Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 115 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (134)III. ÚS 413/2013
PDF · 282.75 KB
No categories available
III. ÚS 413/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013
doručená sťažnosť Š. O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 27. júla 2010 sťažovateľ vystupoval
ako odporca v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 17 C 149/2010 na návrh Ing. A. S., P. (ďalej len „žalobkyňa“), ktorým sa
domáhala zaplatenia 5 328,75 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.
V priebehu konania žalobkyňa vzala späť svoj návrh v časti sumy 728,77 €.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 149/2010-150 z 27. augusta 2012 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 4 599,98 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti
konanie v dôsledku späťvzatia zastavil. Uložil tiež sťažovateľovi nahradiť žalobkyni trovy
konania.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k zisteniam, že žalobkyňa
sťažovateľovi vyplatila v decembri 2006 sumu 800 000 Sk z dôvodu, aby „upustil
od ďalšieho vydieračského a protiprávneho vymáhania splácania fiktívnych pôžičiek,
keď pôvodná pôžička z r. 1999 bola vyplatená žalovanému manželom žalobkyne a ku dňu
24.10.2002 bola vyplatená naviac o 675 tis. Sk. Napriek tomu žalovaný naďalej vyžadoval
uhrádzať mesačne 2,5 % mesačný úrok 62.500 Sk, aj keď podľa písomnej zmluvy išlo
o bezúročnú pôžičku. Žalobkyňa spolu s manželom v obave o život a zdravie syna M. S.
podpisovali fiktívne zmluvy, ako aj fiktívnu zmenku a z poskytnutého úveru z U. dňa
12.12.2006 žalovaná (správne malo byť žalobkyňa, pozn.) vyplatila 800 tis. Sk, t. j.
26.555,14 Eur. Táto povinnosť vyplatiť túto sumu zo strany žalobkyne nevyplývala
zo žiadnej zmluvy so žalovaným... Svedkovia Ing. M. S. a M. S. zhodne popísali postup
žalovaného v období r. 1999 – 2008, postup, akým od nich vymáhal vyplácanie mesačných
úrokov vo výške 75 tis. Sk, neskôr 62.500 Sk, s tým, že sa stali obeťami vydierania, pričom
žalobkyňu ani úplne neinformovali o týchto skutočnostiach, teda žalobkyňa v dobe, keď
vyplácala žalovanému 800 tis. Sk nemala vedomosť o všetkých fiktívnych pôžičkách, ako aj
o spôsobe akým žalovaný manipuloval s jej manželom a synom a dosiahol aj uzavretie
fiktívnej kúpnej zmluvy o odpredaji záhrady a chaty. Samotná žalobkyňa sa stala
takisto obeťou vydierania zo strany žalovaného keď s ním uzatvorila fiktívnu zmluvu
o pôžičke na 2 mil. Sk a zároveň a aj zmluvu o záložnom práve na byt, následne žalovaný
po zistení, že voči žalobkyni sa vedú exekúcie, tieto vyplatil vo výške 41.832 Sk, čomu
zodpovedá 1.388,57 eur a 53.438 Sk, čomu zodpovedá 1.773,82 Eur a ďalej sa stal jediným
veriteľom dlhu, ktorý mala na základe úverovej zmluvy žalobkyňa s U., keď táto banka...
začala viesť exekúciu a žalobca odkúpil celú túto pohľadávku bez vedomia žalobkyne a jej
súhlasu, tak ako aj predchádzajúce exekúcie. Žalovaný následne byt, ktorý bol zálohovaný,
odpredal tretej osobe. Zo strany žalovaného išlo o úmyselné nečestné konanie v rozpore
s princípom dobrých mravov, keď vôľu žalobkyne ovplyvnil tým, že jej prisľúbil, že
za podpis zmluvy o pôžičke 2 mil. Sk a zmluvy o záložnom práve 4.8.2008 tieto písomnosti
budú len pre jeho potrebu, nepoužije ich na úradné účely, ale hneď po overení podpisov
7.8.2008 podal návrh na správu katastra o zápis záložného práva. Následne 26.11.2008
uzatvára kúpnu zmluvu s M. S. o odpredaji pozemku a chaty, ako zábezpeku za finančné
prostriedky, ktoré žalovaný poskytol na vyplatenie dlhov v exekučnom konaní u JUDr. F.
a Mgr. P. za žalobkyňu. Súd neuveril žalovanému, že vyplatil žalobkyni 2 mil. Sk na základe
zmluvy o pôžičke zo 4.8.2008, pretože práve v tom období žalobkyňa mala dlhy, na ktoré sa
viedli exekúcie u JUDr. F. a Mgr. P. a exekúciu vedenú U. v tom istom období. Teda, ak by
mala... k dispozícii tieto peniaze, keďže išlo o záchranu jej majetku, riešila by predovšetkým
tieto exekúcie.“.
Okresný súd poukázal i na skutkovo súvisiace prebiehajúce konanie, v ktorom
„sa rieši na základe žaloby M. S. vydanie nehnuteľnosti, a to záhrady a chaty ako neplatnej
zmluvy z 26.11.2008 a fiktívnej zmluvy. Taktiež v konaní 29C/84/2009 odvolací
súd v uznesení 3Co 71/2011 zo dňa 12.10.2011 konštatoval, že žalobkyňa v tomto konaní
Ing. A. S. preukázala rad dôkazov preukazujúcich fiktívne uzatváranie zmlúv o pôžičke,
ktoré žalovaný od r. 1999 opakovane až do 4.8.2008 uzatváral najprv s manželom
žalobkyne, následne aj s jej synom, nakoniec aj so samotnou žalobkyňou a celé toto
konanie... je obsiahnuté aj vo výroku podanej obžaloby v trestnej veci a je považované
za obzvlášť závažný zločin vydierania... a v prípade, že by aj nebolo preukázané,
že žalovaný spáchal tento trestný čin alebo priestupok, uvedené konanie... napĺňa znaky
tzv. civilnoprávnej úžery...“.
Reagujúc na sťažovateľom prednesenú námietku premlčania uplatňovaného nároku
okresný súd zdôraznil, že „žalobkyňa... až potom, keď podala podnet na začatie trestného
stíhania žalovaného sa skutočne dozvedela o tom, že plnenie, ktoré poskytla žalovanému
vo výške 800 tis. Sk 12.12.2006 je bezdôvodným obohatením získaným z nepoctivých
zdrojov. Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom kto ho získal
a nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti skôr. V danom prípade však súd má za to, že sa nejedná o dvojročnú
premlčaciu lehotu, ale o 10 ročnú, pretože zo strany žalovaného išlo o úmyselné
protiprávne konanie v rozpore s dobrými mravmi... Z toho dôvodu súd má za to, že sa
nejedná o premlčaný nárok...“.
Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ. Zásadná odvolacia
námietka sa zakladala na tvrdenom premlčaní žalobkyňou uplatňovaného nároku.
Podľa sťažovateľa „ak uverí žalobkyni, že nezaplatila za zmenku, ale mu bezdôvodne
vyplatila 800 000 Sk, tak na druhý deň po vyplatení peňazí jej začala plynúť subjektívna
lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. V takomto prípade nie je už významným to,
či malo ísť o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne alebo neúmyselne. 2-ročná
subjektívna lehota totiž začala plynúť a táto sa vlastne pohybuje v 3-ročnej, resp. 10-ročnej
lehote. V tomto prípade však začala plynúť spoločne so začiatkom objektívnej lehoty...
a skončila dva roky po zaplatení peňazí... Túto námietku vzniesol z dôvodu právnej istoty,
stále však tvrdí, že sumu 800 000 Sk mu žalobkyňa vyplatila na úhradu zmenky vystavenej
svojím manželom. Toto nebolo v konaní vyvrátené. Súd sa nezaoberal tým, či manžel
žalobkyne podpísal zmenku alebo nie. Nie je predsa možné, aby dospelý človek podpísal
zmenku na sumu 1 000 000 Sk a zdá sa neuveriteľné, aby na jednej strane platila sumu 800
000 Sk z dôvodu, že chcela odvrátiť údajné vydieranie a neoznámila to na polícii,
hoci na druhej strane to oznámenie neskôr podala.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 157/2012-170 z 28. februára 2013 odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení zdôraznil, že „pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený dozvedel
o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia, a to,
kto sa na jeho úkor obohatil“, teda „keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a osobe obohateného“. Poukázal tiež na výpoveď žalobkyne na pojednávaní
4. júla 2012, v ktorej uviedla, že „keď vybavovala predmetnú pôžičku 800 000 Sk v U.,
ktorú neskôr odovzdala žalovanému, nemala prehľad koľko jej príbuzní (manžel a syn)
vyplatili žalovanému a verila, že len táto suma chýba do vyplatenia predmetnej pôžičky.
Aj v tomto vedomí tento úkon urobila.“. Preto sa krajský súd nestotožnil s námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej subjektívna premlčacia lehota začala plynúť na druhý deň
po vyplatení peňazí.
Krajský súd zhodne s okresným súdom „uveril tvrdeniam žalobkyne, pretože ich
aj v zmysle ust. § 120 O. s. p. dostatočným spôsobom preukázala, že do podania
trestného oznámenia (resp. podnetu na Okresnú prokuratúru Prešov zo dňa 30. 04. 2009,
sp. zn. 11C 124/2009, č. l. 40 spisu), vedomosti, že žalovaný sa obohacuje na jej úkor
nemala, pretože verila, že len táto suma chýba žalovanému do vyplatenia pôžičiek, ktoré jej
príbuzní brali. Je pochopiteľné aj správanie sa žalobkyne a jej tvrdenia v žalobe..., že
v žalobe tvrdila, aby bol v rodine pokoj a aby upustil žalovaný od vymáhania, tak mu
vyplatila 800 000 Sk. Toto tvrdenie uvádzané žalobkyňou v návrhu podľa názoru
odvolacieho súdu potvrdzuje len ten fakt, že žalobkyňa sa domáhala vrátenia peňazí
z dôvodu protiprávneho správania sa a konania žalovaného, a to spôsobom, akým žiadal
vrátenie peňazí od svojich príbuzných z dôvodu, že nemala vedomosť o tom koľko je
potrebné z predmetných pôžičiek ešte žalovanému vrátiť... Preto bolo možné bez
akýchkoľvek pochybností uzatvoriť, že až momentom, keď podala trestné oznámenie, resp.
podanie na Okresnom súde Prešov dňa 30. 04. 2012 (správne malo byť 30. 04. 2009,
pozn.), č. l. 10 spisu k č. l. 11C 124/2009 sa hodnoverne dozvedela o tom, či ju žalovaný
oklamal alebo nie. Napokon žalobkyňa tvrdila, že predmetné oznámenie podala v máji 2009
(apríl), teda následne už aj po ďalšej pôžičke, o ktorej tvrdila, že ju navrhol žalovaný
na sumu 2 000 000 Sk, ktorá mala byť fiktívna a ktorá mala slúžiť pre žalovaného, aby
mohol čerpať úver z peňažného ústavu vo výške 2 000 000 Sk. Súčasťou tejto zmluvy bola aj
zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (k bytu) a následne aj návrh na vklad
záložného práva, ďalej konanie žalovaného, keď vyplatil dlžoby žalobkyne súdnym
exekútorom JUDr. F. a Mgr. P., osobne na ich úradoch bez toho, aby k týmto úkonom
žalobkyňa dala akýkoľvek súhlas alebo o nich vedomosť mala, čo napokon konštatoval
Okresný súd Prešov č. k. 25C 171/2009-197 zo dňa 12. 10. 2011. Žalobkyňa rovnako
neuhradila ani splátky voči peňažnému ústavu U., na čo ju mal nahovoriť žalovaný, splátky
neuhrádzala a peňažný ústav zaslal oznámenie o výkone záložného práva. Je logické,
že až po týchto úkonoch a správaní sa žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, došlo na strane
žalobkyne k presvedčeniu o tom, že zo strany žalovaného ide o nečestné správanie
a že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v súvislosti s peňažnou sumou, ktorú mu
odovzdala.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prezentuje názor,
podľa ktorého žalobkyni začala subjektívna lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia „plynúť v deň vyplatenia peňazí (lebo už vtedy i pred týmto dňom
som ich mal vydierať a žiadať úroky, ktoré mi nepatria) a uplynula najneskôr 12.12.2008“.
Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade s § 157
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“), pričom tvrdí, že „ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu
predpisuje zákon, porušil moje ústavou zaručené právo na súdnu... ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie. Závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil,
sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné. Extrémny nesúlad právnych záverov všeobecných
súdov s vykonanými zisteniami vidím predovšetkým v tom, že nie je možné posúvať začiatok
plynutia subjektívnej lehoty na základe podania trestného oznámenia. Podanie trestného
oznámenia samo o sebe nemôže zakladať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nie je predsa reálne,
aby žalobkyňa vyplácala nie malú sumu, presnejšie sumu 800.000 Sk, v decembri 2006
bez toho, aby sa poradila s ostatnými členmi svojej rodiny, najmä s manželom,
za ktorého túto sumu mala podľa jej tvrdení vyplácať a ktorý mal odo mňa pôžičku. Ak mala
žalobkyňa akúkoľvek pochybnosť o právnom titule, na základe ktorého mi peniaze
vyplácala, alebo mi vyplatiť peniaze nemala, alebo ihneď po výplate ich mala odo mňa
žiadať, prípadne mala okamžite podať trestné oznámenie. Súdy podľa mňa nemohli túto vec
prehliadnuť s tvrdením, že sa lehota začne počítať až od podania trestného oznámenia,
ktoré bolo podané až v máji 2009. Je treba tomu rozumieť tak, že do podania trestného
oznámenia lehota nejakým spôsobom spočívala? Výklad súdu o plynutí subjektívnej
premlčacej lehoty pri bezdôvodnom obohatení s odkazom na možnosť, kedy sa oprávnený
dozvie o skutkových okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, je protiústavný. Treba
zisťovať možnosť, kedy sa mohol dozvedieť o týchto skutkových okolnostiach. Nemôže sa to
vykladať predsa tak, že s manželom sa žalobkyňa o týchto okolnostiach nerozpráva dva
roky, po dvoch rokoch pri komunikácii zistí, že ide o bezdôvodné obohatenie, podá trestné
oznámenie a od tej doby jej začína plynúť dvojročná premlčacia lehota. Takýto výklad súdu
je svojvoľný a je porušením môjho práva na spravodlivý proces.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a aby vo veci samej takto rozhodol:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co 157/2012 porušil
základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prístup k súdu zaručené
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.2.2013, č. k. 16Co 157/2012-170 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 405,17 Eur na účet právneho zástupcu v lehote jedného mesiaca od doručenia
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na vnútorný rozpor
odôvodnenia predloženej sťažnosti. Na jej strane 3 sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského
súdu nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP, čo predznamenáva námietku nedostatočnosti jeho
odôvodnenia. Pritom sťažovateľ neuvádza, aké odpovede či vysvetlenia v odôvodnení
rozsudku krajského súdu chýbajú. Vzápätí potom sťažovateľ (posledná veta na strane 3
sťažnosti a prvé dva odseky na strane 4) argumentuje zjavnou neodôvodnenosťou,
svojvoľnosťou právnych záverov krajského súdu a ich extrémnym nesúladom s vykonanými
zisteniami.
Pri riešení popísaného vnútorného rozporu odôvodnenia sťažnosti ústavný súd vzal
do úvahy vecné jadro námietok vznesených sťažovateľom proti napadnutému rozsudku. Tie
sa jednoznačne koncentrujú do názoru o nesprávnom právnom posúdení momentu,
od ktorého žalobkyni začala plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia proti sťažovateľovi. Pokiaľ ide o odôvodnenie
potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, sťažnosť neobsahovala konkrétne námietky jeho
nedostatkov a z príloh sťažnosti ústavný súd žiadne ústavne významné nedostatky
ani nezistil.
Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS
151/05, III. ÚS 344/06).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného
výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prejednávaný skutkový prípad.
Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred
všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dôjde k záveru, že
napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného
výkladu právnych predpisov (III. ÚS 346/09).
Sťažovateľ kritizuje právny záver krajského súdu, podľa ktorého v posudzovanom
prípade začala dvojročná subjektívna premlčacia doba žalobkyni plynúť odo dňa podania
trestného oznámenia. Ústavný súd preskúmal dôvody, ktoré krajský súd viedli k tomuto
názoru, a nezistil žiadne signály ústavne významnej svojvôle či neodôvodnenosti.
Krajský súd rešpektoval požiadavku plynúcu z § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci. Neopomenul totiž vyhodnotenie skutkového stavu vo vzájomnej
logickej previazanosti jednotlivých skutkových zistení. Ak bolo v konaní spoľahlivo
preukázané (a to nespochybňuje ani sťažovateľ), že žalobkyňa s určitým časovým odstupom
po decembri 2006 (konkrétne 4. augusta 2008) podpísala so sťažovateľom ďalšiu „fiktívnu“
zmluvu o pôžičke na sumu 2 000 000 Sk, dokonca spolu so zmluvou o zriadení záložného
práva k bytu, potom len ťažko prijať sťažovateľom preferovaný skutkový záver,
podľa ktorého „nie je reálne, aby žalobkyňa vyplácala... 800.000 Sk, v decembri 2006
bez toho, aby sa poradila s ostatnými členmi svojej rodiny, najmä s manželom...“.
V prípade, že by si sťažovateľ bol vedomý bezdôvodného obohatenia už v decembri 2006,
potom by bolo v rozpore s akoukoľvek racionalitou prijatie ďalšieho záväzku v auguste
2008 zabezpečeného dokonca záložnou zmluvou na byt. Navyše, krajský súd správne
poukázal aj na ďalšie relevantné skutkové zistenia, a to predovšetkým vyplatenie dlžôb
žalobkyne súdnym exekútorom JUDr. F. a Mgr. P. bez jej vedomia. K tomu krajský súd
doplnil nahovorenie žalobkyne sťažovateľom, aby neuhrádzala splátky úveru poskytnutého
jej bankou späté s odkúpením pohľadávky od banky (opäť bez vedomia žalobkyne),
a svedecké výpovede o vyhrážkach sťažovateľa proti synovi a manželovi žalobkyne.
Všetky uvedené a krajským súdom rekapitulované zistenia dotvárajú o skutkovom
pozadí prerokovávanej veci obraz, ktorý podľa názoru ústavného súdu krajský súd
nevyhodnotil po právnej stránke arbitrárnym, svojvoľným spôsobom. Pritom správne
zdôraznil, že subjektívna premlčacia lehota podľa § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začína plynúť vtedy, keď sa oprávnený
dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť, kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil a v akej výške.
Sťažovateľ tvrdí, že „treba zisťovať možnosť, kedy sa (oprávnený) mohol dozvedieť
o (rozhodujúcich) skutkových okolnostiach“. Citovaný názor nie je v súlade s ustálenou
judikatúrou súdov, ktorá jednoznačne konštatuje, že pre začiatok behu subjektívnej
premlčacej doby... sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného
o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Nie je
rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978
vo veci sp. zn. 2 Cz 35/77). Ak teda krajský súd rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax,
jeho právnemu posúdeniu nemožno z ústavného hľadiska nič vyčítať.
Na podklade uvedených zistení ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní
predloženej sťažnosti žiadne známky ústavnej spochybniteľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu
porušenia označených práv sťažovateľa. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého
rozsudku, návrh na náhradu trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013