Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 167/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,

Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska

kancelária HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý neprerokoval námietku zaujatosti

z 31. júla 2015 proti sudcovi Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2016 elektronicky a 19. februára 2016 poštou doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER

AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), ktorý neprerokoval námietku zaujatosti z 31. júla 2015 proti

sudcovi Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podaním z 30. júla 2015

(doručeným 31. júla 2015) vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni

(ďalej len „zákonná sudkyňa“) vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

, teda pred prvým pojednávaním vo veci. Sťažovateľka vzniesla námietku

zaujatosti opätovne na prvom pojednávaní konanom 19. novembra 2015.

Dňa 17. decembra 2015 bol sťažovateľke doručený prípis krajského súdu sp. zn.

z 8. decembra 2015, ktorým vrátil spis sp. zn. okresnému

súdu bez prerokovania námietky zaujatosti z dôvodu, že vznesenú námietku zaujatosti

doručenú 31. júla 2015 považoval za uplatnenú oneskorene, keďže o namietanom dôvode

zaujatosti zákonnej sudkyne sa sťažovateľka dozvedela už 25. septembra 2014, pričom

osoba zákonnej sudkyne musela byť sťažovateľke známa už 12. septembra 2014, keď jej

bolo doručené uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Krajský súd svoj postup odôvodnil tým, že «cieľom legislatívnej úpravy námietky

zaujatosti je obmedziť konanie účastníkov smerujúce k zneužívaniu inštitútu námietok

zaujatosti na obštrukcie v konaní. Účastník konania môže podľa Krajského súdu

v Bratislave uplatniť námietku zaujatosti v lehote 15 dní, odkedy sa mohol účastník konania

dozvedieť o dôvode, pre ktorý je vylúčený, prípadne pred prvým pojednávaním, ktoré viedol

sudca, o ktorého vylúčenie ide. Ak účastník konania pozná osobu sudcu už pred prvým

pojednávaním, lehota na uplatnenie námietky zaujatosti „najneskôr na prvom pojednávaní,

ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide“ sa neuplatní, pretože nie je údajne žiadny

logický dôvod, pre ktorý by sa na realizáciu práva namietať zaujatosť tohto sudcu,

nevzťahovala zákonná 15 dňová lehota plynúca od okamihu, kedy sa dozvedeli o dôvode

zaujatosti, a ktorou je pod sankciou preklúzie limitované právo namietať zaujatosť sudcu

v celom ďalšom konaní. Uvedené údajne plne zodpovedá logickému a teleologickému

(účelovému) výkladu až 17 a osvojenie si opačného záveru prezentovaného

odporcom by viedlo k zneužívaniu tohto inštitútu na ujmu práv druhej strany sporu. Podľa

názoru súdu odporcom použitá metóda výkladu neakceptuje zmysel

a účel prijatej právnej úpravy a vedie až k absurdným záverom popierajúcim základné

princípy občianskeho súdneho konania. ...

V predmetnom konaní bola námietka vznesená pred uskutočnením prvého

pojednávania vo veci, ktoré sa konalo dňa 19.11.2015. O tom, že námietka zaujatosti bola

uplatnená včas (t.j. najneskôr na prvom pojednávaní), nakoniec svedčí aj to, že Okresný súd

Bratislava II predložil námietku zaujatosti na rozhodnutie nadriadenému súdu. V opačnom

prípade by postupoval podľa a námietku by nadriadenému súdu

nepredložil.

Ustanovenie upravuje alternatívne dve lehoty na uplatnenie

námietky zaujatosti, a to:

(i) lehotu najneskôr na prvom pojednávaní (do skončenia prvého pojednávania)

vo veci v štádiu konania do skončenia prvého pojednávania vo veci,

(ii) v štádiu konania po skončení prvého pojednávania vo veci, lehotu do 15 dní

odkedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Uvedené možno vyvodiť už zo stavby ustanovenia Najprv

zákonodarca definuje lehotu „najneskôr na prvom pojednávaní“ a až potom definuje 15 dní

(odkedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený). Prvá

lehota sa viaže k okamihu prvého pojednávania, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide

a druhá lehota sa viaže k okamihu, kedy sa účastník mohol dozvedieť o dôvodoch, pre ktoré

je sudca vylúčený. Prvá lehota sa viaže k osobe sudcu, druhá sa viaže k dôvodom, pre ktoré

je sudca vylúčený, nie k osobe sudcu.

Aj logickým výkladom možno dospieť jedine k záveru, že v štádiu

konania do skončenia prvého pojednávania vo veci sa lehota do 15 dní, odkedy sa účastník

konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený, neaplikuje a účastník

konania uplatní námietku zaujatosti vždy včas, ak ju uplatní najneskôr do skončenia prvého

pojednávania vo veci.

Ak by sa totiž aj v štádiu konania pred skončením prvého pojednávania mala

aplikovať 15 dňová lehota, lehota „najneskôr na prvom pojednávaní“ by nemala vôbec

žiadny zmysel a význam. Inými slovami povedané, hoci účastník konania môže alternatívne

uplatniť námietku zaujatosti v dvoch lehotách, účastník konania by lehotu „najneskôr na

prvom pojednávaní“ vôbec nemohol využiť.

O neprípustnosti výkladu zaujatého Krajským súdom v Bratislave svedčia nakoniec

aj absurdné dôsledky s ním spojené, ktoré spočívajú v praktickej nemožnosti námietku

zaujatosti uplatniť vôbec. Lehota 15 dni začína totiž plynúť od okamihu, kedy sa účastník

konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (nie napríklad od okamihu,

kedy sa účastník konania dozvie, že jeho vec má prejednať a rozhodnúť vylúčený sudca).

Účastník konania sa však o dôvode (dôvodoch) podľa môže dozvedieť

dávno pred tým (mesiace, roky), ako začne konkrétne konanie vo veci, ktorú má vylúčený

sudca prejednať a rozhodnúť. V čase, kedy sa účastník konania o dôvode vylúčenia dozvie,

ale účastník konania nemá absolútne žiadny legitímny dôvod nejakú námietku zaujatosti

uplatňovať. Ak by teda platil výklad Krajského súdu v Bratislave, ak by sa účastník konania

o dôvode vylúčenia sudcu dozvedel pred viac ako 15 dňami od okamihu, kedy sa vôbec

dozvedel o tom, že jeho vec má prejednať a rozhodnúť vylúčený sudca, nemohol by svoje

ústavné a zákonné právo využiť vôbec! Práve pre takéto prípady upravil zákonodarca

lehotu na uplatnenie námietky zaujatosti alternatívne. ...

V danom prípade, pre posúdenie včasnosti uplatnenia námietky zaujatosti, bola

aplikovateľná len lehota podľa bodu (i), teda lehota „najneskôr na prvom pojednávaní“,

pretože prvé pojednávanie vo veci sa ešte neuskutočnilo, a nie lehota podľa bodu (ii), teda

lehota „do 15 dní, odkedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je

sudca vylúčený“, ktorú aplikoval Krajský súd v Bratislave. Výklad zaujatý Krajským súdom

v Bratislave je nepredvídateľný, svojvoľný (arbitrárny), súčasne ústavne neudržateľný,

ktorý zároveň mal za následok porušenie práva sťažovateľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde garantovaného čl. 46 ods. 1

SR. Krajský súd v Bratislave v dôsledku svojvoľnej aplikácie lehoty, ktorá v

konkrétnom prípade aplikovateľná nebola, neprejednal námietku zaujatosti sťažovateľa

uplatnenú proti sudcovi vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C

121/2014, ktorú sťažovateľ uplatnil podaním zo dňa 30. 07. 2015 (31. 07. 2015) a

nerozhodol onej. Preto došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdu ochranu zaručeného

SR.».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd „založil svoj výklad na účele § 15a ods. 2

a odmietol údajne gramatický výklad sťažovateľa. Podľa nášho názoru súd

výkladom vyvodil voči účastníkovi konania reštriktívnejšie pravidlá (väčšie obmedzenia),

než z vyplýva. Krajský súd v Bratislave v podstate

preformuloval. A to považujeme za ústavne neprípustné. Výkladom a používaním tohto

ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu

(mutatis mutandis ). „Pri výklade zákona platí potom zásada, že rozhodujúce je

to. čo zákonodarca v zákone skutočne povedal, a nie to. čo zákonodarca povedať chcel, ale

v zákone neprejavil“ [Boh. adm. 5001 (z r. 1925)].

Po prvé, považujeme za potrebné zdôrazniť, že výklad sťažovateľa sa neopiera len

o gramatický výklad, ale je založený aj na logických argumentoch. To Krajský súd

v Bratislave opomenul.

Po druhé, výklad prezentovaný sťažovateľom sa celkom logicky a prirodzene

poddáva z dikcie je predvídateľný. Svedčí o tom okrem iného aj názor

právnej doktríny citovaný vyššie.

Po tretie, výklad prezentovaný sťažovateľom je aj v súlade s účelom zákona. Pokiaľ

je totiž účelom lehoty na výkon práva vo všeobecnosti zabezpečiť plynulosť súdneho

konania a zabrániť zneužívaniu práva, tak sťažovateľ nepopiera, že uplatnenie námietky

predpojatosti, nie je obmedzené lehotou. Účel zákona sťažovateľ vôbec nepopiera. Ďalej,

uplatnenie lehoty „najneskôr na prvom pojednávaní“ zabezpečuje plynulosť súdneho

konania, pretože znemožňuje uplatniť námietku zaujatosti kedykoľvek alebo účelovo

v priebehu súdneho konania. Nie je teda zrejmé, prečo by mal byť výklad prezentovaný

sťažovateľom neakceptuje zmysel a účel prijatej právnej úpravy.

Účelom zákonodarcu bolo zjavne, v súlade s názorom právnej doktríny, limitovať

uplatnenie námietky zaujatosti najneskôr do skončenia prvého pojednávania, ktoré vedie

sudca, o ktorého vylúčenie ide. Lehota 15 dní, od kedy sa účastník konania mohol dozvedieť

o dôvode vylúčenia, sa zjavne uplatňuje pre prípad, ak účastník konanie nepozná dôvod

vylúčenia v čase prvého pojednávania. Súd výkladom zašiel ďalej, ako zákonodarca.

Po štvrté, Krajský súd v Bratislave síce tvrdí, že sťažovateľom použitá metóda

výkladu neakceptuje zmysel a účel prijatej právnej úpravy a vedie až

k absurdným záverom popierajúcim základné princípy občianskeho súdneho konania, toto

tvrdenie ale vôbec žiadnym spôsobom nevysvetlil. Krajský súd v Bratislave neuviedol, prečo

výkladová alternatíva prezentovaná sťažovateľom údajne popiera zmysel a účel prijatej

právnej úpravy. Krajský súd v Bratislave neuviedol a ani nepopísal jeden jediný absurdný

dôsledok.

Po piate, argumentácia Krajského súdu v Bratislave je neakceptovateľná už len

z dôvodu, že nesprávne parafrázuje „Ústava a zákon sa má v praxi

aplikovať v praxi tak, ako je formulovaný text príslušných ustanovení na prípad sa

vzťahujúci, a nie ho svojvoľne skracovať, vynechávať časti textu a prispôsobovať si účelovo

pre vlastnú potrebu“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Dikcia totiž neznie tak, že účastník konania môže uplatniť

námietku zaujatosti v lehote 15 dní odkedy sa mohol účastník konania dozvedieť o dôvode,

pre ktorý je vylúčený, pripadne pred prvým pojednávaním, ktoré viedol sudca, o ktorého

vylúčenie ide, ale naopak: „Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávam, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide. alebo do 15

dní. odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený“.

Po šieste, podľa Krajského súdu v Bratislave ak účastník konania pozná osobu sudcu

už pred prvým pojednávaním, nie je žiadny logický dôvod, pre ktorý by sa na realizáciu ich

práva namietať zaujatosť tohto sudcu, nevzťahovala zákonná 15 dňová lehota plynúca

od okamihu, kedy sa dozvedeli o dôvode zaujatosti sudcu v celom ďalšom konaní. Toto

tvrdenie je ale v zjavnom rozpore s tým, že zákonodarca garantuje účastníkovi právo

uplatniť námietku zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní; ide teda o najneskorší

okamih, kedy môže námietku uplatniť, aj keď osobu sudcu alebo dôvod pozná skôr.

Ustanovenie používa spojku „alebo“ (alternatíva). Z dikcie teda vôbec

nevyplýva, že by bolo vylúčené uplatniť námietku zaujatosti na prvom pojednávaní vtedy, ak

ju mohol účastník konania uplatniť skôr. Takto formulovaný nie je.

Po siedme, jediným konkrétnym argumentom Krajského súdu v Bratislave je

tvrdenie, že uplatnenie námietky je viazané na poznanie osoby sudcu, ku ktorému často krát

dochádza až na prvom pojednávaní ním vedenom, nakoľko úkony spojené s prípravou

pojednávania môže realizovať aj vyšší súdny úradník, resp. súdny tajomník. Zákonodarca

práve z tohto dôvodu uplatnenie námietky zaujatosti vymedzil aj prvým pojednávaním

vedeným sudcom, o ktorého vylúčenie ide, kedy najneskôr sa účastníci dozvedia, kto je ich

zákonným sudcom. Táto argumentácia však v celom kontexte neobstojí.

Argumentácia Krajského súdu v Bratislave vychádza zo súbežnej aplikácie oboch

lehôt. To znamená, že aj pred prvým pojednávaním, ktoré vedie sudca, o ktorého vylúčenie

ide, sa aplikuje lehota „15 dní odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca

vylúčený“ (vo vzťahu k tomuto sudcovi). Zdôrazňujeme, že používa

formuláciu „sa mohol dozvedieť o dôvode“. V konečnom dôsledku teda tato lehota plynie

od okamihu, kedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode vylúčenia, nie od vtedy,

kedy sa dozvedel o osobe sudcu.

Účastník konania sa však môže vedieť o dôvode vylúčenia sudcu dávno pred tým, ako

sa dozvie o tom, ktorý sudca má prejednať jeho vec. Ak by teda malo platiť to, čo tvrdí

Krajský súd v Bratislave, potom vlastne účastník konania nemôže námietku uplatniť,

pretože 15 dňová lehota mu mohla uplynúť už pred začatím konania. To je absurdné.

Alebo potom platí, že takýto účastník konania môže uplatniť námietku zaujatosti na

prvom pojednávaní, ktoré vedie sudca, o ktorého vylúčenie ide. To ale znamená, že účastník

konania, ktorý pred prvým pojednávaním spozná osobu sudcu a potom sa dozvie o dôvode

vylúčenia, ju musí pod sankciou preklúzie uplatniť v lehote 15 dní, ale ten účastník konania,

ktorý vie o dôvode vylúčenia ešte skôr, ju môže uplatniť až na prvom pojednávaní. Aj to je

absurdné.

Ak by malo platiť, že takýto účastník konania by mal námietku zaujatosti uplatniť

v lehote do 15 dní, ako sa dozvie o osobe zákonného sudcu, ako snáď môže implicitne

vyplývať z argumentácie Krajského súdu v Bratislave, tak to je v rozpore s dikciou § 15a

ods. 2 , pretože 15 dňová lehota začína plynúť od okamihu, kedy sa účastník konania

o dôvode vylúčenia dozvedel, a nie odvtedy, kedy sa dozvedel o osobe sudcu (to nakoniec

logicky nasvedčuje tomu, že lehota 15 dní sa aplikuje až po prvom pojednávaní, keď sa

účastník o dôvode dozvie dodatočne).

Nie v ostatnom rade je potrebné uviesť, že lehota 15 dní začína plynúť od okamihu,

kedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Ak Krajský súd Bratislave implicitne spája tento okamih s okamihom, kedy sa účastník

konania dozvie o osobe sudcu, tak potom by účastník konania prakticky nikdy nemohol

využiť lehotu na uplatnenie námietky zaujatosti v lehote najneskôr na prvom pojednávaní.

Súd navrhovateľovi obligatórne vydáva potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, ktoré

obsahuje aj označenie zákonného sudcu. Rovnako odporca, pokiaľ pozná spisovú značku

konania, sa môže dozvedieť o osobe zákonného sudcu. Podľa § 51 ods. 9 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ZoSS“) súd vydá účastníkovi konania potvrdenie o prevzatí

a pridelení veci; evidencia prideľovania vecí na prejednanie musí zabezpečovať takú

možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do

spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi. Teda každý

účastník sa len na základe vedomosti o začatí konania môže dozvedieť osobu sudcu a potom

teda aj o dôvode vylúčenia. Je realitou, že účastník konania sa o začatí konania dozvie

mesiace pred tým, ako sa koná pojednávanie a tak bez ohľadu na to, či vo veci koná súdny

úradník, sa o osobe sudcu (a o dôvode vylúčenia) môže dozvedieť spravidla hneď potom,

ako sa dozvie o začatí konania. Potom by v podstate mal aj námietku uplatniť do 15 dní od

tohto okamihu, avšak takto formulovaný nie je.

Vyššie uvedené svedčí o tom, že výkladová alternatíva prijatá Krajským súdom

v Bratislave nemôže obstáť, pretože z nej vyplývajú absurdné dôsledky. Inými slovami

povedané bez toho, aby vznikali absurdné dôsledky alebo aby sa popierala (fakticky

preformulovala) dikcia zákona, nie je možné ju konzistentne aplikovať na všetky do úvahy

prichádzajúce prípady. Naopak, výkladová alternatíva prezentovaná sťažovateľom, okrem

iného sa opierajúca o právnu doktrínu, sa s takýmito problémami nepotýka, je logická

a prirodzená.

Po ôsme, sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti 3,5 mesiaca pred prvým

pojednávaním vo veci. Nevedno, ako vzhľadom na túto skutočnosť, sťažovateľ zneužil svoje

právo uplatniť námietku zaujatosti.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave tým, že neprejednal námietku sťažovateľa zaujatosti

proti sudcovi vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

ktorú uplatnil podaním zo dňa 30. 07. 2015 (doručené dňa 31. 07. 2015) a nerozhodol o nej,

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa ukladá, aby neodkladne po doručení tohto nálezu

prejednal uplatnenú námietku zaujatostí proti sudcovi vo veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. , ktorú sťažovateľ uplatnil podaním zo dňa

30. 07. 2015 (doručené dňa 31. 07. 2015) a aby o nej rozhodol.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ), najmä

s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v (ďalej aj „OSP“) garantované aj

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť

( až ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred

ústavným súdom.

Na účely v spojení s až pod vylúčeným sudcom

treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského

súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť

na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo

k ich zástupcom (porov. ).

Na tomto mieste ústavný súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2009 (s ktorým

sa plne stotožňuje), podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou

konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého

konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je

povinný prihliadať z úradnej moci ( a veta druhá ), a ktorá

je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu

bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa a bez ohľadu

na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci

vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj

zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani

procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka

vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,

aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom na

podanie odvolania ( a nasl. ), prípadne (za splnenia zákonom ustanovených

podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri napr. ,

, ale aj mutatis mutandis , )].

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojím postupom, v rámci ktorého

prípisom vrátil okresnému súdu námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľkou ako podanú

oneskorene, teda o nej nerozhodol, a tým spôsobil, že vo veci samej podľa názoru

sťažovateľky rozhoduje zákonná sudkyňa okresného súdu, ktorá mala byť podľa

objektívneho posúdenia jej pomeru k účastníkom konania z ďalšej účasti na prerokovávaní

veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jej sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako

predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže

sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv

podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje

„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným

právam sťažovateľky. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré

vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn. z 24. júna 2014.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. augusta 1997 a sp. zn. z 20. apríla 2011, v ktorých sa

inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred

všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne vyplýva,

že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne

i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné

v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre neprípustnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016