Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 311/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., ktorou

namieta porušenie základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

2 NcC/11/2011 a jeho uznesením z 8. apríla 2011, ako aj porušenie základného práva

zaručeného v a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2011 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených a (ďalej

len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. apríla

2011, ako aj porušenie základného práva zaručeného v a

dohovoru postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní o ochranu

osobnosti na okresnom súde pod sp. zn. domáhala „náhrady nemajetkovej

ujmy z dôvodu, že bola nespravodlivo trestne stíhaná skoro 4 roky. Trestná vec skončila

oslobodením spod obžaloby“. Krajský súd po predložení veci na rozhodnutie o vylúčení

sudcov okresného súdu predsedom súdu rozhodol napadnutým rozhodnutím o vylúčení

všetkých sudcov okresného súdu prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendy na

občianskoprávnom a obchodnom úseku z rozhodovania vo veci sťažovateľky z dôvodu ich

zaujatosti proti právnemu zástupcovi sťažovateľky v dôsledku ich negatívneho

subjektívneho vzťahu k jeho osobe.

3. Podľa názoru sťažovateľky „... Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 8. apríla 2011 nie je zdôvodnené tak, ako vyžaduje zákon, je

nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti ( v spojení s ).

Krajský súd v Košiciach svojim rozhodnutím zovšeobecnil vylúčenie všetkých sudcov

Okresného súdu v Michalovciach a to bez toho, aby konkretizoval dôvody vylúčenia

u jednotlivých sudcoch. Navyše Krajský súd v Košiciach participuje na prieťahov v konaní,

lebo v tej istej veci opätovne rozhodoval o tom, či sudcovia Okresného súdu

v Michalovciach sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. ...“.

4. K porušovaniu základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných

prieťahov ( ) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu [pozri bod 6. 3 a 6. 4 (petit sťažnosti)]

sťažovateľka uviedla:

„V právnej veci vedenej na Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn.

bola žaloba doručená Okresnému súdu v Michalovciach ešte dňa 12. októbra

2010 a dnes je už jún 2011 a súd vo veci neurobil žiadny úkon. Tým, že Okresný súd

Michalovce (jeho predseda) opakovane predkladá spis Krajskému súdu v Košiciach, ako

nadriadenému súdu, na rozhodnutie podľa o tom, či sudcovia okresného

súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, tak tým spôsobuje trvalé prieťahy

v konaní. Z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn.

je zrejme, že odvolací súd v uvedenej veci už rozhodol, že zákonná sudkyňa

Mgr. M. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. . Čiže

nebol dôvod opakovane v tej istej veci predkladať spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu, či

sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažnosť na prieťahy v konaní právny zástupca sťažovateľky podal listom zo dňa

23. 03. 2011 do rúk ministerky spravodlivosti. Túto sťažnosť ministerka spravodlivosti

odstúpila na vybavenie predsedovi Okresného súdu Michalovce a to listom zo dňa 14.

apríla 2011. Podpredseda Okresného súdu Michalovce túto sťažnosť vybavil listom zo dňa

13. 05. 2011 a to tak, že právny zástupca nie je účastníkom konaní vedených pod sp. zn.

a . Ďalej, že sťažnosť právny zástupca podáva vo svojom mene

a k sťažnosti nie je pripojené plnomocenstvo od účastníkov. Z uvedeného dôvodu k vecnému

prerokovaniu sťažnosti pristúpené nebolo...“

5. Sťažovateľka považuje „Konanie porušovateľov... za protiústavné a nezákonné,

lebo porušuje základné práva a slobody sťažovateľa zaručené SR a Dohovorom“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo A. H., bytom N., zaručené v a v

Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC/11/2011-

174 a jeho uznesením zo dňa 8. apríla 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -174 zo dňa

8. apríla 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo A. H., bytom N., zaručené v Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

4. Okresnému súdu Michalovce prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

5. A. H.j priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré jej je Krajský súd

Košice povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. A. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré jej je Okresný súd

Michalovce povinný zaplatiť...

7. Krajský súd Košice spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Michalovce sú

povinní uhradiť A. H. trovy konania v sume 311,22 €...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov –

ďalej len „“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený ( ).

8. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu stabilne

pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho názoru

ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť ().

9. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená,

musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

10. V naznačených súvislostiach ústavný súd dodáva, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade,

ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku,

ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok

musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

11. Sťažovateľka v sťažnosti v podstate (primárne) napádala porušenie svojho

základného práva na zákonného sudcu podľa , k porušeniu ktorého malo

dôjsť označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozhodol o vylúčení sudcov okresného

súdu z dôvodu, že títo „sa vyjadrili, že sa cítia vylúčení vo vzťahu k zástupcovi žalobkyne

JUDr. J. K. z dôvodu, že vzhľadom na dlhodobý negatívny postoj tohto advokáta k sudcom

Okresného súdu... nemôžu zaručiť, že vo veci objektívne rozhodnú“. Podľa názoru

sťažovateľky „toto tvrdenie je nelogické a nemôže sa zakladať na pravde... títo sudcovia

v iných veciach riadne pojednávajú a rozhodujú aj v súčasnosti a nevzniesli námietku

zaujatosti...“.

12. Ak je sťažovateľka toho názoru, že v jej veci pôvodne konajúci sudca/sudcovia

nemali byť vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jej

procesné práva pri rozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať

možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré jej

priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na

riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti

právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

13. V súvislosti s už citovaným ústavný súd zvýrazňuje, že

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jej

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

14. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľkou označeným základným právam na podklade ich možného porušenia

z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní

o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

15. V nadväznosti na právny názor vyslovený v bode 9 [... základné práva na súdnu

ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“...] ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na

súdnu ochranu podľa (resp. práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru) a sťažovateľkou napadnutým procesným rozhodnutím krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2

aj ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva na prerokovanie jej veci bez

zbytočných prieťahov ( ), ako aj práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu, lebo „... bola žaloba doručená Okresnému súdu... ešte dňa

12. októbra 2010 a dnes je už jún 2011 a súd vo veci neurobil žiadny úkon“ (pozri tiež

bod 4).

Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti (bod 6 – 3, 4) napáda výlučne len postup

okresného súdu, z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd „participuje na prieťahov

(zrejme prieťahoch, pozn.) v konaní...“ (pozri bod 3).

17. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

18. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

19. Z obsahu samotnej sťažnosti vyplýva, že žaloba bola okresnému súdu doručená

12. októbra 2010, krajský súd rozhodol o vylúčení sudcov okresného súdu uznesením

z 8. apríla 2011, ktoré bolo doručené spolu so súdnym spisom okresnému súdu 19. mája

2011 a právnemu zástupcovi sťažovateľky 23. mája 2011. Teda od podania žaloby do

doručenia napadnutého uznesenia prebiehalo konanie pred menovanými súdmi necelých

8 mesiacov.

20. Vzhľadom na uplynutie necelých 8 mesiacov od podania žaloby do doručenia

namietaného rozhodnutia krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky, počas ktorých

menované súdy konali o vylúčení sudcov, nepovažoval ústavný súd za potrebné (účelné)

zisťovať zvlášť (jednotlivo) dĺžku konania pred okresným súdom a krajským súdom.

Celkovú dĺžku sťažovateľkou namietaného konania jednoznačne totiž nie je možné

kvalifikovať ako konanie so „zbytočnými prieťahmi“.

21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (bod 6 – 2, 4

až 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011