Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 585/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou doc. JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., Dobrovičova 6,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Bratislava I z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenia svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.

11 , postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , ako

aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup“

alebo „napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu, najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka je účastníčkou konania (odporkyňou), ktorého predmetom «je zmena

úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu...

Návrh na začatie konania a návrh na vydanie predbežného opatrenia podala právna

zástupkyňa navrhovateľa 6. októbra 2014. Za tri dni - dňa 9. októbra 2014 vydal Okresný

súd Bratislava I predbežné opatrenie, ktoré kopírovalo v plnom rozsahu petit návrhu a bolo

svojím znením veľmi neštandardné v podmienkach rozhodovania poručenských súdov SR.

Jeho výrok znel:

„Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou ... v párnom

kalendárnom týždni v čase od utorka od 15.00 hod. nepretržite do stredy do 08.00 hod.

a vo štvrtok v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v nepárnom kalendárnom týždni v utorok

v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v čase od piatka od 15.00 hod. nepretržite do nedele

do 18.00 hod. a počas Vianoc od 25.12. od 12.00 hod. nepretržite do 26.12. do 18.00 hod.

Otec si maloletú prevezme počas pracovných dní v predškolskom zariadení, ktoré

dieťa navštevuje a v prípade choroby dieťaťa alebo mimo pracovných dní v mieste bydliska

matky. Po realizácii styku je otec povinný maloletú odovzdať v stredu v párnom

kalendárnom týždni v predškolskom zariadení, ktoré maloletá navštevuje a ostatné dni

matke v mieste jej bydliska. Matka je povinná v uvedenom čase a na uvedenom mieste dieťa

riadne pripravené odovzdať otcovi.».

3. Proti tomuto predbežnému opatreniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

okrem faktických dôvodov uviedla, že «právna zástupkyňa navrhovateľa a zákonná

sudkyňa sú priateľky. Táto skutočnosť je verejne známa, avšak je dosť obtiažne ju dokázať.

Krajský súd v Bratislave tento argument do úvahy nevzal, čo odôvodnil tým, že som

žiadne dôkazy nepriložila...

Necelý mesiac po doručení uznesenia Krajského súdu č. -129 zo dňa

16.12.2014 som sa dozvedela skutočnosti, ktoré ešte viac odôvodnili naše pochybnosti

o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Bolo mi doručené rozhodnutie iného senátu Krajského

súdu v Bratislave (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20.6.2014, sp. značka

-138), ktoré vyslovilo, že JUDr. Železníková je ako sudkyňa zaujatá

dokonca aj v prípade, že účastníčku konania len predtým zastupovala

a v súčasnosti už to tak nie je. Z textu tohto rozhodnutia možno zistiť, že

zastupovala zákonnú sudkyňu ako jej právna zástupkyňa jednak v roku 2009 v konaní o

rozvod manželstva a následne cca od roku 2013 v konaní o vyporiadanie BSM. Toto

konanie nebolo ani v roku 2014 ukončené a prebieha pred Okresným súdom Bratislava II

pod spisovou značkou .

Po tomto zistení a získaní dôkazov sme podali vo veci predbežného opatrenia

dovolanie, v ktorom sme namietali procesnú vadu - vo veci rozhodoval zaujatý sudca.

Zároveň sme podali návrh na vyslovenie zaujatosti voči JUDr. Železníkovej, keďže v čase,

keď vydala predbežné opatrenie a aj v čase podania námietky zaujatosti bola v osobnom

a pracovnom vzťahu s právnou zástupkyňou navrhovateľa , čo bolo nesporne

preukázané. Ešte v decembri 2014 sa vo veci vyporiadania BSM zákonnej sudkyne konalo

pred Okresným súdom Bratislava II pojednávanie, kde ju zastupovala.

Predbežné opatrenie napadnuté dovolaním bolo vydané dva mesiace pred týmto

pojednávaním, kde ešte pôsobila ako právna zástupkyňa konajúcej sudkyne...

Podobnú situáciu už raz a JUDr. Železníková riešili a to v roku 2009,

keď zastupovala sudkyňu pri jej rozvodovom konaní. V tom čase sa sudkyňa

sama namietla vo veci, zastupovanej práve z dôvodu, že je jej právnou

zástupkyňou...

Preto je nepochopiteľné, že sa necítila rovnako zaujatou v čase, keď ju

zastupovala v konaní o vyporiadanie BSM. Že v takomto prípade ide o jednoznačné

naplnenie objektívnej stránky zaujatosti vyslovil aj NS SR v rozhodnutí, ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2014 pod číslom 115:

O dovolaní vo veci napadnutého predbežného opatrenia Najvyšší súd SR rozhodol

dňa 18. júna 2015... Najvyšší súd dovolanie odmietol. V odôvodnení uviedol, že nemožno

uvažovať o zaujatosti, keď sudkyňa už plnú moc advokátke odvolala... V zásade na tomto

postavil celú argumentáciu a porovnaním tejto skutočnosti s citovaným rozhodnutím NS,

publikovaným pod č. 115/2014 (viď odsek vyššie) uviedol, že ide o odlišnú situáciu, nakoľko

tu už právny vzťah advokát - klient (sudca rozhodujúci o prípade) netrvá. Tiež v rozhodnutí

na str. 7 citoval svoju „konštantnú judikatúru“ - najmä uznesenie NS SR z 29. apríla 2010,

týkajúce sa námietky zaujatosti z dôvodu, že sa sudca a právny zástupca profesionálne

stretávajú. Táto „konštantná judikatúra“ sa však venuje úplne inému prípadu, nie tomuto.

Hovorí o „stretávaní“, ktoré neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti výkonu

funkcie sudcu. To znamená, že sa týka „stretávania“ v súdnej sieni, resp. v súdnej budove.

Nie v súkromnej kancelárii advokáta, kde sudca nie je „pod kontrolou“ na základe

aplikácie princípu verejnosti súdneho konania. Rozhodnutia, na ktoré NS v rozhodnutí

o dovolaní odkázal, sú pre tento prípad nepoužiteľné. Lebo v tomto prípade nešlo

prekročenie hranice profesionality a kolegiálnosti pri výkone funkcie sudcu, ale pri riešení

osobných záležitostí sudcu prostredníctvom právnej zástupkyne...

Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesenie Najvyššieho súdu č. zo dňa

18.6.2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2014

a uznesenie Okresného súdu Bratislava -34 zo dňa 9. októbra 2014, ako aj

postup Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I,

vedúce k vydaniu citovaných rozhodnutí (najmä uskutočnený proces interpretácie

a aplikácie ust. ), spôsobili porušenie základných práv

sťažovateľky, osobitne: základného práva zaručeného ... (práva na

súdnu ochranu prostredníctvom nezávislého a nezaujatého súdu); základného práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

JUDr. Železníková sa ako zákonná sudkyňa nemôže nikomu javiť objektívne

nestranná. Práve naopak. Vedela o skutočnostiach, ktoré ju vylučovali z prejednania

a rozhodovania vo veci (keďže v roku 2009 sa z dôvodu zastupovania dokázala

namietnuť) a predsa sa sama nenamietla, ako to od nej zákon požaduje. Jej vzťah k právnej

zástupkyni navrhovateľa trval až do doby, kým sa o ňom nezačalo hovoriť v súvislosti

s týmto prípadom, námietkou zaujatosti a dovolaním proti predbežnému opatreniu, čiže

minimálne do januára 2015. To však bolo až tri mesiace po vydaní sporného predbežného

opatrenia.».

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 9. októbra

2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom a uznesením krajského súdu

zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom

a uznesením najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo. Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a priznal jej náhradu trov

konania v sume 355,73 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

7. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta najprv porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením

okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení vo veci vedenej na

okresnom súde pod sp. zn. (pozri bod 2). Sťažovateľka podala proti tomuto

uzneseniu odvolanie, v ktorom okrem vecných dôvodov namietala (ako to uvádza

v sťažnosti), že zákonná sudkyňa Mgr. Patrícia Železníková mala byť vylúčená z jej

prerokovávania a rozhodovania pre priateľský vzťah s právnou zástupkyňou (pozri bod 3).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. ).

10. Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej označených práv proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu,

pretože sa ochrany svojich práv sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala

prostredníctvom odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 prvej vety .

11. Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu a postupu krajského súdu. Ústavný súd z priložených príloh

k sťažnosti zistil, že v odvolaní sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu okresného súdu

z 23. októbra 2014, ktoré napísala a podala jej právna zástupkyňa, neboli namietané

skutočnosti, ktoré sú uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v bode 3 (teda okrem

faktických dôvodov, konkrétne najmä zaujatosť zákonnej sudkyne, resp. to, že rozhodovala

vylúčená sudkyňa), a uvedené vôbec nevyplýva ani z jej ďalších listín pripojených

k sťažnosti a napadnutého uznesenia krajského súdu. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť

využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom

verejnej moci, a túto možnosť nevyužije, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ).

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

.

12. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že

nezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého konania, ktorý by mohol byť

spôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o jej odvolaní proti vydanému

predbežnému opatreniu, pretože, ako to uvádza aj samotná sťažovateľka, krajský súd zmenil

napadnuté uznesenie okresného súdu a jeho závery na s. 6 až s. 8 podľa názoru ústavného

súdu nie sú v žiadnom prípade arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Sťažnosť je preto

v tejto časti aj zjavne neopodstatnená ( ). Ústavný súd

v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

a postupom krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právu

zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

13. Napokon sa ústavný súd zaoberal námietkami sťažovateľky vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu a postupu najvyššieho súdu v jej veci (pozri bližšie bod 3).

Zo sťažnosti je zrejmé, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie a žiadala, aby najvyšší súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, tvrdiac, že v jej veci rozhodovali vylúčení sudcovia [§ 237 písm. g)

]. Opierala sa pritom o uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2014, v ktorej bola vylúčená zákonná sudkyňa v inom konaní

práve pre pomer k tej istej právnej zástupkyni, ktorá zastupovala otca maloletého dieťaťa

v napadnutom konaní pred okresným súdom.

14. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie sp. zn.

z 18. júna 2015 odôvodnil dostatočným spôsobom na s. 2 až s. 9 a vyjadril

sa primerane aj k jej námietkam, či medzi zákonnou sudkyňou a právnou zástupkyňou bol

predtým naozaj osobný alebo priateľský vzťah, ako to tvrdila sťažovateľka, alebo iba vzťah

profesionálny. Bral pritom do úvahy aj samotné vyjadrenie zákonnej sudkyne, definíciu

priateľského vzťahu (tento vzťah dovolacím súdom zistený nebol, resp. sťažovateľka ho

bližšie ani nešpecifikovala) a uviedol tiež k tomu judikatúru najvyššieho súdu (pozri s. 6

a s.7). Najvyšší súd súčasne pomenoval aj iné dôvody, ktoré nepreukázali tvrdenia

sťažovateľky (s. 8 a s. 9), že došlo v jej veci k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237

písm. g) . Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný

súd považuje za riadne odôvodnené, nearbitrárne, a preto z ústavného hľadiska za

akceptovateľné.

15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, a preto jej sťažnosť

podľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

16. Navyše ústavný súd v nastolenom probléme, resp. k možnej zaujatosti tejto

zákonnej sudkyne v uvedenom konaní pred okresným súdom už raz prezentoval svoj názor,

keď sťažnosť sťažovateľky vedenú pod sp. zn. odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, teda bol svojimi závermi v tomto rozhodnutí aj viazaný. Ústavný súd

k tomu tiež uvádza, že nosné dôvody podanej sťažnosti svedčia možnému porušeniu čl. 48

ods. 1 (princíp zákonného sudcu), avšak sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená

advokátkou) základné právo podľa uvedeného článku ani nenapáda. Súčasne je

potrebné uviesť, že rozhodnutia o predbežných opatreniach nie sú konečné, predchádzajú

meritórnemu rozhodnutiu, takže namietané skutočnosti môže strana sťažovateľky (ak ich

riadne preukáže) účinne napádať aj naďalej v konaní vo veci samej, ktoré nie je ešte

právoplatne skončené.

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľky

uvedenými v petite sa ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015