Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 115/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , a , ,

obaja , zastúpených advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,

Cimborkova 13, Košice, v menej ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Radoslav

Rigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred

súdom a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práva na právnu istotu podľa v spojení s

ods. 1 a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom

podľa v spojení s , práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. januára 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája

2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , a na súdnu

ochranu podľa , ich právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich

právo na ochranu majetku podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

, a trovy právneho zastúpenia v sume 640,64 € (slovom

šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu, obchodnej

spoločnosti IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov

, , a , , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), práva na rovnosť pred súdom

a rovný prístup k súdu podľa v spojení s a ,

práva na právnu istotu podľa v spojení s a na konanie súdu

spôsobom stanoveným zákonom podľa v spojení s , práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“)

č. k. -134 z 19. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k.

-169 z 30. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobou podanou na Okresnom súde

Prešov proti žalovanému mestu Prešov (ďalej aj „žalovaný“) sa domáhali určenia

vlastníckeho práva k pozemku. Išlo o pozemok ‒ zastavané plochy a nádvoria svýmerou

2

83 mv k. ú. , na ktorom sa nachádza rozvodňa a plynová prípojka rodinného domu

sťažovateľov. Tvrdenie o nadobudnutí a existencii vlastníckeho práva sťažovatelia založili

na dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré podľa nich obstoja aj samostatne,

a to:

a) primárne na tvrdení transformácie práva osobného užívania k pozemku na

vlastnícke právo, a to na základe , momentom účinnosti

tohto ustanovenia, teda k 1. januáru 1992, a prípadne

b) subsidiárne, avšak až v druhom rade, sťažovatelia pre prípad, že by sa s už

uvedenou primárnou argumentáciou súdy nestotožnili, tvrdili, že vlastnícke právo

k dotknutému pozemku nadobudli vydržaním uplynutím desaťročnej vydržacej doby, ktorá

začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch,

s tým, že v dobromyseľnej držbe tohto pozemku neboli nikým a ničím rušení (pričom

pasivita a nedostatočná aktivita žalovaného by mali ísť na jeho ťarchu).

3. V konaní nebolo sporné, že sťažovatelia v období pred nadobudnutím účinnosti

novely , ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje

(ďalej len ,,novela “), účinnej od 1. januára 1992, mali uzavretú

dohodu o pridelení dotknutého pozemku do osobného užívania, pričom za zriadenie tohto

práva zaplatili dohodnutú úhradu v plnej sume. Sťažovatelia však nevedeli preukázať

zaregistrovanie tejto dohody štátnym notárstvom.

4. Sťažovatelia v celom konaní tvrdili, že s pozemkom nakladali ako s vlastným

a nikto ich v tejto držbe nerušil.

5. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. -75 z 25. mája 2015

tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.

6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. -134

z 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, čo odôvodnil tým, že okresný

súd správne aplikoval a , keďže práve tieto

ustanovenia upravovali situáciu, v ktorej sa sťažovatelia ocitli. Poukázal na judikatúru

najvyššieho súdu, a to na rozhodnutie sp. zn. , v ktorom najvyšší súd

zdôraznil, že v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval

a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej

dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2

za dobu oprávnenej

držby pre účely vydržania. V danom prípade teda nemožno vec posúdiť podľa § 872 ods. 6

. Podľa odvolacieho súdu zaniknutý inštitút osobného užívania

pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania, a ak by

zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku za dobu oprávnenej držby

pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných

ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného

vzťahu obsiahnutej v zákone (bod 17 rozsudku). Prvou argumentačnou líniou sa zaoberal

len okrajovo (bod 21 rozsudku krajského súdu).

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podali dovolanie, prípustnosť

ktorého odvodzovali z v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). Zastávali teda názor, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (v tomto prípade dvoch právnych otázok), ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovatelia v dovolaní

poukázali na dve právne otázky, od posúdenia ktorých vyvodzovali svoje vlastnícke právo

už v podanej žalobe, a obe otázky považujú za nesprávne právne posúdené odvolacím

súdom, ako aj súdom prvej inštancie.

8. Prvou je podľa sťažovateľov otázka transformácie práva osobného užívania

k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe ustanovenia § 872 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, momentom účinnosti tohto ustanovenia (teda k 1. januáru 1992) aj v prípade

absencie registrácie či dôkazu registrácie takéhoto práva štátnym notárstvom. Sťažovatelia

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. nepovažujú za rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu jednak preto, že rieši podľa sťažovateľov úplne inú situáciu, ale aj preto,

lebo ide o rozhodnutie relevantne nepublikované, v podstate ojedinelé a ťažko

dohľadateľné. Rozhodnutie nie je spomínané ani v relevantných komentároch

k , ani v rozhodných e-databázach judikatúry. Sťažovatelia

poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré mali riešiť

sťažovateľovu situáciu, najmä na rozhodnutie publikované pod Rc 72/2006, sp. zn.

1529/2004, ktoré zrozumiteľným spôsobom postavilo na roveň oprávnenú držbu práva

osobného užívania a riadne právo osobného užívania pozemku. Z tohto rozhodnutia

vyplýva, že aj právo osobného užívania, ktoré je len v oprávnenej držbe držiteľa držané

do momentu účinnosti transformačnej novely, zakladá z pohľadu zákona rovnaké práva ako

riadne a perfektné právo osobného užívania. Teda že i takéto len držané právo osobného

užívania sa transformuje zo zákona na základe jeho

účinnosťou, t. j. k 1. januáru 1992, na právo vlastnícke. Tento inštitút držby nevyžaduje, aby

právo osobného užívania bolo vydržané (sp. zn. ) tak, ako sa to vyžaduje

pri vydržaní vlastníckeho práva k veciam, sa nepoužije.

9. Druhou otázkou bolo podľa sťažovateľov nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním uplynutím desaťročnej držby vlastníckeho práva, ktorá začala plynúť najneskôr

1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch. Poukázaním na túto právnu

otázku sťažovatelia argumentovali podporne pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s ich

právnym názorom týkajúcim sa prvej právnej otázky. Podľa sťažovateľov sa rozhodnutie,

na ktoré poukazuje odvolací súd sp. zn. , na túto situáciu nevzťahuje.

Sťažovatelia k tejto právnej otázke uvádzajú, že dobromyseľná držba práva osobného

užívania nie je vylúčená, a to ani v prípade, že absentuje alebo nie je spätne preukázateľná

registrácia takejto dohody štátnym notárstvom (sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Sťažovatelia

opäť poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , ktorý

v obdobnej situácii prisvedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Sťažovatelia

ďalej popisovali dôvody, prečo by mala byť ich držba považovaná za dobromyseľnú.

10. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol podľa ustanovenia

. Dovolací súd najskôr poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 71/2018, ktoré definuje pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

Najvyšší súd ďalej uviedol, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. ,

, a sp. zn. , že do ustálenej praxe dovolacieho

súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, a so zreteľom na to

argumentáciu žalobcov s poukazom na českú judikatúru považuje za právne irelevantnú.

11. Dovolací súd v napadnutom uznesení (bod 16.1) dôvodí tým, že vzhľadom na

nastolenie právnej otázky transformácie sťažovateľmi spôsobom zodpovedajúcim § 421

ods. 1 písm. b) a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel k záveru, že

ich dovolanie je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané

dovolanie dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Ďalej dovolací súd uvádza (bod 17),

že vo vzťahu k dovolateľmi vymedzenej otázke dovolací súd poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 1997, v ktorom najvyšší súd riešil

otázku zásadného právneho významu pripustenú odvolacím súdom: „či možno považovať

dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného

užívania pozemku uzavretej podľa v znení pred

novelou za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania.“ Dovolací súd

tiež uvádza, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou podľa § 872 ods. 5

bola riešená aj v ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2010, v ktorom sa riešila otázka nadobudnutia vlastníctva

transformáciou práva osobného užívania pozemku podľa § 872 ods. 4 a 5 Občianskeho

zákonníka. Závery týchto rozhodnutí sú podľa dovolacieho súdu aplikovateľné aj na prípad

sťažovateľov. Pokiaľ sťažovatelia namietali odlišnosť skutkových zistení, prípadne

dovolacia otázka bola pripustená na iné skutočnosti, táto okolnosť nie je pri posudzovaní

možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou práva osobného

užívania pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá

nebola registrovaná štátnym notárstvom, rozhodujúca (bod 17.2).

12. Následne však dovolací súd uvádza (bod 18), že „vzhľadom na to, že dovolateľmi

označená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo

potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť ( )“.

13. V závere rozhodnutia (bod 21) sa dovolací súd vyjadril k vymedzeniu druhej

právnej otázky o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Túto dovolací súd

nepovažuje za dostatočne konkretizovanú, keďže samotní žalobcovia neuviedli, v čom

konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania a ako správne mal

odvolací súd otázku nimi označenú riešiť. Za tohto stavu jej vymedzenie nezodpovedá

a . Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie

žalobcov odmietol.

14. Sťažovatelia sú toho názoru, že ani jedna nastolená právna otázka nebola

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a že tieto otázky v tomto konaní boli

vyriešené nesprávne. Podľa sťažovateľov rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré bolo

odkazované, nespĺňajú podmienky na to, aby predstavovali „ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu“. Podľa názoru sťažovateľov nesprávne odmietnutie dovolania im

znemožnilo prístup k súdu s následkami v hmotnom práve (vlastníctvo a pokojné užívanie

majetku) a podľa nich súd mal reagovať aj na argumenty uvádzané v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Českej republiky.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť na

ďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal nález o porušení nimi označených práv, o zrušení

rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznaní trov konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu, reakcia zúčastnenej osoby

a replika sťažovateľov

16. K prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie (uznesením

ústavného súdu č. k. -26 z 3. marca 2020) sa vyjadril Krajský súd v Prešove,

pričom ku svojmu vyjadreniu pripojil aj stanovisko JUDr. Mareka Kohúta ako bývalého

člena senátu 11 Co (ďalší dvaja členovia tohto senátu už nie sú sudcami Krajského súdu

v Prešove). Podľa krajského súdu závery prijaté odvolacím súdom vo veci sp. zn.

sú vecne správne a odvolací súd sa v dôvodoch rozsudku s aplikáciou

príslušných ustanovení akceptovateľne vysporiadal. Rozhodnutie nie je arbitrárne ani

svojvoľné. Poukázal na to, že skutkové závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Z vyjadrenia sudcu JUDr. Mareka Kohúta vyplýva, že

úvahy odvolacieho súdu popísané v dôvodoch rozhodnutia vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, majúce oporu v obsahu spisového materiálu, preto plne odkázal na

rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa jeho názoru si sťažovatelia museli pri náležitej

opatrnosti byť vedomí, že nerealizovali registráciu dohody o zriadení práva osobného

užívania pozemku, pričom v takom prípade mali možnosť postupu podľa § 872 ods. 5

. Opätovne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

.

17. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd a uviedol, že vo vzťahu k právnej

otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou podľa § 872 ods. 5

dovolanie odmietol z dôvodu, že táto otázka už bola v praxi

dovolacieho súdu riešená a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou

praxou dovolacieho súdu. Vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku

vydržaním s tým, že vydržacia doba začala sťažovateľom plynúť od 1. januára 1992 po

dobu desiatich rokov, počas ktorej neboli nikým a ničím v dobromyseľnej držbe rušení,

dovolací súd uviedol, že právna otázka nebola v dovolaní dostatočne konkretizovaná, keďže

samotní sťažovatelia neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie

otázky vydržania, ako správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť, a preto jej

vymedzenie nezodpovedá .) a . Najvyšší súd ďalej

uvádza, že svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a že pri vymedzení pojmu ustálená prax

dovolacieho súdu vychádzal z judikatúry (R 71/2018), ktorá je vzácne jednotná a plne

akceptovaná senátmi dovolacieho súdu. Výklad uvedeného pojmu priamo súvisí

s posúdením prípustnosti konkrétneho dovolania, čo je otázka, ktorá patrí do výlučnej

pôsobnosti najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Pravda, pri riešení konkrétnej otázky je

povinnosťou dovolacieho súdu prihliadnuť aj na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít

( ), čo je však pojem odlišný od pojmu ustálená prax dovolacieho súdu

v zmysle .) . Pokiaľ dovolací súd dospel k záveru, že pri vyriešení

v poradí prvej nastolenej otázky nedošlo k odklonu, tak už neposudzoval prípustnosť

dovolania, ale jeho dôvodnosť.

18. Mesto Prešov, ako zúčastnená osoba, predložilo ústavnému súdu splnomocnenie

pre advokáta JUDr. Alojza Naništu, k veci sa však nevyjadrilo.

19. Sťažovatelia sa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu v replike

vyjadrili tak, že konajúce súdy postupovali arbitrárne a svojvoľne. Súdy by podľa

sťažovateľov nemali postupovať nadmerne formalisticky pri výklade požiadaviek kladených

na zmluvy medzi stranami a mali by prihliadať na individuálny rozmer danej veci.

Sťažovatelia tvrdili, že na roveň situácii existencie štátnym notárstvom registrovanej

dohody o osobnom užívaní je potrebné postaviť i situáciu, keď subjekt má uzavretú dohodu

o osobnom užívaní, hoci nie je spôsobilý preukázať jej registráciu (tento prístup uplatňuje

česká súdna prax). Tak mohli osoby, ktoré nadobudli za minulého režimu pozemky do

osobného užívania a za toto osobné užívanie zaplatili odplatu, nadobudnúť transformáciou

takéhoto práva vlastnícke právo.

jednoznačne postavil na roveň nadobudnutiu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou

a zaplatením kúpnej ceny. Podľa sťažovateľov táto otázka nie je v praxi dovolacieho súdu

vyriešená. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ako relevantnú otázku rieši

možnosť oprávnenej držby pre účely vydržania. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

bola relevantnou otázkou možnosť vydržania vlastníckeho práva

k pozemku držbou práva osobného užívania pre štát. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. je ojedinelé, nepublikované

a v dostupných databázach nezverejnené rozhodnutie, nemôže teda predstavovať ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle rozhodnutia R 71/2018. Tieto výhrady majú

sťažovatelia aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré nie

je publikované. Následne sťažovatelia zopakovali argumentáciu týkajúcu sa možnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Tiež uviedli, že ak najvyšší súd uvádza, že

neskúmal prípustnosť, ale dôvodnosť, mal správne dovolanie zamietnuť, a nie odmietnuť.

20. Všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v tejto

veci.

III.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

21. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

24. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

26. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

28. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

29. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

30. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie,

ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia , ústavného zákona

alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

31. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

32. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

33. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

34. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia.

IV.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

35. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

37. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ).

38. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36].

39. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu (m. m. ). Takýmto obmedzením sú aj § 420

a , ktoré vymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.

40. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd,

vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú

judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

41. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo

k (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)

k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

IV.2 K arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

42. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže

tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť

o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu

zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez

akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný

exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak

nemusí to tak byť nevyhnutne. ,,O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam“ (III. ÚS

264/05). ,,V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti“ (,

, ). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

43. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľov podané s poukazom

na odmietol ako neprípustné, keď konštatoval, že sťažovateľmi

nastolená prvá právna otázka už bola dovolacím súdom riešená v jeho skorších

rozhodnutiach, ako aj z dôvodu, že druhá právna otázka nie je vymedzená požadovaným

spôsobom v zmysle .

44. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že otázka, od posúdenia

ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

nevyriešená. Najvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje

na dve rozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

.

45. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. je potrebné

uviesť, že predmetom dovolacieho konania bola krajským súdom nastolená otázka, pre

ktorú pripustil dovolanie podľa v tomto čase účinného § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku ( účinný do 30. júna 2016) „či možno považovať dobu

užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania

pozemku uzavretej podľa v znení pred novelou zák.

č. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania“. Toto rozhodnutie teda

čiastočne riešilo túto (z pohľadu sťažovateľov druhú) nastolenú otázku, ale zároveň v ňom

možno nájsť aj názor najvyššieho súdu na prvú nastolenú otázku (s. 3 posledný odsek a s. 4

prvý odsek), a to taký, že podľa najvyššieho súdu neuplatnením si práva na uzatvorenie

kúpnej zmluvy v jednoročnej prekluzívnej lehote toto právo zaniklo. Z tohto rozhodnutia

však nevyplýva, že by sa najvyšší súd touto otázkou hlbšie zaoberal a toto ustanovenie

vyložil viac-menej jazykovo a na okraj, keďže dovolanie bolo pripustené pre inú právnu

otázku. Najvyšší súd v tomto konaní nečelil argumentom sporových strán týkajúcim sa prvej

otázky (transformácia práva v prípade neregistrovanej dohody o osobnom užívaní pozemku,

resp. v prípade nemožnosti preukázať registráciu takejto dohody) a zaoberal sa ňou

v podstate okrajovo.

46. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.

, ústavný súd uvádza, že v predmetnom konaní z rozhodnutia nevyplýva, že

by išlo o analogickú situáciu, t. j. že žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom užívaní

k spornému pozemku, len nedošlo k jej zaregistrovaniu, eventuálne, že nevedeli registráciu

tejto dohody preukázať. V uvedenom prípade sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho

práva vydržaním, pričom najvyšší súd uzavrel, že i keby bola splnená podmienka

dobromyseľnosti držby u oboch žalobcov pri nastúpení do držby (v roku 1979), na ktorej

nesplnení založil svoje rozhodnutie odvolací súd, nemohli navrhovatelia nadobudnúť sporný

pozemok do osobného spoluvlastníctva, pretože v momente naplnenia podmienok držby

(dobromyseľnosti a uplynutiu desaťročnej vydržacej doby) ex lege nemohol podľa v tom

čase platných právnych predpisov nadobudnúť občan, ktorý vydržal pozemok, pozemok do

svojho osobného vlastníctva, ale len do vlastníctva štátu. Išlo teda o skutkovo odlišný

základ veci a nemožno prisvedčiť najvyššiemu súdu, že aj v tomto rozhodnutí bola riešená

otázka transformácie podľa , ktorej zodpovedanie by sa

dalo analogicky aplikovať aj na predmetný spor.

47. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z uvedených dvoch rozhodnutí nebolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(príp. v relevantnej staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu R 71/2018, na ktoré

odkazuje aj najvyšší súd).

48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na

skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na

právnu otázku nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou v zmysle § 872 ods. 5

v situácii, ak žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom

užívaní, avšak v zákonom ustanovenej lehote nedošlo k jej registrácii, eventuálne že

žalobcovia nevedia registráciu preukázať, resp. na právnu otázku, či mohlo dôjsť

k vydržaniu vlastníckeho práva na základe tohto skutkového stavu. Ústavný súd však dospel

k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. len čiastočne rieši túto

problematiku a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. túto problematiku

nerieši, pretože vychádza z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je

v prejednávanej veci.

49. Ak aj najvyšší súd odkázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. ,

toto nielenže nebolo publikované v príslušnej zbierke, ale dokonca nie je ani verejne

dostupné a dohľadateľné (napr. prostredníctvom internetu). Aj ústavný súd sa s ním mohol

oboznámiť len tak, že si ho vyžiadal od najvyššieho súdu.

50. Najvyšší súd právne otázky nastolené sťažovateľmi považoval za vyriešené, a to

v už uvedených dvoch rozhodnutiach. Toto posúdenie malo za následok odmietnutie

dovolania, a teda odopretie vecného prejednania veci pred najvyšším súdom. Ústavný súd

uvádza, že zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420

v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa právnych otázok

vymenovaných v , a . Strany sporu, ako aj právnická obec

očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene očakáva citlivý a dôsledný

prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj

reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Len tak je možné naplniť

účel dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok, ktoré buď ešte neboli vyriešené, ktoré

sú rozhodované rozdielne alebo pri ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe. Tým najvyšší súd napĺňa princíp právnej istoty. Naplnením tejto

funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. .

Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1346).

51. V tomto kontexte je potrebné uviesť, ako ústavne konformne vykladať

prípustnosť dovolania podľa – ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno vyvodiť, že najvyšší

súd na výklad pojmu „právna otázka vyriešená“ používa aj výraz „právna otázka riešená“

(bod 18 napadnutého uznesenia dovolacieho súdu). Vo vzťahu k výkladu prípustnosti

dovolania podľa najvyšší súd uviedol (bod 12.1), že „toto

ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil (neponechal ju

nepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil

jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných

prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil

práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie), a b/ (zároveň) dovolací súd ešte

neriešil“. Z napadnutého uznesenia sa teda javí, že najvyšší súd pod právnou otázkou, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [ ],

má na mysli takú právnu otázku, ktorú dovolací súd ešte neriešil, čo sa nedá rozumieť inak,

ako že je to právna otázka, ktorá nebola najvyšším súdom vôbec (ani čo i len raz) riešená.

Zároveň však z inej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno badať taký

právny názor, že najvyšším súdom označené dve rozhodnutia, ktoré mali právnu otázku

riešiť, majú predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva z bodu 18

napadnutého uznesenia: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená právna otázka bola

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie odvolacieho súdu nie je

v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo potrebné v tejto časti dovolanie

odmietnuť ( ).“

52. Podľa ústavného súdu prípustnosť dovolania podľa je

potrebné vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť teda vykladať tak, že je to právna otázka,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená. Takýto záver

z textu zákona nevyplýva (nemožno ho vyvodiť ani jazykovým výkladom), ale nemožno ho

vyvodiť ani teleologickým výkladom, teda s prihliadnutím na účel, ktorý má dovolanie

v systéme opravných prostriedkov plniť. Ak by sme pripustili záver, že podľa § 421 ods. 1

písm. b) je dovolanie prípustné iba v prípade, ak ide o právnu otázku, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená, dovolanie by potom

nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou právnou otázkou už raz

(čo i len jediný raz) zaoberal a znemožnila by sa možnosť dovolateľa obrátiť sa na najvyšší

súd s cieľom preskúmania správnosti vyriešenia tejto právnej otázky. V prípade, ak právna

otázka bola už raz dovolacím súdom riešená, dovolateľ by nemohol prípustnosť vyvodiť ani

z (keďže otázka bola riešená na dovolacom súde len raz a nie je

o nej ustálená prax) ani podľa (keďže otázka bola riešená na

dovolacom súde len raz, a teda nie je o nej ani rozdielna prax). Tento výklad (že pojem

„právna otázka vyriešená“ možno vykladať ako „právna otázka už raz riešená“) by však

znamenal obmedzenie aj pre samotný dovolací súd (pre konajúci senát), pretože dovolací

súd by potom musel také dovolanie vždy procesne odmietnuť. Konajúci senát by nemohol

vysloviť svoj právny názor na danú otázku, a to buď sa s už vydaným rozhodnutím

stotožniť a rozhodovaciu prax upevniť, alebo sa od nej odkloniť a v prípadnom ďalšom

konaní vytvoriť predpoklad na jej vyriešenie veľkým senátom. Dovolací súd by potom

nemohol rozvíjať a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a napĺňať tak poslanie

dovolania ani plniť svoju úlohu najvyššej súdnej autority. Účel dovolania by bol úplne

zmarený. V rámci prípustnosti dovolania v slovenskej právnej úprave nie je ďalší dôvod

prípustnosti (ako napr. v českom v ), podľa ktorého je

dovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá má byť podľa dovolacieho súdu posúdená inak (pozri aj rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ), ktorý by mohol vyriešiť prípustnosť dovolania

v ďalších situáciách.

53. Pojem „otázka vyriešená“ treba preto vykladať v zmysle „vyriešená ustálene“;

iná interpretácia v zásade neprichádza do úvahy. Na posúdenie, či ide o otázku už vyriešenú

ustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho

súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená

predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých

nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia

najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, ). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné

sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára

2018 ), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí

spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých

nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom

nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)

nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho

názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí

vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť

o „viacero“ takýchto rozhodnutí.

54. V predmetnej veci však najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované

rozhodnutia najvyššieho súdu, pritom len jedno z nich sa touto právnou otázkou čiastočne

zaoberalo. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho

súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný

súd sa vyjadrí k ústavnému súladu výkladu tohto pojmu v kontexte napadnutého

rozhodnutia. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že jedno,

prípadne dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku,

o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax. V prípade, ak bolo rozhodnutí najvyššieho

súdu týkajúcich sa tejto otázky viac, mal najvyšší súd na ne poukázať. Len tak by išlo

o presvedčivý záver, že právna otázka je v praxi dovolacieho súdu vyriešená. Tento výklad

ústavného súdu zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor, príležitosť a šancu v týchto

prípadoch dovolanie vecne prejednať. Ak sa s názorom vysloveným v predchádzajúcich

rozhodnutiach dovolacieho súdu stotožní, prax dovolacieho súdu sa ešte viac upevní a tento

názor bude presvedčivejší. Ak sa bude chcieť od rozhodnutia, resp. rozhodnutí (ktoré ale

nepredstavujú ustálenú prax) najvyššieho súdu o tejto právnej otázke odchýliť, vytvorí sa

predpoklad pre prejednanie veci vo veľkom senáte, následkom čoho sa opäť rozhodovacia

prax stabilizuje. Pokiaľ by však dve nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu

predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre

neprípustnosť odmietnuť, a to aj v prípade, ak má na právnu otázku konajúci senát odlišný

názor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré odkazoval najvyšší súd, riešili

predmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo bezvýnimočne naplnené, pozri

body 47 a 48 tohto nálezu), nemohol najvyšší súd ustáliť, že ide o právnu otázku vyriešenú.

55. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia

činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide

o rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda

opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne

dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii

medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa

množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne

dostupné a dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn.

), nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax

musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj

navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý

právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa

zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu

vyriešenú alebo nie (pozri aj ).

56. Zmyslom tohto dôvodu prípustnosti [ ] je umožniť

dovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou na vyslovenie právneho názoru

k meritu veci v prípade, že právna otázka nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, teda

až pokiaľ sa právny názor k danej otázke neustáli. Takéto nazeranie na zmysel tohto

ustanovenia má svoj racionálny základ, ktorý pramení v už spomínanom účele dovolania,

a to umožňovať a vynucovať, aby najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal

a zjednocoval judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden

zo základných pilierov právneho štátu.

57. Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania najvyšším súdom teda došlo v konečnom

dôsledku k arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania, čím bolo porušené právo na

súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

58. Najvyšší súd ďalej uvádza, že sťažovatelia v dovolaní nešpecifikovali druhú

právnu otázku tak, ako to požaduje . Podľa najvyššieho súdu dovolatelia

neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania, ako

správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť (bod 21 rozhodnutia dovolacieho

súdu). Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Ústavný súd teda posudzoval, či právna otázka bola vymedzená

v súlade s . To, že sťažovatelia právnu otázku v dovolaní vymedzili, nie je

sporné, pretože to vyplýva aj zo samotného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ide o otázku

možnosti vydržania vlastníckeho práva k pozemku počnúc od účinnosti novely

(od 1. januára 1992) po požadovanú dobu 10 rokov (body 4, 14, 20, 21 uznesenia

najvyššieho súdu). Sťažovatelia v dovolaní rozlíšili obidve právne otázky, pričom vo vzťahu

k obidvom tvrdili, že neboli dovolacím súdom vyriešené, a prípustnosť dovolania vo vzťahu

k obidvom odvodzovali z . Popisu druhej právnej otázky sa

sťažovatelia v dovolaní venovali pomerne rozsiahle, a to v bode 3, ktorý má 2,5 strany.

Nemožno teda povedať, že by sťažovatelia zanedbali vymedzenie tejto právnej otázky.

Z kontextu dovolania vyplýva, že malo ísť o posúdenie vydržania vlastníckeho práva

k pozemku za skutkového stavu, že držitelia mali len dohodu o osobnom užívaní, ktorá

nebola registrovaná štátnym notárstvom (resp. nevedeli preukázať, či bola registrovaná)

a vo vzťahu ku ktorej nepodali v lehote 1 roka návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy.

Sťažovatelia zároveň uviedli, že obidve právne otázky v rozhodnutiach okresného súdu

a krajského súdu splynuli. Z dovolania možno vyvodiť, že sťažovatelia sa nestotožňovali

s argumentáciou odvolacieho súdu, že ak dohoda o osobnom užívaní nebola zaregistrovaná

štátnym notárstvom, je tým vylúčená dobromyseľnosť držiteľov. Sťažovatelia v dovolaní

uvádzajú, že požiadavku o registrácii zmluvy považujú za nadmernú, pretože za takého

stavu by nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu tohto práva (mali by riadne právo osobného

užívania, ktoré by sa transformovalo na vlastnícke právo účinnosťou § 872 ods. 1

– bez ďalšieho). Sťažovatelia uvádzajú, že tento výklad

odvolacieho súdu by mal byť odmietnutý. K dobromyseľnosti ďalej uvádzajú, že o tom, že

zmluva nebola registrovaná, nemali ani tušenie. V tomto kontexte poukazovali aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , ktoré malo

prisvedčiť tomuto výkladu. K dokresleniu dobromyseľnosti uviedli, že za pozemok riadne

platili daň z nehnuteľnosti. Možno teda dôvodiť, že sťažovatelia vo vzťahu k druhej otázke

namietali nesprávne právne posúdenie vydržania, konkrétne posúdenie neregistrovanej

dohody o osobnom užívaní pozemku ako možného vydržacieho titulu, vydržacej doby

a dobromyseľnosti držby. Sťažovatelia zároveň uviedli, akým výkladom relevantných

právnych noriem sa podľa ich názoru dá dospieť k záveru, že pozemok vydržali.

Sťažovatelia očakávali odpovede na tieto otázky. Tiež v tomto zmysle poukázali na právne

posúdenie v českej judikatúre, ale aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

. Tiež sťažovatelia uvádzali, prečo nie je rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. relevantné.

59. Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku (§ 432

), je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho

textu ako celku (pozri ). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal

dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.

60. Na druhej strane ústavný súd apeluje na advokátov dovolateľov (ale aj na

advokátov všeobecne), aby vyvinuli čo najväčšiu snahu o perfektné vymedzenie

dovolacieho dôvodu tak, ako to prikazuje . Práve povinné zastúpenie

advokátom má garantovať bezchybnosť podaných dovolaní a dovolanie má byť vizitkou

odbornosti každého advokáta. Snaha advokátov by mala smerovať k tomu, aby právna

otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne

posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať

táto nesprávnosť. Advokát týmto vymedzením začína svoj dialóg s najvyšším súdom ako

najvyššou súdnou autoritou, a preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie

namietaného nesprávneho posúdenia spornej právnej otázky. V opačnom prípade vystaví

svojho klienta v dôsledku svojej neodbornosti možnosti odmietnutia dovolania podľa § 447

písm. f) .

61. Ústavný súd teda uzatvára, že právna otázka bola vymedzená dostatočne

a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu neobstojí z hľadiska základného práva na prístup

k súdu.

62. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého

uznesenia a povahy rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného

rozhodnutia súdu, keďže ústavne nekonformným spôsobom vyložil prípustnosť dovolania

podľa , ako aj . V dôsledku toho neposkytuje

dostatok relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti

dovolania sťažovateľov.

63. Z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené a dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

64. K nedostatočnému odôvodneniu

Sťažovatelia namietali nedostatočné odôvodnenie obidvoch napadnutých rozhodnutí.

K nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že

sťažovatelia v dovolaní nenamietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, čo

mohli urobiť v zmysle . Sťažovatelia podali dovolanie len z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia podľa . Sťažovatelia teda mohli

využiť dovolanie nielen na namietanie nesprávneho právneho posúdenia, ale aj na

namietanie nedostatočného odôvodnenia, čo mohlo mať za následok porušenie práva na

spravodlivý proces.

65. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd

uvádza, že právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého sa môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje, resp. nemohol rozhodovať iný (všeobecný) súd. Konanie pred ústavným

súdom totiž nie je konaním, v ktorom by bolo možné naprávať to, čo účastník

predchádzajúceho konania zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak

urobiť mohol a mal. Ústavná sťažnosť preto nepredstavuje klasický alebo alternatívny

riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, ale osobitný ústavný prostriedok, ktorý pred

ústavným súdom otvára celkom nové konanie. Sťažnosť teda predstavuje prostriedok ultima

ratio a je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, nastupujúcim až po vyčerpaní

všetkých dostupných efektívnych prostriedkov určených na ochranu práv, uplatniteľných

v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (pozri Ľalík, M., Ľalík., T. Zákon

o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019,

s. 387 alebo aj m. m. či ).

66. Podľa ESĽP je účinný prostriedok nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i)

prístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech

v konaní. Za neúčelné právne prostriedky možno považovať tie povinné prostriedky, ktoré

treba podať v danej krajine, avšak stabilná rozhodovacia činnosť nedáva nijakú šancu na

úspech (rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva, § 75). Možno

povedať, že rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi v podobe

stabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské práva

a slobody vážne a nielen „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich (pozri Ľalík, M.,

Ľalík., T. , Komentár. Bratislava : Wolters

Kluwer SR, 2019, s. 388).

67. Jednou z rovín subsidiarity je to, aby ústavný súd mohol prebrať skutkové

a právne závery všeobecných súdov a tie vyhodnotiť v teste ústavnosti. Základ pre

rozhodovanie ústavného súdu je urobený už predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou

orgánu verejnej moci (pozri Vernarský, M. Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky

v civilnom procese. Justičná revue, roč. 68, č. 3/2016, s. 248). Princíp subsidiarity zasahuje

aj do argumentačnej (vecnej) časti ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ je povinný podľa

judikatúry ústavného súdu uplatniť v konaniach predchádzajúcich ústavnej sťažnosti

rovnakú argumentáciu, ako uplatňuje v návrhu na konanie o ústavnej sťažnosti (pozri Ľalík,

M., Ľalík., T. , Komentár. Bratislava :

Wolters Kluwer SR, 2019, s. 389). Uvedené je zároveň aj vyjadrením zásady

sebaobmedzenia a minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd má kompetenciu zasiahnuť, len keď všeobecné súdy v rámci konania

poskytnutému sťažovateľovi zlyhajú.

68. Ak teda ústavný súd zistí, že o porušení základného práva alebo slobody

sťažovateľa bol oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho

prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnej sťažnosti nemôže vyhovieť.

69. K nedostatočnému odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,

že podľa judikatúry ústavného súdu „odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na

každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,

aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty

účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho

problému“ (obdobne napr. , )“ ().

70. Z pohľadu presvedčivosti a dostatočného vymedzenia dôvodov ústavný súd

poukazuje na rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Konkrétne

v bode 16.1 najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na nastolenie právnej otázky transformácie

spôsobom zodpovedajúcim a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto

ustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov je v danom prípade

procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či je ním

skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom

posúdení veci).“ Následne v bode 18 uvádza: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená

právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo

potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť ( ).“

71. Vzhľadom na túto nekonzistentnosť, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je presvedčivé a riadne odôvodnené.

72. Ústavný súd preto aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia vyslovil porušenie

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

napadnutým uznesením (bod 1 výroku nálezu).

73. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný

súd uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod

2 výroku nálezu).

74. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané

dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa

dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze ( ), opätovne rozhodnúť

o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom

zistené.

75. Ústavný súd na okraj, ako obiter dictum, uvádza, že pokiaľ dovolatelia v dovolaní

uvádzajú svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou

odkazujú na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky

a Ústavného súdu Českej republiky, a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňujú,

nie je namieste, aby najvyšší súd uviedol, že táto argumentácia ako taká je právne

irelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú

alebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov. Na druhej strane, ústavný súd rešpektuje

názor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu

a z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať.

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

76. Sťažovatelia tiež namietali, že napadnutým uznesením došlo k zásahu do ich

práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu.

77. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité v ústavnom zakotvení

základného práva vlastniť majetok ( ), implikuje v sebe podľa stabilnej

rozhodovacej praxe ústavného súdu aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,

ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie môže mať

za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú ochranu podľa

a nasledujúcich (, , , ,

). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu

hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)

označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko, sťažnosť

č. 28856/95).

78. Napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o tom, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi

konkrétneho pozemku, čo nepochybne predstavuje zásah do majetkových práv

sťažovateľov. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení procesných práv

v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia, ktoré taktiež nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj

vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu malo

negatívny dopad na majetok sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením bolo porušené aj právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

a podľa dodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).

79. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

IV.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť pred súdom a rovný

prístup k súdu podľa v spojení s a ,

k namietanému porušeniu základného práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom podľa

v spojení s

80. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný

a ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných

subjektívnych práv a princípov, ktoré sú buď konkrétne ako verejnosť konania, konanie bez

zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd, alebo v zásade abstraktné ako

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného

postupu súdu a ďalšie (pozri Gajdošíková, Ľ. Právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zborník z konferencie Bratislavské

právnické fórum 2015. Právnická fakulta UK, 2016). Súčasťou práva na spravodlivý proces

je aj rovnosť pred súdom, ako aj princíp právnej istoty. Rovnosť pred súdom sa prejavuje

predovšetkým v možnosti strán rovnako uplatňovať svoje právo na súde, ako aj v rovnakom

prístupe súdu k obidvom stranám sporového konania, resp. ku všetkým účastníkom

mimosporového konania.

81. Ak aj sťažovatelia namietali arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí, eventuálne ich

nedostatočné odôvodnenie, tieto tvrdenia samy osebe nepostačujú na záver o tom, že došlo

aj k porušeniu rovnosti strán. Navyše, ani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť

tak, ako požaduje , pričom neuviedli konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu práva na

rovnosť, v čom konkrétne mali súdy nevyvážene a nerovne pristupovať k stranám sporu,

aké konkrétne práva boli sťažovateľom odopreté porušením ich rovnosti.

82. Obdobne to platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty.

K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ). V predmetnom konaní ústavný súd nevidí porušenie princípu

právnej istoty. Tento záver vyplýva jednak zo skutočnosti, že aj sťažovatelia sami uvádzajú,

že právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, neboli v praxi

dovolacieho súdu riešené, a teda ani sťažovatelia nenamietali to, že by sa súdy ústavne

nekonformne odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Navyše,

ani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť, tak ako požaduje § 123 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, pričom neuviedli konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo

podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich práva na právnu istotu.

V.

Trovy konania

83. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

84. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

85. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).

Ústavný súd konštatuje, že v zmysle uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľom patrí

náhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

v hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené

o 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške

225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvy

ústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,

zvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).

86. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

87. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu