Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 172/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou v mene ktorej koná

advokát , vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. októbra 2016

(ďalej len „ napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) je pod sp. zn. vedené konanie žalobcu – mesto

, proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 14 821,31 €

s príslušenstvom (ďalej len „súdne konanie“).

Sťažovateľ sa 3. októbra 2016 dozvedel meno zákonného sudcu v súdnom konaní

a následne podal podľa námietku zaujatosti, kde uvádza: «Sudca

je v príbuzenskom pomere s osobou , bytom ,

konkrétne ide o jeho príbuzného v priamom rade (otca sudcu). Táto skutočnosť je dôležitá

z toho hľadiska, že pán je podnikateľským subjektom, s ktorým

sťažovateľ viedol v minulosti súdne spory na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.

a . Tieto spory sa týkali prác na stavbe „Viacúčelová hala

pohybovej rekreácie “, pričom tento sudca (namietaný

) rozhodoval priamo aj spor vo veci týkajúcej sa tejto stavby (vedené na Okresnom

súde Bratislava II pod sp. zn. ), a to v neprospech sťažovateľa ako

žalovaného.»

Na základe vznesenej námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi

(ďalej len „konajúci sudca“) krajský súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým

rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený zo súdneho konania.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Ako argumentáciu na podstatu námietky zaujatosti, prečo

nadriadený súd rozhodol tak, že konajúci sudca vylúčený nie je, súd uvádza, že inštitút

vylúčenie sudcu v občianskom súdnom spore má úzku väzbu na ústavnú zásadu, v zmysle

ktorej nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi. Krajský súd v Bratislave dospel

k záveru, že ani po subjektívnej stránke, ani po objektívnej stránke nemožno mať

pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti zákonného sudcu, pretože tento nemá taký vzťah

k veci alebo účastníkom konania, ktorý by mohol čo i len vzbudzovať podozrenie z jeho

nestrannosti. Sťažovateľom uvedené spory boli prejednávané pred iným súdom, sudcom

s odlišným subjektom a v prípade sporu išlo o iného žalobcu ako

v namietanej veci.“

Sťažovateľ namieta:

„Úlohou Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

sťažovateľa bolo kvalifikovane posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ viedol s otcom

konajúceho sudcu súdne spory ohľadom prác na stavbe , ako

aj skutočnosť, že ohľadom stavby v minulosti konajúci sudca rozhodol

v neprospech sťažovateľa, môže preukazovať nielen subjektívnu zaujatosť, ale najmä

vyvolávať objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti a z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru ju možno posudzovať z rôznych hľadísk.

Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro

interno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,

aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere. (Sramek proti Rakúsku)

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť

z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o čom svedčí

správanie sudcu...

Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Bratislave nevenoval pozornosť relevantným

skutočnostiam, ktoré sú podľa neho kľúčové pri posudzovaní jeho námietky zaujatosti

zákonného sudcu a rozhodol o tejto námietke bez toho, aby preskúmal konkrétne okolnosti

a vyhol sa skutočnostiam uvedeným v ňom o osobe zákonného sudcu a jeho otca.

Súd tým zjavne nepreskúmal existenciu oprávnených pochybností a neposúdil konkrétne

okolnosti prípadu. To sa prejavilo aj na odôvodnení uznesenia, ktoré je iba

všeobecným konštatovaním a formálnym odvolávaním sa na ústavný nález a citácie

zákonných ustanovení, na základe ktorých súd uvádza subjektívne a objektívne hľadisko

nestrannosti.

Jednou z úloh Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

sťažovateľa bolo dať odpoveď na podstatu vznesenej námietky, a to či skutočnosť,

že sťažovateľ viedol s otcom konajúceho sudcu súdne spory, nemôže vyvolávať objektívne

pochybnosti o jeho nezaujatosti. Krajský súd na uvedenú podstatu námietky dal odpoveď,

že namietaný sudca je sudcom Okresného súdu Bratislava II, pričom sťažovateľ poukazuje

na súdne spory, ktoré sa viedli pred Okresným súdom Bratislava III. Krajský súd tým

nedostatočne preveril skutočnosti podstatné pre rozhodnutie... Odôvodnenie, že tieto spory

sa konali na súdoch s rôznou miestnou príslušnosťou, ako odpoveď na vznesenú námietku,

absolútne neobstojí. Tento nesprávny záver krajského súdu pritom tvorilo jadro jeho

argumentácie, ktorou vyhodnotil námietku sťažovateľa ako nedôvodnú a sudcu

z konania nevylúčil.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia nedáva odpoveď na podstatu vznesenej námietky zaujatosti, ktorou sa sťažovateľ

snažil preukázať objektívne pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Napadnuté

uznesenie je arbitrárne, čím krajský súd poprel účel významu inštitútu vylúčenia sudcov

podľa až . V predmetnom uznesení absentuje

odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili podstatu námietky zaujatosti. To má

za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v čl. 46

ods. 1 SR, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

Dohovoru.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „ vyslovil tento nález:

1. Základné právo spoločnosti , so sídlom

, na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. zo dňa 18.októbra 2016 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -96 zo dňa

18. 10. 2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný spoločnosti ,

so sídlom , uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,80,- Eur (slovom tristošesťdesiattri eur, osemdesiat centov) na účet

advokáta , Advokátska kancelária , so sídlom

, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Krajský súd

v napadnutom uznesení rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania v súdnom konaní. Sťažovateľ považuje tento záver za nesprávny pre rozpor

súvislostí právnych argumentov a skutkových okolností prerokovaného prípadu

s pravidlami formálnej logiky, ale najmä absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky vznesenej námietky zaujatosti.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom...

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru je v

garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia

pre zaujatosť ( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa však nie je

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho

prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porovnaj , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

Na účely v spojení s až pod vylúčeným sudcom

treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia súdu,

ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe

objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich

zástupcom (porovnaj ).

Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2009, podľa ktorého

„je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací

súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho

alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212

ods. 3 a veta druhá ), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia.

O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované

nadriadeným súdom podľa a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným

rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia

sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou

na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky,

aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená

nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli

skôr namietané alebo hodnotené.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. augusta 1997 a sp. zn. z 20. apríla 2011, v ktorých

sa okrem iných uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku

samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom

na podanie odvolania podľa , podľa ktorého odvolanie možno

odôvodniť tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa

, podľa ktorého možno odvolanie odôvodniť aj tým, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípadne

(za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania podľa § 420

písm. e) , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený súd, alebo podľa ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (pozri napr. ,

, ale aj m. m. , ).

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením rozhodol zjavne

neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa objektívneho

posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej

účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jeho sťažnosť podaná

ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred

všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať

sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,

prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda

v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný

súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.

z 24. júna 2014.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci

sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré

sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej neprípustnosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018