Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 372/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v exekučnom konaní

začatom na základe návrhu obchodnej spoločnosti ,

(oprávnenej), proti sťažovateľke (povinnej), predmetom ktorého bolo vymoženie

pohľadávky v sume 1 848,51 € s príslušenstvom, Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) prvou výrokovou vetou uznesenia č. k. -42 z 2. marca 2016

zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a druhou výrokovou uvedeného

uznesenia zamietol návrh sťažovateľky na odklad exekúcie.

3. Na základe odvolania sťažovateľky proti obom výrokom uznesenia

okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -121 z 12. marca 2019 uznesenie okresného súdu č. k.

42 z 2. marca 2016 v rozsahu prvej výrokovej vety potvrdil. Keďže o návrhu sťažovateľky

na odklad exekúcie opätovne rozhodol okresný súd uznesením č. k. -78

z 28. júna 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2016, tak, že ho zamietol, krajský

súd sa odvolaním sťažovateľky vo vzťahu k druhej výrokovej vete uznesenia okresného

súdu č. k. -42 z 2. marca 2016 „v zmysle § 374 ods. 4 tretia vety zákona

č. Občiansky súdnym poriadok“ nezaoberal.

4. Dovolanie sťažovateľky podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu krajského súdu najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. januára 2020 odmietol podľa ako

neprípustné, keďže bolo podané za účinnosti (od 1. apríla 2017) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorého § 202 ods. 4 ustanovoval, že dovolanie ani

dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je

prípustné.

5. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a s poukazom

na to, že exekučné konanie začalo ešte v roku 2014, v ústavnej sťažnosti namieta,

že prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní bolo potrebné

posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. marca 2017, keďže podľa § 243h ods. 1

Exekučného poriadku, t. j. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017,

ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté

pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

5.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a

náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a

) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní právomoci

podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako

aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom

pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky

a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ).

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. januára 2020, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní ako neprípustné (bod 4),

založená na tvrdení, že ak exekučné konanie začalo v roku 2014, mala sa prípustnosť

dovolania posudzovať podľa predpisov účinných do novely Exekučného poriadku účinnej

od 1. apríla 2017 (bod 5).

16. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že nie je oprávnený

zasahovať do jurisdikcie všeobecných súdov, pretože nie je vrcholným článkom ich sústavy

( a ). Ďalej zdôrazňuje subsidiárny charakter ústavnej sťažnosti

ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd i princíp minimalizácie zásahov

do právomoci iných orgánov verejnej moci (k tomu m. m. , ,

, , , , ).

17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v

právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných

kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(, ZNaU 100/2005).

18. Právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom sporovom

konaní (vrátane konania exekučného) účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky

procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa

().

19. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené (m. m. ).

20. K námietke sťažovateľky proti aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného poriadku

(účinného od 1. apríla 2017), podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho

prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, treba uviesť,

že z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že problematikou prípustnosti

dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní vo vzťahu k

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, sa v minulosti už viackrát zaoberal.

21. Ústavný súd v uznesení č. k. -15 z 12. apríla 2018 uviedol, že

«účelom princípu okamžitej aplikability procesných noriem, teda použiteľnosti „nových“

procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy,

je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne

a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich

jednotlivých ustanovení... Najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou podľa § 202

ods. 4 Exekučného poriadku viacerými rozhodnutiami (napr. sp. zn. ,

, , , a najmä sp. zn.

, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 2/2018) judikoval, že jej použitie je nevyhnuté, ak sú

kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie

začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí byť vydané

za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017.».

22. V danom prípade nie je sporné, že sťažovateľka dovolaním napadla uznesenie

krajského súdu č. k. -121 z 12. marca 2019 a že dovolacie konanie začalo

po 1. apríli 2017, v roku 2019, za účinnosti Exekučného poriadku, ktorý prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania sťažovateľky podľa za ústavne konformný

a udržateľný. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone

(t. j. v Exekučnom poriadku a ).

24. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

25. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo veciach vedených pod sp. zn.

, a sp. zn. .

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu