Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cdo-64-2025.pdf
PDF · 123.92 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cdo/64/2025
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542, zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Bratislava, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1/ F. Č.D., narodený XX. F. XXXX, X. F., U. XXXX, 2/ R. Č., narodená XX. F. XXXX, X.Ý. F., U. XXXX, 3/ P.W.E. Č.R., narodený XX. L. XXXX, X.Ý. F., U. XXX, 4/ Z. Č.R., narodený XX. L. XXXX, X.Ý. F., U. XXX, zastúpený: Mgr. Róbert Liška, advokát, so sídlom Poprad, Štefániková 882/39, o zaplatenie 10.153,43 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17C/177/2015, o dovolaní žalovaného 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2024 sp. zn. 7Co/8/2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2024 sp. zn. 7Co/8/2024 v potvrdzujúcom výroku, rozsudok Okresného súdu Poprad z 25. augusta 2023 č.k. 17C/177/2015-540 vo výroku III. a uznesenie Okresného súdu Poprad z 8. januára 2025 č. k. 17C/177/2015, všetky vo vzťahu k žalovanému 4/ z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie” alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 25. augusta 2023 č. k. 17C/177/2015-540 konanie voči žalovaným 1/ a 2/ zastavil a zároveň zastavil konanie nad rámec istiny 7.163,58 eur, zmluvného úroku vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do 29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvného úroku vo výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od 23.03.2017 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 465,87 eur. Žalovaným 3/ a 4/ potom uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 7.163,58 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do 29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od 23.03.2017 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 465,87 eur, všetko v mesačných splátkach vo výške 150 eur splatných vždy do 25. teho dňa toho-ktorého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ so žalobcom uzatvorili zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, na základe ktorej bola týmto žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 16.596,96 eur s dobou splatnosti 20 rokov. Prvoinštančný súd dospel k názoru, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale Obchodného zákonníka, keďže nejde o spotrebiteľský vzťah. Záväzok z predmetnej zmluvy bol zabezpečený ručením zo strany žalovaných 3/ a 4/. Žalovaní 1/ a 2/ úver riadne nesplácali. Žalobca využil oprávnenie a odstúpil od zmluvy. Súd
žalovaných 3/ a 4/ zaviazal na plnenie titulom ručiteľského záväzku a to zostatkom istiny, zmluvného úroku 3,9 %, úroku z omeškania i nákladov spojených s uplatnením pohľadávky po čiastočnom späťvzatí žaloby. Žalovaní 3/ a 4/ boli zaviazaní na plnenie tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V zmysle § 232 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bolo priznané plnenie uložené žalovaným 3/ a 4/ splácať v splátkach po 150 eur mesačne vzhľadom na nemožnosť zaplatiť žalovanú sumu naraz pod stratou výhody splátok.
3. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 257 CSP a z dôvodov osobitného zreteľa nezaviazal žalovaných na náhradu trov konania žalobcovi, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl prvoinštančný súd v ich nepriaznivej finančnej situácii a vzhľadom na predmet činnosti žalobcu nepriznaním mu náhrady trov konania nedôjde k vážnemu zásahu do jeho majetkovej sféry.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 3/ a 4/ rozsudkom z 24. októbra 2024 sp. zn. 7Co/8/2024 potvrdil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovaným 3/ a 4/ zaplatiť žalobcovi istinu 7.163,58 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do 29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od 23.03.2017 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 465,87 eur, všetko v mesačných splátkach vo výške 150 eur splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a zrušil tento rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Rozsudok odôvodnil tým, že si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Na jeho doplnenie uviedol, že otázka, či žalobca uzavretím zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru s fyzickou osobou ako dlžníkom uzatvára spotrebiteľskú zmluvu bola už medzičasom vyriešená v rozhodnutiach dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo 106/2018, sp. zn. 8Cdo 9/2019 a sp. zn. 5Cdo 170/2018, ktoré možno považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V uvedených veciach dospel najvyšší súd k záveru, že žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy. Medzi stranami sporu bola dňa 30.10.2002 uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru, pričom záväzkové vzťahy z tejto zmluvy o úvere vzniknuté sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d)). V prejednávanej veci tak nie je možná aplikácia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na uvedené, odstúpením žalobcu od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru nedošlo k jej zrušeniu od počiatku, ale až momentom, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy bol doručený druhej strane (§ 349 ods. 1 Obchodného zákonníka). Čo sa týka ručenia, týmto sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Na tom nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení je odkaz na § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie. Podľa § 263 Obchodného zákonníka sa strany nemôžu odchýliť okrem iného aj od § 261 Obchodného zákonníka. Znamená to, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci ani dohodou nemôžu dohodnúť, že sa budú spravovať iným zákonom (Občianskym zákonníkom). Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení. Pre vznik ručenia sa vyžaduje písomné vyhlásenie budúceho ručiteľa urobené voči veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok. Vyhlásenie žalovaných 3/ a 4/ má všetky náležitosti, ktoré uvedené ustanovenie vyžaduje. Je adresované veriteľovi, je v ňom uvedené aký záväzok sa zabezpečuje a obsahuje aj vyhlásenie žalovaných 3/ a 4/ splniť dlh, ak ho nesplní dlžník. Vyhlásenie má písomnú formu a je podpísané. Za jediný nedostatok vyhlásenia možno považovať, že odkazuje na § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedený nedostatok však vyhlásenie nerobí nezrozumiteľným, pretože obsah záväzku je v ňom dostatočne vyjadrený. Ako právne bezvýznamné vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalovaných 3/ a 4/ týkajúce sa neprihlásenia pohľadávky žalobcom
do konkurzu a o dojednaní o obmedzení ručenia na dobu do zriadenia záložného práva. Veriteľ má právo žiadať splnenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník napriek výzve v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník. Je bez významu, či veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi. Nevyužitie práva prihlásiť pohľadávku do konkurzu nie je možné považovať za zavinenie na tom, že pohľadávku mohol uspokojiť dlžník. Čo sa týka obmedzenia ručenia na dobu do zriadenia záložného práva, k zriadeniu záložného práva nedošlo a teda ručiteľský záväzok žalovaných 3/ a 4/ trval i naďalej. Pokiaľ ide o žalovanými 3/ a 4/ uvádzanú neplatnosť právneho úkonu ručenia pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka, v tomto smere svoje tvrdenia ničím právne významným nepreukázali.
6. Rozhodnutie o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania odôvodnil odvolací súd jeho nepreskúmateľnosťou v tejto časti.
7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 4/ (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
8. Podľa dovolateľa nie je ústavne konformné vykladať zmluvu na jeho neprospech ako ručiteľa, na ktorého by sa malo hľadieť ako na spotrebiteľa. Na základe tohto záveru dojednané ustanovenia o zmluvnej pokute, ako aj zvýšenie úrokovej sadzby nebolo podľa jeho názoru platne dojednané. Rovnako ako ručiteľ namieta aj jej výšku, ktorá sa podľa neho prieči dobrým mravom. Poukazuje na to, že výška zmluvnej pokuty musí byť stanovená vždy v súlade s určitými pravidlami a mal by mať možnosť jej výšku ovplyvniť. Určenie výšky zmluvnej pokuty bolo však výlučne ponechané na žalobcu a bola už pevne upravená v zmluve tak, že ani žalovaní 1/a 2/ jej výšku nemohli ovplyvniť. Žalovaný 4/ v danom zmluvnom vzťahu vystupuje ako ručiteľ. Vzhľadom na žalobcom vykonané odstúpenie od zmluvy, čím sa zmluva zrušila ex tunc, neexistujú žiadne podmienky prechodu ručiteľského záväzku na žalovaného 4/. Má aj za to, že nárok voči ručiteľom je premlčaný. Ďalej dovolateľ poukázal na čl. VII zmluvy ods. 7.4., kde sa zmluvné strany dohodli, že dlžník zriadi v prospech fondu záložné právo po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorým je povolené stavbu užívať. Po zriadení záložného práva ručenie ručiteľmi podľa VII 7.2. zaniká. Zmluvu je potrebné vykladať v prospech ručiteľov, ktorí nemohli ovplyvniť splnenie si uvedenej povinnosti medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ zriadiť záložné právo v prospech žalobcu. Žalobca ako veriteľ rovnako svojou nedbanlivosťou zavinil, že žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci nemôžu pohľadávku uspokojiť a preto žalovaný 4/ ako ručiteľ môže plnenie podľa § 549 Občianskeho zákonníka odoprieť. Žalovaný 4/ sa v ručiteľskom vyhlásení ani nezaviazal k plneniu príslušenstva dlhu - zvýšeniu úrokovej sadzby a zmluvnej pokuty, preto veriteľ nemá právo žiadať väčšie plnenie než to, k akému sa ručitelia zaviazali. Okrem toho sám žalobca ručenie podriadil predpisom Občianskeho práva ako je to uvedené v čl. VII zmluvy, a to aj napriek kogentnej povahe ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka. Potom je tu na mieste aj otázka platnosti takéhoto právneho úkonu pre rozpor so zákonom. Dovolateľ je tiež toho názoru, že úkon ručenia je neplatný, pretože ho urobil v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, teda že za záväzok ručí len do doby, kedy bude právoplatné kolaudačné rozhodnutie a bude možné stavbu užívať. Poukázal aj na to, že žalovaní 1/ a 2/ boli rozhodnutiami súdov oddlžení a žalobca si však voči nim pohľadávku v konkurze neuplatnil. Vychádzajúc z rozhodnutí súdov o splátkovom kalendári by v prípade splnenia povinnosti od žalovaného 1/ bol uspokojený vo výške 30%, čo predstavuje na istine sumu 2.149.07 eur a v rámci konkurzu žalovanej 2/ by v prípade splnenia si povinnosti bol žalobca uspokojený vo výške 47%, čo predstavuje na istine sumu 3,368,88 eur, teda spolu tu ide o sumu 5.517,95 eur. Súd nemôže žalobcovi túto pohľadávku voči dovolateľovi v predmetnej výške 5.517.95 eur priznať, pričom podľa § 549 Občianskeho zákonníka ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Teda ak sám žalobca zavinil, že jeho pohľadávku žalovaní 1/a 2/ nemôžu uspokojiť, dovolateľ má právo odoprieť plnenie v danom rozsahu. Nakoniec dovolateľ z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 CSP formuloval nasledujúce dovolacie otázky: 1. Ak veriteľ sám podriadil ručenie predpisom Občianskeho práva je možné voči ručiteľom aplikovať pri vznesenej námietke premlčania predpisy Obchodného práva ? Je takéto zmluvné dojednanie platné ? 2. Má ručiteľ právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak tento porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy voči dlžníkovi, ktorý nezriadil záložné právo k nehnuteľnosti v prospech veriteľa, pričom tento mal povinnosť od zmluvy v takomto prípade odstúpiť ? 3. Má ručiteľ právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak
tento nevyužil svoje právo prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čím zmaril svoje uspokojenie od pôvodného dlžníka, ak áno, v akom rozsahu ?.
9. Záverom dovolateľ navrhol, aby dovolací súd podľa § 444 CSP povolil odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
10. K dovolaniu žalovaného 4/ sa vyjadril žalobca. Podľa neho nie je spor medzi ním a žalovanými sporom spotrebiteľskej povahy. Právny vzťah zo zmluvy o úvere je tzv. absolútnym obchodom a musí sa spravovať Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, či si zmluvné strany dohodli jeho aplikáciu. Dohoda strán o použití Obchodného zákonníka preto nebola potrebná na to, aby sa zmluvný vzťah zo zmluvy o úvere riadil týmto zákonom. Zmluvné strany sa de iure ani nemohli dohodnúť, aby sa zmluva o úvere a záväzky z nej vyplývajúce spravovali Občianskym zákonníkom. Obchodným zákonníkom sa potom spravuje aj ručenie, ktoré záväzok z úverovej zmluvy zabezpečuje. Žalobca má nárok na vrátenie úveru aj po odstúpení od zmluvy o úvere a zároveň má nárok na zmluvný úrok až do vrátenia úveru. Odstúpením od zmluvy sa zmluva nezrušuje od počiatku, ale až okamihom, keď je prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy doručený druhej strane (§ 349 Obchodného zákonníka). Z obsahu podaného dovolania nevyplýva, čo dovolateľ pokladá za nesprávne právne posúdenie. Dovolateľ prichádza so svojimi subjektívnymi právnymi konštruktmi, ktoré sa týkajú čiastkových nárokov a nie merita veci. Nešpecifikuje ani ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa mal podľa neho odvolací súd odkloniť a ani nevymedzil konkrétnu právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhol preto, aby bolo dovolanie žalovaného 4/ odmietnuté. Ak by sa tak nestalo, k meritu veci žalobca uviedol, že žalobcovi vzniklo právo, a vonkoncom nie povinnosť, odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ nezriadili záložné právo. Žalovaní 3/ a 4/ sa chcú liberovať od svojej ručiteľskej zodpovednosti poukazovaním na nepodložené povinnosti žalobcu, no pritom oni sami neurobili žiadne úkony počas trvania ich ručiteľského záväzku, aby sa odbremenili od svojej ručiteľskej povinnosti. Tvrdenia dovolateľa ohľadne úkonu ručenia, ktorý mal urobiť v omyle sú s poukazom na znenie jednotlivých bodov čl. VII. Zmluvy o úvere absolútne zavádzajúce a aj špekulatívne. Dovolateľ mal možnosť oboznámiť sa so zmluvou o úvere, pričom dobrovoľne, slobodne a vážne prehlásil, že uspokojí záväzok žalovaných 1/ a 2/ voči žalobcovi, ak dôjde k porušeniu zmluvy o úvere. Súčasne vyhlásil, že má vedomosť o tom, že tento ručiteľský záväzok trvá až do doby zriadenia záložného práva v prospech žalobcu. Žalobca postupoval v súlade s právnym poriadkom a dlžníkov vopred vyzval, aby svoju splatnú pohľadávku voči žalobcovi splnili, čo je nesporné. Pred oddlžením dlžníkov žalobca svoju pohľadávku riadne vymáhal prostredníctvom uplatnenia svojho práva na súde. Pred samotným podaním žaloby na súd sa žalobca snažil mimosúdne dohodnúť so všetkými žalovanými, vrátane dovolateľa. Ak by mal dovolateľ úprimný záujem o splatenie záväzkov žalovaných 1/ a 2/, mal žalobcu vyzvať, aby si prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom konaní. O tejto skutočnosti musel mať vedomosť prostredníctvom spoločného právneho zástupcu. V prípade, že by tak urobil a žalobca by napriek tomu odmietol prihlásenie vykonať, v takom prípade by bolo možné uvažovať o možnosti odopretia plnenia. Žalobca zastáva aj názor, že prípadné uplatnenie námietky tzv. odopretia ručenia podľa § 549 Občianskeho zákonníka, ktorá aplikácia zákonného ustanovenia je vylúčená s poukazom na skutočnosť, že celý právny vzťah sa spravuje Obchodným zákonníkom, by bolo v tomto prípade aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď dovolateľ ako ručiteľ počas celého konania nevykonal žiadnu procesnú aktivitu smerujúcu k splneniu záväzku, za ktorý sa zaručil.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 4/ je z väčšej časti prípustné a aj dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 449 ods. 1 a 2 CSP) a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 12. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že v prejednávanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podal len žalovaný 4/, ktorý bol rozsudkom prvoinštančného súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zaviazaný na peňažné plnenie žalobcovi spolu so žalovaným 3/. Keďže na strane žalovaného vystupuje viac subjektov, jedná sa o procesné spoločenstvo. Civilný sporový poriadok rozlišuje samostatné (§ 76 CSP) a nerozlučné (§ 77 CSP) procesné spoločenstvo. V samostatnom spoločenstve koná každý z účastníkov na jednej procesnej strane samostatne a jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov. V prípade nerozlučného spoločenstva majú účastníci také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie vo veci samej musí vzťahovať na
všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane sporu (aktívne alebo pasívne vecne legitimovanými sú všetci účastníci). Ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich aj pre ostatných. Pre rozlíšenie, či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo nerozlučné, (a to aj z hľadiska podania odvolania alebo dovolania), je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Ak hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo, ak také prejednanie dovoľuje, ako je tomu aj v danej veci, ide o spoločenstvo samostatné. Žalobca mohol podať žalobu proti každému zo žalovaných 3/ a 4/ samostatne a dožadovať sa aj voči len jednému z nich peňažného plnenia z titulu ručenia. Nepodanie takej žaloby voči všetkým ručiteľom by nebolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Vzhľadom na takéto samostatné procesné spoločenstvo žalovaných 3/ a 4/ potom platí, že dovolanie žalovaného 4/, ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu o ňom je účinné len pre tohto žalovaného (nevzťahuje sa aj na žalovaného 3/).
13. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
14. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
15. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
16. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
17. Dovolací súd ďalej uvádza, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho vymedzením (I. ÚS 51/2020). Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle ustanovenia § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021 aj III. ÚS 701/2022). Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP tvoria jeden celok, a preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil ,,na konkrétnom riadku svojho podania“. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019).
18. Hoci je možné v prejednávanej veci podanému dovolaniu vytknúť určitú nekoherentnosť v argumentácii, vychádzajúc z obsahu dovolania ako celku dovolací súd za použitia výkladového pravidla
uvedeného v ustanovení § 124 ods. 1 CSP v snahe autenticky porozumieť dovolaniu dovolateľa (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 336/2019) z podaného dovolania vyabstrahoval podstatu právnej otázky, ktorej preskúmania sa dovolateľ domáha, a to „či ručenie za záväzok dlžníka zo zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktoré bolo prevzaté s odkazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka?“. V nadväznosti na túto otázku je z dovolania možné aj abstrahovať, resp. uviesť dovolateľom formulované súvisiace právne otázky, a to „či sa námietka premlčania vznesená ručiteľom posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka?“, „či má ručiteľ podľa § 549 Občianskeho zákonníka právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak tento porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy voči dlžníkovi, ktorý nezriadil záložné právo k nehnuteľnosti v prospech veriteľa, pričom tento mal povinnosť od zmluvy v takomto prípade odstúpiť?“; „či má ručiteľ podľa § 549 Občianskeho zákonníka právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak tento nevyužil svoje právo prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čím zmaril svoje uspokojenie od pôvodného dlžníka, ak áno, v akom rozsahu ?“.
19. V prejednávanej veci bolo súdom prvej inštancie zistené, že žalovaní 1/ a 2/ so žalobcom uzatvorili zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, na základe ktorej bola týmto žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru, ktorý sa zaviazali žalobcovi splatiť podľa dojednaných podmienok. Záväzok žalovaných 1/ a 2/ z predmetnej zmluvy bol zabezpečený ručením zo strany žalovaných 3/ a 4/. Žalovaní 1/ a 2/ úver riadne nesplácali a žalobca využil oprávnenie a odstúpil od zmluvy.
20. Súd prvej inštancie žalovaných 3/ a 4/ zaviazal na žalobcom požadované plnenie (zostatok istiny úveru, zmluvného úroku 3,9 %, úroku z omeškania i nákladov spojených s uplatnením pohľadávky po čiastočnom späťvzatí žaloby) titulom ručiteľského záväzku.
21. Odvolací súd v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, uviedol, že zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania nie je spotrebiteľskou zmluvou, čo už bolo judikované ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Záväzkové vzťahy z tejto zmluvy sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d)), pretože sa jedná o zmluvu o úvere, teda tzv. absolútny obchod. Aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, ako napríklad v tomto prípade ručenie, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). V prejednávanej veci tak nie je možná aplikácia Občianskeho zákonníka a to ani v otázkach odstúpenia žalobcu od zmluvy, ani v otázkach prípadnej možnosti ručiteľov odmietnuť plnenie pre neprihlásenie pohľadávky žalobcom do konkurzu, či z dôvodu obmedzenia ručenia na dobu do zriadenia záložného práva.
22. S uvedenými závermi odvolacieho súdu možno súhlasiť, pokiaľ ide o posúdenie, že zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania nie je spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd správne poukázal na to, že dovolací súd vo veciach takýchto zmlúv už ustálene judikoval (4Cdo/106/2018, 5Cdo/170/2018, 8Cdo/9/2019, ale aj 1Cdo/77/2019, 7Cdo/199/2019, 4Cdo/14/2021 a iné), že Štátny fond rozvoja bývania je osobitným subjektom zriadeným zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa (od 01.07.2024 označovaného ako obchodník) podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
23. Rozhodnutia dovolacieho súdu v uvedených veciach však riešili výlučne otázku, či právny vzťah založený medzi žalobcom ako veriteľom a jeho dlžníkmi z titulu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru je spotrebiteľskou zmluvou (so záverom, že nie). Ani jedno z týchto rozhodnutí dovolacieho súdu sa však nezaoberalo otázkou, či sa na predmetný zmluvný vzťah (vrátane nárokov spojených s odstúpením od zmluvy, premlčania nárokov, ručenia a podobne) vzťahuje Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník.
24. K tejto otázke sa však už rovnako vyvinula ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorú reprezentujú rozhodnutia, napríklad vo veciach sp. zn. 1Cdo/26/2023, 1Cdo/201/2022, 5Cdo/141/2023, 7Cdo/146/2023, 8Cdo/164/2020, 9Cdo/176/2022. V týchto rozhodnutiach dovolací súd judikoval, že
uzatvorením zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania nevznikol obchodnoprávny vzťah, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z. (resp. od 01.01.2004 zákon č. 607/2003 Z. z. a od 01.01.2014 zákon č. 150/2013 Z.z.). Ak si aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej zmluve (§ 262 Obchodného zákonníka), tak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravuje Obchodným zákonníkom, ale je potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon 124/1996 Z. z.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa premlčanie nároku mohlo spravovať Obchodným zákonníkom i napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04).
25. K uvedenému dovolací súd v intenciách prejednávanej veci dodáva, že ak samotný právny vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ zo zmluvy o poskytnutí podpory nie je obchodnoprávnym vzťahom, ale vzťahom občianskoprávnym, je takýmto aj jeho vzťah so žalovanými 3/ a 4/, ktorí ako ručitelia prevzali na seba záväzok uspokojiť pohľadávku žalobcu, ak ju neuspokoja dlžníci. Ide o záväzok, ktorý zabezpečuje hlavný záväzok medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ a preto je z dôvodu svojej akcesority podriadený rovnakému právnemu režimu ako hlavný záväzok.
26. V zmysle vyššie uvedeného možno uzavrieť, že právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a to otázka „či ručenie za záväzok dlžníka zo zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktoré bolo prevzaté s odkazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka?“ bola odvolacím súdom vyriešená nesprávne, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Ručenie za záväzok dlžníka zo zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
27. Pokiaľ ide o súvisiace právne otázky, ktorých nesprávne právne posúdenia odvolacím súdom dovolateľ ďalej namietal - „či sa námietka premlčania vznesená ručiteľom posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka?“, „či má ručiteľ podľa § 549 Občianskeho zákonníka právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak tento porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy voči dlžníkovi, ktorý nezriadil záložné právo k nehnuteľnosti v prospech veriteľa, pričom tento mal povinnosť od zmluvy v takomto prípade odstúpiť ?“; „či má ručiteľ podľa § 549 Občianskeho zákonníka právo odoprieť plnenie veriteľovi, ak tento nevyužil svoje právo prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čím zmaril svoje uspokojenie od pôvodného dlžníka, ak áno, v akom rozsahu ?“, dovolací súd uvádza nasledovné.
28. Otázka premlčania práva žalobcu na peňažné plnenie od žalovaného 4/ ako ručiteľa nebola predmetom posudzovania odvolacieho súdu a to z toho dôvodu, že samotný žalovaný 4/ vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie túto otázku nenamietal.
29. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen
formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.
30. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. Posúdenie dovolateľom formulovanej právnej otázky premlčania práva žalobcu na peňažné plnenie od žalovaného 4/ ako ručiteľa nebolo namietané žalovaným 4/ v jeho odvolaní a preto nebola táto otázka ani predmetom posudzovania zo strany odvolacieho súdu. Nemôže preto predstavovať prípustný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP.
31. Čo sa týka posledných dvoch súvisiacich právnych otázok formulovaných dovolateľom v jeho dovolaní, tieto žalovaný 4/ namietal vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a boli preto aj predmetom posudzovania odvolacím súdom. Odvolací súd k nim vo svojom rozsudku uviedol, že námietky žalovaného 4/ týkajúce sa neprihlásenia pohľadávky žalobcom do konkurzu a o dojednaní o obmedzení ručenia na dobu do zriadenia záložného práva sú právne bezvýznamné. Veriteľ má právo žiadať splnenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník napriek výzve v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník. Je bez významu, či veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi. Nevyužitie práva prihlásiť pohľadávku o konkurzu nie je možné považovať za zavinenie na tom, že pohľadávku mohol uspokojiť dlžník. Čo sa týka obmedzenia ručenia na dobu do zriadenia záložného práva, k zriadeniu záložného práva nedošlo a teda ručiteľský záväzok žalovaného 4/ trval i naďalej.
32. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd, ktorý nesprávne vyriešil rozhodujúcu primárnu právnu o otázku tak, že právny vzťah žalovaného 4/ ako ručiteľa voči žalobcovi ako veriteľovi sa spravuje Obchodným zákonníkom, potom pri posúdení odvolacích námietok žalovaného 4/ neaplikoval ustanovenie § 549 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Toto zákonné ustanovenie umožňuje ručiteľovi odoprieť plnenie, za predpokladu, že veriteľ zavinil, úmyselne, či z nedbanlivosti, nemožnosť uspokojenia svojej pohľadávky dlžníkom. Veriteľ má totiž v prvom rade požadovať uspokojenie svojich pohľadávok na dlžníkovi a nemal by dopustiť situáciu, v ktorej by akceleroval uplatňovanie svojho dlhu od ručiteľa.
33. Bez toho, aby dovolací súd akokoľvek prejudikoval dôvodnosť odopretia plnenia zo strany žalovaného 4/ ako ručiteľa, je zrejmé, že odvolací súd, vedený nesprávnosťou posúdenia primárnej právnej otázky právneho režimu ručiteľského záväzku žalovaného 4/, nesprávne vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného 4/ ako právne bezvýznamné.
34. Vzhľadom na uvedené závery dovolací súd dovolanie žalovaného 4/ posúdil z väčšej časti ako prípustné i dôvodné a rozhodol o ňom podľa § 449 ods. 1 CSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia. Keďže nápravu zisteného pochybenia nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
35. Zároveň dovolací súd zrušil aj súvisiace uznesenie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému 4/.
36. V ďalšom konaní sú súd prvej inštancie i odvolací súd viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
37. O náhrade trov dovolacieho konania a náhrade trov pôvodného konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP).
38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.