Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 165/2015
PDF · 462.94 KB
No categories available
II. ÚS 165/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom,
Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 26. novembra
2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
3 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1176/2015 a sp. zn.
Rvp 1177/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára
2015 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“), doplnené podaním
doručeným ústavnému súdu 19. februára 2015, ktorými namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2014, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 16/2014 a jeho uznesením
z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Sťažovateľ v úvode svojich sťažností zhrnul skutkový stav takto: „Som
navrhovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 2C 166/2011.
Pôvodný návrh som podal ešte v roku 2008, ale okresný súd vec po dlhšom čase postúpil
z príslušnosti na Okresný súd v Brezne. Tento súd vec neprijal a vyslovil nepríslušnosť
v dôsledku čoho sa moja vec vrátila na OS Kežmarok a je zapísaná pod novým číslom.
Nakoľko som v dobe od roku 1997 do roku 2003 pôsobil ako advokát v Kežmarku boli všetci
sudcovia aj bez mojich námietok v dobe od roku 2005 do 2007 v konaniach kde sú
účastníkmi manželia a vylúčení. Aj v mnohých iných nasledujúcich
konaniach kde som podal námietky zaujatosti voči sudcom OS Kežmarok, resp. oni sami
namietali svoju zaujatosť k mojej osobe došlo opakovane k vylúčeniu všetkých sudcov
tamojšieho súdu. V prípade osoby sudkyne boli dôvody na jej
vylúčenie v tom, že má k mojej osobe nepriateľský vzťah, ktorý okrem iného vyplýva aj
z toho, že ústavný súd nálezom v konaní sp. zn. III. ÚS 167/2009 vyslovil, že zavinením
samosudkyne došlo k porušeniu mojich základných práv a priznal mi
aj finančné zadosťučinenie. Následkom toho bola sudkyňa
disciplinárne potrestaná rozhodnutím kárneho senátu NS SR a mala zrážky z platu. Sama
táto skutočnosť je tak závažná, že nie je možné aby sudkyňa konala o mojich nárokoch
v iných veciach. Naviac došlo k dvom súdnym sporom kde v jednom bola mnou priamo
žalovaná a v druhom bola dôvodom pre podanie mojej žaloby na ochranu osobnosti voči SR
zastúpenej MS SR a tie veci nie sú do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté. Okrem toho
som podal na sudkyňu tri trestné oznámenia a to okrem iného pre
ohováranie a krivú výpoveď a tým sa zoberal aj ÚS pod sp. zn. I ÚS 469/2014. Naviac som
podal na sudkyňu opakované podnety na disciplinárne konania, ktoré za dobu viac ako pol
roka od júna 2014 do dnešného dňa predseda KS Prešov účelovo nevybavil, aby bolo
zdanie nestrannosti sudkyne k mojej osobe! Je absolútne netolerovateľné aby sudkyňa
vedome v mojich ôsmych veciach viac rokov nevykonala žiaden úkon. V iných takých
prípadoch je to pritom u sudcov dôvod pre začatie trestného stíhania pre prečin podľa §
327 Tr. zák. Odvolací súd sa však s takýmto konaním sudkyne evidentne stotožnil a dokonca
sa s ním ani v napadnutom uznesení nezaoberal hoc to bol jeden z dôvodov námietky!
Tvrdenia, že sa dôvody zaujatosti pre uplynutie troch rokov od preverovania konania
sudkyne OČTK stratili, sú právne neprijateľné lebo zaujatosť nie je choroba a pretrváva aj
napriek plynutiu času. Tým viac ak nastanú nové okolnosti odôvodňujúce zaujatosť sudcu.
Uznesenie zo dňa 26.11.2014 vôbec nevysvetľuje to, či odvolací súd považoval disciplinárne
potrestanie sudkyne v roku 2011 pre zavinené prieťahy za dôvod na jej zaujatosť a vylúčenie
z konania. Rozhodnutie porušovateľa práva nedáva odpovede na podstatné okolnosti
podanej námietky a je teda arbitrárne a svojvoľné. Ak by malo uznesenie porušovateľa
práva zostať v platnosti, stačilo by aby zaujatý sudca nekonal viac rokov a bránil by sa, že
uplynutím času sa jeho zaujatosť stratila či vyliečila. však sama
naďalej tvrdí, že je zaujatá a to dokazuje aj jej nezákonný postup v mojich veciach.“
3. Pokračujúc vo svojich sťažnostiach, sa sťažovateľ vyjadril k samotnému konaniu
krajského súdu a uviedol námietky proti napadnutým uzneseniam takto: „Odvolací súd
v mnohých veciach jasne prejudikoval, že vzťah k mojej osobe je
nezlučiteľný s tým, aby v mojich veciach konala ako zákonná sudkyňa. Naviac krajský súd
napríklad vo veci sp. zn. 19 NcC 79/2012 uviedol na stane 3, že nestranným sudcom sa
rozumie taká osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych
zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky, sympatie ani antipatie,
strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani
nevýhodu, prednosť či nedostatok. V uznesení sp. zn. 4 NcC 37/2006 odvolací súd v Prešove
uviedol, že skutočnosť, že niektorí sudcovia daného súdu už boli v iných konaniach vylúčení
je dôvodom na ich vylúčenie aj v iných veciach. Poukázal pritom na judikatúru [ESĽP]
v zmysle ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale sa musí tiež javiť, že je
poskytovaná.
Napriek tomu v situácii keď už všetci sudcovia OS Kežmarok boli aj v iných mojich
veciach vylúčení, odvolací súd odrazu v uznesení sp. zn. 1 NcC/16/2014 zo dňa 26.11.2014
nepochopiteľne trvá na tom, že sudkyňa ako jediná na OS Kežmarok môže
spravodlivo a nestranne v mojej veci konať! Ako dôvod uviedol, že neexistujú ani
subjektívne ani objektívne dôvody spochybňujúce jej nezaujatosť, a to napriek tomu, že
sama o svoje vylúčenie z konania žiadala z dôvodu, že sa cíti voči mne zaujatá
a deklarovala ku mne svoj negatívny vzťah opretý o relevantné dôkazy.
Okrem množstva občianskoprávnych vecí došlo k vylúčeniu sudkyne
aj v mojich dvoch trestných veciach vedených na OS Kežmarok pôvodne ako
sp. zn. 1T 74/05 a 6T 166/09. Vo veci 1 T 74/05 som obvineným už jedenásty rok, dva roky
som bol vo väzbe a ani raz vec nebola OS Kežmarok ani OS Stará Ľubovňa prejednaná
a dvakrát už ÚS rozhodol o porušení mojich práv. Naposledy dňa 24.7.2014 pod sp. zn.
II. ÚS 627/2013. Na OS Brezno kde bola vec 1T 74/05 prikázaná NS SR pre absolútne
porušenie práva obhajoby /okrem iného som nemal od vznesenia obvinenia dňa 15.7.2004
tri mesiace obhajcu a to ako úplne hluchý, pričom som bol vzatý OS Kežmarok dňa
17.7.2005 do väzby !/ bola moje trestná vec dnes pod sp. zn. 3T 25/2014 z predbežného
prejednania obžaloby dňa 4.2.2015 vrátená OČTK na došetrenie. Druhá vec osem rokov
stará dnes pod sp. zn. 1T 41/2014 nebola zatiaľ OS Brezno prijatá a zrejme bude tiež
obžaloba odmietnutá hoc na OS Kežmarok ma istá sudkyňa odsúdila trestným rozkazom!
Moje civilnoprávne veci v každom z prípadov sú podmienené práve mojimi dvoma trestnými
vecami, ktoré boli voči mne vykonštruované OČTK. Ako bývalý prokurátor, sudca a
advokát nepochybne musím mať právo sa nezmyslom brániť, a to na nezávislom a
nestrannom súde!“
4. Ďalej sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a doplnil: „Podľa
uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 241/2004 z 25. 8. 2004 sa za diskriminačný postup
v zmysle práva na spravodlivý súdny proces považuje taký postup súdu, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne
odôvodniť. Nie je pravdou tvrdenie na strane 6 uznesenia, že mojimi námietkami a dôvodmi
sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení sp. zn. 15 NcC 24/2010 z 1.12.2010. V tom čase
sa ešte nekonali súdne spory, neboli podané moje tri trestné oznámenia na sudkyňu a
naviac ešte nebol podaný môj nepochybne opodstatnený návrh na disciplinárne potrestanie
sudkyne... pre viacnásobné dlhodobé prieťahy v ôsmych mojich veciach !!!
Tvrdím, že odvolací súd správne, dôvodne a opakovane vylúčil sudkyňu
z množstva mojich konaní a svoje rozhodnutia v minulosti opakovane aj explicitne
odôvodnil nielen v súlade s OSP, ale aj v súlade s ústavou, Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Následné uznesenie odvolacieho
súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 1 NcC/16/2014, ktorým nebola samosudkyňa
z konania v mojej veci sp. zn. 2 C 166/2011 vylúčená, je závažným
zásahom do mojich základných práv. Rozhodnutie odvolacieho sudu je nepochybne
svojvoľné a arbitrárne, odporuje zaužívanej judikatúre a má nepriaznivý dopad na moje
základné práva.
Situácia, ktorá zavinením Krajského súdu v Prešove, ale aj samotnej samosudkyne
vznikla je okrem porušenia môjho práva na spravodlivé súdne
konanie aj dôvodom nových a zbytočných prieťahov. Vec je fakticky stará už sedem rokov a
do dnešného dňa sa v nej nezačalo ani konať !!!
Účelom vylúčenia sudcov je prispieť k nestrannému prejednávaniu veci
a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom konania. Porušovateľ práva jednoznačne konal
v rozpore s opísanými ustanoveniami a princípmi. Konal aj v rozpore s prechádzajúcimi
judikátmi Krajského súdu v Prešove týkajúcimi sa mojej osoby a osoby sudkyne
a z toho pohľadu je uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2014 nespravodlivé,
svojvoľné, diskriminačné a možno ho považovať za nezlučiteľné s princípmi právneho štátu.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Základné práva
na nestranný a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1 NcC/16/2014 a 3 NcC 16/2014 porušené boli.
Zrušuje uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 NcC/16/2014 zo dňa
26. 11. 2014 a sp. zn. 3 NcC 16/2014 zo dňa 10. 12. 2014 a prikazuje tomuto súdu aby
vo veci opätovne konal a rozhodol.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2x 9.000, € /slovom
deväťtisíc eur/, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania
...“.
II.
6. Krajský súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudkyňu
z prerokovávania a rozhodovania veci sp. zn. 2 C 166/2011 a veci sp. zn. 8 C 167/2011
vedených Okresným súdom Kežmarok.
7. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej veci
konajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokovávania a rozhodovania
predmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, teda
k sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcou
sudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatku
subjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyše,
pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa toho, že sťažovateľ je navrhovateľom vo veci ochrany
osobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde o
okolnosť novú, pretože tento dôvod na vylúčenie z konania uvádzala konajúca sudkyňa už v
predchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd v uznesení č. k. 15 NcC
24/2010 50 z 1. decembra 2010 sa s týmito dôvodmi vysporiadal a nevylúčil konajúcu
sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnosti sa krajský súd
stotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v uvedenom uznesení a je ním
podľa krajského súdu aj viazaný.
8. Ako novú okolnosť uviedla konajúca sudkyňa to, že 4. októbra 2011 bola vypočutá
na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Brezno, odbore kriminálnej polície, oddelení
všeobecnej kriminality, a taktiež v konaní ČVS: ORP 433/OVK BR 2011 bola vypočutá
ako svedkyňa v dôsledku trestného oznámenia sťažovateľa týkajúceho sa údajnej krivej
výpovede a krivej prísahy, ohovárania a zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Konajúca sudkyňa poukázala aj na to, že nevie, v akom štádiu sa tieto veci vybavované
orgánmi polície nachádzajú. Rovnako poukázala aj na konanie o ochranu osobnosti
a uviedla, že nemá vedomosť, v akom štádiu sa toto konanie nachádza. Z uvedeného podľa
krajského súdu vyplýva, že podnet na orgány polície zo strany sťažovateľa vo vzťahu
ku konajúcej sudkyni bol uskutočnený v dávnejšej minulosti (pred viac ako tromi rokmi),
z čoho podľa krajského súdu vyplýva, že nie je možné túto okolnosť považovať za
relevantný dôvod na vylúčenie konajúcej sudkyne z predmetnej veci v súčasnosti. Podľa
krajského súdu navyše oznámenie podozrenia o trestnom čine je právom každého občana,
pričom nie je zrejmé, aký má táto okolnosť súvis s výkonom funkcie sudcu a s konkrétnym
konaním a rozhodovaním konajúcej sudkyne v predmetnej veci. Krajský súd konštatoval, že
z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pri riešení otázky
nestrannosti sudcu v skutočnosti neboli zistené žiadne dôvody na konštatovanie nedostatku
objektívnej alebo subjektívnej nestrannosti u konajúcej sudkyne, preto krajský súd ako súd
nadriadený konajúcu sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania
predmetnej veci nevylúčil.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
IV.
1. K spojeniu veci
10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
11. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah
sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami
krajského súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený
13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
14. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.
v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
15. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
16. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
19. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal
byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania,
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
20. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou
konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého
konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je
povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je
dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu
bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu
na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj
zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani
procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka
vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,
aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.
21. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na
podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
22. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho
sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci
pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný
súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.
II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.
23. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,
že v posudzovaných veciach sťažovateľa sú sťažnosti podané predčasne, a preto sú
neprípustné.
24. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ich
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu
26. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietke
zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým
procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej,
ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť
do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber
and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003;
Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP
o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
27. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ich
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015