Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 372/2020
PDF · 382.97 KB
No categories available
I. ÚS 372/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 ECdo 9/2019 z 22. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 ECdo 9/2019
z 22. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v exekučnom konaní
začatom na základe návrhu obchodnej spoločnosti ,
(oprávnenej), proti sťažovateľke (povinnej), predmetom ktorého bolo vymoženie
pohľadávky v sume 1 848,51 € s príslušenstvom, Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) prvou výrokovou vetou uznesenia č. k. 12 Er/640/2014-42 z 2. marca 2016
zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a druhou výrokovou uvedeného
uznesenia zamietol návrh sťažovateľky na odklad exekúcie.
3. Na základe odvolania sťažovateľky proti obom výrokom uznesenia
okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 1 CoE 252/2018-121 z 12. marca 2019 uznesenie okresného súdu č. k. 12 Er/640/2014-
42 z 2. marca 2016 v rozsahu prvej výrokovej vety potvrdil. Keďže o návrhu sťažovateľky
na odklad exekúcie opätovne rozhodol okresný súd uznesením č. k. 12 Er 640/2014-78
z 28. júna 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2016, tak, že ho zamietol, krajský
súd sa odvolaním sťažovateľky vo vzťahu k druhej výrokovej vete uznesenia okresného
súdu č. k. 12 Er/640/2014-42 z 2. marca 2016 „v zmysle § 374 ods. 4 tretia vety zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnym poriadok“ nezaoberal.
4. Dovolanie sťažovateľky podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu krajského súdu najvyšší súd uznesením
sp. zn. 8 ECdo 9/2019 z 22. januára 2020 odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
neprípustné, keďže bolo podané za účinnosti (od 1. apríla 2017) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorého § 202 ods. 4 ustanovoval, že dovolanie ani
dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je
prípustné.
5. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a s poukazom
na to, že exekučné konanie začalo ešte v roku 2014, v ústavnej sťažnosti namieta,
že prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní bolo potrebné
posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. marca 2017, keďže podľa § 243h ods. 1
Exekučného poriadku, t. j. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017,
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté
pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
5.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a
čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako
aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,
aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom
pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky
a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 8 ECdo 9/2019 z 22. januára 2020, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní ako neprípustné (bod 4),
založená na tvrdení, že ak exekučné konanie začalo v roku 2014, mala sa prípustnosť
dovolania posudzovať podľa predpisov účinných do novely Exekučného poriadku účinnej
od 1. apríla 2017 (bod 5).
16. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že nie je oprávnený
zasahovať do jurisdikcie všeobecných súdov, pretože nie je vrcholným článkom ich sústavy
(čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy). Ďalej zdôrazňuje subsidiárny charakter ústavnej sťažnosti
ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd i princíp minimalizácie zásahov
do právomoci iných orgánov verejnej moci (k tomu m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
I. ÚS 710/2014, III. ÚS 770/2016, III. ÚS 687/2017, III. ÚS 151/2018, I. ÚS 62/2019).
17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v
právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných
kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
18. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom
konaní (vrátane konania exekučného) účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa
19. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (m. m. I. ÚS 145/2010).
20. K námietke sťažovateľky proti aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
(účinného od 1. apríla 2017), podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho
prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, treba uviesť,
že z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že problematikou prípustnosti
dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní vo vzťahu k zákonu č. 2/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, sa v minulosti už viackrát zaoberal.
21. Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018 uviedol, že
«účelom princípu okamžitej aplikability procesných noriem, teda použiteľnosti „nových“
procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy,
je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne
a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich
jednotlivých ustanovení... Najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou podľa § 202
ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. 6 ECdo 3/2017,
6 ECdo 7/2017, 6 ECdo 9/2017, 6 ECdo 11/207, 6 ECdo 13/2017 a najmä sp. zn.
6 ECdo 15/2017, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnuté, ak sú
kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie
začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané
za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.».
22. V danom prípade nie je sporné, že sťažovateľka dovolaním napadla uznesenie
krajského súdu č. k. 1 CoE 252/2018-121 z 12. marca 2019 a že dovolacie konanie začalo
po 1. apríli 2017, v roku 2019, za účinnosti Exekučného poriadku, ktorý prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania sťažovateľky podľa § 447 písm. c) CSP za ústavne konformný
a udržateľný. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone
(t. j. v Exekučnom poriadku a Civilnom sporovom poriadku).
24. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo veciach vedených pod sp. zn.
III. ÚS 276/2018, I. ÚS 74/2019 a sp. zn. II. ÚS 172/2020.
26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu