Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 58/2016
PDF · 153.92 KB
No categories available
III. ÚS 58/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC/50/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 2036/2015)
a sp. zn. 16 NcC/53/2014 z 1. decembra 2014 (Rvp 4200/2015), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 2036/2015 a sp. zn. Rvp 4200/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 58/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. februára
2015 a 30. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 NcC/50/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 2036/2015) a sp. zn. 16 NcC/53/2014
z 1. decembra 2014 (Rvp 4200/2015; ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby
o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,
ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom
vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto
škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady
„nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.
Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne,
zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.
II. ÚS 283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006,
uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája
2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra
2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73, rozsudok
ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu vyjadrila
presvedčenie, že napadnuté uznesenia nie sú spravodlivé ako celok, resp. že v jej prípade
„nie je možné hovoriť o tom, že došlo k spravodlivému výkonu súdnictva, keď námietka
porušenia zásady nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť“.
Sťažovateľka tvrdí, že „v danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“, a poukazujúc
na rozhodnutia ústavného súdu v skutkovo a právne podobných veciach vedených pod
sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011 opätovne vyjadruje
presvedčenie, že „vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky
rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000
pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ
ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť
okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva
nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia
zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2036/2015 a sp. zn. Rvp 4200/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu
Ústavný súd konštatuje, že už viackrát rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľky,
ktorými namietala porušenie označených práv uzneseniami krajských súdov, ktoré
v civilných veciach sťažovateľky vedených týmito súdmi pod konkrétnymi spisovými
značkami rozhodli o námietkach zaujatosti proti sudcom okresných súdov. Z odôvodnenia
rozhodnutí ústavného súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 239/2014, I. ÚS 279/2014, II. ÚS 35/2014,
II. ÚS 194/2014, III. ÚS 62/2014, III. ÚS 63/2014, III. ÚS 295/2014, III. ÚS 380/2014,
III. ÚS 468/2014, IV. ÚS 50/2014, IV. ÚS 189/2014, IV. ÚS 212/2014, III. ÚS 208/2015
a iných) pritom jasne vyplýva, že jeho právomoc v uvedených veciach je subsidiárna
v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosti
sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie. V týchto
rozhodnutiach ústavný súd okrem iného zdôraznil, že uznesenia krajských súdov by mohli
zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené
s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito
uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,
prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Keďže takýto argument
sťažovateľka vo svojich sťažnostiach neuviedla, pričom názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku jej je nepochybne známy, v okolnostiach prípadu ústavný súd
nepovažoval za účelné duplicitne citovať dôvody odmietnutia obsahovo identických
sťažností sťažovateľky a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej
hospodárnosti konania predložené sťažnosti, ktorými sťažovateľka napáda porušenie
označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol podľa poslednej vety
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie
bez ďalšieho odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016