splnené zákonné dôvody na zrušenie zaistenia. Preto nie je dôvod

na spochybňovanie záverov rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. a ich

aplikovateľnosti na prípad sťažovateľky.

23. Nemožno sa stotožniť ani s názorom sťažovateľky, že dôvodom zrušenia

zaistenia jej majetku je skutočnosť, že v súčasnej dobe nie sú splnené zákonné podmienky

podľa bodu 1 a , pretože existencia týchto

podmienok bola relevantná len v čase rozhodovania o zaistení. Zmena podmienok, ktoré tu

boli v čase zaistenia nároku poškodeného, najmä ak k tejto zmene došlo v dôsledku

špekulatívneho konania obvinených, nie je dôvodom zrušenia zaistenia podľa § 51 ods. 1

písm. a) . Účelom tohto ustanovenia je zrušiť zaistenie v tých prípadoch,

kedy už nie je na účely trestného konania potrebné, a to najmä z dôvodu zániku nároku

poškodeného.

24. Z týchto dôvodov preto ústavný súd považuje postup špecializovaného súdu,

ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku, keď nezistil dôvod

na jeho zrušenie, odvolávajúc sa na dôvody citované v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

, za súladný s , a teda ústavne akceptovateľný. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý

koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup

špecializovaného súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky nevyvoláva žiadne

pochybnosti, ktoré by mohli odôvodniť vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených

práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom špecializovaného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia jej základného práva podľa a jej práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného súdu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

27. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené

základné právo sťažovateľky podľa ani právo podľa

dohovoru z dôvodu namietanej nezákonnosti napadnutého uznesenia, v nadväznosti na to

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu majetku

12

podľa a 5 . Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že inštitút zaistenia

je považovaný za preventívne opatrenie, ktorým štát využíva možnosť zabezpečiť právo

poškodeného účinne uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom,

zaistením majetku obvineného, resp. zaistením jeho majetkových práv. Záujem

na zachovaní majetku obvineného na účel odškodnenia poškodeného patrí

k nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom zasahovania do vlastníckeho

práva, ktoré je realizované prostredníctvom ustanovení ().

Uvedené nepochybne platí aj v prípade, ak je nárok poškodeného zaistený na majetkových

právach právnickej osoby uvedenej v . Na tomto základe

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

28. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2

a ústavný súd uvádza, že v uvedených článkoch sú zakotvené základné

princípy a postuláty Slovenskej republiky, ktoré však nepredstavujú konkrétne základné

práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom

v konaní podľa domáhať.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016