Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 531/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F..., zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 3. apríla

2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F..., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnej pozícii žalovaného v konaní

sp. zn. pred Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“),

ktorého predmetom je určenie neplatnosti právneho úkonu – záložnej zmluvy

identifikovanej v sťažnosti. Sťažovateľka podaním zo 14. februára 2014 vzniesla námietku

zaujatosti voči dvom sudcom okresného súdu z dôvodu pomeru medzi iným aj zákonného

sudcu k žalobcovi, respektíve jeho rodinným príslušníkom, a takisto aj k prerokovávanej

veci, ktorú riadne odôvodnila. O tejto námietke zaujatosti a jej doplnení rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením tak, že zákonného sudcu z konania a rozhodovania nevylúčil

a vo vzťahu k ďalšej namietanej sudkyni konanie zastavil.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s napadnutým uznesením krajského

súdu a je presvedčená, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka ďalej na obhajobu svojho presvedčenia o porušení označených práv cituje

a uvádza viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ústavného súdu ako

aj Európskeho súdu pre ľudské práva, poukazuje na teóriu „zdania“ vyjadrenú vo veci

Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, pričom tvrdí, že tým, že krajský súd nevylúčil

zákonného sudcu napadnutým uznesením, nie je splnená požiadavka nestrannosti

zákonného sudcu.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné

práva podľa a a právo podľa dohovoru,

napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a zároveň jej prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska

toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol

o námietkach zaujatosti proti zákonnému sudcovi v civilnej veci sťažovateľky vedenej

pred okresným súdom pod sp. zn. tak, že ho nevylúčil z prerokovania

a rozhodovania veci. Zároveň druhým výrokom napadnutého uznesenia rozhodol, že

konanie o návrhu na vylúčenie predsedníčky okresného súdu zastavuje.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj

v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania

v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkinej veci uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súdu

by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolo

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmto uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka však

takýto argument vo svojej sťažnosti nepredostrela.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna, v súlade s čl. 127

a odmietol sťažnosť sťažovateľky

pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , , ,

, ).

Aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie,

nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti

trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto

je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný

(pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz

proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské

práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, nezistil v obsahu

sťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto

právneho názoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014