Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 173/2016
PDF · 243.04 KB
No categories available
I. ÚS 173/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii,
Ferienčíkova 7, Bratislava, zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU –
JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Stanislava Kaščáka, vo veci namietaného
porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2
a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 4 Tp 6/2015 z 1. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii, Ferienčíkova 7, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2
a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. 4 Tp 6/2015 z 1. júna 2015 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii
Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-
66/BPK-S-2010 z 9. júna 2010 začal trestné stíhanie a súčasne vzniesol obvinenie
pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona a pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1
a 4 písm. a) Trestného zákona a (spolu ďalej len „obvinení“) pre pomoc
pri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa § 21 ods. l písm. d) Trestného zákona
k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej
časti tohto uznesenia. V uvedenej trestnej veci prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)
uznesením sp. zn. VII/2 Gv 89/10 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „uznesenie o zaistení“) podľa
§ 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku zaistila nárok poškodeného
(ďalej len „poškodený“)
na náhradu škody v sume 2 778 749 €, okrem iného aj na majetkových právach
sťažovateľky, a to k nehnuteľnostiam v katastrálnom území , ktoré sú
pre sťažovateľku zapísané na liste vlastníctva a bližšie špecifikované v bode II
výrokovej časti uznesenia o zaistení, keďže v uvedenej obchodnej spoločnosti sú obvinení
spoločníkmi a konateľmi. Sťažovateľke sa súčasne zakázalo nakladať so zaisteným
majetkom.
3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu 4. júla 2014 predložila
úradu špeciálnej prokuratúry návrh (podnet) na zrušenie zaistenia jej majetku
2
s odôvodnením, že zanikli dôvody a predpoklady, pre ktoré a na základe ktorých bolo
zaistenie vykonané, pretože ku 4. júlu 2012 došlo k zmene v osobách spoločníkov
a konateľov spoločnosti a jej novým spoločníkom a konateľom sa stala
(matka obvinenej ). Prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry listom
z 18. júla 2014 sťažovateľke oznámila, že dôvody zaistenia naďalej trvajú.
4. Na preverenie zákonnosti postupu úradu špeciálnej prokuratúry podala
sťažovateľka 15. januára 2015 opakovaný podnet, ktorému Generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. XVI Gn 4/15/1000-9
z 15. apríla 2015 vyhovel, keď konštatoval jeho dôvodnosť, pričom uložil dozorovej
prokurátorke zrušiť zaistenie podľa bodu II uznesenia o zaistení. Uznesením prokurátorky
úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 89/10/1000-400 z 27. apríla 2015 došlo podľa
§ 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku k zrušeniu uznesenia o zaistení v bode II, ktorým
bol zaistený majetok sťažovateľky. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia prokurátorka
úradu špeciálnej prokuratúry uviedla, že na základe opakovaného podnetu sťažovateľky sa
generálny prokurátor stotožnil s dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou, podľa ktorej nie sú
naďalej splnené podmienky pre zaistenie jej majetku, keďže obvinení už v tejto spoločnosti
nemajú žiadne právne vzťahy predpokladané ustanovením § 50 Trestného poriadku, a nejde
o majetok obvinených, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok poškodeného na náhradu
škody.
5. Proti uzneseniu o zrušení zaistenia podala zástupkyňa poškodeného sťažnosť,
o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením, ktorým podľa § 191
písm. c) Trestného poriadku zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky úradu
špeciálnej prokuratúry z 27. apríla 2015 a súčasne podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku.
6. Podľa sťažovateľky postupom špecializovaného súdu, ktorý nevyhovel jej návrhu
na zrušenie zaistenia jej majetku a tento zamietol, došlo k porušeniu zákona, a to ustanovení
§ 51 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku. Sťažovateľka
predovšetkým dôvodí tým, že Trestný poriadok počíta aj s možnosťou zrušenia zaistenia
majetku, z čoho vyplýva povinnosť pre orgány činné v trestnom konaní v ktoromkoľvek
štádiu „skúmať podmienky nielen pre vznik zaistenia, ale aj podmienky pre ďalšie trvanie
zaistenia“, čo podľa sťažovateľky znamená „skúmať, či by aj v neskoršom momente bolo
možné zriadiť takéto (rovnaké, totožné) zaistenie (rovnakého, totožného) majetku“.
Podľa sťažovateľky je nepochybné, že ku dňu podania návrhu na zrušenie zaistenia je
spoločníkom, konateľom a tiež likvidátorom spoločnosti , preto zanikli
zákonné predpoklady ustanovené v § 50 ods. 1 písm. c) bode 1 a 2 Trestného poriadku
pre ďalšie trvanie zaistenia. Sťažovateľka preto nesúhlasí s názorom špecializovaného
súdu, ktorý považuje za rozhodujúci moment, keď došlo k zaisteniu majetku. Sťažovateľka
nesúhlasí ani s dôvodmi rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 z 24. júna 2009,
na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré podľa
sťažovateľky nie sú aplikovateľné na jej prípad z dôvodu odlišných skutkových okolností,
predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v označenom konaní
pred ústavným súdom samotný obvinený. Sťažovateľka je v napadnutom konaní právnickou
osobou, v ktorej obvinení nemajú žiadnu majetkovú účasť ani postavenie štatutárneho
orgánu. Podľa sťažovateľky časť odôvodnenia v napadnutom uznesení nie je vlastne
názorom vysloveným ústavným súdom, ale ide o prepis záverov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorého rozhodnutie ústavný súd
v označenom konaní preskúmaval. Navyše, špecializovaný súd „podstatným spôsobom
zmenil citáciu rozhodnutia ÚS SR v sp. zn. I. ÚS 176/09-14, kedy z právneho názoru
ústavného súdu o podaní demonštratívneho výpočtu dôvodov zrušenia zaistenia majetku
spravil svojvoľne výlučný taxatívny výpočet dôvodov zrušenia zaistenia majetku“.
Preto podľa sťažovateľky sú právne názory ústavného súdu v napadnutom uznesení
„podávané... v rozpore s ich zmyslom“. Keďže podľa sťažovateľky došlo k zániku
zákonných podmienok pre ďalšie trvanie zaistenia jej majetku, obmedzenie jej vlastníckeho
práva je v rozpore s čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
o porušení ,,čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 6 ods. 1 prvej vety
dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy“ napadnutým uznesením
špecializovaného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil špecializovanému súdu
4
na ďalšie konanie „s právnym názorom, že k vydaniu uznesenia... došlo v rozpore s Ústavou
SR“, a prikázal, aby „Špecializovaný trestný súd... obnovil stav pred porušením
sťažovateľovho základného práva“.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20
ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2
a čl. 7 ods. 5 ústavy napadnutým uznesením špecializovaného súdu, ktorým bolo zrušené
uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry o zrušení zaistenia a súčasne zamietnutý návrh
sťažovateľky na zrušenie zaistenia.
12. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 5
ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno
dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo
z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté uznesenie je
v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a Trestného poriadku, ,,pretože zanikli zákonné
predpoklady ustanovené v § 50 ods. 1 písm. c) bod 1. a bod 2. Trestného poriadku
pre ďalšie trvanie zaistenia“. Podľa sťažovateľky závery rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 176/09 z 24. júna 2009, na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd, nie sú na jej
6
prípad aplikovateľné, navyše, v napadnutom uznesení sú „podávané... v rozpore s ich
zmyslom“.
14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle
svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Keďže sťažovateľka považuje za zásah do ňou označených práv postup
špecializovaného súdu, ktorý napadnutým uznesením nevyhovel jej návrhu na zrušenie
zaistenia, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej existencie
zákonných dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky.
17. Podľa § 50 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že
uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude
marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť
na majetkových právach právnickej osoby, v ktorej obvinený
a) má majetkovú účasť alebo
b) je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu,
prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodného
registra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného
registra,
c) ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto
právnickej osoby.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného poriadku zaistenie sa zruší,
a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,
b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom alebo
c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok,
ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo odo dňa, v ktorom nadobudlo
právoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.
18. Dôvodom zrušenia zaistenia podľa citovaného ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku je zánik dôvodu, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté. Z uznesenia
o zaistení vyplýva, že dôvodom zaistenia majetku sťažovateľky je dôvodná obava
zo sťažovania uspokojovania nároku poškodeného na náhradu škody. Sťažovateľka sa totiž
stala vlastníkom majetku, ktorý je predmetom zaistenia, v dôsledku nezákonného prevodu
obchodných podielov spoločnosti , za čo sú obvinení stíhaní. Možno preto
8
konštatovať, že trestný čin bol spáchaný v prospech právnickej osoby, na ktorej majetku má
byť zaistenie uskutočnené.
19. Špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sťažnosťou napadnuté uznesenie
prokurátorka ÚŠP GP SR vydala na základe pokynu Generálneho prokurátora SR po tom,
ako pred vydaním tohto rozhodnutia návrhu na zrušenie zaistenia majetku nevyhovela,
pričom s jej postupom sa v rámci podnetu na preskúmanie postupu stotožnil aj jej
nadriadený - špeciálny prokurátor.
Sudca pre prípravné konanie sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi týkajúcimi
sa zamietnutia podaného návrhu na zrušenie zaistenia majetku a k uvedeným argumentom
dodáva, že sa nestotožňuje s hodnotením a stanoviskom zaujatým Generálnym
prokurátorom SR, práve z dôvodov, ktoré sú uvedené predovšetkým v citovanom rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/09, že dôvodom pre zrušenie zaistenia majetku môže
byť len dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie
páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní, alebo
výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody
spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať, alebo o nároku
poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. V posudzovanej veci
sa tak nestalo. Sudca pre prípravné konanie má za to, že zrušením zaistenia majetku, čo aj
len v časti, by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ
ide o argumentáciu, že nie je možné uspokojiť nárok poškodeného z majetku uvedenej
spoločnosti, pretože obvinení už v tejto dobe nie sú konateľmi ani spoločníkmi, s touto sa
sudca pre prípravné konanie nestotožňuje, pretože za rozhodujúci považuje moment, kedy
došlo k zaisteniu majetku, pričom tak, ako sa to správne uvádza aj v stanovisku špeciálneho
prokurátora, aj sudca pre prípravné konanie považuje prevod obchodného podielu
z obvinených na - matku obvinenej a svokru obvineného, za špekulatívny
v snahe dosiahnuť možnosť majetok spoločnosti scudziť, čím by došlo k zmareniu
uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Taktiež sudca pre prípravné
konanie považuje za správny názor vyslovený špeciálnym prokurátorom, že nebolo
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní upovedomovať nového spoločníka
spoločnosti 166 s.r.o., že nehnuteľný majetok je zaistený a nie je možné s ním disponovať.
Z vyššie uvedených dôvodov preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 191
písm. c) Tr. por. sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky zrušil a zároveň z dôvodu,
že prokurátorka je viazaná vysloveným právnym názorom súdu a rovnako tak pokynom
Generálneho prokurátora SR, nebolo možné uložiť prokurátorke, aby vo veci znovu konala
a rozhodla a preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 194 ods. 1 písm. a) Tr.
por. o návrhu na zrušenie zaistenia majetku rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.“
20. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že špecializovaný súd návrh
sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku zamietol, pretože sa nestotožnil
so stanoviskom generálneho prokurátora, že nie sú naďalej splnené podmienky
pre zaistenie, keď za rozhodujúci považoval moment, kedy došlo k zaisteniu majetku.
Odvolávajúc sa na dôvody citované v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 dospel
k záveru, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nie je daný a zrušením
zaistenia majetku čo i len v časti by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného
na náhradu škody. Prevod obchodného podielu obvinených považoval za špekulatívny
v snahe dosiahnuť možnosť scudziť zaistený majetok sťažovateľky.
21. Predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní sp. zn. I. ÚS 176/09 bolo
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 13/2008 z 21. januára 2009, ktorým tento súd
potvrdil zamietnutie návrhu obvineného na zrušenie zaistenia jeho majetku, a ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Za dôvod pre zrušenie zaistenia majetku by
bolo možné posudzovať predovšetkým dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom
skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu
v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu,
že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať alebo
o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne,
čo sa v posudzovanej veci nestalo.“ S týmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd
v uznesení sp. zn. I. ÚS 176/09 v podstate stotožnil, keď konštatoval, že pokiaľ ide
10
o neexistenciu dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky, nepovažuje závery
najvyššieho súdu za arbitrárne. Totožné dôvody zrušenia zaistenia majetku vyplývajú aj
z odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom podľa ústavného súdu je bez právneho
významu, že v napadnutom uznesení špecializovaný súd uvádza tieto dôvody zrušenia
zaistenia podľa § 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku taxatívne. Podstatným je, že tam
uvedené dôvody súvisia len s existenciou nároku poškodeného na náhradu škody, ako aj
jeho záver, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nenastal, pretože
poškodeným uplatnený nárok na náhradu škody naďalej existuje, teda nezanikol jeho
uspokojením, resp. z iného dôvodu.
22. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o odlišných skutkových okolnostiach,
predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v konaní pred ústavným súdom
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 176/09 samotný obvinený, ústavný súd konštatuje,
že pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie zaistenia je irelevantnou skutočnosť, či bol návrh
podaný samotným obvineným alebo právnickou osobou, ktorej majetok je zaistený. Ako už
bolo uvedené, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci je skúmanie toho, či v konkrétnom
prípade boli splnené zákonné dôvody na zrušenie zaistenia. Preto nie je dôvod
na spochybňovanie záverov rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 a ich
aplikovateľnosti na prípad sťažovateľky.
23. Nemožno sa stotožniť ani s názorom sťažovateľky, že dôvodom zrušenia
zaistenia jej majetku je skutočnosť, že v súčasnej dobe nie sú splnené zákonné podmienky
podľa § 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku, pretože existencia týchto
podmienok bola relevantná len v čase rozhodovania o zaistení. Zmena podmienok, ktoré tu
boli v čase zaistenia nároku poškodeného, najmä ak k tejto zmene došlo v dôsledku
špekulatívneho konania obvinených, nie je dôvodom zrušenia zaistenia podľa § 51 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku. Účelom tohto ustanovenia je zrušiť zaistenie v tých prípadoch,
kedy už nie je na účely trestného konania potrebné, a to najmä z dôvodu zániku nároku
poškodeného.
24. Z týchto dôvodov preto ústavný súd považuje postup špecializovaného súdu,
ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku, keď nezistil dôvod
na jeho zrušenie, odvolávajúc sa na dôvody citované v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 176/09, za súladný s Trestným poriadkom, a teda ústavne akceptovateľný. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý
koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup
špecializovaného súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky nevyvoláva žiadne
pochybnosti, ktoré by mohli odôvodniť vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených
práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom špecializovaného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného súdu pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
27. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené
základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru z dôvodu namietanej nezákonnosti napadnutého uznesenia, v nadväznosti na to
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu majetku
12
podľa čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že inštitút zaistenia
je považovaný za preventívne opatrenie, ktorým štát využíva možnosť zabezpečiť právo
poškodeného účinne uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom,
zaistením majetku obvineného, resp. zaistením jeho majetkových práv. Záujem
na zachovaní majetku obvineného na účel odškodnenia poškodeného patrí
k nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom zasahovania do vlastníckeho
práva, ktoré je realizované prostredníctvom ustanovení Trestného poriadku (I. ÚS 176/09).
Uvedené nepochybne platí aj v prípade, ak je nárok poškodeného zaistený na majetkových
právach právnickej osoby uvedenej v § 50 ods. 1 Trestného poriadku. Na tomto základe
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2
a čl. 7 ods. 5 ústavy ústavný súd uvádza, že v uvedených článkoch sú zakotvené základné
princípy a postuláty Slovenskej republiky, ktoré však nepredstavujú konkrétne základné
práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom
v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016