Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 403 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (408)III. ÚS 74/2011
PDF · 254.29 KB
No categories available
III. ÚS 74/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13
Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo M, a. s., Č., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M., a. s., Č., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M., a.
s., Č., v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej advokáta
JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 74/2011-14
z 23. februára 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M., a. s., Č. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd “) sp. zn. 13 Ncb/10/2010
z 9. novembra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa žalobou z 19. augusta 2010
podanou Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti žalovanému –
M. Č. – zaplatenia sumy 1 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy.
„Okresný súd Čadca bol účastníkom správneho konania, ktoré viedol žalovaný a vo
veci bol priamo poškodený. Sudcovia Okresného súdu Čadca – zamestnanci súdu – boli
negatívne dotknutí následkami krízovej situácie, pretože došlo k odstávke kúrenia
v priestoroch súdu, t. j. na ich pracovisku. Sudcovia súdu boli situáciou pobúrení,
neskrývali svoje rozhorčenie a vo vzťahu k sťažovateľovi (pri rokovaniach štatutárnych
zástupcov sťažovateľa s poverenými pracovníkmi správy súdu a s predsedom súdu o riešení
krízovej situácie) prejavovali záporné postoje, pretože boli presvedčení o tom, že je
za vzniknutú situáciu zodpovedný a vnímali ho ako jediného vinníka, ktorý zapríčinil chlad
na pracovisku (v daných intenciách sa vyjadrili aj k vznesenej námietke zaujatosti, pričom
ich vyjadrenie je súčasťou spisu 6 Cb 35/2010). Rovnakého názoru boli aj miestne printové
média podporované mestom Č., ktoré šírili nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o
situácii s dodávkou tepla, čím ešte viac prispievali k zhoršovaniu predstáv sudcov
Okresného súdu Čadca o pozícii sťažovateľa v danej kauze...
Okresný súd Čadca bol v rozhodnom čase, teda v čase, kedy sa odohrávali udalosti
významné pre posúdenie materiálnej pravdy v konaní sp. zn.: 6 Cb 35/2010, zmluvným
partnerom sťažovateľa, a to na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy č. 14/2005/III z 31. 01.
2006 a odoberal pre potreby vykurovania budovy súdu od žalobcu teplo. Za vyrobené
a dodané teplo mu platil zmluvnú kúpnu cenu. Opísaná skutková situácia zakladá pomer
sudcov Okresného súdu Čadca k veci a osobitne pomer súdu ako štátneho orgánu
k sťažovateľovi ako účastníkovi konania...
Vzhľadom k vyššie uvedeným faktom je logické, že sťažovateľ v zmysle ust. § 12 OSP
požiadal Okresný súd Čadca, aby Krajský súd v Žiline rozhodol pred prvotným prejednaním
veci o prikázaní veci (sporu o náhradu škody) inému súdu, pretože sudcovia miestne a
vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k sťažovateľovi ako účastníkovi konania...
O žiadosti sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením dňa 09. 11. 2010
pod sp. zn.: 13 Ncb 10/2010 tak, že vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej
na Okresom súde Čadca pod sp. zn: 6 Cb 35/2010 všetkých sudcov tohto súdu (vrátane jeho
predsedu) okrem sudcu Mgr. R. G. a sudkyne Mgr. J. V...
Z vyjadrených postojov sudcov Okresného súdu Čadca je zrejmé, ako je sudcami,
pracovníkmi súdu a ostatnými osobami pracujúcimi v budove súdu vnímaný sťažovateľ.
Všeobecný negatívny postoj celého súdu k sťažovateľovi a jeho postupu vo veci dodávok
tepla na prelome rokov 2006 a 2007 je nevyhnutným dôsledkom atmosféry, ktorá bola
vyvolaná šírením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií o činnosti sťažovateľa
a mesta Čadca...
Sťažovateľ hodnotí rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako rozhodnutie, ktorým
došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu kvalitatívne napĺňajúceho
všetky záruky spravodlivého súdneho konania. Uvedené právo je imanentnou súčasťou
práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože podľa cit. článku sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn.
13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby uvedené uznesenie
krajského súdu zrušil a krajský súd zaviazal zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume
500 €, ako aj náhradu trov konania v sume 471,28 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 187/2011 zo 4. apríla
2011 vyjadril krajský súd, v ktorom okrem iného uviedol:
„Krajský súd predmetným uznesením vylúčil len tých sudcov Okresného súdu Čadca,
u ktorých boli konštatované okolnosti potencionálne spochybňujúce ich nezaujatosť...
U sudcov, a to Mgr. R. G., JUDr. J. V., ktorí neboli vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 Cb/35/2010, boli splnené
obidve hľadiská, a to tak subjektívne, keďže sa poukazuje na vyjadrenie týchto sudcov pri
predložení veci Krajskému súdu v Žiline, ktorí uviedli, že sa necítia vo veci zaujatí a
súčasne bolo splnené aj objektívne hľadisko nestrannosti týchto sudcov, keďže títo sudcovia
poskytujú dostatočné záruky, aby bola vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť, pretože
neboli preukázané zo strany žalobcu – sťažovateľa objektívne existujúce zákonné dôvody
pre vylúčenie menovaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci...
Súčasne krajsky súd vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 13 Ncb/10/2010 sa zaoberal
aj teóriou zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký objektívne javiť v očiach strán s tým, že vzhľadom k vyjadreniu sudcov Okresného súdu
Čadca Mgr. R. G., JUDr. J. V. skonštatoval, že u týchto sudcov je daná nestrannosť nielen
podľa subjektívneho hľadiska, ale aj podľa objektívneho hľadiska, keďže obidvaja sudcovia,
Mgr. R. G., JUDr. J. V., poskytujú dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. Objektívne hľadisko nestrannosti týchto sudcov vyplýva
aj z toho, že v rozhodnom čase, a ani doteraz nezastávajú funkciu v štátnej správe
Okresného súdu Čadca, len ktorých funkcionárov ako štátnych zástupcov, a to predsedu a
podpredsedu súdu sa týka zabezpečovanie chodu súdu vrátane dodávok tepla, nie však
ostatných sudcov, a preto krajský súd mal za to, že subjektívne pocity účastníka konania –
žalobcu, sťažovateľa o tom, že sú zaujatí aj Mgr. R. G., JUDr. J. V., sa výlučne zakladali len
na jeho domnienkach a predpokladoch, avšak nie na objektívne existujúcich skutočnostiach.
Podľa názoru krajského súdu je to tak aj v rovine domnelej predstavy sťažovateľa o
nepriamom vplyve vylúčených sudcov na sudcov nevylúčených. Ak bol aj Okresný súd
Čadca účastníkom správneho konania, táto skutočnosť nebola dôvodom vylúčenia sudcov
Okresného súdu Čadca, a to Mgr. R. G., JUDr. J. V. z prejednávania a rozhodovania veci,
keďže ako bolo uvedené, nezastávali funkciu v štátnej správe Okresného súdu Čadca, a to
ani v pozícii predsedu, podpredsedu súdu a takúto funkciu nezastávajú ani doteraz.“
Predseda krajského súdu v podaní zo 4. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľky
v podaní z 20. apríla 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010, ktorým rozhodol, že:
„Sudcovia Okresného súdu Čadca JUDr. A. H., JUDr. J. K., Mgr. E. D., JUDr. M.
G., JUDr. A. P., Mgr. A. K., Mgr. Z. V., JUDr. A. P., Dr., JUDr. K. K., Mgr. A. J. sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
Sudcovia Okresného súdu Čadca Mgr. R. G., JUDr. J. V. nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6
Sťažovateľka svoju námietku založila na tom skutkovom základe, že okresný súd bol
„zmluvným partnerom sťažovateľa, a to na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy
č. 14/2005/III z 31. 01. 2006 a odoberal pre potreby vykurovania budovy súdu od žalobcu
teplo“. V dôsledku poruchy technologického zariadenia – plynovej kotolne došlo na
prelome rokov 2006/2007 k jej odstaveniu, čím bol priamo poškodený aj okresný súd, ktorý
sa následne stal „účastníkom správneho konania, ktoré viedol žalovaný“. Krajský súd
konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu zastavil „len z dôvodu nečinnosti
žalovaného“, proti čomu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo
rozhodnuté. Na základe priebehu a výsledku správneho konania podala sťažovateľka
okresnému súdu žalobu (sp. zn. 6 Cb 35/2010), ktorou sa od žalovaného domáhala
zaplatenia sumy 1 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy, pričom zároveň vzniesla
námietku zaujatosti (všetkých) sudcov tohto súdu, o ktorej rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Sudcovia Okresného súdu Čadca Mgr. R. G. a JUDr. J. V. sa vyjadrili, že sa v
subjektívnej rovine necítia byť zaujatí, avšak dávajú na zváženie nadriadenému súdu
okolnosť účastníctva Okresného súdu Čadca v správnom konaní, či ide o okolnosť, ktorá
môže vzbudiť pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom k tomu, že na základe ustálenej
judikatúry ESĽP sa sudca má javiť ako nezaujatý i samotnému účastníkovi. Krajský súd u
sudcov Okresného súdu Čadca, a to u Mgr. R. G. a JUDr. J. V. nezistil zákonom
predpokladané dôvody, ktoré by nasvedčovali opodstatneným pochybnostiam o ich
nezaujatosti, nebol zistený pomer k účastníkom, k zástupcom, ani k prejednávanej veci, a
preto menovaní sudcovia z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pred Okresným
súdom Čadca pod sp. zn. 6 Cb/35/2010 neboli vylúčení. K aplikácii teórie zdania, podľa
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v
očiach strán, krajský súd vzhľadom k vyjadreniu sudcov Okresného súdu Čadca Mgr. R. G.
a JUDr. J. V. uvádza, že je tu daná nestrannosť menovaných sudcov nielen podľa
subjektívneho hľadiska, t. z. na základe ich osobného presvedčenia, keďže títo sudcovia
uviedli, že sa necítia byť vo veci zaujatí, ale aj podľa objektívneho hľadiska, pretože
sudcovia Mgr. R. G. a JUDr. J. V. poskytujú dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska
vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Naviac neboli preukázané objektívne existujúce
zákonné dôvody pre vylúčenie menovaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci.“
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 24/05,
III. ÚS 47/05) zdôvodnil, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu
a rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa
vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí
mať ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť
zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.
Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu obsahom práva na nestranný súd je,
aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená,
že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti
závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania
rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,
pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu
vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného
sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť
súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Základné právo na prerokovanie veci
nestranným súdom zahŕňa v tomto smere iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).
Účelom práva priznaného čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu práv občana
sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby
ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný (II. ÚS 87/01). Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“
je potrebné brať do úvahy nielen zákonnú úpravu (najmä zákon o súdoch),
ale predovšetkým súvisiace ustanovenia ústavy (III. ÚS 16/00). V zmysle uvedených
skutočností zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca, ktorý bol určený na
prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudca, ktorému boli
veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. OSP
alebo pre ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku
alebo zaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu
prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade
treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti
v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu
predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].
Nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je
potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa
vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach
strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť
vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má
objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek
vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.
Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu,
ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam
vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom
na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto
hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom
zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia
objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán
a verejnosti.
Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená
na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Uvedené závery a východiská boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu
v danej veci.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že krajský súd síce
vychádzal z oboch hľadísk nestrannosti, avšak dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia
sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
6 Cb 35/2010, pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky
nezaujatosti. Nestrannosť sudcu patrí medzi podmienky konania, ktorú súd skúma
kedykoľvek za konania. Podľa názoru ústavného súdu „ekonomická závislosť“ okresného
súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci
súdnictvo) spočívajúca v dodávkach tepla v období rokov 2006/2007 od sťažovateľky
zakladá pomer sudcov k účastníkom, čo ich vylučuje z prerokúvania a rozhodovania danej
veci. Ak bol okresný súd nedodaním tepla v uvedenom období priamo poškodený, pričom
o odvolaní sťažovateľky v správnom konaní, ktorého účastníkom je aj okresný súd, nebolo
dosiaľ rozhodnuté, môže táto skutočnosť v očiach účastníkov, ako aj verejnosti vzbudiť
pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu rozhodujúcich v konaní o žalobe
sťažovateľky, ktorou reagovala na priebeh a výsledok správneho konania.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd vyslovil, že základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 porušené
boli (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný
právnym názorom ústavného súdu. Úlohou krajského súdu bude vec opätovne prerokovať
a rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu, pričom musí posúdiť
najmä objektívnu stránku nezávislosti. V prípade ak krajský súd zistí, že okresný súd
nemôže o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14 OSP), rozhodne o prikázaní
veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, čo odôvodnila
stavom právnej neistoty a nedôvery v spravodlivé riešenie veci.
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, zrušil napadnuté
rozhodnutie, a tým v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, preto
v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 20. apríla 2011 uplatnil trovy konania
v sume 471,28 €, a to za tri úkony právnej služby a tri režijné paušály plus 20 % DPH..
Ústavný súd vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume
314,18 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 123,50 € a dva režijné
paušály v hodnote po 7,41 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4
výroku nálezu). Ústavný súd sťažovateľke náhradu za tretí úkon právnej služby, t. j.
stanovisko k vyjadreniu krajského súdu nepriznal, pretože neobsahovalo také skutočnosti,
ktoré by mali zásadný vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, a na jeho predloženie ani
nebola vyzvaná.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011