Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 687/2017
PDF · 140.02 KB
No categories available
III. ÚS 687/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, za ktorú koná konateľ
a advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd v konaní Okresného súdu Banská Bystrica vedenom
pod sp. zn. 16 Up 132/2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, za ktorú koná
konateľ a advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) v konaní Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedeného
pod sp. zn. 16 Up 132/2017.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že na základe jej návrhu vydal
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Up 132/2017 platobný rozkaz z 26. júla 2017,
ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14 221,28 € s príslušenstvom.
Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor.
Sťažovateľka sa vyjadrila k vecnej neodôvodnenosti odporu a dala do pozornosti
argumenty, pre ktoré by odpor žalovaného mal byť neúčinný, resp. neprípustný, čo by malo
za následok, že by sa na odpor neprihliadalo, a teda platobný rozkaz z 26. júla 2017 by bol
právoplatný a vykonateľný.
Okresný súd 22. septembra 2017 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k odporu
žalovaného a aby súčasne navrhla pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie
veci podľa Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa sťažovateľky v zmysle § 14 ods. 1 v spojení s § 12 ods. 1 písm. d) zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o upomínacom konaní“) okresný súd mal odpor ako vecne neodôvodnený zamietnuť.
V zmysle § 15 ods. 4 písm. b) zákona o upomínacom konaní postup okresného súdu
znamená, že v rozpore s týmto zákonom prihliadol na vzájomnú žalobu žalovaného.
Výsledkom oboch týchto postupov okresného súdu je situácia, že sťažovateľka
nemôže svoju nespornú pohľadávku od žalovaného vymáhať v exekučnom konaní
na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, a miesto toho bude musieť
byť vec prejednávaná v konaní podľa Civilného sporového poriadku, čo samo osebe spôsobí
zbytočné prieťahy oproti stavu, keby sa okresný súd náležite zaoberal obsahom odporu
a postupoval v súlade s § 12 ods. 1 písm. d), resp. § 15 ods. 4 písm. b) zákona
o upomínacom konaní. Svojím postupom sa okresný súd dopustil opatrenia, resp. iného
zásahu, proti ktorému podáva sťažovateľka túto sťažnosť.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 16Up/132/2017 svojím
opatrením, resp. iným zásahom, keď odpor žalovaného neodmietol ako vecne
neodôvodnený, resp. keď odpor žalovaného nevyhodnotil za neprípustnú vzájomnú žalobu,
porušil práva sťažovateľky, najmä právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Opatrenie, resp. iný zásah Okresného súdu Banská Bystrica (ktoré je zrejmé z výzvy
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 06.09.2017), keď odpor žalovaného neodmietol
ako vecne neodôvodnený, resp. keď odpor žalovaného nevyhodnotil za neprípustnú
vzájomnú žalobu, sa zrušuje a vec sa vracia porušovateľovi na ďalšie konanie.
Porušovateľ Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovateľ Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia vo výške 374,81 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd
môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,
musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c/a Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne I. ÚS 79/2015).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Up 132/2017 tým, že neodmietol odpor žalovaného ako vecne neodôvodnený, porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade
preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09, III. ÚS 531/2014).
V tejto súvislosti základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08, III. ÚS 196/2015).
Ak je sťažovateľka toho názoru, že v namietanom konaní neboli rešpektované jej
základné práva, bude mať možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej
ochrany, ktoré jej v ďalšej fáze konania priznáva Civilný sporový poriadok (zákon
č. 160/2015 Z. z.).
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu
sťažovateľkou označených práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc
požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto často odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
neodôvodnila, v čom vidí porušenie tohto základného práva, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2017