Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 172/2018
PDF · 193.58 KB
No categories available
IV. ÚS 172/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou v mene ktorej koná
advokát , vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 37/2016
z 18. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. novembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ncb 37/2016 z 18. októbra 2016
(ďalej len „ napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) je pod sp. zn. 25 Cb 276/2016 vedené konanie žalobcu – mesto
, proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 14 821,31 €
s príslušenstvom (ďalej len „súdne konanie“).
Sťažovateľ sa 3. októbra 2016 dozvedel meno zákonného sudcu v súdnom konaní
a následne podal podľa § 52 CSP námietku zaujatosti, kde uvádza: «Sudca
je v príbuzenskom pomere s osobou , bytom ,
konkrétne ide o jeho príbuzného v priamom rade (otca sudcu). Táto skutočnosť je dôležitá
z toho hľadiska, že pán je podnikateľským subjektom, s ktorým
sťažovateľ viedol v minulosti súdne spory na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
22 Cb 179/07 a 45 Cb 44/2007. Tieto spory sa týkali prác na stavbe „Viacúčelová hala
pohybovej rekreácie “, pričom tento sudca (namietaný
) rozhodoval priamo aj spor vo veci týkajúcej sa tejto stavby (vedené na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 25 Cb 27/2012), a to v neprospech sťažovateľa ako
žalovaného.»
Na základe vznesenej námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi
(ďalej len „konajúci sudca“) krajský súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým
rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený zo súdneho konania.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Ako argumentáciu na podstatu námietky zaujatosti, prečo
nadriadený súd rozhodol tak, že konajúci sudca vylúčený nie je, súd uvádza, že inštitút
vylúčenie sudcu v občianskom súdnom spore má úzku väzbu na ústavnú zásadu, v zmysle
ktorej nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi. Krajský súd v Bratislave dospel
k záveru, že ani po subjektívnej stránke, ani po objektívnej stránke nemožno mať
pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti zákonného sudcu, pretože tento nemá taký vzťah
k veci alebo účastníkom konania, ktorý by mohol čo i len vzbudzovať podozrenie z jeho
nestrannosti. Sťažovateľom uvedené spory boli prejednávané pred iným súdom, sudcom
s odlišným subjektom a v prípade sporu 25 Cb 27/2012 išlo o iného žalobcu ako
v namietanej veci.“
Sťažovateľ namieta:
„Úlohou Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti
sťažovateľa bolo kvalifikovane posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ viedol s otcom
konajúceho sudcu súdne spory ohľadom prác na stavbe , ako
aj skutočnosť, že ohľadom stavby v minulosti konajúci sudca rozhodol
v neprospech sťažovateľa, môže preukazovať nielen subjektívnu zaujatosť, ale najmä
vyvolávať objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti a z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru ju možno posudzovať z rôznych hľadísk.
Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro
interno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,
aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere. (Sramek proti Rakúsku)
Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť
z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o čom svedčí
správanie sudcu...
Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Bratislave nevenoval pozornosť relevantným
skutočnostiam, ktoré sú podľa neho kľúčové pri posudzovaní jeho námietky zaujatosti
zákonného sudcu a rozhodol o tejto námietke bez toho, aby preskúmal konkrétne okolnosti
a vyhol sa skutočnostiam uvedeným v ňom o osobe zákonného sudcu a jeho otca.
Súd tým zjavne nepreskúmal existenciu oprávnených pochybností a neposúdil konkrétne
okolnosti prípadu. To sa prejavilo aj na odôvodnení uznesenia, ktoré je iba
všeobecným konštatovaním a formálnym odvolávaním sa na ústavný nález a citácie
zákonných ustanovení, na základe ktorých súd uvádza subjektívne a objektívne hľadisko
nestrannosti.
Jednou z úloh Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti
sťažovateľa bolo dať odpoveď na podstatu vznesenej námietky, a to či skutočnosť,
že sťažovateľ viedol s otcom konajúceho sudcu súdne spory, nemôže vyvolávať objektívne
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Krajský súd na uvedenú podstatu námietky dal odpoveď,
že namietaný sudca je sudcom Okresného súdu Bratislava II, pričom sťažovateľ poukazuje
na súdne spory, ktoré sa viedli pred Okresným súdom Bratislava III. Krajský súd tým
nedostatočne preveril skutočnosti podstatné pre rozhodnutie... Odôvodnenie, že tieto spory
sa konali na súdoch s rôznou miestnou príslušnosťou, ako odpoveď na vznesenú námietku,
absolútne neobstojí. Tento nesprávny záver krajského súdu pritom tvorilo jadro jeho
argumentácie, ktorou vyhodnotil námietku sťažovateľa ako nedôvodnú a sudcu
z konania nevylúčil.
Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia nedáva odpoveď na podstatu vznesenej námietky zaujatosti, ktorou sa sťažovateľ
snažil preukázať objektívne pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Napadnuté
uznesenie je arbitrárne, čím krajský súd poprel účel významu inštitútu vylúčenia sudcov
podľa § 49 až § 53 Civilného sporového poriadku. V predmetnom uznesení absentuje
odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili podstatu námietky zaujatosti. To má
za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „ vyslovil tento nález:
1. Základné právo spoločnosti , so sídlom
, na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 3 Ncb 37/2016 zo dňa 18.októbra 2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Ncb 37/2016-96 zo dňa
18. 10. 2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný spoločnosti ,
so sídlom , uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 363,80,- Eur (slovom tristošesťdesiattri eur, osemdesiat centov) na účet
advokáta , Advokátska kancelária , so sídlom
, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Krajský súd
v napadnutom uznesení rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania v súdnom konaní. Sťažovateľ považuje tento záver za nesprávny pre rozpor
súvislostí právnych argumentov a skutkových okolností prerokovaného prípadu
s pravidlami formálnej logiky, ale najmä absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vznesenej námietky zaujatosti.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom...
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v Civilnom sporovom poriadku
garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia
pre zaujatosť (§ 49 až § 55 CSP).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 až § 53 CSP pod vylúčeným sudcom
treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia súdu,
ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe
objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich
zástupcom (porovnaj IV. ÚS 26/04).
Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého
„je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací
súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho
alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212
ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia.
O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované
nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným
rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia
sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou
na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky,
aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená
nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli
skôr namietané alebo hodnotené.“.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých
sa okrem iných uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom
na podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého odvolanie možno
odôvodniť tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého možno odvolanie odôvodniť aj tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípadne
(za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania podľa § 420
písm. e) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 420 písm. f) CSP ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj m. m. II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03).
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením rozhodol zjavne
neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa objektívneho
posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej
účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jeho sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať
sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný
súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.
II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky
riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré
sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018