Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 305/2015
PDF · 481.86 KB
No categories available
I. ÚS 305/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou doc. JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., Dobrovičova 6, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 15/2015 234 z 20. marca 2015 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC 15/2015 234 z 20. marca 2015 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2
Zo sťažnosti vyplýva:
„Sťažovateľka je v procesnej pozícii odporkyne účastníčkou konania, vedeného pred
Okresným súdom Bratislava I pod spisovou značkou 1 P/141/2014 34. Predmetom tohto
konania je zmena úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.
Navrhovateľ (otec maloletej) sa po pol roku od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia
domáhal jeho zmeny a to jednak návrhom vo veci samej a tiež predbežným opatrením.
V tomto konaní je zastúpený advokátskou kanceláriou , za ktorú
koná .
Návrh na začatie konania a návrh na vydanie predbežného opatrenia podala právna
zástupkyňa navrhovateľa 6. októbra 2014.
... Bolo mi doručené rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Bratislave
(uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. 6. 2014, sp. značka 14 NcC/51/2014 138),
ktoré vyslovilo, že je ako sudkyňa zaujatá dokonca aj v prípade, že
účastníčku konania len predtým zastupovala a v súčasnosti už to tak nie je.
Z textu tohto rozhodnutia možno zistiť, že zastupovala zákonnú sudkyňu ako jej
právna zástupkyňa jednak v roku 2009 v konaní o rozvod manželstva a následne cca
od roku 2013 v konaní o vyporiadanie BSM, Toto konanie nebolo ani v roku 2014 ukončené
a prebieha pred Okresným súdom Bratislava II pod spisovou značkou 7C/53/2013.
... Zároveň sme podali návrh na vyslovenie zaujatosti voči , keďže
v čase, keď vydala predbežné opatrenie a aj v čase podania námietky zaujatosti bola
v osobnom a pracovnom vzťahu s právnou zástupkyňou navrhovateľa , čo bolo
nesporne preukázané. Ešte v decembri 2014 sa vo veci vyporiadania BSM zákonnej sudkyne
konalo pred Okresným súdom Bratislava II pojednávanie, kde ju zastupovala.
Keď v roku 2009 prebiehal rozvod manželstva , sama sa ako zaujatá
namietla vo veci, zastupovanej práve z dôvodu, že je jej právnou
zástupkyňou. Nikdy však nevysvetlila, prečo rovnaký postup neuplatnila aj počas
zastupovania v konaní o vyporiadaní BSM. ...
3
Že v takomto prípade ide o jednoznačné naplnenie objektívnej stránky zaujatosti
vyslovil aj NS SR v rozhodnutí, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR č. 8/2014 pod číslom 115:
Stanovisko vo veciach trestných
I. Nestrannosť sudcu pre jeho pomer (vzťah) k obhajcovi v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por.
spochybňuje z hľadiska objektívneho testu nestrannosti okolnosť, že sudca a obhajca sú
v inom trestnom konaní v pozícii klient obhajca.
Ak ide o už ukončenú obhajobu, môže byť nestrannosť sudcu spochybnená podľa
okolností prípadu.
... Krajský súd... 20. 3. 2015 rozhodoval o našej námietke zaujatosti a rozhodol tak,
že ako zákonnú sudkyňu z prípadu nevylúčil. Rozhodnutie nám bolo
doručené 1. 4. 2015.
... Rozhodnutie Krajský súd... odôvodnil tak, že mu vlastne nemožno rozumieť.
Podobne, ako sa zákonná sudkyňa neprehľadne vyjadrila k faktickým skutočnostiam (či ju
zastupuje alebo nie), prebral jej argumentáciu aj Krajský súd... vlastne nie je
možné vyvodiť, ako sa vysporiadal s jednoduchou skutočnosťou že medzi
ako zákonnou sudkyňou v tejto veci a ako právnou
zástupkyňou navrhovateľa v čase podania návrhu a v čase rozhodnutia o predbežnom
opatrení preukázateľne existoval vzťah klient advokát. Vôbec sa v ňom nemožno dočítať
nič k publikovanému záveru Najvyššieho súdu SR č. 8/2014, ani k tomu, prečo ho Krajský
súd v Bratislave ignoroval.
Z vyjadrenia zákonnej sudkyne a ani z rozhodnutia Krajského súdu nie je ani zrejmé,
kedy došlo k vypovedaniu plnej moci. Túto otázku všetci obišli, pritom ide
o najpodstatnejšiu skutočnosť. Aj tak je však zjavné, že to bolo až v roku 2015, čiže po tom,
čo sa na tieto skutočnosti verejne prišlo. Samotná sa ako zákonná
sudkyňa nenamietla, hoci tak zjavne urobiť mala, a to jednak kvôli už citovanému
publikovanému záveru NS SR č. 8/2014 a jednak kvôli už 5 mesiacov existujúcemu
rozhodnutiu v inej veci, kde ju súd za zaujatú z tohto dôvodu označil (14 NcC/51/2014 138).
A keďže sa dokázala sama namietnuť v roku 2009 kvôli zastupovaniu pri rozvode, je jasné,
4
že mala aj teraz vedomosť o svojej zaujatosti z dôvodu vzťahu k právnej zástupkyni
navrhovateľa. ...
sa ako zákonná sudkyňa nejaví objektívne nestranná. Práve
naopak. Vedela o skutočnostiach, ktoré ju vylučovali z prejednania a rozhodovania vo veci
(keďže v roku 2009 sa z dôvodu zastupovania dokázala namietnuť) a predsa sa
sama nenamietla, ako to od nej zákon požaduje. Jej vzťah k právnej zástupkyni
navrhovateľa trval až do doby, kým sa o ňom nezačalo hovoriť v súvislosti s týmto
prípadom, námietkou zaujatosti a dovolaním proti predbežnému opatreniu, čiže minimálne
do januára 2015. To je ale tri mesiace po vydaní predbežného opatrenia.
Tieto skutočnosti však Krajský súd v namietanom rozhodnutí úplne opomína
vysvetliť.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn.:
č. 3 NcC/15/2015 bolo porušené.
2) Základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 3 NcC/15/2015 bolo porušené.
3) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným pod sp. zn.:
3 NcC/15/2015 234 zo dňa 20. 03. 2015 bolo porušené.
4) Základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave vydaným pod sp. zn.: 3 NcC/15/2015 234 zo dňa 20. 03. 2015 bolo
porušené.
5) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vydané pod sp. zn.: 3 NcC/15/2015 234
zo dňa 20. 03. 2015 sa zrušuje.
5
6) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré
je povinný zaplatiť jej Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
7) Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov konania pred Ústavným súdom
vo výške 355,73 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom. Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol o námietke
zaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 1 P 141/2014 (ďalej len „námietka zaujatosti“) tak, že zákonnú
sudkyňu nevylúčil z jej prerokovávania a rozhodovania.
Podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým,
že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou objektívnej nestrannosti zákonnej
sudkyne založenej na existencii jej vzťahu k právnej zástupkyni navrhovateľa, ktorá
zastupovala zákonnú sudkyňu v jej osobnej veci a zároveň už bola v inej veci vedenej
okresným súdom na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 51/2014 z 20. júna
2014 z prerokovávania a rozhodovania vylúčená z rovnakého dôvodu. Sťažovateľka
považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné a nesprávne z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
7
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal
na obsah sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti:
„Uviedla, že medzi konajúcou sudkyňou a je osobný vzťah,
založený jednak na priateľstve a jednak na skutočnosti, že bola
(a pravdepodobne aj dnes je) právnou zástupkyňou konajúcej sudkyne. Uvedenú skutočnosť
sa matka maloletej dozvedela z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2014,
č. k. 14NcC/51/2014 138, ktoré bolo jej právnej zástupkyni doručené dňa 22. 1. 2015
e mailom od , ktorá spolupracuje s , ktorý rovnakú
skutočnosť úspešne namietal v konaní sp. zn. 1 P/57/2014 vedenom pred Okresným súdom
Bratislava I. Krajský súd v Bratislave predmetným uznesením rozhodol tak, že
z konania vylúčil pre jej existujúci pomer k právnej zástupkyni
. Vychádzal z toho, že zastupovala v
jej súkromnom rozvodovom konaní, vedenom pred Okresným súdom Bratislava II. Tieto
námietky rovnakí účastníci riešili prvýkrát v konaní sp. zn. 1 P/46/2010, kde sa vtedy sama
namietla z dôvodu zaujatosti, pretože práve prebiehalo jej
rozvodové konanie, v ktorom ju zastupovala. Podľa názoru matky
maloletej, teda už v rokoch 2011 2012 vedela o dôvode, pre ktorý by
mala byť vylúčená z rozhodovania vecí, v ktorých vystupuje ako právny
zástupca niektorej zo strán. Pokiaľ by mala pochybnosť, či táto zaujatosť trvá aj po skončení
rozvodového konania, malo ju určite rozptýliť spomínané uznesenie Krajského súdu v
Bratislave, ktoré vyslovilo, že je zaujatá dokonca aj v prípade, že
účastníčku len predtým zastupovala. V ďalšom matka maloletej
uviedla, že podľa informácií od je právnou
zástupkyňou konajúcej sudkyne aj dnes v konaní o vyporiadanie BSM, vedenom
pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 7C/53/2013...“
8
Krajský súd následne poukázal na vyjadrenie :
„... v danej veci sa osobne necíti byť zaujatá, účastníkov konania osobne nepozná
a nemá k nim, ani k prejednávanej veci žiadny pomer. Uviedla, že jej vzťah k právnej
zástupkyni otca, konateľke spoločnosti , , je čisto
pracovný, nie je to vzťah priateľský, či vzťah, ktorý by jej bránil, či už v minulosti alebo
v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť nestranne a nezaujato. Objasnila ich spoluprácu tak,
že jej ako advokátka ešte v roku 2009 poskytla právnu službu spočívajúcu
v spísaní návrhu na rozvod manželstva a právne zastúpenie na jednom pojednávaní dňa 14.
10. 2009, na ktorom bolo jej manželstvo rozvedené a súdom bola schválená dohoda rodičov
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode
manželstva. Uviedla, že pritom v danom čase poznala iba v súvislosti s jej
činnosťou advokáta špecializujúceho sa na oblasť rodinného práva. V roku 2012 ju
požiadala aj o poskytnutie právnej služby spočívajúcej v spísaní návrhu na vyporiadanie
BSM. Nariadené pojednávania v danej veci však neboli otvorené a pre mimosúdne
vyriešenie sporu sudkyňa odvolala advokátke udelené plnomocenstvo, čím považovala
spoluprácu s ňou za ukončenú. Vyslovila názor, že bez ohľadu na výkon jej činnosti sudcu
má ako občan ústavou zakotvené právo na právne zastúpenie advokátom, ako aj na
spravodlivý súdny proces a nevidí dôvod, prečo by samotná skutočnosť, že v súkromnej veci
bola zastúpená konkrétnym advokátom mala mať vplyv na nestrannosť, nezaujatosť a
zákonnosť jej rozhodovacej činnosti vo veciach, v ktorých vystupuje daný advokát ako
zástupca účastníka konania. Uvedené platí podľa nej o to viac pre poručenské konania, v
ktorých súd nie je viazaný vo svojom postupe návrhmi účastníkov konania a je povinný
sledovať výlučne najlepší záujem dieťaťa. Ďalej zdôraznila, že jej nie je zrejmá
preukázateľná existencia objektívnej alebo subjektívnej skutočnosti pre pochybnosť
o nezaujatosti sudcu, ktorá by zároveň bola aj dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania
veci. Záverom zaujala stanovisko aj ku skutočnostiam, ktoré predchádzali vydaniu
uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 NcC 51/2014 138 zo dňa 20. 6. 2014, o
ktoré matka svoju námietku zaujatosti opiera. Predmetné uznesenie bolo vydané v konaní
starostlivosti súdu o mal. , , dieťa rodičov
9
a otca . V uvedenom konaní, aj napriek neexistencii
objektívnych dôvodov pre jej vylúčenie z prejednávania veci, súhlasila s pridelením veci
inému sudcovi z dôvodu opakovaných sťažností otca maloletého dieťaťa na postup súdu
(nielen v konám ňou vedenom), opakovane vznášaných námietok zaujatosti, jeho
zasahovaniu do jej súkromného života, ďalej podania trestného oznámenia na jej osobu
v súvislosti s výkonom funkcie sudcu, či provokatívneho doručenia mŕtveho zajaca do jej
kancelárie.“
V ďalšej relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem
iného uviedol:
„V predmetnej veci bol namietaný pomer zákonnej sudkyne k zástupcovi otca
maloletej, keď s , spoločníčkou a konateľkou spoločnosti
., má mať osobný vzťah, založený jednak na priateľstve a jednak
na skutočnosti, že bola v minulosti právnou zástupkyňou konajúcej
sudkyne s tým, že ju pravdepodobne zastupuje v jej súkromnej veci aj v súčasnosti. O tejto
skutočnosti sa matka maloletej dozvedela z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20. 6. 2014, č. k. 14NcC/51/2014 138, ktorý v inej právnej veci (1 P/57/2014)
vylúčil pre jej existujúci pomer k právnej zástupkyni , ktorá ju
zastupovala v jej súkromnom rozvodovom konaní. Tieto námietky tí istí účastníci riešili
prvýkrát v konaní 1 P/46/2010, kedy sa sama namietla z dôvodu
zaujatosti, pretože práve prebiehalo jej rozvodové konanie, v ktorom ju
zastupovala a následne bola aj z konania vylúčená. V tejto súvislosti je však potrebné
zdôrazniť, že v predmetnom konaní Krajský súd zákonnú sudkyňu vylúčil z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 1P/57/2014 predovšetkým z dôvodu, že sa jednalo
o identických účastníkov konania ako vo veci vedenej pod sp. zn. 1 P/46/2010. Za podstatné
Krajský súd považoval skutočnosť, že ak už vznikli pochybnosti o nestrannosti sudkyne
vo veci medzi rovnakými účastníkmi konania o rovnaký predmet konania v relatívne
krátkom čase od skončenia súvisiaceho konania, po vonkajšej stránke naďalej trvajú
pochybnosti o nestrannosti sudkyne v konaní. Vzhľadom na tieto skutočnosti, nebolo
10
vylúčenie iným senátom nadriadeného súdu v tejto veci,
na posúdenie zaujatosti sudkyne smerodajné.
Pokiaľ ide o tvrdený priateľský vzťah, tento nebol bližšie konkretizovaný a nie je
zrejmé, ako sa má v súčasnosti medzi zákonnou sudkyňou a prejavovať.
Objektívnu nestrannosť pritom nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len
tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného;
preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu môže nastať
iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k zástupcovi účastníka konania dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať nezávisle a nestranne. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské
vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie
medzi členmi spoločnosti. Pomerom sudcu k účastníkom, či k ich zástupcom sa rozumie
predovšetkým ich príbuzenský pomer alebo jemu podobný blízky pomer, osobný vzťah
priateľský, či zjavne nepriateľský, ekonomický, finančný a pod. Vzťahom priateľským sa
vo všeobecnosti chápe hlboký (až emocionálny) vzťah založený na dôvere, úprimnosti,
družnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení, ale aj účasti
na spoločnom duševnom živote a pod. a preto je aj v tomto prípade dôležité odlišovať
priateľstvo od iných medziľudských vzťahov.
Zákonná sudkyňa potvrdila, že sa pozná s , ktorá jej ako
advokátka v roku 2009 poskytla právnu službu spočívajúcu vo vypracovaní návrhu
na rozvod manželstva a právne zastúpenie na jednom pojednávaní dňa 14. 10. 2009.
Uviedla, že v danom čase poznala iba v súvislosti s jej činnosťou
advokáta špecializujúceho sa na oblasť rodinného práva. V roku 2012 ju požiadala aj
o poskytnutie právnej služby spočívajúcej vo vypracovaní návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pojednávanie vo veci samej sa nezačalo
a pre mimosúdne vyriešenie sporu zákonná sudkyňa odvolala advokátke udelené
plnomocenstvo, čím mala spoluprácu s ňou za ukončenú. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty
nestrannosti, zákonná sudkyňa uviedla, že jej vzťah k právnej zástupkyni otca je čisto
pracovný, nie je to vzťah priateľský, či vzťah, ktorý by jej bránil, či už v minulosti alebo
11
v súčasnosti vo veci konať a rozhodovať nestranne a nezaujato. Poprela tvrdené
nadštandardné vzťahy, keď z jej vyjadrenia vyplýva, že s neudržiava iný
ako pracovný kontakt, nestretávajú sa a nie sú priateľky, z čoho vyplýva, že ich vzájomný
vzťah neprerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a advokáta
a nenadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu.
Len samotná skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v dvoch konaniach, v ktorých
vystupovala v pozícii súkromnej osoby, zastupovaná právnou zástupkyňou otca maloletej,
aj to iba v určitej fáze konania, nemôže bez ďalšieho viesť k objektívnym pochybnostiam
o jej nestrannosti a nie je dôvodom pre vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Bývalý vzťah právneho zástupcu a jeho klienta sudcu,
ktorý svojím charakterom a intenzitou nepresahuje bežnú profesionálnu a spoločenskú
úroveň vzájomných vzťahov, nie je spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Matkou maloletej tvrdené skutočnosti preto nie sú dôvodom pre vylúčenie zákonnej sudkyne
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nepreukazujú totiž taký vzťah zákonnej
sudkyne k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval legitímne obavy o jej
nezaujatosti.“
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania
pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý
podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh
podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
12
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,
že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí
vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne
okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca
určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,
keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných
sťažovateľkou v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnej
veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu v danom
prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
13
Ústavný súd z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 NcC 51/2014 z 20. júna 2014,
ktorým bola zákonná sudkyňa vylúčená z prerokovávania
a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 P 57/2014, zistil, že
k jej vylúčeniu vo veci sp. zn. 1 P 46/2010 došlo z dôvodu, že v tomto konaní zastupovala
matku dieťaťa tá istá právna zástupkyňa, ktorá zákonnú sudkyňu v rovnakom čase
zastupovala v konaní pred súdom v jej osobnej veci. Vo veci sp. zn. 1 P 57/2014 bolo
podstatnou skutočnosťou, ktorou odôvodnil krajský súd vylúčenie zákonnej sudkyne, to, že
ide o rovnakých účastníkov konania o rovnaký predmet konania v relatívne krátkom čase
od skončenia súvisiaceho konania (sp. zn. 1 P 46/2010).
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ jediným dôvodom namietanej zaujatosti zákonnej
sudkyne je vzťah medzi ňou a právnou zástupkyňou navrhovateľa založený na čisto
profesionálnej báze, ktorý bol v minulosti už ukončený, uvedené nemôže s ohľadom
na okolnosti tejto veci vyvolať objektívne pochybnosti o zaujatosti zákonnej sudkyne v takej
intenzite, ktoré by boli dôvodom na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo veci
sťažovateľky. Zároveň je potrebné uviesť, že s prihliadnutím na už uvedené dôvody
vylúčenia zákonnej sudkyne v iných veciach nemôže ani táto skutočnosť vyvolávať
pochybnosti o objektívnej nestrannosti zákonnej sudkyne, tak ako sa to domnieva
sťažovateľka.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
14
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,
a zároveň považuje právny názor krajského súdu za ústavne udržateľný. Ústavný súd
nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať svojvôľu alebo takú aplikáciu
zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd
vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu
nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy.
Citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu dalo odpoveď na skutkovú a právnu
podstatu sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne, a preto jeho obsah
15
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľkou namietaným
porušením ňou označených práv.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015
16