Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 549 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (557)I. ÚS 115/2020
PDF · 499.1 KB
No categories available
I. ÚS 115/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , a , ,
obaja , zastúpených advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,
Cimborkova 13, Košice, v menej ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Radoslav
Rigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred
súdom a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 188/2015 z 19. januára 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017 z 30. mája
2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich
právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017 z 30. mája 2019
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 203/2017
z 30. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
, a trovy právneho zastúpenia v sume 640,64 € (slovom
šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu, obchodnej
spoločnosti IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov
, , a , , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), práva na rovnosť pred súdom
a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu
spôsobom stanoveným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“)
č. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k.
3 Cdo 203/2017-169 z 30. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobou podanou na Okresnom súde
Prešov proti žalovanému mestu Prešov (ďalej aj „žalovaný“) sa domáhali určenia
vlastníckeho práva k pozemku. Išlo o pozemok ‒ zastavané plochy a nádvoria svýmerou
2
83 mv k. ú. , na ktorom sa nachádza rozvodňa a plynová prípojka rodinného domu
sťažovateľov. Tvrdenie o nadobudnutí a existencii vlastníckeho práva sťažovatelia založili
na dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré podľa nich obstoja aj samostatne,
a to:
a) primárne na tvrdení transformácie práva osobného užívania k pozemku na
vlastnícke právo, a to na základe § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, momentom účinnosti
tohto ustanovenia, teda k 1. januáru 1992, a prípadne
b) subsidiárne, avšak až v druhom rade, sťažovatelia pre prípad, že by sa s už
uvedenou primárnou argumentáciou súdy nestotožnili, tvrdili, že vlastnícke právo
k dotknutému pozemku nadobudli vydržaním uplynutím desaťročnej vydržacej doby, ktorá
začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch,
s tým, že v dobromyseľnej držbe tohto pozemku neboli nikým a ničím rušení (pričom
pasivita a nedostatočná aktivita žalovaného by mali ísť na jeho ťarchu).
3. V konaní nebolo sporné, že sťažovatelia v období pred nadobudnutím účinnosti
novely zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník
(ďalej len ,,novela zákona č. 509/1991 Zb.“), účinnej od 1. januára 1992, mali uzavretú
dohodu o pridelení dotknutého pozemku do osobného užívania, pričom za zriadenie tohto
práva zaplatili dohodnutú úhradu v plnej sume. Sťažovatelia však nevedeli preukázať
zaregistrovanie tejto dohody štátnym notárstvom.
4. Sťažovatelia v celom konaní tvrdili, že s pozemkom nakladali ako s vlastným
a nikto ich v tejto držbe nerušil.
5. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 344/2014-75 z 25. mája 2015
tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.
6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 11 Co 188/2015-134
z 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, čo odôvodnil tým, že okresný
súd správne aplikoval § 872 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, keďže práve tieto
ustanovenia upravovali situáciu, v ktorej sa sťažovatelia ocitli. Poukázal na judikatúru
najvyššieho súdu, a to na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97, v ktorom najvyšší súd
zdôraznil, že Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval
a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej
dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej
držby pre účely vydržania. V danom prípade teda nemožno vec posúdiť podľa § 872 ods. 6
Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu zaniknutý inštitút osobného užívania
pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania, a ak by
zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku za dobu oprávnenej držby
pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných
ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného
vzťahu obsiahnutej v zákone (bod 17 rozsudku). Prvou argumentačnou líniou sa zaoberal
len okrajovo (bod 21 rozsudku krajského súdu).
7. Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podali dovolanie, prípustnosť
ktorého odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). Zastávali teda názor, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (v tomto prípade dvoch právnych otázok), ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovatelia v dovolaní
poukázali na dve právne otázky, od posúdenia ktorých vyvodzovali svoje vlastnícke právo
už v podanej žalobe, a obe otázky považujú za nesprávne právne posúdené odvolacím
súdom, ako aj súdom prvej inštancie.
8. Prvou je podľa sťažovateľov otázka transformácie práva osobného užívania
k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe ustanovenia § 872 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, momentom účinnosti tohto ustanovenia (teda k 1. januáru 1992) aj v prípade
absencie registrácie či dôkazu registrácie takéhoto práva štátnym notárstvom. Sťažovatelia
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 nepovažujú za rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu jednak preto, že rieši podľa sťažovateľov úplne inú situáciu, ale aj preto,
lebo ide o rozhodnutie relevantne nepublikované, v podstate ojedinelé a ťažko
dohľadateľné. Rozhodnutie nie je spomínané ani v relevantných komentároch
k Občianskemu zákonníku, ani v rozhodných e-databázach judikatúry. Sťažovatelia
poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré mali riešiť
sťažovateľovu situáciu, najmä na rozhodnutie publikované pod Rc 72/2006, sp. zn. 31 Cdo
1529/2004, ktoré zrozumiteľným spôsobom postavilo na roveň oprávnenú držbu práva
osobného užívania a riadne právo osobného užívania pozemku. Z tohto rozhodnutia
vyplýva, že aj právo osobného užívania, ktoré je len v oprávnenej držbe držiteľa držané
do momentu účinnosti transformačnej novely, zakladá z pohľadu zákona rovnaké práva ako
riadne a perfektné právo osobného užívania. Teda že i takéto len držané právo osobného
užívania sa transformuje zo zákona na základe § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka jeho
účinnosťou, t. j. k 1. januáru 1992, na právo vlastnícke. Tento inštitút držby nevyžaduje, aby
právo osobného užívania bolo vydržané (sp. zn. 22 Cdo 2550/2006) tak, ako sa to vyžaduje
pri vydržaní vlastníckeho práva k veciam, § 143 Občianskeho zákonníka sa nepoužije.
9. Druhou otázkou bolo podľa sťažovateľov nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním uplynutím desaťročnej držby vlastníckeho práva, ktorá začala plynúť najneskôr
1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch. Poukázaním na túto právnu
otázku sťažovatelia argumentovali podporne pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s ich
právnym názorom týkajúcim sa prvej právnej otázky. Podľa sťažovateľov sa rozhodnutie,
na ktoré poukazuje odvolací súd sp. zn. 4 Cdo 126/97, na túto situáciu nevzťahuje.
Sťažovatelia k tejto právnej otázke uvádzajú, že dobromyseľná držba práva osobného
užívania nie je vylúčená, a to ani v prípade, že absentuje alebo nie je spätne preukázateľná
registrácia takejto dohody štátnym notárstvom (sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2121/2008). Sťažovatelia
opäť poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 590/2014, ktorý
v obdobnej situácii prisvedčil nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Sťažovatelia
ďalej popisovali dôvody, prečo by mala byť ich držba považovaná za dobromyseľnú.
10. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol podľa ustanovenia
§ 447 písm. f) CSP. Dovolací súd najskôr poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 71/2018, ktoré definuje pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Najvyšší súd ďalej uviedol, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 56/2017,
6 Cdo 79/2017, 3 Cdo 165/2018 a sp. zn. 4 Cdo 7/2018, že do ustálenej praxe dovolacieho
súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, a so zreteľom na to
argumentáciu žalobcov s poukazom na českú judikatúru považuje za právne irelevantnú.
11. Dovolací súd v napadnutom uznesení (bod 16.1) dôvodí tým, že vzhľadom na
nastolenie právnej otázky transformácie sťažovateľmi spôsobom zodpovedajúcim § 421
ods. 1 písm. b) CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel k záveru, že
ich dovolanie je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané
dovolanie dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Ďalej dovolací súd uvádza (bod 17),
že vo vzťahu k dovolateľmi vymedzenej otázke dovolací súd poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 zo 17. decembra 1997, v ktorom najvyšší súd riešil
otázku zásadného právneho významu pripustenú odvolacím súdom: „či možno považovať
dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred
novelou zák. č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania.“ Dovolací súd
tiež uvádza, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou podľa § 872 ods. 5
Občianskeho zákonníka bola riešená aj v ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 234/2009 z 28. septembra 2010, v ktorom sa riešila otázka nadobudnutia vlastníctva
transformáciou práva osobného užívania pozemku podľa § 872 ods. 4 a 5 Občianskeho
zákonníka. Závery týchto rozhodnutí sú podľa dovolacieho súdu aplikovateľné aj na prípad
sťažovateľov. Pokiaľ sťažovatelia namietali odlišnosť skutkových zistení, prípadne
dovolacia otázka bola pripustená na iné skutočnosti, táto okolnosť nie je pri posudzovaní
možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou práva osobného
užívania pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom, rozhodujúca (bod 17.2).
12. Následne však dovolací súd uvádza (bod 18), že „vzhľadom na to, že dovolateľmi
označená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo
potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. f) CSP)“.
13. V závere rozhodnutia (bod 21) sa dovolací súd vyjadril k vymedzeniu druhej
právnej otázky o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Túto dovolací súd
nepovažuje za dostatočne konkretizovanú, keďže samotní žalobcovia neuviedli, v čom
konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania a ako správne mal
odvolací súd otázku nimi označenú riešiť. Za tohto stavu jej vymedzenie nezodpovedá
§ 421 ods. 1 písm. b) a § 432 ods. 2 CSP. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie
žalobcov odmietol.
14. Sťažovatelia sú toho názoru, že ani jedna nastolená právna otázka nebola
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a že tieto otázky v tomto konaní boli
vyriešené nesprávne. Podľa sťažovateľov rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré bolo
odkazované, nespĺňajú podmienky na to, aby predstavovali „ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu“. Podľa názoru sťažovateľov nesprávne odmietnutie dovolania im
znemožnilo prístup k súdu s následkami v hmotnom práve (vlastníctvo a pokojné užívanie
majetku) a podľa nich súd mal reagovať aj na argumenty uvádzané v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Českej republiky.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť na
ďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal nález o porušení nimi označených práv, o zrušení
rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie
konanie a priznaní trov konania.
II.
Vyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu, reakcia zúčastnenej osoby
a replika sťažovateľov
16. K prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie (uznesením
ústavného súdu č. k. I. ÚS 115/2020-26 z 3. marca 2020) sa vyjadril Krajský súd v Prešove,
pričom ku svojmu vyjadreniu pripojil aj stanovisko JUDr. Mareka Kohúta ako bývalého
člena senátu 11 Co (ďalší dvaja členovia tohto senátu už nie sú sudcami Krajského súdu
v Prešove). Podľa krajského súdu závery prijaté odvolacím súdom vo veci sp. zn.
11 Co 188/2015 sú vecne správne a odvolací súd sa v dôvodoch rozsudku s aplikáciou
príslušných ustanovení akceptovateľne vysporiadal. Rozhodnutie nie je arbitrárne ani
svojvoľné. Poukázal na to, že skutkové závery všeobecných súdov môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. Z vyjadrenia sudcu JUDr. Mareka Kohúta vyplýva, že
úvahy odvolacieho súdu popísané v dôvodoch rozhodnutia vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, majúce oporu v obsahu spisového materiálu, preto plne odkázal na
rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa jeho názoru si sťažovatelia museli pri náležitej
opatrnosti byť vedomí, že nerealizovali registráciu dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku, pričom v takom prípade mali možnosť postupu podľa § 872 ods. 5
Občianskeho zákonníka. Opätovne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
17. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd a uviedol, že vo vzťahu k právnej
otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku transformáciou podľa § 872 ods. 5
Občianskeho zákonníka dovolanie odmietol z dôvodu, že táto otázka už bola v praxi
dovolacieho súdu riešená a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou
praxou dovolacieho súdu. Vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním s tým, že vydržacia doba začala sťažovateľom plynúť od 1. januára 1992 po
dobu desiatich rokov, počas ktorej neboli nikým a ničím v dobromyseľnej držbe rušení,
dovolací súd uviedol, že právna otázka nebola v dovolaní dostatočne konkretizovaná, keďže
samotní sťažovatelia neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie
otázky vydržania, ako správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť, a preto jej
vymedzenie nezodpovedá § 421 ods. 1 písm. b.) a § 432 ods. 2 CSP. Najvyšší súd ďalej
uvádza, že svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a že pri vymedzení pojmu ustálená prax
dovolacieho súdu vychádzal z judikatúry (R 71/2018), ktorá je vzácne jednotná a plne
akceptovaná senátmi dovolacieho súdu. Výklad uvedeného pojmu priamo súvisí
s posúdením prípustnosti konkrétneho dovolania, čo je otázka, ktorá patrí do výlučnej
pôsobnosti najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Pravda, pri riešení konkrétnej otázky je
povinnosťou dovolacieho súdu prihliadnuť aj na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít
(čl. 2 ods. 2 CSP), čo je však pojem odlišný od pojmu ustálená prax dovolacieho súdu
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a.) CSP. Pokiaľ dovolací súd dospel k záveru, že pri vyriešení
v poradí prvej nastolenej otázky nedošlo k odklonu, tak už neposudzoval prípustnosť
dovolania, ale jeho dôvodnosť.
18. Mesto Prešov, ako zúčastnená osoba, predložilo ústavnému súdu splnomocnenie
pre advokáta JUDr. Alojza Naništu, k veci sa však nevyjadrilo.
19. Sťažovatelia sa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu v replike
vyjadrili tak, že konajúce súdy postupovali arbitrárne a svojvoľne. Súdy by podľa
sťažovateľov nemali postupovať nadmerne formalisticky pri výklade požiadaviek kladených
na zmluvy medzi stranami a mali by prihliadať na individuálny rozmer danej veci.
Sťažovatelia tvrdili, že na roveň situácii existencie štátnym notárstvom registrovanej
dohody o osobnom užívaní je potrebné postaviť i situáciu, keď subjekt má uzavretú dohodu
o osobnom užívaní, hoci nie je spôsobilý preukázať jej registráciu (tento prístup uplatňuje
česká súdna prax). Tak mohli osoby, ktoré nadobudli za minulého režimu pozemky do
osobného užívania a za toto osobné užívanie zaplatili odplatu, nadobudnúť transformáciou
takéhoto práva vlastnícke právo. Zákonodarca to prijatím novely č. 509/1991 Zb.
jednoznačne postavil na roveň nadobudnutiu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou
a zaplatením kúpnej ceny. Podľa sťažovateľov táto otázka nie je v praxi dovolacieho súdu
vyriešená. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 ako relevantnú otázku rieši
možnosť oprávnenej držby pre účely vydržania. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 234/2009 bola relevantnou otázkou možnosť vydržania vlastníckeho práva
k pozemku držbou práva osobného užívania pre štát. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 je ojedinelé, nepublikované
a v dostupných databázach nezverejnené rozhodnutie, nemôže teda predstavovať ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle rozhodnutia R 71/2018. Tieto výhrady majú
sťažovatelia aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 234/2009, ktoré nie
je publikované. Následne sťažovatelia zopakovali argumentáciu týkajúcu sa možnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Tiež uviedli, že ak najvyšší súd uvádza, že
neskúmal prípustnosť, ale dôvodnosť, mal správne dovolanie zamietnuť, a nie odmietnuť.
20. Všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v tejto
veci.
III.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
21. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
24. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
26. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
28. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
29. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
30. Podľa § 133 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie,
ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona
alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
31. Podľa § 133 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší
rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
32. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
33. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
34. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia.
IV.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
35. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.
37. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.
38. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36].
39. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu (m. m. III. ÚS 275/2018). Takýmto obmedzením sú aj § 420
a § 421 CSP, ktoré vymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.
40. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd,
vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú
judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
41. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo
k (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)
k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
IV.2 K arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
42. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže
tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť
o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu
zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez
akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný
exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak
nemusí to tak byť nevyhnutne. ,,O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam“ (III. ÚS
264/05). ,,V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti“ (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.
43. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľov podané s poukazom
na § 477 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné, keď konštatoval, že sťažovateľmi
nastolená prvá právna otázka už bola dovolacím súdom riešená v jeho skorších
rozhodnutiach, ako aj z dôvodu, že druhá právna otázka nie je vymedzená požadovaným
spôsobom v zmysle § 432 ods. 2 CSP.
44. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že otázka, od posúdenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
nevyriešená. Najvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje
na dve rozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
45. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 je potrebné
uviesť, že predmetom dovolacieho konania bola krajským súdom nastolená otázka, pre
ktorú pripustil dovolanie podľa v tomto čase účinného § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (zákon č. 99/1963 Z. z. účinný do 30. júna 2016) „či možno považovať dobu
užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania
pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení pred novelou zák.
č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania“. Toto rozhodnutie teda
čiastočne riešilo túto (z pohľadu sťažovateľov druhú) nastolenú otázku, ale zároveň v ňom
možno nájsť aj názor najvyššieho súdu na prvú nastolenú otázku (s. 3 posledný odsek a s. 4
prvý odsek), a to taký, že podľa najvyššieho súdu neuplatnením si práva na uzatvorenie
kúpnej zmluvy v jednoročnej prekluzívnej lehote toto právo zaniklo. Z tohto rozhodnutia
však nevyplýva, že by sa najvyšší súd touto otázkou hlbšie zaoberal a toto ustanovenie
vyložil viac-menej jazykovo a na okraj, keďže dovolanie bolo pripustené pre inú právnu
otázku. Najvyšší súd v tomto konaní nečelil argumentom sporových strán týkajúcim sa prvej
otázky (transformácia práva v prípade neregistrovanej dohody o osobnom užívaní pozemku,
resp. v prípade nemožnosti preukázať registráciu takejto dohody) a zaoberal sa ňou
v podstate okrajovo.
46. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.
5 Cdo 234/2009, ústavný súd uvádza, že v predmetnom konaní z rozhodnutia nevyplýva, že
by išlo o analogickú situáciu, t. j. že žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom užívaní
k spornému pozemku, len nedošlo k jej zaregistrovaniu, eventuálne, že nevedeli registráciu
tejto dohody preukázať. V uvedenom prípade sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho
práva vydržaním, pričom najvyšší súd uzavrel, že i keby bola splnená podmienka
dobromyseľnosti držby u oboch žalobcov pri nastúpení do držby (v roku 1979), na ktorej
nesplnení založil svoje rozhodnutie odvolací súd, nemohli navrhovatelia nadobudnúť sporný
pozemok do osobného spoluvlastníctva, pretože v momente naplnenia podmienok držby
(dobromyseľnosti a uplynutiu desaťročnej vydržacej doby) ex lege nemohol podľa v tom
čase platných právnych predpisov nadobudnúť občan, ktorý vydržal pozemok, pozemok do
svojho osobného vlastníctva, ale len do vlastníctva štátu. Išlo teda o skutkovo odlišný
základ veci a nemožno prisvedčiť najvyššiemu súdu, že aj v tomto rozhodnutí bola riešená
otázka transformácie podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorej zodpovedanie by sa
dalo analogicky aplikovať aj na predmetný spor.
47. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z uvedených dvoch rozhodnutí nebolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(príp. v relevantnej staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu R 71/2018, na ktoré
odkazuje aj najvyšší súd).
48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na
skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na
právnu otázku nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou v zmysle § 872 ods. 5
Občianskeho zákonníka v situácii, ak žalobcovia mali uzatvorenú dohodu o osobnom
užívaní, avšak v zákonom ustanovenej lehote nedošlo k jej registrácii, eventuálne že
žalobcovia nevedia registráciu preukázať, resp. na právnu otázku, či mohlo dôjsť
k vydržaniu vlastníckeho práva na základe tohto skutkového stavu. Ústavný súd však dospel
k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/97 len čiastočne rieši túto
problematiku a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 234/2009 túto problematiku
nerieši, pretože vychádza z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je
v prejednávanej veci.
49. Ak aj najvyšší súd odkázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97,
toto nielenže nebolo publikované v príslušnej zbierke, ale dokonca nie je ani verejne
dostupné a dohľadateľné (napr. prostredníctvom internetu). Aj ústavný súd sa s ním mohol
oboznámiť len tak, že si ho vyžiadal od najvyššieho súdu.
50. Najvyšší súd právne otázky nastolené sťažovateľmi považoval za vyriešené, a to
v už uvedených dvoch rozhodnutiach. Toto posúdenie malo za následok odmietnutie
dovolania, a teda odopretie vecného prejednania veci pred najvyšším súdom. Ústavný súd
uvádza, že zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420
v spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa právnych otázok
vymenovaných v § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Strany sporu, ako aj právnická obec
očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý a dôsledný
prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj
reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Len tak je možné naplniť
účel dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok, ktoré buď ešte neboli vyriešené, ktoré
sú rozhodované rozdielne alebo pri ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe. Tým najvyšší súd napĺňa princíp právnej istoty. Naplnením tejto
funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1346).
51. V tomto kontexte je potrebné uviesť, ako ústavne konformne vykladať
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP – ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno vyvodiť, že najvyšší
súd na výklad pojmu „právna otázka vyriešená“ používa aj výraz „právna otázka riešená“
(bod 18 napadnutého uznesenia dovolacieho súdu). Vo vzťahu k výkladu prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd uviedol (bod 12.1), že „toto
ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil (neponechal ju
nepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil
jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných
prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil
práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie), a b/ (zároveň) dovolací súd ešte
neriešil“. Z napadnutého uznesenia sa teda javí, že najvyšší súd pod právnou otázkou, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP],
má na mysli takú právnu otázku, ktorú dovolací súd ešte neriešil, čo sa nedá rozumieť inak,
ako že je to právna otázka, ktorá nebola najvyšším súdom vôbec (ani čo i len raz) riešená.
Zároveň však z inej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno badať taký
právny názor, že najvyšším súdom označené dve rozhodnutia, ktoré mali právnu otázku
riešiť, majú predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva z bodu 18
napadnutého uznesenia: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená právna otázka bola
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo potrebné v tejto časti dovolanie
odmietnuť (§ 447 písm. f) CSP).“
52. Podľa ústavného súdu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je
potrebné vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť teda vykladať tak, že je to právna otázka,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená. Takýto záver
z textu zákona nevyplýva (nemožno ho vyvodiť ani jazykovým výkladom), ale nemožno ho
vyvodiť ani teleologickým výkladom, teda s prihliadnutím na účel, ktorý má dovolanie
v systéme opravných prostriedkov plniť. Ak by sme pripustili záver, že podľa § 421 ods. 1
písm. b) CSP je dovolanie prípustné iba v prípade, ak ide o právnu otázku, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená, dovolanie by potom
nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou právnou otázkou už raz
(čo i len jediný raz) zaoberal a znemožnila by sa možnosť dovolateľa obrátiť sa na najvyšší
súd s cieľom preskúmania správnosti vyriešenia tejto právnej otázky. V prípade, ak právna
otázka bola už raz dovolacím súdom riešená, dovolateľ by nemohol prípustnosť vyvodiť ani
z § 421 ods. 1 písm. a) CSP (keďže otázka bola riešená na dovolacom súde len raz a nie je
o nej ustálená prax) ani podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (keďže otázka bola riešená na
dovolacom súde len raz, a teda nie je o nej ani rozdielna prax). Tento výklad (že pojem
„právna otázka vyriešená“ možno vykladať ako „právna otázka už raz riešená“) by však
znamenal obmedzenie aj pre samotný dovolací súd (pre konajúci senát), pretože dovolací
súd by potom musel také dovolanie vždy procesne odmietnuť. Konajúci senát by nemohol
vysloviť svoj právny názor na danú otázku, a to buď sa s už vydaným rozhodnutím
stotožniť a rozhodovaciu prax upevniť, alebo sa od nej odkloniť a v prípadnom ďalšom
konaní vytvoriť predpoklad na jej vyriešenie veľkým senátom. Dovolací súd by potom
nemohol rozvíjať a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a napĺňať tak poslanie
dovolania ani plniť svoju úlohu najvyššej súdnej autority. Účel dovolania by bol úplne
zmarený. V rámci prípustnosti dovolania v slovenskej právnej úprave nie je ďalší dôvod
prípustnosti (ako napr. v českom Občianskom súdnom poriadku v § 237), podľa ktorého je
dovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá má byť podľa dovolacieho súdu posúdená inak (pozri aj rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCDO 1/2019), ktorý by mohol vyriešiť prípustnosť dovolania
v ďalších situáciách.
53. Pojem „otázka vyriešená“ treba preto vykladať v zmysle „vyriešená ustálene“;
iná interpretácia v zásade neprichádza do úvahy. Na posúdenie, či ide o otázku už vyriešenú
ustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho
súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017,
6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné
sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára
2018 ), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí
spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom
nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)
nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho
názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí
vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť
o „viacero“ takýchto rozhodnutí.
54. V predmetnej veci však najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované
rozhodnutia najvyššieho súdu, pritom len jedno z nich sa touto právnou otázkou čiastočne
zaoberalo. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho
súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný
súd sa vyjadrí k ústavnému súladu výkladu tohto pojmu v kontexte napadnutého
rozhodnutia. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že jedno,
prípadne dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku,
o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax. V prípade, ak bolo rozhodnutí najvyššieho
súdu týkajúcich sa tejto otázky viac, mal najvyšší súd na ne poukázať. Len tak by išlo
o presvedčivý záver, že právna otázka je v praxi dovolacieho súdu vyriešená. Tento výklad
ústavného súdu zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor, príležitosť a šancu v týchto
prípadoch dovolanie vecne prejednať. Ak sa s názorom vysloveným v predchádzajúcich
rozhodnutiach dovolacieho súdu stotožní, prax dovolacieho súdu sa ešte viac upevní a tento
názor bude presvedčivejší. Ak sa bude chcieť od rozhodnutia, resp. rozhodnutí (ktoré ale
nepredstavujú ustálenú prax) najvyššieho súdu o tejto právnej otázke odchýliť, vytvorí sa
predpoklad pre prejednanie veci vo veľkom senáte, následkom čoho sa opäť rozhodovacia
prax stabilizuje. Pokiaľ by však dve nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu
predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre
neprípustnosť odmietnuť, a to aj v prípade, ak má na právnu otázku konajúci senát odlišný
názor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré odkazoval najvyšší súd, riešili
predmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo bezvýnimočne naplnené, pozri
body 47 a 48 tohto nálezu), nemohol najvyšší súd ustáliť, že ide o právnu otázku vyriešenú.
55. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia
činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide
o rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda
opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne
dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii
medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa
množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne
dostupné a dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn.
4 Cdo 126/97), nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax
musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj
navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý
právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa
zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu
vyriešenú alebo nie (pozri aj I. ÚS 51/2020).
56. Zmyslom tohto dôvodu prípustnosti [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP] je umožniť
dovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou na vyslovenie právneho názoru
k meritu veci v prípade, že právna otázka nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, teda
až pokiaľ sa právny názor k danej otázke neustáli. Takéto nazeranie na zmysel tohto
ustanovenia má svoj racionálny základ, ktorý pramení v už spomínanom účele dovolania,
a to umožňovať a vynucovať, aby najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal
a zjednocoval judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden
zo základných pilierov právneho štátu.
57. Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania najvyšším súdom teda došlo v konečnom
dôsledku k arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania, čím bolo porušené právo na
súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.
58. Najvyšší súd ďalej uvádza, že sťažovatelia v dovolaní nešpecifikovali druhú
právnu otázku tak, ako to požaduje § 432 ods. 2 CSP. Podľa najvyššieho súdu dovolatelia
neuviedli, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie otázky vydržania, ako
správne mal odvolací súd otázku nimi označenú riešiť (bod 21 rozhodnutia dovolacieho
súdu). Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Ústavný súd teda posudzoval, či právna otázka bola vymedzená
v súlade s § 432 ods. 2 CSP. To, že sťažovatelia právnu otázku v dovolaní vymedzili, nie je
sporné, pretože to vyplýva aj zo samotného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ide o otázku
možnosti vydržania vlastníckeho práva k pozemku počnúc od účinnosti novely
(od 1. januára 1992) po požadovanú dobu 10 rokov (body 4, 14, 20, 21 uznesenia
najvyššieho súdu). Sťažovatelia v dovolaní rozlíšili obidve právne otázky, pričom vo vzťahu
k obidvom tvrdili, že neboli dovolacím súdom vyriešené, a prípustnosť dovolania vo vzťahu
k obidvom odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Popisu druhej právnej otázky sa
sťažovatelia v dovolaní venovali pomerne rozsiahle, a to v bode 3, ktorý má 2,5 strany.
Nemožno teda povedať, že by sťažovatelia zanedbali vymedzenie tejto právnej otázky.
Z kontextu dovolania vyplýva, že malo ísť o posúdenie vydržania vlastníckeho práva
k pozemku za skutkového stavu, že držitelia mali len dohodu o osobnom užívaní, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom (resp. nevedeli preukázať, či bola registrovaná)
a vo vzťahu ku ktorej nepodali v lehote 1 roka návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy.
Sťažovatelia zároveň uviedli, že obidve právne otázky v rozhodnutiach okresného súdu
a krajského súdu splynuli. Z dovolania možno vyvodiť, že sťažovatelia sa nestotožňovali
s argumentáciou odvolacieho súdu, že ak dohoda o osobnom užívaní nebola zaregistrovaná
štátnym notárstvom, je tým vylúčená dobromyseľnosť držiteľov. Sťažovatelia v dovolaní
uvádzajú, že požiadavku o registrácii zmluvy považujú za nadmernú, pretože za takého
stavu by nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu tohto práva (mali by riadne právo osobného
užívania, ktoré by sa transformovalo na vlastnícke právo účinnosťou § 872 ods. 1
Občianskeho zákonníka – bez ďalšieho). Sťažovatelia uvádzajú, že tento výklad
odvolacieho súdu by mal byť odmietnutý. K dobromyseľnosti ďalej uvádzajú, že o tom, že
zmluva nebola registrovaná, nemali ani tušenie. V tomto kontexte poukazovali aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2121/2008, ktoré malo
prisvedčiť tomuto výkladu. K dokresleniu dobromyseľnosti uviedli, že za pozemok riadne
platili daň z nehnuteľnosti. Možno teda dôvodiť, že sťažovatelia vo vzťahu k druhej otázke
namietali nesprávne právne posúdenie vydržania, konkrétne posúdenie neregistrovanej
dohody o osobnom užívaní pozemku ako možného vydržacieho titulu, vydržacej doby
a dobromyseľnosti držby. Sťažovatelia zároveň uviedli, akým výkladom relevantných
právnych noriem sa podľa ich názoru dá dospieť k záveru, že pozemok vydržali.
Sťažovatelia očakávali odpovede na tieto otázky. Tiež v tomto zmysle poukázali na právne
posúdenie v českej judikatúre, ale aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6 Co 590/2014. Tiež sťažovatelia uvádzali, prečo nie je rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 126/97 relevantné.
59. Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku (§ 432
CSP), je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho
textu ako celku (pozri I. ÚS 336/2019). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal
dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.
60. Na druhej strane ústavný súd apeluje na advokátov dovolateľov (ale aj na
advokátov všeobecne), aby vyvinuli čo najväčšiu snahu o perfektné vymedzenie
dovolacieho dôvodu tak, ako to prikazuje § 432 ods. 2 CSP. Práve povinné zastúpenie
advokátom má garantovať bezchybnosť podaných dovolaní a dovolanie má byť vizitkou
odbornosti každého advokáta. Snaha advokátov by mala smerovať k tomu, aby právna
otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne
posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať
táto nesprávnosť. Advokát týmto vymedzením začína svoj dialóg s najvyšším súdom ako
najvyššou súdnou autoritou, a preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie
namietaného nesprávneho posúdenia spornej právnej otázky. V opačnom prípade vystaví
svojho klienta v dôsledku svojej neodbornosti možnosti odmietnutia dovolania podľa § 447
písm. f) CSP.
61. Ústavný súd teda uzatvára, že právna otázka bola vymedzená dostatočne
a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu neobstojí z hľadiska základného práva na prístup
k súdu.
62. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého
uznesenia a povahy rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného
rozhodnutia súdu, keďže ústavne nekonformným spôsobom vyložil prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako aj § 432 ods. 2 CSP. V dôsledku toho neposkytuje
dostatok relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti
dovolania sťažovateľov.
63. Z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
64. K nedostatočnému odôvodneniu
Sťažovatelia namietali nedostatočné odôvodnenie obidvoch napadnutých rozhodnutí.
K nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že
sťažovatelia v dovolaní nenamietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, čo
mohli urobiť v zmysle § 420 písm. f) CSP. Sťažovatelia podali dovolanie len z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Sťažovatelia teda mohli
využiť dovolanie nielen na namietanie nesprávneho právneho posúdenia, ale aj na
namietanie nedostatočného odôvodnenia, čo mohlo mať za následok porušenie práva na
spravodlivý proces.
65. Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu ústavný súd
uvádza, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, podľa ktorého sa môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane
označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)
nerozhoduje, resp. nemohol rozhodovať iný (všeobecný) súd. Konanie pred ústavným
súdom totiž nie je konaním, v ktorom by bolo možné naprávať to, čo účastník
predchádzajúceho konania zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak
urobiť mohol a mal. Ústavná sťažnosť preto nepredstavuje klasický alebo alternatívny
riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, ale osobitný ústavný prostriedok, ktorý pred
ústavným súdom otvára celkom nové konanie. Sťažnosť teda predstavuje prostriedok ultima
ratio a je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, nastupujúcim až po vyčerpaní
všetkých dostupných efektívnych prostriedkov určených na ochranu práv, uplatniteľných
v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (pozri Ľalík, M., Ľalík., T. Zákon
o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019,
s. 387 alebo aj m. m. I. ÚS 710/2014 či III. ÚS 33/2018).
66. Podľa ESĽP je účinný prostriedok nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i)
prístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech
v konaní. Za neúčelné právne prostriedky možno považovať tie povinné prostriedky, ktoré
treba podať v danej krajine, avšak stabilná rozhodovacia činnosť nedáva nijakú šancu na
úspech (rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva, § 75). Možno
povedať, že rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi v podobe
stabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské práva
a slobody vážne a nielen „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich (pozri Ľalík, M.,
Ľalík., T. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava : Wolters
Kluwer SR, 2019, s. 388).
67. Jednou z rovín subsidiarity je to, aby ústavný súd mohol prebrať skutkové
a právne závery všeobecných súdov a tie vyhodnotiť v teste ústavnosti. Základ pre
rozhodovanie ústavného súdu je urobený už predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou
orgánu verejnej moci (pozri Vernarský, M. Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky
v civilnom procese. Justičná revue, roč. 68, č. 3/2016, s. 248). Princíp subsidiarity zasahuje
aj do argumentačnej (vecnej) časti ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ je povinný podľa
judikatúry ústavného súdu uplatniť v konaniach predchádzajúcich ústavnej sťažnosti
rovnakú argumentáciu, ako uplatňuje v návrhu na konanie o ústavnej sťažnosti (pozri Ľalík,
M., Ľalík., T. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Komentár. Bratislava :
Wolters Kluwer SR, 2019, s. 389). Uvedené je zároveň aj vyjadrením zásady
sebaobmedzenia a minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov.
Ústavný súd má kompetenciu zasiahnuť, len keď všeobecné súdy v rámci konania
poskytnutému sťažovateľovi zlyhajú.
68. Ak teda ústavný súd zistí, že o porušení základného práva alebo slobody
sťažovateľa bol oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho
prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnej sťažnosti nemôže vyhovieť.
69. K nedostatočnému odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,
že podľa judikatúry ústavného súdu „odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,
aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty
účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho
problému“ (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/0)“ (III. ÚS 200/09).
70. Z pohľadu presvedčivosti a dostatočného vymedzenia dôvodov ústavný súd
poukazuje na rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Konkrétne
v bode 16.1 najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na nastolenie právnej otázky transformácie
spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b) CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto
ustanovenie, dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov je v danom prípade
procesne prípustné; následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či je ním
skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom
posúdení veci).“ Následne v bode 18 uvádza: „Vzhľadom na to, že dovolateľmi označená
právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, preto bolo
potrebné v tejto časti dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. f) CSP).“
71. Vzhľadom na túto nekonzistentnosť, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je presvedčivé a riadne odôvodnené.
72. Ústavný súd preto aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením (bod 1 výroku nálezu).
73. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný
súd uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod
2 výroku nálezu).
74. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané
dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa
dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť
o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom
zistené.
75. Ústavný súd na okraj, ako obiter dictum, uvádza, že pokiaľ dovolatelia v dovolaní
uvádzajú svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou
odkazujú na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky
a Ústavného súdu Českej republiky, a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňujú,
nie je namieste, aby najvyšší súd uviedol, že táto argumentácia ako taká je právne
irelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú
alebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov. Na druhej strane, ústavný súd rešpektuje
názor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu
a z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať.
IV.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
76. Sťažovatelia tiež namietali, že napadnutým uznesením došlo k zásahu do ich
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
77. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité v ústavnom zakotvení
základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), implikuje v sebe podľa stabilnej
rozhodovacej praxe ústavného súdu aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,
ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať
za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú ochranu podľa
čl. 46 a nasledujúcich ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07, PL. ÚS 6/2016,
I. ÚS 395/2016). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu
hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)
označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko, sťažnosť
č. 28856/95).
78. Napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o tom, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi
konkrétneho pozemku, čo nepochybne predstavuje zásah do majetkových práv
sťažovateľov. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení procesných práv
v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia, ktoré taktiež nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj
vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu malo
negatívny dopad na majetok sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením bolo porušené aj právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).
79. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
IV.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť pred súdom a rovný
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy,
k namietanému porušeniu základného práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu spôsobom stanoveným zákonom podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
80. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný
a ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných
subjektívnych práv a princípov, ktoré sú buď konkrétne ako verejnosť konania, konanie bez
zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd, alebo v zásade abstraktné ako
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného
postupu súdu a ďalšie (pozri Gajdošíková, Ľ. Právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zborník z konferencie Bratislavské
právnické fórum 2015. Právnická fakulta UK, 2016). Súčasťou práva na spravodlivý proces
je aj rovnosť pred súdom, ako aj princíp právnej istoty. Rovnosť pred súdom sa prejavuje
predovšetkým v možnosti strán rovnako uplatňovať svoje právo na súde, ako aj v rovnakom
prístupe súdu k obidvom stranám sporového konania, resp. ku všetkým účastníkom
mimosporového konania.
81. Ak aj sťažovatelia namietali arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí, eventuálne ich
nedostatočné odôvodnenie, tieto tvrdenia samy osebe nepostačujú na záver o tom, že došlo
aj k porušeniu rovnosti strán. Navyše, ani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť
tak, ako požaduje § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom neuviedli konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu práva na
rovnosť, v čom konkrétne mali súdy nevyvážene a nerovne pristupovať k stranám sporu,
aké konkrétne práva boli sťažovateľom odopreté porušením ich rovnosti.
82. Obdobne to platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty.
K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V predmetnom konaní ústavný súd nevidí porušenie princípu
právnej istoty. Tento záver vyplýva jednak zo skutočnosti, že aj sťažovatelia sami uvádzajú,
že právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, neboli v praxi
dovolacieho súdu riešené, a teda ani sťažovatelia nenamietali to, že by sa súdy ústavne
nekonformne odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Navyše,
ani sami sťažovatelia nevymedzili ústavnú sťažnosť, tak ako požaduje § 123 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, pričom neuviedli konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo
podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich práva na právnu istotu.
V.
Trovy konania
83. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
84. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
85. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).
Ústavný súd konštatuje, že v zmysle uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľom patrí
náhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené
o 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške
225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľov k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvy
ústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,
zvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).
86. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
87. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu