Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 50/2014
PDF · 256.22 KB
No categories available
IV. ÚS 50/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 21134/2013, sp. zn.
Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013, sp. zn. Rvp 21138/2013,
sp. zn. Rvp 21139/2013, sp. zn. Rvp 21140/2013, sp. zn. Rvp 21141/2013, sp. zn.
Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013, sp. zn. Rvp 21145/2013,
sp. zn. Rvp 21146/2013, sp. zn. Rvp 21147/2013, sp. zn. Rvp 21148/2013, sp. zn.
Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013, sp. zn. Rvp 21152/2013,
sp. zn. Rvp 21153/2013, sp. zn. Rvp 21154/2013, sp. zn. Rvp 21155/2013, sp. zn.
Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013, sp. zn. Rvp 21159/2013,
sp. zn. Rvp 21160/2013, sp. zn. Rvp 21161/2013, sp. zn. Rvp 21162/2013, sp. zn.
Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013, sp. zn. Rvp 21166/2013,
sp. zn. Rvp 21167/2013, sp. zn. Rvp 21168/2013, sp. zn. Rvp 21169/2013, sp. zn.
Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013, sp. zn. Rvp 21173/2013,
sp. zn. Rvp 21174/2013, sp. zn. Rvp 21175/2013, sp. zn. Rvp 21176/2013, sp. zn.
Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013, sp. zn. Rvp 21180/2013,
sp. zn. Rvp 21181/2013, sp. zn. Rvp 21182/2013, sp. zn. Rvp 22065/2013, sp. zn.
Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013, sp. zn. Rvp 22069/2013,
sp. zn. Rvp 22070/2013, sp. zn. Rvp 22071/2013, sp. zn. Rvp 22072/2013, sp. zn.
Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013, sp. zn. Rvp 22076/2013,
sp. zn. Rvp 22077/2013, sp. zn. Rvp 22078/2013, sp. zn. Rvp 22079/2013, sp. zn.
Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013, sp. zn. Rvp 22083/2013,
sp. zn. Rvp 22084/2013, sp. zn. Rvp 22085/2013, sp. zn. Rvp 22086/2013, sp. zn.
Rvp 22087/2013, sp. zn. Rvp 22088/2013, sp. zn. Rvp 22089/2013 a sp. zn.
Rvp 22090/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 NcC 320/2012, sp. zn. 3 NcC 327/2012, sp. zn. 3 NcC 337/2012, sp. zn. 3 NcC 339/2012
a sp. zn. 5 NcC 340/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 330/2012, sp. zn.
8 NcC 332/2012, sp. zn. 8 NcC 334/2012, sp. zn. 8 NcC 335/2012 sp. zn. 8 NcC 337/2012,
sp. zn. 8 NcC 338/2012, sp. zn. 8 NcC 339/2012, sp. zn. 8 NcC 340/2012, sp. zn.
14 NcC 335/2012 a sp. zn. 14 NcC 337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 308/2012,
sp. zn. 2 NcC 318/2012, sp. zn. 2 NcC 319/2012, sp. zn. 2 NcC 320/2012 sp. zn.
2 NcC 322/2012, sp. zn. 14 NcC 318/2012, sp. zn. 14 NcC 338/2012, sp. zn.
14 NcC 339/2012 a sp. zn. 14 NcC 340/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 324/2012,
sp. zn. 6 NcC 334/2012, sp. zn. 6 NcC 335/2012, sp. zn. 6 NcC 338/2012 sp. zn.
6 NcC 339/2012, sp. zn. 6 NcC 340/2012, sp. zn. 9 NcC 337/2012 a sp. zn. 9 NcC 338/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 313/2012, sp. zn. 2 NcC 323/2012, sp. zn.
2 NcC 324/2012, sp. zn. 5 NcC 337/2012 a sp. zn. 5 NcC 338/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 3 NcC 328/2012, sp. zn. 3 NcC 334/2012, sp. zn. 4 NcC 334/2012, sp. zn.
4 NcC 335/2012 sp. zn. 4 NcC 336/2012, sp. zn. 4 NcC 337/2012, sp. zn. 4 NcC 338/2012,
sp. zn. 11 NcC 313/2012, sp. zn. 11 NcC 315/2012, sp. zn. 11 NcC 330/2012, sp. zn.
11 NcC 339/2012 a sp. zn. 11 NcC 342/2012 z 29. októbra 2012 a uzneseniami Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC 42/2013 z 23. januára 2013, sp. zn. 7 NcC 40/2013, sp. zn.
7 NcC 43/2013, sp. zn. 8 NcC 40/2013, sp. zn. 8 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 40/2013,
sp. zn. 10 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 42/2013 a sp. zn. 10 NcC 43/2013 z 30. januára
2013, sp. zn. 6 NcC 41/2013, sp. zn. 6 NcC 43/2013 a sp. zn. 9 NcC 43/2013 z 31. januára
2013, sp. zn. 7 NcC 41/2013 z 1. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 43/2013 z 5. februára 2013,
sp. zn. 9 NcC 40/2013 a sp. zn. 9 NcC 42/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 39/2013,
sp. zn. 5 NcC 40/2013, sp. zn. 5 NcC 41/2013, sp. zn. 5 NcC 42/2013 a sp. zn.
5 NcC 43/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 286/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn.
6 NcC 451/2013 z 10. mája 2013, sp. zn. 8 NcC 422/2013 z 30. júla 2013, sp. zn.
9 NcC 412/2013 z 31. júla 2013 a sp. zn. 7 NcC 350/2013 z 19. augusta 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 21134/2013, sp. zn. Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013,
sp. zn. Rvp 21138/2013, sp. zn. Rvp 21139/2013, sp. zn. Rvp 21140/2013, sp. zn.
Rvp 21141/2013, sp. zn. Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013,
sp. zn. Rvp 21145/2013, sp. zn. Rvp 21146/2013, sp. zn. Rvp 21147/2013, sp. zn.
Rvp 21148/2013, sp. zn. Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013,
sp. zn. Rvp 21152/2013, sp. zn. Rvp 21153/2013, sp. zn. Rvp 21154/2013, sp. zn.
Rvp 21155/2013, sp. zn. Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013,
sp. zn. Rvp 21159/2013, sp. zn. Rvp 21160/2013, sp. zn. Rvp 21161/2013, sp. zn.
Rvp 21162/2013, sp. zn. Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013,
sp. zn. Rvp 21166/2013, sp. zn. Rvp 21167/2013, sp. zn. Rvp 21168/2013, sp. zn.
Rvp 21169/2013, sp. zn. Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013,
sp. zn. Rvp 21173/2013, sp. zn. Rvp 21174/2013, sp. zn. Rvp 21175/2013, sp. zn.
Rvp 21176/2013, sp. zn. Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013,
sp. zn. Rvp 21180/2013, sp. zn. Rvp 21181/2013, sp. zn. Rvp 21182/2013, sp. zn.
Rvp 22065/2013, sp. zn. Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013,
sp. zn. Rvp 22069/2013, sp. zn. Rvp 22070/2013, sp. zn. Rvp 22071/2013, sp. zn.
Rvp 22072/2013, sp. zn. Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013,
sp. zn. Rvp 22076/2013, sp. zn. Rvp 22077/2013, sp. zn. Rvp 22078/2013, sp. zn.
Rvp 22079/2013, sp. zn. Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013,
sp. zn. Rvp 22083/2013, sp. zn. Rvp 22084/2013, sp. zn. Rvp 22085/2013, sp. zn.
Rvp 22086/2013, sp. zn. Rvp 22087/2013, sp. zn. Rvp 22088/2013, sp. zn. Rvp 22089/2013
a sp. zn. Rvp 22090/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 21134/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. septembra
2013 a 22. októbra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC 320/2012, sp. zn.
3 NcC 327/2012, sp. zn. 3 NcC 337/2012, sp. zn. 3 NcC 339/2012 a sp. zn. 5 NcC 340/2012
z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 330/2012, sp. zn. 8 NcC 332/2012, sp. zn.
8 NcC 334/2012, sp. zn. 8 NcC 335/2012 sp. zn. 8 NcC 337/2012, sp. zn. 8 NcC 338/2012,
sp. zn. 8 NcC 339/2012, sp. zn. 8 NcC 340/2012, sp. zn. 14 NcC 335/2012 a sp. zn.
14 NcC 337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 308/2012, sp. zn. 2 NcC 318/2012,
sp. zn. 2 NcC 319/2012, sp. zn. 2 NcC 320/2012 sp. zn. 2 NcC 322/2012, sp. zn.
14 NcC 318/2012, sp. zn. 14 NcC 338/2012, sp. zn. 14 NcC 339/2012 a sp. zn.
14 NcC 340/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 324/2012, sp. zn. 6 NcC 334/2012,
sp. zn. 6 NcC 335/2012, sp. zn. 6 NcC 338/2012 sp. zn. 6 NcC 339/2012, sp. zn.
6 NcC 340/2012, sp. zn. 9 NcC 337/2012 a sp. zn. 9 NcC 338/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 2 NcC 313/2012, sp. zn. 2 NcC 323/2012, sp. zn. 2 NcC 324/2012, sp. zn.
5 NcC 337/2012 a sp. zn. 5 NcC 338/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 328/2012, sp.
zn. 3 NcC 334/2012, sp. zn. 4 NcC 334/2012, sp. zn. 4 NcC 335/2012 sp. zn.
4 NcC 336/2012, sp. zn. 4 NcC 337/2012, sp. zn. 4 NcC 338/2012, sp. zn.
11 NcC 313/2012, sp. zn. 11 NcC 315/2012, sp. zn. 11 NcC 330/2012, sp. zn.
11 NcC 339/2012 a sp. zn. 11 NcC 342/2012 z 29. októbra 2012, uzneseniami Krajského
súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“) sp. zn. 7 NcC 42/2013 z 23. januára 2013,
sp. zn. 7 NcC 40/2013, sp. zn. 7 NcC 43/2013, sp. zn. 8 NcC 40/2013, sp. zn.
8 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 40/2013, sp. zn. 10 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 42/2013
a sp. zn. 10 NcC 43/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 41/2013, sp. zn. 6 NcC 43/2013
a sp. zn. 9 NcC 43/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 7 NcC 41/2013 z 1. februára 2013,
sp. zn. 8 NcC 43/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 40/2013 a sp. zn. 9 NcC 42/2013
z 12. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 39/2013, sp. zn. 5 NcC 40/2013, sp. zn. 5 NcC 41/2013,
sp. zn. 5 NcC 42/2013 a sp. zn. 5 NcC 43/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 286/2013
zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 451/2013 z 10. mája 2013, sp. zn. 8 NcC 422/2013
z 30. júla 2013, sp. zn. 9 NcC 412/2013 z 31. júla 2013 a sp. zn. 7 NcC 350/2013
z 19. augusta 2013 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajských súdov“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava III
a Okresnému súdu Námestovo (spolu ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“).
Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach
vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).
Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú Okresným súdom Bratislava III vedené
pod sp. zn. 45 C 96/2012, sp. zn. 45 C 100/2012, sp. zn. 45 C 106/2012, sp. zn.
45 C 109/2012, sp. zn. 45 C 112/2012, sp. zn. 45 C 124/2012, sp. zn. 45 C 125/2012, sp. zn.
45 C 126/2012, sp. zn. 45 C 128/2012, sp. zn. 45 C 129/2012, sp. zn. 45 C 133/2012, sp. zn.
45 C 134/2012, sp. zn. 45 C 135/2012, sp. zn. 45 C 136/2012, sp. zn. 45 C 137/2012, sp. zn.
45 C 138/2012, sp. zn. 45 C 139/2012, sp. zn. 45 C 140/2012, sp. zn. 45 C 141/2012, sp. zn.
45 C 142/2012, sp. zn. 45 C 143/2012, sp. zn. 45 C 144/2012, sp. zn. 45 C 146/2012, sp. zn.
45 C 147/2012, sp. zn. 45 C 148/2012, sp. zn. 45 C 149/2012, sp. zn. 45 C 150/2012, sp. zn.
45 C 151/2012, sp. zn. 45 C 153/2012, sp. zn. 45 C 156/2012, sp. zn. 45 C 157/2012, sp. zn.
45 C 158/2012, sp. zn. 45 C 159/2012, sp. zn. 45 C 163/2012, sp. zn. 45 C 167/2012, sp. zn.
45 C 168/2012, sp. zn. 45 C 169/2012, sp. zn. 45 C 170/2012, sp. zn. 45 C 171/2012, sp. zn.
45 C 172/2012, sp. zn. 45 C 177/2012, sp. zn. 45 C 178/2012, sp. zn. 45 C 181/2012, sp. zn.
45 C 182/2012, sp. zn. 45 C 184/2012, sp. zn. 45 C 188/2012, sp. zn. 45 C 189/2012, sp. zn.
45 C 190/2012 a sp. zn. 45 C 191/2012 a Okresným súdom Námestovo sú vedené
pod sp. zn. 3 C 57/2012, sp. zn. 3 C 58/2012, sp. zn. 3 C 59/2012, sp. zn. 3 C 60/2012,
sp. zn. 3 C 61/2012, sp. zn. 3 C 62/2012, sp. zn. 3 C 63/2012, sp. zn. 3 C 64/2012, sp. zn.
3 C 65/2012, sp. zn. 3 C 66/2012, sp. zn. 3 C 67/2012, sp. zn. 3 C 68/2012, sp. zn.
8 C 99/2013, sp. zn. 8 C 100/2013, sp. zn. 8 C 101/2013, sp. zn. 9 C 58/2012, sp. zn.
9 C 60/2012, sp. zn. 9 C 61/2012, sp. zn. 9 C 63/2012, sp. zn. 9 C 64/2012, sp. zn.
9 C 65/2012, sp. zn. 9 C 66/2012, sp. zn. 9 C 67/2012, sp. zn. 9 C 68/2012, sp. zn.
9 C 69/2012 a sp. zn. 9 C 70/2012 (spolu ďalej len „predmetné konania okresných súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,
že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej
strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,
ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex
in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave budú
takéto posudzovanie uskutočňovať súdy, ktoré nesprávny úradný postup vykonali
a spôsobili ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod
pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto okresných
súdov, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Bratislava III, resp. Námestovo a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov
Okresného súdu Bratislava III, resp. Námestovo, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo
o nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava III, resp. Námestovo a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore.
Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať
regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich
regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako
krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajské súdy podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne
nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania
predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Bratislave a Krajského súdu v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Bratislave
a Krajského súdu v Žiline nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani
na Okresnom súde Bratislava III a Okresnom súde Námestovo nerozhodoval vylúčený
sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho
rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie
zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom
súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním
dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie
nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento
rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo
veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej
sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní
a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania
a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného
súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého
petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajských súdov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21134/2013, sp. zn. Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013,
sp. zn. Rvp 21138/2013, sp. zn. Rvp 21139/2013, sp. zn. Rvp 21140/2013, sp. zn.
Rvp 21141/2013, sp. zn. Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013,
sp. zn. Rvp 21145/2013, sp. zn. Rvp 21146/2013, sp. zn. Rvp 21147/2013, sp. zn.
Rvp 21148/2013, sp. zn. Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013,
sp. zn. Rvp 21152/2013, sp. zn. Rvp 21153/2013, sp. zn. Rvp 21154/2013, sp. zn.
Rvp 21155/2013, sp. zn. Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013,
sp. zn. Rvp 21159/2013, sp. zn. Rvp 21160/2013, sp. zn. Rvp 21161/2013, sp. zn.
Rvp 21162/2013, sp. zn. Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013,
sp. zn. Rvp 21166/2013, sp. zn. Rvp 21167/2013, sp. zn. Rvp 21168/2013, sp. zn.
Rvp 21169/2013, sp. zn. Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013,
sp. zn. Rvp 21173/2013, sp. zn. Rvp 21174/2013, sp. zn. Rvp 21175/2013, sp. zn.
Rvp 21176/2013, sp. zn. Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013,
sp. zn. Rvp 21180/2013, sp. zn. Rvp 21181/2013, sp. zn. Rvp 21182/2013, sp. zn.
Rvp 22065/2013, sp. zn. Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013,
sp. zn. Rvp 22069/2013, sp. zn. Rvp 22070/2013, sp. zn. Rvp 22071/2013, sp. zn.
Rvp 22072/2013, sp. zn. Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013,
sp. zn. Rvp 22076/2013, sp. zn. Rvp 22077/2013, sp. zn. Rvp 22078/2013, sp. zn.
Rvp 22079/2013, sp. zn. Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013,
sp. zn. Rvp 22083/2013, sp. zn. Rvp 22084/2013, sp. zn. Rvp 22085/2013, sp. zn.
Rvp 22086/2013, sp. zn. Rvp 22087/2013, sp. zn. Rvp 22088/2013, sp. zn. Rvp 22089/2013
a sp. zn. Rvp 22090/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc
taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských
súdov, ktorými krajské súdy inter alia rozhodli o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresných súdov z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností konštatoval, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už
viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri
m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľke už musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa
nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov
týkajúcich sa námietky zaujatosti sudcov všeobecných súdov konajúcich o žalobách
sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu
v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je
nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej
sťažnosti na ESĽP opakovane preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ako právneho prostriedku nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú
predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenia napadnutých
uznesení krajských súdov obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom
boli preskúmané a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013, sp. zn.
IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich
sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažností
zdôraznil, že považuje za dostatočné poukázať na právne závery, na základe ktorých
odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného
súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto
uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014