Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 212/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. a sp. zn.

zo 17. októbra 2013, sp. zn. z 18. októbra 2012, uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 9. októbra 2013 a uzneseniami Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo 14. februára 2013, sp. zn.

z 3. októbra 2013 a sp. zn. z 19. februára 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

19. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

a sp. zn. zo 17. októbra 2013, sp. zn. z 18. októbra 2012,

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 9. októbra 2013 a

uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 14. februára 2013,

sp. zn. z 3. októbra 2013 a sp. zn. z 19. februára 2013

(ďalej spolu aj „krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca, Okresnému

súdu Michalovce a Okresnému súdu Žilina (ďalej spolu aj „okresné súdy“) žaloby

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným

zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom

predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka

(oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, vedú okresné súdy

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. (ďalej spolu aj

„predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto

vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Revúca“ (resp. Okresného súdu Michalovce

a Okresného súdu Žilina) „sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom

na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné

súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane,

nemôžu byť zároveň orgánmi súdnej moci, ktoré budú o tejto škode rozhodovať, ďalej

na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex

in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce

zásah do jej práv, konkrétne:

„- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok

ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude

takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil

ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať

o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Revúca“ (resp. Okresný súd Michalovce, Okresný súd Žilina) „a na strane žalovaného stojí

zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu

a zamestnancov Okresného súdu Revúca“ (resp. Okresný súd Michalovce, Okresný súd

Žilina), „aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu

Revúca“ (resp. Okresný súd Michalovce, Okresný súd Žilina) „a škoda nenastala, nemožno

hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa

úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. a nasl. bude

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú

náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči

zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore

úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,

zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich

regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov dotknutých okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu

nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajské súdy vo svojich napadnutých uzneseniach.

Podľa názoru sťažovateľky „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky aj iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil)

dokazovania na konaní;

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtových

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)“.

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu

v Banskej Bystrici“ (resp. Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Žiline), „ktorí

vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí.

O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici“ (resp. Krajského súdu

v Košiciach, Krajského súdu v Žiline) „... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení

sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Revúca“ (resp. Okresnom súde Michalovce,

Okresnom súde Žilina) „nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným

úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa

ust. , teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej

na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné

nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g)

(dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných

dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala

na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil:

,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu

nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je

daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom

prostriedku zastaví ( v spojení s ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. a sp. zn. zo 17. októbra 2013,

sp. zn. z 18. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 9. októbra 2013 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 14. februára 2013, sp. zn. z 3. októbra 2013

a sp. zn. z 19. februára 2013 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, citované uznesenia

krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajských súdov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajských

súdov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. a sp. zn. zo 17. októbra 2013,

sp. zn. z 18. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 9. októbra 2013 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 14. februára 2013, sp. zn. z 3. októbra 2013

a sp. zn. z 19. februára 2013 bolo rozhodnuté o (ne)vylúčení konkrétnych

sudcov jednotlivých okresných súdov z prejednávania a rozhodovania tam označených

civilných vecí.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , z ktorých

vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a charakter rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd, aplikujúc v spojení s , tak, ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajských súdov, ktorými tieto inter alia rozhodli o (ne)vylúčení sudcov okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,

je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa však nie je

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá

podala námietku zaujatosti voči sudcom jednotlivých okresných súdov) a vylúčiť ňou

označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných

práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov

nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ). Za situácie, ak právny

poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov podľa , sa nemožno domáhať ochrany svojich

práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry

všeobecných súdov sú závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa ) dôvodom na podanie odvolania (

a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania

[ (pozri napr. , )]. Pokiaľ podľa názoru

sťažovateľky krajské súdy na jej námietky neprihliadali a napadnutými uzneseniami

rozhodli zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako

predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite vecí pred všeobecnými súdmi môže

sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv

podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje

„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným

právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:

„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach

sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich

proti napadnutým uzneseniam krajských súdov.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014