Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 342/2014
PDF · 172.15 KB
No categories available
II. ÚS 342/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné
spoločenstvo Kysučné, s. r. o., Makov 121, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom
Stopkom, Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD.,
s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uzneseniami Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 18/2014 z 12. februára 2014, sp. zn. 6 NcC 19/2014
z 13. februára 2014 a sp. zn. 10 NcC 19/2014 zo 6. februára 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 3771/2014, sp. zn. Rvp 3772/2014 a sp. zn. Rvp 3783/2014 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3771/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o.,
o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. apríla
2014 a 7. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo
Kysučné, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3771/2014, sp. zn.
Rvp 3772/2014 a sp. zn. Rvp 3783/2014, ktorými namietala porušenie svojho základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 18/2014
z 12. februára 2014, sp. zn. 6 NcC 19/2014 z 13. februára 2014 a sp. zn. 10 NcC 19/2014
zo 6. februára 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že 20. novembra 2013 advokátska kancelária
JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o. (ďalej len „advokátska
kancelária“), oznámila Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) skutočnosti
dôležité pre súdne konania okresného súdu v sťažovateľkiných veciach, a to, že prevzala
v inej veci prerokovávanej pred okresným súdom obhajobu obvineného s tým, že
poškodený v tejto veci môže byť príbuzným sudcu okresného súdu. Dňa 24. januára 2014
zákonná sudkyňa JUDr. A. P. (ďalej len „sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa
ustanovenia § 15 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovaného predsedníčke okresného súdu žiadala
o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí na základe podania
advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom na tieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže
ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnej veci prerokovávanej okresným súdom je jej
syn a obvinený je zastúpený advokátskou kanceláriou tak v tejto inej trestnej veci, ako aj vo
veciach sťažovateľky. Napadnutými uzneseniami krajský súd sudkyňu okresného súdu
nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí vedených na okresnom
súde.
3. Podľa sťažovateľky k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže
už v minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože mala
negatívny vzťah ku klientovi a k jeho právnemu zástupcovi – advokátskej kancelárii.
V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenie
uviedla, že tento stav pretrváva aj v iných sporoch. Sťažovateľka ďalej uviedla, že
v totožných veciach krajský súd za tých istých okolností v dvoch iných senátoch rozhodol
uznesením sp. zn. 13 NCb 2/2014 z 5. februára 2014 a uznesením sp. zn. 5 NCc 15/2014
z 29. januára 2014 tak, že sudkyňa okresného súdu je vylúčená z prerokovávania
a rozhodovania veci na okresnom súde, keďže oba senáty dospeli k záveru, že sú dané
dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci v zmysle § 14
ods. 1 OSP, s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnou sudkyňou sú objektívne spôsobilé
vyvolať pochybnosti o jej schopnostiach nestranne a nezávisle konať a rozhodovať
v predmetnej veci, ako aj v iných veciach, v ktorých zastupuje menovaná advokátska
kancelária. Sťažovateľka v ďalších častiach sťažností poukázala na rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Piersack v. Belgicko a doplnila, že sama sudkyňa
v minimálne dvoch prípadoch deklarovala všeobecnú zaujatosť voči advokátskej kancelárii,
a teda neboli poskytnuté dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti
o nezaujatosti sudkyne a jej zaujatosť a napadnuté uznesenia krajského súdu porušujú čl. 46
ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky toto porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy je o to vypuklejšie, že
v iných veciach, ktoré sú totožné skutkovo, krajský súd vylúčil sudkyňu z prerokúvania veci
advokátskej kancelárie a „napádaným rozhodnutím teda bola porušená právna istota
a dôveryhodnosť justície vzhľadom na to, že za tých istých okolností bolo napádané
rozhodnutie opačné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základne právo
na nestranného sudcu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
a napadnutými uzneseniami bolo porušené, ďalej aby napadnuté uznesenia krajského súdu
zrušil, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a uložil krajskému súdu uhradiť jej
trovy právneho zastúpenia.
II.
5. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd nevidel dôvod
na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí a ani
nemal pochybnosť o jej nezaujatosti. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutých
uzneseniach uviedol, že zákonná sudkyňa nie je s advokátskou kanceláriou ako
splnomocneným zástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba
pracovne. Nejde o priamy vzťah sudkyne k účastníkovi konania alebo k jeho
splnomocnenému zástupcovi, ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú
osobu (syn zákonnej sudkyne ako poškodený a obvinený v trestnom konaní zastúpený
splnomocneným zástupcom, ktorý zastupuje aj sťažovateľku v predmetných súdnych
konaniach). Taktiež krajský súd zdôraznil, že u advokátskej kancelárie ako splnomocneného
zástupcu v oboch prípadoch (v prerokúvaných veciach sťažovateľky, ako i v dotknutom
trestnom konaní) ide o štandardný výkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb.
Podľa krajského súdu sudkyňa teda nemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom
žiaden vzťah uvedený v § 14 ods. 1 OSP. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti,
samotné vyjadrenie obavy sudkyne z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných
pochybností o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie
nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle
a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniu konkrétnych pochybností, nie je podľa krajského
súdu dôvod pochybovať o nezaujatosti sudkyne zo subjektívneho hľadiska. Vyjadrenie
dotknutej sudkyne neindikuje podľa krajského súdu v tejto rovine žiadne konkrétne
okolnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie
tzv. zdaní. Krajský súd, skúmajúc subjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti, nezistil
naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 OSP zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti
sudkyne určenej rozvrhom práce k prerokúvania a rozhodnutiu sťažovateľkiných vecí,
a preto zákonnú sudkyňu napadnutými uzneseniami nevylúčil z prerokúvania
a rozhodovania týchto vecí.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
IV.
7. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu
z prerokúvania jej vecí vedených na okresnom súde.
8. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
9. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16
OSP).
10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky,
ktorá podala námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu) a vylúčiť označeného sudcu
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie
sudkyne okresného súdu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom.
11. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
12. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal
byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04). Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne
sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie
vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci
preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3
a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto
vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným
súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž
objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa
uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo
v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj
inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo
hodnotené.“.
13. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na
podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
14. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa
objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jej
sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite
veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom
a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového
súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997
a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia
žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu
o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil
nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené
nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich
proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.
15. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
16. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na ich prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014