Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 616/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o.,

Pri prachárni 11, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Rudolfom Bezákom, advokátska

kancelária, Krmanova 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , na rovnosť v konaní

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu

Košice II sp. zn. z 2. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. októbra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o.,

Pri prachárni 11, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), na rovnosť v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 2. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v označenom konaní sp. zn.

okresného súdu je v postavení žalobcu, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 2 784 115 €

s príslušenstvom. Okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľke, aby zložila

preddavok na trovy konania v sume 139 205,75 € a zároveň takú istú povinnosť uložil

aj žalovanému.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že k porušeniu jej označených práv

došlo v dôsledku toho, že okresný súd vydal napadnuté uznesenie bez toho, aby

sťažovateľke ako žalobcovi doručil návrh žalovaného na rozhodnutie o povinnosti zložiť

preddavok na vyjadrenie. Sťažovateľka poukazujúc na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zastáva názor, že takýmto opomenutím

okresného súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka tiež namieta,

že okresný súd bez ďalšieho skúmania uzatvoril, že sťažovateľka je účastníkom, ktorý

nespĺňa predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. K tomuto záveru mal

okresný súd dôjsť na základe uznesenia vydaného skôr v napadnutom konaní z 1. júla 2014.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež okresnému súdu vytýka, že neprihliadol na skutočnosť,

že uvedené uznesenie bolo vydané rok pred tým, ako vydal napadnuté uznesenie.

Na základe uvedených sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného

práva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj k porušeniu práva

na spravodlivý proces, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu v dôsledku nedoručenia

návrhu žalovaného okresným súdom na jej vyjadrenie, čím jej mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala na viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd zrušil uznesenia tam uvedených krajských súdov

a okresných súdov o zastavení konania vydaných v dôsledku nesplnenia uloženej povinnosti

zložiť preddavok na trovy konania, a to pre vadný postup okresných súdov, ktoré v procese

rozhodovania o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedoručili návrh žalobcovi

na vyjadrenie, čím znemožnili realizovať procesné oprávnenie žalobcu oboznámiť sa vopred

v primeranom čase s predmetným návrhom žalovaného. Takýto postup súdu prvého stupňa

podľa najvyššieho súdu vykazuje znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“).

V súlade s navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,

že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného práv

dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie

právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu

pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, by

totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už

citovaného ustanovenia (obdobne pozri

napr. , , ).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania

je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania,

a to s prihliadnutím na dôvod uvedený , na ktorý sťažovateľka

poukazovala. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti

prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť

uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému

súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné

zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade

zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta.

Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa

za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného

4

pod sp. zn. k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich

označených práv.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože

aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu

konania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkinej vecí uvádza, že predmet konania

o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nemožno stotožňovať s predmetom

konania, ktorým v okolnostiach prípadu je zaplatenie sumy 2 784 115 € s príslušenstvom.

Toto rozhodnutie nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania.

Konanie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania preto predstavuje čiastkový

procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie

platenia trov konania.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu

by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolo

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmto uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka, naopak,

v tejto súvislostí tvrdí, že v ďalšom konaní s poukazom na rozhodovaciu prax najvyššieho

súdu nevyhnutne musí dôjsť k zrušeniu prípadného uznesenia o zastavení konania.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

a , ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské

práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva nezistil v obsahu

sťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto

právneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

nerozhodoval.

6

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015