Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 126/2016
PDF · 121.32 KB
No categories available
III. ÚS 126/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER
Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,
Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 NcC 70/2015 z 10. novembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia,
a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 NcC 70/2015 z 10. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnej pozícii žalovanej v konaní
sp. zn. 10 C 333/2015 pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“),
ktorého predmetom je ochrana osobnosti. Sťažovateľka podaním z 13. októbra 2015
vzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni okresného súdu z dôvodu pomeru zákonného
sudcu k žalovanej, teda sťažovateľky. O tejto námietke zaujatosti rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že zákonného sudcu z konania a rozhodovania nevylúčil.
Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s napadnutým uznesením krajského
súdu a je presvedčená o tom, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej označených
práv, konkrétne základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a analogického práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej na obhajobu svojho
presvedčenia o porušení označených práv cituje a uvádza viaceré rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,
poukazuje na teóriu „zdania“ vyjadrenú vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11,
pričom tvrdí, že tým, že krajský súd nevylúčil zákonného sudcu napadnutým uznesením, nie
je splnená požiadavka nestrannosti zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, že
odôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
2
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
o námietkach zaujatosti proti zákonnej sudkyni v civilnej veci sťažovateľky vedenej
pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 333/2015 tak, že ju nevylúčil z prerokovania
a rozhodovania veci.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na nestranný súd podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka zároveň tiež namietala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu je arbitrárne.
Pokiaľ ide o námietku arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, tá priamo
súvisí so záverom krajského súdu o existencii dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne
vo veci sťažovateľky. Keďže sťažovateľka v závere krajského súdu o neexistencii
zákonných dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne vidí porušenie svojho práva
na nestranný súd, námietka arbitrárnosti napadnutého uznesenia je konzumovaná námietkou
o nedostatku nestrannosti sudkyne prerokúvajúcej vec sťažovateľky.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade
preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci
nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj
v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania
v merite veci.
4
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkinej vecí uvádza, že predmet konania
o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom
konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke
zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený
z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím
o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie
o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup
všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania
sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu
tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola
námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súdu
by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolo
spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol
týmto uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň
vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom
postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však
takýto argument vo svojej sťažnosti nepredostrela.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127
ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/04, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,
III. ÚS 30/2010, IV 186/2010).
Aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie,
nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti
trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je
tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozri
Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti
Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m.
I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne
ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské
práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc
svoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva nezistil v obsahu
sťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto
právneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
6