Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 91/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Markom

Figurom, Žriedlová 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 9. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr.

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým krajský súd rozhodol,

že sudca Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“;

pozn.,) je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom pod

sp. zn. „o určenie popretej pohľadávky podľa

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov“ (ďalej len „zákon

o konkurze“).

2. Sudca okresného súdu bol vylúčený preto, že v konkurznej veci vedenej na

majetok úpadcu v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 12. augusta 2014 nariadil správkyni konkurznej podstaty „zdržať sa

uzatvárania a realizácie akýchkoľvek právnych úkonov v mene úpadcu“, čím sa údajne mal

dopustiť závažného disciplinárneho previnenia a spôsobiť škodu značného rozsahu.

3. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že dôvodom vznesenia

námietky zaujatosti žalobcom , bolo „oznámenie Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky“ (ďalej len „ministerstvo“) o začatí disciplinárneho

konania „pre údajné svojvoľné rozhodnutie - predbežné opatrenie nariadené správkyni...“.

4. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že „podmienky pre vylúčenie sudcu neboli dané

resp. boli umelo vykonštruované žalobcom v záujme odňatia veci zákonnému sudcovi a jej

pridelenia inému sudcovi...“, a tiež na to, «že vylúčenie sudcu z prejednávania veci len na

základe podania návrhu na jeho disciplinárne stíhanie jedným z účastníkov konania,

predstavuje závažný zásah do práva na zákonného sudcu účastníkov konania. Takáto prax

by nesporne mohla viesť k jednoduchej možnosti pre účastníka konania, ako sa „zbaviť“

nepohodlného sudcu tým, že na neho podá návrh na disciplinárne stíhanie...

Okrem toho, sporné rozhodnutie (predbežné opatrenie) je datované zo dňa

12.08.2014..., pričom námietka zaujatosti bola podaná až o 10 mesiacov neskôr. Ak by teda

mal žalobca pochybnosti o zaujatosti sudcu v dôsledku nariadeného predbežného

opatrenia... mal námietku vzniesť v zákonnej lehote 15 dní po nariadení predbežného

opatrenia. Takto sa javí postup zo strany žalobcu skôr ako obštrukcia a snaha o marenie

riadneho priebehu incidenčného konania.».

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa

a zákonného sudcu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -157 z 9. júla

2015 porušené boli.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -157 z 9. júla

2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi v sume 296,44

EUR bez DPH, 355,73 EUR s DPH… do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o odložení „vykonateľnosti

uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. -157 z 9. júla 2015 do právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej… keďže pripustením vykonateľnosti napádaného rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove č. k. -157 z 9. júla 2015, hrozí sťažovateľovi závažná

ujma, spočívajúca v tom, že v súdnom konaní dôjde k ustanoveniu iného sudcu ako

zákonného sudcu pre uvedené konanie, čo privodí prakticky nezvratný stav, resp. umožní

inému než doterajšiemu zákonnému sudcovi vo veci konať a rozhodovať.“.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru tým, že napadnutým

uznesením došlo k vylúčeniu sudcu okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. (pozri bod 1).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého

je obvinený.

12. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho názoru

ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť ().

13. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená,

musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

14. V naznačených súvislostiach ústavný súd dodáva, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak

by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý

bol týmto uznesením spôsobený (čo sa zatiaľ v konaní nepreukázalo, pozn.), pričom by sa

tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho

možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

15. V tejto veci ústavný súd z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.

zistil, že námietku zaujatosti sudcu, aby bol sudca okresného súdu vylúčený

z prerokovávania a rozhodovania tejto veci, podala žalobkyňa 25. júna 2015 (č. l. 141 spisu)

z dôvodu, že sa na základe listu ministerstva 12. júna 2015 dozvedela o začatí

disciplinárneho konania proti konajúcemu zákonnému sudcovi. V tejto námietke žalobkyňa

konkrétne uviedla, že „horeuvedená právna vec o určenie popretej pohľadávky priamo

súvisí s konkurzným konaním vedeným Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

a so zreteľom na pomer sudcu k veci a k účastníkom konania

- , máme pochybnosti o jeho nezaujatosti“.

16. Na č. l. 142 v spise okresného súdu sp. zn. sa nachádza vyjadrenie

ministerstva adresovaného žalobkyni zo 4. júna 2015, v ktorom je okrem iného uvedené, že

„minister spravodlivosti dospel k záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. ako zákonný sudca porušil povinnosti

sudcu v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona č. 385/200 Z. z. o sudcoch a prísediacich...

... S poukazom na zistené skutočnosti sme toho názoru, že

sa svojím postupom v predmetnom konaní dopustil závažného disciplinárneho previnenia

podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/200 Z. z..., preto sa minister

spravodlivosti rozhodol využiť svoje oprávnenie vyplývajúce mu z platnej právnej úpravy

a podal na základe Vášho podnetu proti menovanému sudcovi návrh na začatie

disciplinárneho konania.“.

17. Na č. l. 143 v uvedenom spise sa nachádza aj vyjadrenie zákonného sudcu

k námietke zaujatosti, v ktorej uviedol: „mám za to, že... predbežné opatrenie, ktoré som

vydal v konkurznom konaní nie je v rozpore s právom. Odlišný názor

odvolacieho súdu je výrazom dvojinštančnosti súdneho konania a nemôže automaticky

zakladať disciplinárnu zodpovednosť konajúceho sudcu. Skôr než rozhodne disciplinárny

súd o návrhu na začatie disciplinárneho konania by došlo o odňatiu veci zákonnému

sudcovi...

Vzhľadom na vyššie uvedené t. j. právne posúdenie veci nezakladá dôvod pre

vylúčenie sudcu z prejednávania ( ) ako ja na prezumpciu neviny sa

necítim byť vo veci, ani k účastníkom konania zaujatý.“

18. Krajský súd po vyjadrení sťažovateľa doručenom okresnému súdu 6. júla 2015

(č. l. 151 až 153) a doručení predmetného spisu 8. júla 2015 napadnutým uznesením vylúčil

sudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania tejto veci. V odôvodnení

napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

„Ak návrh na začatie disciplinárneho konania podal účastník sporu a po

prehodnotení tohto podnetu minister dospel k záveru, že dáva návrh proti menovanému

sudcovi na začatie disciplinárneho konania, vytvára sa tu určitá prekážka na to, aby sa

ďalšie konanie sudcu vo veci nepovažovalo už za neovplyvnené takýmto začatím

disciplinárneho konania proti účastníkovi súdneho sporu, ak by sa aj sudca cítil v tejto veci

naďalej nezaujatý. Pre vylúčenie možných budúcich námietok je vhodné vylúčiť sudcu

z ďalšieho rozhodovania vo veci práve pre pomer medzi sudcom a účastníkom -

navrhovateľom.

Odvolací súd v tejto veci poukazuje na to, že neriešil otázku správnosti rozhodnutia

sudcu v doterajšom konaní, ale rieši dopad podnetu účastníka súdneho konania na začatie

disciplinárneho konania, ktoré dospelo až k štádiu, že minister spravodlivosti sa rozhodol

začať prešetrovať konanie sudcu a dal návrh na disciplinárne konanie. V tomto štádiu

konania už nie je možné opomenúť a prehliadnuť tento postup vytvárajúci novú úroveň

vzťahu medzi účastníkom a sudcom, ktorý dobudúcna nemusí uniesť výlučne znaky

objektívneho posudzovania veci. Krajský súd s poukazom na vylúčil

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci Okresného

súdu Prešov sp. zn. .“

19. Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate primárne napádal

a odôvodnil iba porušenie svojho základného práva podľa takým

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol vylúčený sudca okresného súdu

z prerokúvania incidenčnej žaloby žalobkyne proti sťažovateľovi, ostatné práva, ktorých

porušenie namietal, bližšie neodôvodnil ( ). Podľa

názoru ústavného súdu dôvody vylúčenia sudcu okresného súdu uvádzané krajským súdom

nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, pretože v čase jeho rozhodovania „objektívne

vzaté“ existovali okolnosti (návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho

konania voči dotknutému sudcovi v súvisiacej konkurznej veci, pozn.) vzbudzujúce

pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej (súvisiacej) veci. Navyše sťažovateľ svoje

námietky v spore, bude mať možnosť uplatniť aj pri využití prostriedkov právnej ochrany,

ktoré mu priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak

o právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky

proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

20. V súvislosti s už citovaným ústavný súd zvýrazňuje, že

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (, ,

), čo je aj prípad sťažovateľa.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis

, , , ).

22. V nadväznosti na svoj právny názor vyslovený v bode 13 [... základné práva na

súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“...] ústavný súd v závere tiež

konštatuje, že v danom prípade nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa [v tomto prípade mal sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený

advokátom, navyše správne označiť základné právo ako základné právo „na nestranný súd“

a tiež riadne odôvodniť (pozri bod 20), a povinnosťou krajského súdu bolo iba námietku

zaujatosti prerokovať a rozhodnúť o nej, čo bolo aj splnené (obdobne m. m. )].

23. Takisto ústavný súd nezistil ani žiadnu súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní,

v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým procesných práv účastníka

konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie

o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné

spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6

ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v.

Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v.

Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009,

oddiel 1a).

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

odmietnuť podľa okrem nedostatku svojej právomoci

(bod 20), aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ).

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (pozri bod 6) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016