Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 342/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné

spoločenstvo Kysučné, s. r. o., Makov 121, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom

Stopkom, Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD.,

s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

zaručeného v postupom a uzneseniami Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 12. februára 2014, sp. zn.

z 13. februára 2014 a sp. zn. zo 6. februára 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., vedené pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o.,

o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. apríla

2014 a 7. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo

Kysučné, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namietala porušenie svojho základného

práva zaručeného v (ďalej len „“) postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. februára 2014, sp. zn. z 13. februára 2014 a sp. zn.

zo 6. februára 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že 20. novembra 2013 advokátska kancelária

JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o. (ďalej len „advokátska

kancelária“), oznámila Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) skutočnosti

dôležité pre súdne konania okresného súdu v sťažovateľkiných veciach, a to, že prevzala

v inej veci prerokovávanej pred okresným súdom obhajobu obvineného s tým, že

poškodený v tejto veci môže byť príbuzným sudcu okresného súdu. Dňa 24. januára 2014

zákonná sudkyňa JUDr. A. P. (ďalej len „sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa

ustanovenia prvej vety v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovaného predsedníčke okresného súdu žiadala

o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí na základe podania

advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom na tieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže

ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnej veci prerokovávanej okresným súdom je jej

syn a obvinený je zastúpený advokátskou kanceláriou tak v tejto inej trestnej veci, ako aj vo

veciach sťažovateľky. Napadnutými uzneseniami krajský súd sudkyňu okresného súdu

nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí vedených na okresnom

súde.

3. Podľa sťažovateľky k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže

už v minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože mala

negatívny vzťah ku klientovi a k jeho právnemu zástupcovi – advokátskej kancelárii.

V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenie

uviedla, že tento stav pretrváva aj v iných sporoch. Sťažovateľka ďalej uviedla, že

v totožných veciach krajský súd za tých istých okolností v dvoch iných senátoch rozhodol

uznesením sp. zn. z 5. februára 2014 a uznesením sp. zn.

z 29. januára 2014 tak, že sudkyňa okresného súdu je vylúčená z prerokovávania

a rozhodovania veci na okresnom súde, keďže oba senáty dospeli k záveru, že sú dané

dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci v zmysle § 14

ods. 1 , s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnou sudkyňou sú objektívne spôsobilé

vyvolať pochybnosti o jej schopnostiach nestranne a nezávisle konať a rozhodovať

v predmetnej veci, ako aj v iných veciach, v ktorých zastupuje menovaná advokátska

kancelária. Sťažovateľka v ďalších častiach sťažností poukázala na rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Piersack v. Belgicko a doplnila, že sama sudkyňa

v minimálne dvoch prípadoch deklarovala všeobecnú zaujatosť voči advokátskej kancelárii,

a teda neboli poskytnuté dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti

o nezaujatosti sudkyne a jej zaujatosť a napadnuté uznesenia krajského súdu porušujú čl. 46

ods. 1 . Podľa sťažovateľky toto porušenie je o to vypuklejšie, že

v iných veciach, ktoré sú totožné skutkovo, krajský súd vylúčil sudkyňu z prerokúvania veci

advokátskej kancelárie a „napádaným rozhodnutím teda bola porušená právna istota

a dôveryhodnosť justície vzhľadom na to, že za tých istých okolností bolo napádané

rozhodnutie opačné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 SR“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základne právo

na nestranného sudcu upravené v postupom krajského súdu

a napadnutými uzneseniami bolo porušené, ďalej aby napadnuté uznesenia krajského súdu

zrušil, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a uložil krajskému súdu uhradiť jej

trovy právneho zastúpenia.

II.

5. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd nevidel dôvod

na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí a ani

nemal pochybnosť o jej nezaujatosti. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutých

uzneseniach uviedol, že zákonná sudkyňa nie je s advokátskou kanceláriou ako

splnomocneným zástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba

pracovne. Nejde o priamy vzťah sudkyne k účastníkovi konania alebo k jeho

splnomocnenému zástupcovi, ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú

osobu (syn zákonnej sudkyne ako poškodený a obvinený v trestnom konaní zastúpený

splnomocneným zástupcom, ktorý zastupuje aj sťažovateľku v predmetných súdnych

konaniach). Taktiež krajský súd zdôraznil, že u advokátskej kancelárie ako splnomocneného

zástupcu v oboch prípadoch (v prerokúvaných veciach sťažovateľky, ako i v dotknutom

trestnom konaní) ide o štandardný výkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb.

Podľa krajského súdu sudkyňa teda nemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom

žiaden vzťah uvedený v . Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti,

samotné vyjadrenie obavy sudkyne z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných

pochybností o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie

nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle

a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniu konkrétnych pochybností, nie je podľa krajského

súdu dôvod pochybovať o nezaujatosti sudkyne zo subjektívneho hľadiska. Vyjadrenie

dotknutej sudkyne neindikuje podľa krajského súdu v tejto rovine žiadne konkrétne

okolnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie

tzv. zdaní. Krajský súd, skúmajúc subjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti, nezistil

naplnenie predpokladov v zmysle zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti

sudkyne určenej rozvrhom práce k prerokúvania a rozhodnutiu sťažovateľkiných vecí,

a preto zákonnú sudkyňu napadnutými uzneseniami nevylúčil z prerokúvania

a rozhodovania týchto vecí.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

IV.

7. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu

z prerokúvania jej vecí vedených na okresnom súde.

8. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

9. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v garantované aj prostredníctvom

vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16

).

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa však nie

je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky,

ktorá podala námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu) a vylúčiť označeného sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie

sudkyne okresného súdu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)

a rozhodnúť o ňom.

11. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred

ústavným súdom.

12. Na účely v spojení s až pod vylúčeným

sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia

krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal

byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania

alebo k ich zástupcom (porov. ). Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne

sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie

vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci

preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo

mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3

a veta druhá ), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto

vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným

súdom podľa a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím

sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž

objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa

uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo

v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj

inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo

hodnotené.“.

13. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom na

podanie odvolania ( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených

podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri napr. ,

, ale aj mutatis mutandis , )].

14. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami

rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jej

sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite

veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom

a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového

súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda

v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997

a sp. zn. z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia

žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu

o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia

posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil

nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené

nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach

sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich

proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

15. ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať

všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

16. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na ich prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014