Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 794/2016
PDF · 188.61 KB
No categories available
II. ÚS 794/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Považská Bystrica č. k. 6 C 55/2009-634 zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17 Co 626/2014-745 zo 4. novembra 2015 a vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 3/2016 z 21. apríla 2014 (správne má byť 21. apríla 2016,
pozn.) a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 12
ods. 1, 2 a 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 6 C 55/2009-634 zo 17. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
17 Co 626/2014-745 zo 4. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 3/2016 z 21. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorý v právnej veci žalobcov a
proti žalovanému sťažovateľovi rozhodol, že hranica medzi pozemkami
parcelou KNC č. 5 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1142 m², zapísanou na
a parcelou KNC č. 3 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1178 m², zapísanou
na k. ú. , prebieha lomovými bodmi 125, 124, 76, 117, 119,
120, 50, 66, 97, 121 a 33, ktoré sú vyznačené vo vytyčovacom náčrte znalkyne Ing.
z 19. augusta 2013, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 11/2012 a súčasťou
rozsudku.
2.1 Ďalej zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
rozhodol, že sudkyne krajského súdu JUDr. Emília Zimová, JUDr. Gabriela Janáková
a JUDr. Mária Vrtochová nie sú vylúčené z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 17 Co 142/2016 (vec okresného súdu sp. zn. 6 C 55/2009).
3. Sťažovateľ podáva na 70 stranách sťažnosti obsiahlu argumentáciu a popis
skutkového stavu, pričom z obsahu sťažnosti možno abstrahovať, že sťažovateľ namieta
porušenie označených ústavných práv rozhodnutiami všeobecných súdov ako následok
predovšetkým (i) odňatia možnosti konať pred súdom, keďže odvolací súd nenariadil
pojednávanie na účely riadneho zistenia stavu veci a konal v neprítomnosti sťažovateľa, (ii)
nesprávneho postupu súdov a jeho následkov (napadnuté rozsudky sa podľa sťažovateľa
neopierajú o dôkaz vypracovaný v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 3/2002 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“) a absentoval zákonne
vyhotovený podklad rozhodnutia), (iii) vážneho spochybnenia náhodného pridelenia sudcu,
kde podľa sťažovateľa sudca viedol konanie zaujato s konkrétnym cieľom a konkrétnym
výsledkom konania, v konaní sa opakovane dopúšťal porušení ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a porušovania rovnosti účastníkov konania, maril sťažovateľovi procesné
práva a sudca ignoroval dôkazy predložené pred prvým pojednávaním i počas celého
konania. Ďalej sťažovateľ namietal, že (iv) súdy nepostupovali náležite a dôsledne
neskúmali podmienky konania po prijatí žaloby, ktorá bola bez relevantných dôkazov, a že
(v) sťažovateľovi nesprávnym procesným postupom súdov, nesprávne zisteným skutkovým
stavom a rozsudkami založenými na nesprávnom právnom posúdení veci bolo porušené
právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý a nestranný súdny proces. Sťažovateľ
v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu postuloval, že (vi) najvyšší súd
neriešil námietky zaujatosti vznesené sťažovateľom.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015
a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti
s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014
zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
4. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
5. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu osobnej cti
a dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
6. Zakazuje sa pokračovať v porušovaní základných práv.
7. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
Uznesením nadriadeného súdu 1 Nc 3/2016 o nevylúčení senátu 17 Co z rozhodovania
porušené bolo.
8. Uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 3/2016 zo dňa 21. apríla „2014“ sa
zrušuje.
9. Ústavný súd senát 17 Co z rozhodovania sp. zn. 17Co/142/2016 prebiehajúce na
Krajskom súde v Trenčíne vylučuje.
10. Najvyšší súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 115.000,- eur...
11. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15
dní od doručenia tohto nálezu...»
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu
6. Bez potreby uvádzania bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným
právam sťažovateľa a rekapitulácie odôvodnenia napadnutých rozsudkov je potrebné
konštatovať, že sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.
6.1 Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
6.2 Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
28. novembra 2015. Sťažovateľ tak mohol v prípade názoru o porušení ním označených
ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu tento napadnutý rozsudok krajského súdu namietať sťažnosťou na
ústavnom súde v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. najneskôr
28. januára 2016. Sťažnosť sťažovateľ však podal osobne až 12. júla 2016.
6.3 Sťažovateľ tak nepodal sťažnosť v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.
K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
7. Predmetom sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že najvyšší súd
nesprávne posúdil otázku vylúčenia konkrétnych sudcov z prerokúvania veci vedenej pred
krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 142/2016.
7.1 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.2 Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s § 14 až § 16
v čase rozhodovania najvyššieho súdu platného Občianskeho súdneho poriadku pod
vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe
rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý
vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo
k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
7.3 Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je
rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd,
v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3
a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto
vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným
súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž
objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa
uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo
v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj
inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo
hodnotené.“.
7.4 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“.
7.5 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na
podanie odvolania [porov. § 365 nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) –
najmä ods. 1 písm. c)], príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis
mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
7.6 Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej budú rozhodovať sudcovia krajského súdu, ktorí mali
byť podľa objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo
k ich zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčení, potom sa jeho
sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci
pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať
sa ochrany svojich práv podaním dovolania proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho
súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to dovolací súd povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľa.
7.7 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
7.8 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov
8. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami všeobecných
súdov, je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri
8.1 Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred
okresným súdom, ale aj krajským súdom a najvyšším súdom právoplatne skončené
napadnutými rozhodnutiami, a teda právna neistota sťažovateľa bola v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu odstránená. Navyše sťažovateľ nenamietal porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
všeobecných súdov v konaní, ale samotnými napadnutými rozhodnutiami.
8.2 V tomto smere bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016