Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 413/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -170 z 28. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013

doručená sťažnosť Š. O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -170 z 28. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 27. júla 2010 sťažovateľ vystupoval

ako odporca v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. na návrh Ing. A. S., P. (ďalej len „žalobkyňa“), ktorým sa

domáhala zaplatenia 5 328,75 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.

V priebehu konania žalobkyňa vzala späť svoj návrh v časti sumy 728,77 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -150 z 27. augusta 2012 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 4 599,98 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti

konanie v dôsledku späťvzatia zastavil. Uložil tiež sťažovateľovi nahradiť žalobkyni trovy

konania.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k zisteniam, že žalobkyňa

sťažovateľovi vyplatila v decembri 2006 sumu 800 000 Sk z dôvodu, aby „upustil

od ďalšieho vydieračského a protiprávneho vymáhania splácania fiktívnych pôžičiek,

keď pôvodná pôžička z r. 1999 bola vyplatená žalovanému manželom žalobkyne a ku dňu

24.10.2002 bola vyplatená naviac o 675 tis. Sk. Napriek tomu žalovaný naďalej vyžadoval

uhrádzať mesačne 2,5 % mesačný úrok 62.500 Sk, aj keď podľa písomnej zmluvy išlo

o bezúročnú pôžičku. Žalobkyňa spolu s manželom v obave o život a zdravie syna M. S.

podpisovali fiktívne zmluvy, ako aj fiktívnu zmenku a z poskytnutého úveru z U. dňa

12.12.2006 žalovaná (správne malo byť žalobkyňa, pozn.) vyplatila 800 tis. Sk, t. j.

26.555,14 Eur. Táto povinnosť vyplatiť túto sumu zo strany žalobkyne nevyplývala

zo žiadnej zmluvy so žalovaným... Svedkovia Ing. M. S. a M. S. zhodne popísali postup

žalovaného v období r. 1999 – 2008, postup, akým od nich vymáhal vyplácanie mesačných

úrokov vo výške 75 tis. Sk, neskôr 62.500 Sk, s tým, že sa stali obeťami vydierania, pričom

žalobkyňu ani úplne neinformovali o týchto skutočnostiach, teda žalobkyňa v dobe, keď

vyplácala žalovanému 800 tis. Sk nemala vedomosť o všetkých fiktívnych pôžičkách, ako aj

o spôsobe akým žalovaný manipuloval s jej manželom a synom a dosiahol aj uzavretie

fiktívnej kúpnej zmluvy o odpredaji záhrady a chaty. Samotná žalobkyňa sa stala

takisto obeťou vydierania zo strany žalovaného keď s ním uzatvorila fiktívnu zmluvu

o pôžičke na 2 mil. Sk a zároveň a aj zmluvu o záložnom práve na byt, následne žalovaný

po zistení, že voči žalobkyni sa vedú exekúcie, tieto vyplatil vo výške 41.832 Sk, čomu

zodpovedá 1.388,57 eur a 53.438 Sk, čomu zodpovedá 1.773,82 Eur a ďalej sa stal jediným

veriteľom dlhu, ktorý mala na základe úverovej zmluvy žalobkyňa s U., keď táto banka...

začala viesť exekúciu a žalobca odkúpil celú túto pohľadávku bez vedomia žalobkyne a jej

súhlasu, tak ako aj predchádzajúce exekúcie. Žalovaný následne byt, ktorý bol zálohovaný,

odpredal tretej osobe. Zo strany žalovaného išlo o úmyselné nečestné konanie v rozpore

s princípom dobrých mravov, keď vôľu žalobkyne ovplyvnil tým, že jej prisľúbil, že

za podpis zmluvy o pôžičke 2 mil. Sk a zmluvy o záložnom práve 4.8.2008 tieto písomnosti

budú len pre jeho potrebu, nepoužije ich na úradné účely, ale hneď po overení podpisov

7.8.2008 podal návrh na správu katastra o zápis záložného práva. Následne 26.11.2008

uzatvára kúpnu zmluvu s M. S. o odpredaji pozemku a chaty, ako zábezpeku za finančné

prostriedky, ktoré žalovaný poskytol na vyplatenie dlhov v exekučnom konaní u JUDr. F.

a Mgr. P. za žalobkyňu. Súd neuveril žalovanému, že vyplatil žalobkyni 2 mil. Sk na základe

zmluvy o pôžičke zo 4.8.2008, pretože práve v tom období žalobkyňa mala dlhy, na ktoré sa

viedli exekúcie u JUDr. F. a Mgr. P. a exekúciu vedenú U. v tom istom období. Teda, ak by

mala... k dispozícii tieto peniaze, keďže išlo o záchranu jej majetku, riešila by predovšetkým

tieto exekúcie.“.

Okresný súd poukázal i na skutkovo súvisiace prebiehajúce konanie, v ktorom

„sa rieši na základe žaloby M. S. vydanie nehnuteľnosti, a to záhrady a chaty ako neplatnej

zmluvy z 26.11.2008 a fiktívnej zmluvy. Taktiež v konaní odvolací

súd v uznesení zo dňa 12.10.2011 konštatoval, že žalobkyňa v tomto konaní

Ing. A. S. preukázala rad dôkazov preukazujúcich fiktívne uzatváranie zmlúv o pôžičke,

ktoré žalovaný od r. 1999 opakovane až do 4.8.2008 uzatváral najprv s manželom

žalobkyne, následne aj s jej synom, nakoniec aj so samotnou žalobkyňou a celé toto

konanie... je obsiahnuté aj vo výroku podanej obžaloby v trestnej veci a je považované

za obzvlášť závažný zločin vydierania... a v prípade, že by aj nebolo preukázané,

že žalovaný spáchal tento trestný čin alebo priestupok, uvedené konanie... napĺňa znaky

tzv. civilnoprávnej úžery...“.

Reagujúc na sťažovateľom prednesenú námietku premlčania uplatňovaného nároku

okresný súd zdôraznil, že „žalobkyňa... až potom, keď podala podnet na začatie trestného

stíhania žalovaného sa skutočne dozvedela o tom, že plnenie, ktoré poskytla žalovanému

vo výške 800 tis. Sk 12.12.2006 je bezdôvodným obohatením získaným z nepoctivých

zdrojov. Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť

oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom kto ho získal

a nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej

starostlivosti skôr. V danom prípade však súd má za to, že sa nejedná o dvojročnú

premlčaciu lehotu, ale o 10 ročnú, pretože zo strany žalovaného išlo o úmyselné

protiprávne konanie v rozpore s dobrými mravmi... Z toho dôvodu súd má za to, že sa

nejedná o premlčaný nárok...“.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ. Zásadná odvolacia

námietka sa zakladala na tvrdenom premlčaní žalobkyňou uplatňovaného nároku.

Podľa sťažovateľa „ak uverí žalobkyni, že nezaplatila za zmenku, ale mu bezdôvodne

vyplatila 800 000 Sk, tak na druhý deň po vyplatení peňazí jej začala plynúť subjektívna

lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade nie je už významným to,

či malo ísť o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne alebo neúmyselne. 2-ročná

subjektívna lehota totiž začala plynúť a táto sa vlastne pohybuje v 3-ročnej, resp. 10-ročnej

lehote. V tomto prípade však začala plynúť spoločne so začiatkom objektívnej lehoty...

a skončila dva roky po zaplatení peňazí... Túto námietku vzniesol z dôvodu právnej istoty,

stále však tvrdí, že sumu 800 000 Sk mu žalobkyňa vyplatila na úhradu zmenky vystavenej

svojím manželom. Toto nebolo v konaní vyvrátené. Súd sa nezaoberal tým, či manžel

žalobkyne podpísal zmenku alebo nie. Nie je predsa možné, aby dospelý človek podpísal

zmenku na sumu 1 000 000 Sk a zdá sa neuveriteľné, aby na jednej strane platila sumu 800

000 Sk z dôvodu, že chcela odvrátiť údajné vydieranie a neoznámila to na polícii,

hoci na druhej strane to oznámenie neskôr podala.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -170 z 28. februára 2013 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení zdôraznil, že „pre začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený dozvedel

o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia, a to,

kto sa na jeho úkor obohatil“, teda „keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného

obohatenia a osobe obohateného“. Poukázal tiež na výpoveď žalobkyne na pojednávaní

4. júla 2012, v ktorej uviedla, že „keď vybavovala predmetnú pôžičku 800 000 Sk v U.,

ktorú neskôr odovzdala žalovanému, nemala prehľad koľko jej príbuzní (manžel a syn)

vyplatili žalovanému a verila, že len táto suma chýba do vyplatenia predmetnej pôžičky.

Aj v tomto vedomí tento úkon urobila.“. Preto sa krajský súd nestotožnil s námietkou

sťažovateľa, podľa ktorej subjektívna premlčacia lehota začala plynúť na druhý deň

po vyplatení peňazí.

Krajský súd zhodne s okresným súdom „uveril tvrdeniam žalobkyne, pretože ich

aj v zmysle ust. dostatočným spôsobom preukázala, že do podania

trestného oznámenia (resp. podnetu na Okresnú prokuratúru Prešov zo dňa 30. 04. 2009,

sp. zn. , č. l. 40 spisu), vedomosti, že žalovaný sa obohacuje na jej úkor

nemala, pretože verila, že len táto suma chýba žalovanému do vyplatenia pôžičiek, ktoré jej

príbuzní brali. Je pochopiteľné aj správanie sa žalobkyne a jej tvrdenia v žalobe..., že

v žalobe tvrdila, aby bol v rodine pokoj a aby upustil žalovaný od vymáhania, tak mu

vyplatila 800 000 Sk. Toto tvrdenie uvádzané žalobkyňou v návrhu podľa názoru

odvolacieho súdu potvrdzuje len ten fakt, že žalobkyňa sa domáhala vrátenia peňazí

z dôvodu protiprávneho správania sa a konania žalovaného, a to spôsobom, akým žiadal

vrátenie peňazí od svojich príbuzných z dôvodu, že nemala vedomosť o tom koľko je

potrebné z predmetných pôžičiek ešte žalovanému vrátiť... Preto bolo možné bez

akýchkoľvek pochybností uzatvoriť, že až momentom, keď podala trestné oznámenie, resp.

podanie na Okresnom súde Prešov dňa 30. 04. 2012 (správne malo byť 30. 04. 2009,

pozn.), č. l. 10 spisu k č. l. sa hodnoverne dozvedela o tom, či ju žalovaný

oklamal alebo nie. Napokon žalobkyňa tvrdila, že predmetné oznámenie podala v máji 2009

(apríl), teda následne už aj po ďalšej pôžičke, o ktorej tvrdila, že ju navrhol žalovaný

na sumu 2 000 000 Sk, ktorá mala byť fiktívna a ktorá mala slúžiť pre žalovaného, aby

mohol čerpať úver z peňažného ústavu vo výške 2 000 000 Sk. Súčasťou tejto zmluvy bola aj

zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (k bytu) a následne aj návrh na vklad

záložného práva, ďalej konanie žalovaného, keď vyplatil dlžoby žalobkyne súdnym

exekútorom JUDr. F. a Mgr. P., osobne na ich úradoch bez toho, aby k týmto úkonom

žalobkyňa dala akýkoľvek súhlas alebo o nich vedomosť mala, čo napokon konštatoval

Okresný súd Prešov č. k. -197 zo dňa 12. 10. 2011. Žalobkyňa rovnako

neuhradila ani splátky voči peňažnému ústavu U., na čo ju mal nahovoriť žalovaný, splátky

neuhrádzala a peňažný ústav zaslal oznámenie o výkone záložného práva. Je logické,

že až po týchto úkonoch a správaní sa žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, došlo na strane

žalobkyne k presvedčeniu o tom, že zo strany žalovaného ide o nečestné správanie

a že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v súvislosti s peňažnou sumou, ktorú mu

odovzdala.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prezentuje názor,

podľa ktorého žalobkyni začala subjektívna lehota na uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia „plynúť v deň vyplatenia peňazí (lebo už vtedy i pred týmto dňom

som ich mal vydierať a žiadať úroky, ktoré mi nepatria) a uplynula najneskôr 12.12.2008“.

Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade s § 157

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), pričom tvrdí, že „ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu

predpisuje zákon, porušil moje zaručené právo na súdnu... ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil,

sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné. Extrémny nesúlad právnych záverov všeobecných

súdov s vykonanými zisteniami vidím predovšetkým v tom, že nie je možné posúvať začiatok

plynutia subjektívnej lehoty na základe podania trestného oznámenia. Podanie trestného

oznámenia samo o sebe nemôže zakladať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nie je predsa reálne,

aby žalobkyňa vyplácala nie malú sumu, presnejšie sumu 800.000 Sk, v decembri 2006

bez toho, aby sa poradila s ostatnými členmi svojej rodiny, najmä s manželom,

za ktorého túto sumu mala podľa jej tvrdení vyplácať a ktorý mal odo mňa pôžičku. Ak mala

žalobkyňa akúkoľvek pochybnosť o právnom titule, na základe ktorého mi peniaze

vyplácala, alebo mi vyplatiť peniaze nemala, alebo ihneď po výplate ich mala odo mňa

žiadať, prípadne mala okamžite podať trestné oznámenie. Súdy podľa mňa nemohli túto vec

prehliadnuť s tvrdením, že sa lehota začne počítať až od podania trestného oznámenia,

ktoré bolo podané až v máji 2009. Je treba tomu rozumieť tak, že do podania trestného

oznámenia lehota nejakým spôsobom spočívala? Výklad súdu o plynutí subjektívnej

premlčacej lehoty pri bezdôvodnom obohatení s odkazom na možnosť, kedy sa oprávnený

dozvie o skutkových okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, je protiústavný. Treba

zisťovať možnosť, kedy sa mohol dozvedieť o týchto skutkových okolnostiach. Nemôže sa to

vykladať predsa tak, že s manželom sa žalobkyňa o týchto okolnostiach nerozpráva dva

roky, po dvoch rokoch pri komunikácii zistí, že ide o bezdôvodné obohatenie, podá trestné

oznámenie a od tej doby jej začína plynúť dvojročná premlčacia lehota. Takýto výklad súdu

je svojvoľný a je porušením môjho práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a aby vo veci samej takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu zaručené

podľa článku 46 ods. 1 , Listiny základných

práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.2.2013, č. k. -170 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 405,17 Eur na účet právneho zástupcu v lehote jedného mesiaca od doručenia

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na vnútorný rozpor

odôvodnenia predloženej sťažnosti. Na jej strane 3 sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského

súdu nie je v súlade s , čo predznamenáva námietku nedostatočnosti jeho

odôvodnenia. Pritom sťažovateľ neuvádza, aké odpovede či vysvetlenia v odôvodnení

rozsudku krajského súdu chýbajú. Vzápätí potom sťažovateľ (posledná veta na strane 3

sťažnosti a prvé dva odseky na strane 4) argumentuje zjavnou neodôvodnenosťou,

svojvoľnosťou právnych záverov krajského súdu a ich extrémnym nesúladom s vykonanými

zisteniami.

Pri riešení popísaného vnútorného rozporu odôvodnenia sťažnosti ústavný súd vzal

do úvahy vecné jadro námietok vznesených sťažovateľom proti napadnutému rozsudku. Tie

sa jednoznačne koncentrujú do názoru o nesprávnom právnom posúdení momentu,

od ktorého žalobkyni začala plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva

na vydanie bezdôvodného obohatenia proti sťažovateľovi. Pokiaľ ide o odôvodnenie

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, sťažnosť neobsahovala konkrétne námietky jeho

nedostatkov a z príloh sťažnosti ústavný súd žiadne ústavne významné nedostatky

ani nezistil.

Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , III. ÚS

151/05, ).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prejednávaný skutkový prípad.

Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov ().

Sťažovateľ kritizuje právny záver krajského súdu, podľa ktorého v posudzovanom

prípade začala dvojročná subjektívna premlčacia doba žalobkyni plynúť odo dňa podania

trestného oznámenia. Ústavný súd preskúmal dôvody, ktoré krajský súd viedli k tomuto

názoru, a nezistil žiadne signály ústavne významnej svojvôle či neodôvodnenosti.

Krajský súd rešpektoval požiadavku plynúcu z , podľa ktorého dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,

čo uviedli účastníci. Neopomenul totiž vyhodnotenie skutkového stavu vo vzájomnej

logickej previazanosti jednotlivých skutkových zistení. Ak bolo v konaní spoľahlivo

preukázané (a to nespochybňuje ani sťažovateľ), že žalobkyňa s určitým časovým odstupom

po decembri 2006 (konkrétne 4. augusta 2008) podpísala so sťažovateľom ďalšiu „fiktívnu“

zmluvu o pôžičke na sumu 2 000 000 Sk, dokonca spolu so zmluvou o zriadení záložného

práva k bytu, potom len ťažko prijať sťažovateľom preferovaný skutkový záver,

podľa ktorého „nie je reálne, aby žalobkyňa vyplácala... 800.000 Sk, v decembri 2006

bez toho, aby sa poradila s ostatnými členmi svojej rodiny, najmä s manželom...“.

V prípade, že by si sťažovateľ bol vedomý bezdôvodného obohatenia už v decembri 2006,

potom by bolo v rozpore s akoukoľvek racionalitou prijatie ďalšieho záväzku v auguste

2008 zabezpečeného dokonca záložnou zmluvou na byt. Navyše, krajský súd správne

poukázal aj na ďalšie relevantné skutkové zistenia, a to predovšetkým vyplatenie dlžôb

žalobkyne súdnym exekútorom JUDr. F. a Mgr. P. bez jej vedomia. K tomu krajský súd

doplnil nahovorenie žalobkyne sťažovateľom, aby neuhrádzala splátky úveru poskytnutého

jej bankou späté s odkúpením pohľadávky od banky (opäť bez vedomia žalobkyne),

a svedecké výpovede o vyhrážkach sťažovateľa proti synovi a manželovi žalobkyne.

Všetky uvedené a krajským súdom rekapitulované zistenia dotvárajú o skutkovom

pozadí prerokovávanej veci obraz, ktorý podľa názoru ústavného súdu krajský súd

nevyhodnotil po právnej stránke arbitrárnym, svojvoľným spôsobom. Pritom správne

zdôraznil, že subjektívna premlčacia lehota podľa

v znení neskorších predpisov začína plynúť vtedy, keď sa oprávnený

dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť, kto sa na jeho úkor

bezdôvodne obohatil a v akej výške.

Sťažovateľ tvrdí, že „treba zisťovať možnosť, kedy sa (oprávnený) mohol dozvedieť

o (rozhodujúcich) skutkových okolnostiach“. Citovaný názor nie je v súlade s ustálenou

judikatúrou súdov, ktorá jednoznačne konštatuje, že pre začiatok behu subjektívnej

premlčacej doby... sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného

o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Nie je

rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978

vo veci sp. zn. ). Ak teda krajský súd rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax,

jeho právnemu posúdeniu nemožno z ústavného hľadiska nič vyčítať.

Na podklade uvedených zistení ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní

predloženej sťažnosti žiadne známky ústavnej spochybniteľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu

porušenia označených práv sťažovateľa. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého

rozsudku, návrh na náhradu trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013