Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 468/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 28. februára 2013 (), sp. zn.

z 9. apríla 2013 (), sp. zn. z 31. júla 2013

(), sp. zn. z 10. apríla 2013 (), sp. zn.

z 31. októbra 2013 (), sp. zn. z 8. marca

2013 (), sp. zn. z 26. júna 2013 (), sp. zn.

z 31. októbra 2013 (), sp. zn.

z 21. februára 2013 (), sp. zn. z 8. marca 2013

(), sp. zn. zo 7. marca 2013 (), sp. zn.

z 27. februára 2013 () a sp. zn.

z 1. augusta 2013 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , , , ,

, , , , ,

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

23. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca, Okresnému

súdu Martin, Okresnému súdu Námestovo a Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresné

súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa

nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva

na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,

ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej

strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse

iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

označených okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.

Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce

zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS

283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález

sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn. z 8. októbra 2009,

rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok

ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že

„objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia

nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu

spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených

po sp. zn. , a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. .

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu

ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší uvedené

uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , , ,

, , , , ,

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktorými rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresných súdov

v civilných veciach sťažovateľky vedených týmito súdmi pod konkrétnymi spisovými

značkami.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože

aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu

konania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu

by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka však

takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

a , odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky

pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, ).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu

v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti),

tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto

otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka

vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú

skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny

prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval,

že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)

neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02,

tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. I.

ÚS 148/03, , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),

vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu

skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru,

a preto uvedené sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv

sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014