Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 207/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004

predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Mička, bytom B., zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa a 2

Slovenskej republiky konaním Národného bezpečnostného úradu pri vydávaní vyjadrenia

zo 17. septembra 2003 č. p. PB-1512-29/2002-1298 o zrušení platnosti vyjadrenia

Národného bezpečnostného úradu zo 6. novembra 2002 č. p. a jeho

postupom pri vykonávaní bezpečnostnej previerky podľa

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného do

30. apríla 2004), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Mička o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004

doručená sťažnosť Jozefa Mička, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. Š., B, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) konaním Národného bezpečnostného

úradu pri vydávaní vyjadrenia zo 17. septembra 2003 č. p. PB-1512-29/2002-1298 o zrušení

platnosti vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu zo 6. novembra 2002 č. p.

PB-1512/2002 (ďalej len „vyjadrenie zo 6. novembra 2002“) a jeho postupom pri

vykonávaní bezpečnostnej previerky podľa o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného do 30. apríla 2004; ďalej

len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“).

Sťažovateľ v súlade so o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov vykonával štátnu

službu v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru. Ako štátny zamestnanec a osoba

navrhovaná služobným úradom na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami sa

podľa ustanovení § 16 a nasledujúcich zákona o ochrane utajovaných skutočností podrobil

bezpečnostnej previerke, ktorú v súlade s citovaným zákonom vykonal Národný

bezpečnostný úrad. Vykonanie bezpečnostnej previerky a jej výsledok tvorili u neho

rozhodujúcu podmienku pre ďalší výkon štátnej služby policajta.

Výsledkom vykonanej bezpečnostnej previerky bolo vyjadrenie zo 6. novembra

2002, v ktorom podľa § 26 ods. 1. zákona o ochrane utajovaných skutočností sa uvádza, že

sťažovateľ sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „TAJNÉ.“

Sťažovateľ bol s predmetným vyjadrením oboznámený prostredníctvom príslušného

nadriadeného 20. novembra 2002. V sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že od uvedeného dátumu

vykonával svoju službu zodpovedne, svedomito a bez akýchkoľvek náznakov porušenia

služobnej disciplíny. Napriek tomu, ako ďalej uvádza, vyjadrením č. p.

PB-1512-29/2002-1298 zo 17. septembra 2003 Národný bezpečnostný úrad podľa § 27

ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností rozhodol o zrušení vyjadrenia zo

6. novembra 2002, pretože ho nebolo možné naďalej považovať za bezpečnostne spoľahlivú

osobu v zmysle § 15 ods. 2 tohto zákona. Podľa sťažovateľa toto svoje rozhodnutie

Národný bezpečnostný úrad nijako neodôvodnil.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že v okolnostiach prípadu neboli

splnené podmienky pre zrušenie platnosti predchádzajúceho platného vyjadrenia,

rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu nepredchádzalo uskutočnenie

bezpečnostného pohovoru, v rámci ktorého by sa bol mohol vyjadriť k zisteným

skutočnostiam. Sťažovateľ poukázal na tú skutočnosť, že Národný bezpečnostný úrad takto

postupoval v čase krátko po vydaní svojho prvého kladného vyjadrenia (cca 9 mesiacov)

napriek tomu, že malo mať inak pre oblasť ochrany utajovaných skutočností podľa stupňa

utajenia platnosť 5 rokov. Sťažovateľ namieta, že Národný bezpečnostný úrad jedine

oznámením podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností bez konkretizácie

niektorého z dôvodov bezpečnostného rizika uvedených v ustanovení § 15 ods. 2 písm. a)

(ide tam o taxatívny výpočet šiestich dôvodov), resp. písm. b) cit. zákona (ide o dva dôvody

rizika), bez možnosti sťažovateľa vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam pred Národným

bezpečnostným úradom zrušil platnosť svojho vyjadrenia vydaného v tom istom roku.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že aj napriek tomu, že jeho profesijný aj osobný život je

bezúhonný, bol zamestnancom s výbornou služobnou disciplínou, bol príslušným služobne

nadriadeným viackrát disciplinárne odmenený a nedošlo u neho k žiadnemu porušeniu

služobnej disciplíny, ani v oblasti úniku ochrany utajovaných skutočností, musel skončiť

výkon štátnej služby policajta.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa a 2 a priznal mu primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, ktoré je Slovenská republika v zastúpení Národným

bezpečnostným úradom povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

ústavného súdu.

V texte sťažnosti, mimo petitu, uvádza sťažovateľ aj údajné porušenie jeho práv

podľa a . Zásady vyjadrené v uvedených článkoch

vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny

charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim

v normotvornej činnosti všetkých stupňov (mutatis mutandis , ).

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia (petit).

Preto ústavný súd rozhoduje iba o porušení tých práv, ktoré sťažovateľ uvádza v petite,

a namietanie porušenia ďalších práv len v texte sťažnosti, mimo petitu, považuje za súčasť

sťažovateľovej argumentácie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ).

III.

Podľa obsahu sťažnosti je jej predmetom tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho

základných práv podľa označeného článku rozhodnutím Národného bezpečnostného

úradu č. p. PB-1512-29/2002-1298 zo 17. septembra 2003 o zrušení vyjadrenia zo

6. novembra 2002, na základe ktorého sa sťažovateľ mohol oboznamovať s utajenými

skutočnosťami stupňa „TAJNÉ,“ pretože nie je bezpečnostne spoľahlivou osobou.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné právne úvahy a právne

posúdenie predmetu konania:

Podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti právnických

a fyzických osôb pri tejto ochrane, ako aj zodpovednosť za porušenie povinností ustanovuje

zákon o ochrane utajovaných skutočností. Na základe tohto zákona bol zriadený Národný

bezpečnostný úrad ako ústredný orgán štátnej správy na ochranu utajovaných skutočností a

šifrovú službu. Týmto zákonom je upravená aj pôsobnosť a zodpovednosť Národného

bezpečnostného úradu, ako aj ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným

skutočnostiam.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnou

previerkou navrhovanej osoby sa zisťuje, či navrhovaná osoba spĺňa predpoklady na

oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Podľa ods. 3 citovaného zákona

bezpečnostná previerka sa vykonáva pred vznikom pracovnoprávneho vzťahu alebo

obdobného pracovného vzťahu alebo pred zmenou pracovného zaradenia, ak sa

navrhovaná osoba bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, a pred skončením

platnosti vyjadrenia podľa § 27 ods. 1, ak sa oprávnená osoba bude ďalej oboznamovať s

utajovanými skutočnosťami.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona bezpečnostný pohovor s navrhovanou osobou sa

vykoná, ak sa v priebehu bezpečnostnej previerky zistili skutočnosti, ktoré by mohli byť

prekážkou na vydanie kladného vyjadrenia. V priebehu bezpečnostného pohovoru má

navrhovaná osoba možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona platnosť vyjadrenia Národného bezpečnostného

úradu pre utajované skutočnosti stupňa utajenia „Prísne tajné“ a „Tajné“ je päť rokov a

pre stupeň utajenia „Dôverné“ je sedem rokov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so

zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom súdneho

konania ()

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu garantovaného a 2 , treba konštatovať, že sťažovateľ sa

v okolnostiach prípadu vôbec nedomáhal na príslušnom súde alebo na inom štátnom orgáne

ochrany svojho označeného práva (túto skutočnosť nepreukázal ani to netvrdí v sťažnosti).

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z uvedeného dôvodu je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc

všeobecných súdov (napr. ).

Keďže sťažovateľ namietal, že rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu došlo

k porušeniu jeho označených základných práv alebo slobôd, a keďže rozhodnutia orgánov

verejnej správy týkajúce sa základných práv a slobôd nesmú byť vylúčené z právomoci

všeobecných súdov, ústavný súd bol nútený sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne

nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004