Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 309/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , a maloletého ,

, zastúpeného zákonnou zástupkyňou matkou , všetci

, zastúpených advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50,

Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 22. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletého o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , , a

maloletého , , zastúpeného zákonnou

zástupkyňou matkou , všetci (ďalej spolu len

„sťažovatelia“ alebo samostatne „sťažovateľka v 1. rade“ a „maloletý sťažovateľ“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22.

januára 2019 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že otec maloletého sťažovateľa

podal 20. septembra 2017 na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

návrh na výkon rozhodnutia vo veci maloletého dieťaťa v zmysle § 370 a nasl. Civilného

mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“), ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn.

. Vec bola pridelená sudcovi (ďalej len „zákonný sudca“).

3. Sťažovateľka v 1. rade podaním z 28. novembra 2018 okresnému súdu uviedla,

že už podaním z 15. októbra 2018 urobeného v rámci konania okresného súdu sp. zn.

vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi, ako aj ostatným

sudcom okresného súdu, a v dôvodoch poukázala najmä na to, že okresný súd uznesením

sp. zn. z 10. októbra 2018 rozhodol tak, že znalkyňa

(ďalej len „znalkyňa“) nie je vylúčená z vykonávania znaleckých úkonov v tomto konaní.

Predmetný postup zákonného sudcu považuje sťažovateľka v 1. rade za nezákonný

a svojvoľný, keďže znalkyňa v súkromnom znaleckom posudku č. 2/2018 z 30. augusta

2018 prejudikovala svoje odborné závery o vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti,

dokonca v týždňovom intervale bez toho, aby vyšetrila matku a mala zistenú celú rodinnú

situáciu, čo vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o nestrannosti znalkyne v očiach matky ako

účastníčky konania. Znalkyňa navyše navrhla konkrétnu úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností a takto zasiahla do rozhodovacej právomoci súdu, či už v rámci hodnotenia

dôkazov alebo rozhodnutia vo veci. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že na okresnom súde

pôsobí sestra otca maloletého sťažovateľa ako sudkyňa, ktorá je

tak kolegyňou zákonného sudcu, dokonca na spoločnom pracovisku, teda „u sudcu sú dané

symptómy vážneho nedostatku ako subjektívnej, tak aj objektívnej nestrannosti“.

4. Dňa 11. februára 2019 bolo sťažovateľke v 1. rade doručené namietané uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté tak, že zákonný sudca nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Toto uznesenie považujú sťažovatelia za neodôvodnené, nepreskúmateľné, zjavne

svojvoľné a arbitrárne, pretože podľa ich názoru hrubo nerešpektuje platnú právnu úpravu

a rozhodovaciu prax ústavného súdu v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Sťažovateľka v 1. rade je presvedčená, že krajský súd sa nedostatočne

vysporiadal so vzťahom medzi sudcami pôsobiacimi na jednom súde a závažne pochybil

aj vyslovením nesprávneho právneho názoru, že námietka sťažovateľky v 1. rade týkajúca

sa nevylúčenia znalkyne je okolnosťou týkajúcou sa procesného postupu sudcu a v zmysle

(ďalej aj ,P“) a nie je dôvodom na vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Zároveň je toho názoru, že krajský súd

nerozhodol o celej námietke zaujatosti, keďže z rovnakého dôvodu vzniesla námietku

zaujatosti aj proti ostatným sudcom okresného súdu.

5. Sťažovateľka v 1. rade ďalej uviedla, že si je vedomá záverov ústavného súdu

vyplývajúcich z uznesenia sp. zn. z 9. januára 2019, avšak na druhej strane

argumentovala, že v predmetnej veci ide o zásadne odlišný prípad, keďže námietka

zaujatosti bola vznesená v rámci konania o výkon rozhodnutia vo veci maloletého dieťaťa

v zmysle a nasl. , pričom okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. októbra 2017 rozhodol tak, že nariadil výkon neodkladného opatrenia vydaného

uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. júna 217 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2017, ktorým bol upravený styk otca

s maloletým sťažovateľom v 2. rade. Sťažovateľka v 1. rade zároveň poukázala

na skutočnosť, že podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2017, avšak krajský súd uznesením sp. zn. z 5. augusta

2018 toto uznesenie potvrdil.

6. Podľa názoru sťažovateľky v 1. rade je pritom nepochybné, že v rámci konania

o výkon rozhodnutia vo veci maloletého dieťaťa, po nariadení výkonu rozhodnutia môže

okresný súd vykonávať úkony a opatrenia smerujúce proti sťažovateľke v 1. rade, napr.

jej uznesením ukladať poriadkové pokuty do 1 000 €, a to aj opakovane za každé porušenie,

alebo uskutočniť výkon odňatím maloletého sťažovateľa v 2. rade. Proti týmto úkonom

a opatreniam neexistuje žiaden opravný prostriedok, ktorý by sťažovateľka v 1. rade pred

podaním ústavnej sťažnosti mohla využiť, keďže a Civilný

sporový poriadok nepripúšťajú opravný prostriedok proti uzneseniu o uložení pokuty, resp.

proti uskutočneniu výkonu odňatím maloletého dieťaťa. Z tohto dôvodu tu zároveň

neprichádza do úvahy ani dovolanie, pretože dovolanie je možné podať len proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí.

7. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovatelia žiadali, aby ústavný

súd pri prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia. Zároveň žiadali, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti a odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia v merite veci rozhodol tak, že vysloví porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

namietaným uznesením krajského súdu, namietané uznesenie krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov

konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

16. V zmysle je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkom konania a stranám

sporu v ich právnych veciach pred všeobecnými súdmi alebo pred inými orgánmi

Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-

procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi ( až ) a patrí

medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

18. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá ústavnú

sťažnosť, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu ().

19. Ústavný súd už v minulosti v súvislosti so základným právom na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa a právom podľa

dohovoru opakovane judikoval, že dané práva sú v

garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia

pre zaujatosť ( až ). Obsahom týchto práv však nie je povinnosť súdu

vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý

návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

20. Na účely v spojení s až pod vylúčeným

sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia

súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť

na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo

k ich zástupcom (porov. ).

21. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom

takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti

celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku,

je povinný prihliadať z úradnej moci ( a veta druhá ),

a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to,

či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1

a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou

kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia.

Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní

nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná,

a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

22. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997 a sp. zn. z 20. apríla 2011,

v ktorých sa okrem iných uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku

samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

23. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom na

podanie dovolania podľa , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo podľa § 420 písm. f)

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(pozri napr. , , ale aj m. m. , ).

24. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky v 1. rade krajský súd napadnutým uznesením

rozhodol zjavne neodôvodnene a arbitrárne a vo veci samej v konaní pred okresným súdom

rozhoduje sudca, ktorý mal byť z dôvodu existencie objektívnych pochybností o jeho

nezaujatosti z rozhodovania vylúčený, potom sa jej ústavná sťažnosť javí ako predčasná,

keďže v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môžu sťažovatelia postupovať

už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetnom konaní existuje „iný

súd“, a to najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany právam sťažovateľov. Namietané

uznesenie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľov

len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom

pre nich a tento negatívny dôsledok by sa musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných

konaniach (m. m. ).

25. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ktorá sa v ostatnom

období pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa rozhodovania

o námietkach zaujatosti prikláňa k názoru, podľa ktorého by takýto postup predchádzal

právomoc všeobecných súdov, napr. uznesenie sp. zn. z 18. marca 2015,

zo 14. apríla 2016, z 27. októbra 2016,

z 27. októbra 2016 (porovnaj napr. , , ,

, , , , ,

). ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

zjavne vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

26. Podľa názoru sťažovateľky v 1. rade sa v danom prípade nemožno riadiť

rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, keďže ide o výkon rozhodnutia v zmysle § 370

a nasl. . Sťažovateľka v 1. rade v danej súvislosti argumentovala, že okresný súd môže

v predmetnom prípade v budúcnosti vykonávať úkony smerujúce proti nej, konkrétne môže

jej uložiť poriadkovú pokutu až do výšky 1 000 €, resp. uskutočniť výkon rozhodnutia

odňatím maloletého sťažovateľa v 2. rade, pričom proti týmto úkonom a opatreniam

neexistuje žiaden opravný prostriedok, ktorý by sťažovateľka v 1. rade pred podaním

ústavnej sťažnosti mohla využiť. Daná skutočnosť má zakladať právomoc ústavného súdu

na rozhodovaní o napadnutom uznesení krajského súdu.

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že s predmetnou sťažnostnou

námietkou sa nemôže v žiadnom prípade stotožniť. V konaniach o výkon rozhodnutia

vo veciach maloletých podľa a nasl. všeobecný súd nemôže bezdôvodne

pristupovať k ukladaniu poriadkových pokút, resp. k bezdôvodnému odňatiu maloletého

dieťaťa. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v

explicitne zakotvuje podmienky, na základe ktorých je všeobecný súd oprávnený uložiť

poriadkovú pokutu, pričom z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že k uloženiu poriadkovej

pokuty môže dôjsť len v tom prípade, ak povinný dobrovoľne neplní povinnosti

vyplývajúce z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, t. j. právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie všeobecného súdu nerešpektuje. Treba mať na zreteli, že uloženiu poriadkovej

pokuty predchádza výzva zo strany všeobecného súdu, ktorá musí byť v zmysle

bezvýsledná. Ústavný súd zároveň pripomína, že uloženie poriadkovej pokuty zo strany

súdu je fakultatívne a všeobecný súd musí vždy individuálne posúdiť, či neexistujú

okolnosti, pre ktoré povinná osoba nemohla svoje povinnosti objektívne splniť.

28. Obdobné právne závery platia aj vo vzťahu k možnému odňatiu maloletého

sťažovateľa na základe inštitútu zakotveného v . Ústavný súd upozorňuje,

že tento právny inštitút je krajným riešením a poslednou fázou vykonávacieho konania.

Ani v tomto prípade všeobecný súd nepristupuje k odňatiu maloletého bezdôvodne, ale len

v prípade nerešpektovania právoplatného rozhodnutia súdu, a to výlučne vtedy, ak iné

spôsoby výkonu rozhodnutia v danom prípade nepostačovali a zároveň neexistujú

ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobiť výkonu rozhodnutia.

29. Nad rámec uvedeného ústavný súd uzatvára, že predmetný argument

sťažovateľky je navyše založený na možnom správaní okresného súdu v budúcnosti

a nezakladá sa na žiadnych konkrétnych faktoch, pričom špekulatívnym argumentom

týkajúcim sa možného správania všeobecného súdu v budúcnosti ústavný súd v žiadnom

prípade nemôže podmieniť svoju rozhodovaciu činnosť.

30. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa odmietol podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd poznamenáva, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva,

že konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená,

sa týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv

a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať

vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky,

aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto

konanie neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009,

č. 26362/02, Schreiber and Boetsch, v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie o prijateľnosti

z 11. 12. 2003 a tiež Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07 a č. 55443/07,

rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a), teda ústavná sťažnosť v tejto časti

je v zmysle zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019