Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 151/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Capital & Financial Protection, s. r. o., Zimná 4,

Banská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Miroslav Repka, s. r. o.,

Leškova 3A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Repka,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné

č. k. -228 z 12. januára 2018 a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti Capital & Financial Protection, s. r. o.,

z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 4. apríla 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Capital

& Financial Protection, s. r. o., Zimná 4, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich v záhlaví označených práv uznesením Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -228 z 12. januára 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Napadnuté uznesenie bolo vydané „v konaní o zaplatenie 6 039,44 eur

s príslušenstvom“ a okresný súd ním zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Cb 52/2013-

220 zo 6. decembra 2017 (vydané vyšším súdnym úradníkom) o trovách konania tak, že

v prvom výroku zaviazal sťažovateľku nahradiť pôvodnému žalovanému trovy právneho

zastúpenia v sume 614,40 € a ostatné trovy konania v sume 325,80 € a v druhom výroku ju

zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 1 512,40 €.

3.1 Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd nemal právo priznať

a vyčísliť trovy konania aj voči pôvodnému žalovanému, t. j. rozhodnúť o výške trov

konania pôvodného žalovaného v zmysle (ďalej

aj „CSP“), pretože voči pôvodnému žalovanému dosiaľ nerozhodol o nároku na náhradu

trov konania podľa . V tejto súvislosti uviedla, že „pokiaľ by sme aj

teoreticky pripustili názor súdu, že môže rozhodovať o nároku pôvodného žalovaného, mal

by mať pôvodný žalovaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t. j. 100 %,

nakoľko konanie bolo voči nemu v celom rozsahu zastavené z dôvodu zavinenia

sťažovateľa. Nie je teda dôvod, aby pôvodnému žalovanému bola priznaná náhrada trov vo

výške 90 %.“. V danom prípade nešlo „o zmenu účastníkov s právnym nástupcom

žalovaného z dôvodu prechodu práv alebo povinností, ale došlo k zámene účastníkov s

hmotnoprávnymi účinkami z dôvodu, že pôvodný žalovaný nebol pasívne vecne

legitimovaný v spore“; na pojednávaní konanom 4. novembra 2013 totiž vyšlo najavo, že v

zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou bol v skutočnosti žalovaný, t. j. otec pôvodného

žalovaného. Bežnou súdnou praxou a ustáleným názorom súdov v súvislosti s procesným

postupom súdu v prípade zámeny účastníkov je, že pripustením zámeny účastníkov konania,

vystúpením jedného z účastníkov a vstupom iného účastníka konania na strane žalovaného

sa končí konanie pre toho, kto bol zamenený novým účastníkom konania. V tomto prípade

sa skončilo konanie pre pôvodného žalovaného a súd, ktorý zámenu pripustil, zároveň aj

bez návrhu rozhodne o náhrade trov konania, pokiaľ ide o zameneného účastníka, pretože

dôvodom zámeny je vždy nedostatok vecnej legitimácie na strane zameneného účastníka.

Pôvodný žalovaný si uplatnil trovy konania podaním zo 16. júla 2013, t. j. ešte

pred vydaním uznesenia, ktorým okresný súd účastníkov zamenil. Je teda zrejmé, že

okresnému súdu nič nebránilo, aby uznesením sp. zn. zo 4. novembra 2013

rozhodol súčasne so zámenou účastníkov aj o náhrade trov pôvodného žalovaného.

3.2 Sťažovateľka ďalej namietala, že povinnosť nahradiť trovy konania nezahŕňa

všetky trovy, ale iba tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Znamená to, že súd nemôže zaviazať stranu na náhradu tých trov, ktoré druhá strana počas

konania vynaložila neúčelne, zbytočne a bez priamej súvislosti so súdnym sporom. Preto

považuje za nespravodlivé, aby „súd priznával náhradu trov právneho zastúpenia za úkon

právnej služby – písomné podanie, v ktorom sa výslovne uvádza, že podanie bude doplnené

ďalším vyjadrením z dôvodov na strane žalovaného. Pri takomto posudzovaní písomných

vyjadrení advokátov strán sporu môže dochádzať k umelému navyšovaniu trov konania pri

každom písomnom podaní. Žalovaný nebol vyzvaný súdom na doplnenie podania ani sa

nejednalo o doplnenie podania z dôvodu získania nových poznatkov a skutočností o veci...

Súd sa vôbec nevyjadril ani k skutočnosti, že zastavenie konania o protinávrhu spôsobil

žalovaný, a preto v zmysle musí byť priznaná náhrada trov konania

sťažovateľovi, ktorému však žiadne trovy v súvislosti s protinávrhom, nakoľko sa k nemu ani

nemal možnosť vyjadriť. V zásade teda mal súd v uznesení, ktorým konanie o protinávrhu

zastavil, rozhodnúť, že sťažovateľovi sa náhrada trov nepriznáva. Vôbec neprichádza do

úvahy, aby trovy za podanie protinávrhu a späťvzatie protinávrhu boli priznané

žalovanému... K účelnosti vyjadrenia novej právnej zástupkyne uvádzame, že vo svojom

podaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, skutočnosť, že podľa súdu rozhodným spôsobom

vzniesla námietku premlčania, ktorú v priebehu celého konania opakovane uvádzal aj

prechádzajúci právny zástupca žalovaného, nemôže byť preukázaním účelnosti... Nakoľko

nová práva zástupkyňa nepredložila iný právny názor, ani nezačala inú právnu líniu a

taktiku zastupovania žalovaného ako jeho predchádzajúci právny zástupca, považujeme

tento úkon len za ďalšie umelé navyšovanie trov konania.“.

4. K veci sa listom sp. zn. Spr. 4005/18 zo 16. mája 2018 vyjadrila predsedníčka

okresného súdu, v ktorom po podrobnom opise procesných úkonov konštatovala, že

„rozhodovaním súdu nedošlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor

s princípmi spravodlivého súdneho konania“. Predsedníčka okresného súdu zároveň

uviedla, že ústavnému súdu „nie je možné zaslať spis sp. zn. , lebo bol dňa

9. 4. 2018 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, spolu s dovolaním

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa

(oznámenie Generálnej prokuratúry SR)“. Túto skutočnosť preukázala pripojeným

oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 23/18/1000-14

z 9. apríla 2018.

5. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zo 6. júna

2018 zotrvala na svojich predchádzajúcich argumentoch.

6. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia .

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas

konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť

(ďalej len „procesné podmienky“).

8. Podľa ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

10. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť mu bola

predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci oprávnený poskytnúť ochranu

právam sťažovateľky. Prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne

neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré

orgány súdneho typu – Najvyšší súd Slovenskej republiky a ústavný súd (porovnaj napr.

mutatis mutandis , , , , IV. ÚS

420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol

viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne

odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho

štátu.

11. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné

podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS

177/05). Vyslovený právny názor treba aplikovať aj na dovolanie generálneho prokurátora

podľa , keďže daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na

základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 458 a nasl.

.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konanie o sťažnosti sťažovateľky

zastavil ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018