Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 710/2014
PDF · 97.64 KB
No categories available
I. ÚS 710/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. G., zastúpeného advokátkou
Mgr. Evou Garovou, Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1, práva podnikať v zmysle čl. 35 ods. 1
a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 182/2013 z 28. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 18. novembra 2013 doručená A. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1, práva podnikať
v zmysle čl. 35 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 182/2013 z 28. júna 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 117/93-452
z 18. januára 2013 o uložení povinnosti sťažovateľovi vrátiť preplatok vyplatenej odmeny
vo výške 8 082,99 € na účet okresného súdu za povinné zastúpenie klienta.
2. Vlastnou lustráciou ústavný súd zistil, že obsahovo súvisiace predchádzajúce
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 je predmetom sťažnosti
sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 487/2013 (sťažnosť bola 3. októbra 2013
prijatá na ďalšie konanie), o ktorej ešte nebolo rozhodnuté. Prípadným meritórnym
rozhodnutím sa však v tomto konaní ústavný súd záväzným spôsobom
vyjadrí k základnej otázke aj pre posudzované konanie, v ktorom je výška odmeny
sťažovateľa za poskytnutie právnych služieb v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 12 C 117/93 a v závislosti od tejto výšky sa posúdi aj nárok štátu na (ne)vrátenie
časti tejto odmeny, ktoré je posudzované ako rozdiel medzi odmenou, ktorá bola
sťažovateľovi vyplatená vo výške 8 405 €, na základe rozhodnutia krajského súdu
z 28. augusta 2009, ktoré ale bolo zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 24/2010
z 8. apríla 2010, a výškou odmeny v sume 332,01 € určenej rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011, ktoré je predmetom konania na ústavnom súde
pod sp. zn. II. ÚS 487/2013.
3. Pred tým, ako ústavný súd pristúpil k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, bol
povinný skúmať, či sťažnosť spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec
dané procesné podmienky jej prejednateľnosti. Ústavná sťažnosť totiž tvorí procesný
prostriedok na ochranu zaručených základných práv a slobôd, ktorý je voči ostatným
prostriedkom, ktoré jednotlivcovi slúžia na ochranu jeho práv, vo vzťahu subsidiarity podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Atribút subsidiarity ústavnej sťažnosti má jednak
dimenziu formálnu a jednak dimenziu materiálnu. Na jednej strane sa subsidiarita ústavnej
sťažnosti odráža v požiadavke vyčerpania všetkých prostriedkov pred jednotlivými orgánmi
verejnej moci, ktoré právny poriadok jednotlivcovi poskytuje, čo nachádza výraz v inštitúte
neprípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Na druhej
strane má princíp subsidiarity aj dimenziu materiálnu, z ktorej vyplýva, že dôvodom
sťažnosti sú samotné kompetencie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy), teda orgánu, ktorý poskytuje ochranu základným právam jednotlivca len vtedy
(ultima racio), ak tieto neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci, v tomto
prípade všeobecnými súdmi.
4. Nie je totiž dôvod na to, aby ústavný súd – v rozpore s už popísaným princípom
subsidiarity, ako aj v rozpore s princípom minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných
súdov – do doby, než bude právoplatne rozhodnuté o konečnej výške odmeny
pre sťažovateľa, v tejto veci meritórne (paralelne alebo následne) rozhodoval. Nie je ani
dôvod na to, aby ústavný súd toto konanie prerušil a vyčkával so svojím rozhodnutím až
do opätovného vydania právoplatného rozhodnutia o výške odmeny sťažovateľa, lebo
sťažovateľ môže podať v posudzovanom prípade návrh na obnovu konania podľa § 228
ods. 1 písm. a) OSP vo svetle dôvodov právoplatného rozhodnutia o výške jeho odmeny.
Obnovou konania sa v rámci všeobecného súdnictva vytvorí dostatočný procesný priestor
pre ochranu základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, uplatnených v tomto
konaní, v duchu zásady minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných
súdov.
5. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sú splnené
podmienky § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Preto na neverejnom zasadnutí senátu
ústavnú sťažnosť odmietol pre neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2014