Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 13189/2014, , , , ,

Rvp 13194/2014, , , , ,

Rvp 13998/2014, , , , ,

Rvp 14408/2014, , , , ,

Rvp 14413/2014, , , , ,

Rvp 14418/2014, , , , ,

Rvp 14423/2014, , , , ,

Rvp 16518/2014, , , , ,

Rvp 16523/2014, , , , ,

Rvp 16528/2014, a , ktorými namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach spisových značiek:

z 25. júla 2014 (); z 28. júla 2014

(); z 30. júla 2014 ();

z 25. júna 2014 () a () z 25. júna 2014;

z 23. júla 2014 (); z 21. júla 2014

(); ( a ()

z 15. júla 2014; z 23. júla 2014 ();

z 21. júla 2014 (); zo 17. júla 2014 ();

zo 14. augusta 2014 (); z 19. októbra 2014

(); z 11. augusta 2014 ();

z 8. augusta 2014 (); () a

() z 11. augusta 2014; z 8. augusta 2014

(); z 31. júla 2014 ();

zo 17. júla 2014 (); z 21. júla 2014 ();

z 13. augusta 2014 (); z 31. júla 2014

(Rvp 14414/2014);3 NcC 26/2014 z 21. júla 2014 ();

() a () z 11. augusta 2014;

z 8. augusta 2014 (); z 5. augusta 2014 ();

z 8. augusta 2014 (); z 5. augusta 2014

(); () a ()

z 22. októbra 2012; zo 14. augusta ();

() a () z 13. augusta 2014;

zo 6. októbra 2014 (); z 1. októbra 2014 ();

() a () z 15. augusta 2014;

z 19. augusta 2014 (); z 11. augusta 2014

(); zo 14. augusta 2014 ( );

z 8. augusta 2014 (); z 13. augusta 2014

(); z 13. augusta 2014 ();

z 29. septembra 2014 (Rvp 16527/2014);1 NcC 16/2014 z 21. mája 2014

(); z 2.októbra 2014 () a

z 29. apríla 2014 (), a takto

r o z h o d o l

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 13191/2014, , , , ,

Rvp 13196/2014, , , , ,

Rvp 14405/2014, , , , ,

Rvp 14410/2014, , , , ,

Rvp 14415/2014, , , , ,

Rvp 14420/2014, , , , ,

Rvp 16515/2014, , , , ,

Rvp 16520/2014, , , , ,

Rvp 16525/2014, , , ,

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra

2014, 24. októbra 2014, 31. októbra 2014 a 4. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Michalovce

a Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich

nárokov podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku

škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,

najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených

okresnými súdmi, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej

strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse

iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil sudcov okresných

súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.

Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne,

zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006,

uznesenie sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn.

z 11. mája 2005, nález sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn.

z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73,

rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu vyjadrila

presvedčenie, že napadnuté uznesenia nie sú spravodlivé ako celok, resp. že v jej prípade

„nie je možné hovoriť o tom, že došlo k spravodlivému výkonu súdnictva, keď námietka

porušenia zásady nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu

škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Sťažovateľka tvrdí, že „v danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“, a poukazujúc

na rozhodnutia ústavného súdu v skutkovo a právne podobných veciach vedených

pod sp. zn. , a sp. zn. opätovne vyjadruje

presvedčenie, že „vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky

rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako

10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil

sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe

vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody,

neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej

istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší uvedené

uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto konania, a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené

v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktorými rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresných súdov

v civilných veciach sťažovateľky vedených týmito súdmi pod konkrétnymi spisovými

značkami.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože

aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu

konania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu

by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené

s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito

uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na

výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v

opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka však takýto argument vo

svojich sťažnostiach neuviedla.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

a , odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky

pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, ).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu

v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti),

tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto

otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich

sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr

výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup

má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval,

že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)

neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02,

tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),

vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu skutočnosť

alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, a preto uvedené

sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky

napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015