Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 187/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,

Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Stopka,

vo veci namietaného porušenia základného podľa

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. (o právo prechodu) má sťažovateľ

postavenie odporcu. Dňa 20. novembra 2013 Advokátska kancelária JUDr. Stopka,

JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o. (ďalej len „advokátska kancelária“),

oznámila okresnému súdu skutočnosti dôležité pre súdne konanie okresného súdu

v sťažovateľovej veci, a to, že prevzala v inej veci prerokovávanej pred okresným súdom

obhajobu obvineného s tým, že poškodený v tejto veci môže byť príbuzným sudcu

okresného súdu. Dňa 16. januára 2014 zákonná sudkyňa (ďalej len

„sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa prvej vety

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovaného

predsedníčke okresného súdu žiadala o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania

sťažovateľkiných vecí na základe podania advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom na

tieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnej

veci prerokovávanej okresným súdom je jej syn a obvinený je zastúpený advokátskou

kanceláriou v tejto inej trestnej veci, ako aj vo veciach sťažovateľa. Napadnutým uznesením

krajský súd sudkyňu okresného súdu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania

sťažovateľovej veci vedenej na okresnom súde.

Podľa sťažovateľa k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže už

v minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože mala

negatívny vzťah ku klientovi a k jeho právnemu zástupcovi – advokátskej kancelárii.

V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenie

uviedla, že tento stav pretrváva aj v iných sporoch.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v totožných veciach krajský súd za tých istých okolností

v dvoch iných senátoch rozhodol uznesením sp. zn. z 5. februára 2014

a uznesením sp. zn. z 29. januára 2014 tak, že sudkyňa okresného súdu je

vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci na okresnom súde, keďže oba senáty

dospeli k záveru, že sú dané dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania

predmetnej veci v zmysle , s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnou

sudkyňou sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o jej schopnostiach nestranne

a nezávisle konať a rozhodovať v predmetnej veci, ako aj v iných veciach, v ktorých

zastupuje menovaná advokátska kancelária.

Sťažovateľ ďalej poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Piersack v. Belgicko a doplnil, že sama sudkyňa v minimálne dvoch prípadoch deklarovala

všeobecnú zaujatosť voči advokátskej kancelárii, a teda neboli poskytnuté dostatočné

záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, a jej zaujatosť

a napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje . Podľa sťažovateľky toto

porušenie je o to vypuklejšie, že v iných veciach, ktoré sú skutkovo

totožné, krajský súd vylúčil sudkyňu z prerokúvania veci advokátskej kancelárie,

a „napádaným rozhodnutím teda bola porušená právna istota a dôveryhodnosť justície

vzhľadom na to, že za tých istých okolností bolo napádané rozhodnutie opačné a v rozpore

s článkom 46 ods. 1 SR“.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd po vykonanom

dokazovaní vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva ... upravené v článku 46 ods. 1 SR postupom

Krajského súdu Žilina vo veci navrhovateľa ... proti odporcovi

... pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline z 12.02.2014 sa zrušuje.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €... .

priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu

z prerokúvania jej veci vedenej na okresnom súde.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd nevidel dôvod

na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľovej veci a ani

nemal pochybnosť o jej nezaujatosti. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom uznesení

uviedol, že zákonná sudkyňa nie je s advokátskou kanceláriou ako splnomocneným

zástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba pracovne. Nejde

o priamy vzťah sudkyne k účastníkovi konania alebo k jeho splnomocnenému zástupcovi,

ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú osobu (syn zákonnej sudkyne

ako poškodený a obvinený v trestnom konaní zastúpený splnomocneným zástupcom, ktorý

zastupuje aj sťažovateľku v predmetných súdnych konaniach). Taktiež krajský súd

zdôraznil, že u advokátskej kancelárie ako splnomocneného zástupcu ide o štandardný

výkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb. Podľa krajského súdu sudkyňa teda

nemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom žiaden vzťah uvedený v § 14 ods. 1

. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, samotné vyjadrenie obavy sudkyne

z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatosti

vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti

sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniu

konkrétnych pochybností, nie je podľa krajského súdu dôvod pochybovať o nezaujatosti

sudkyne zo subjektívneho hľadiska. Vyjadrenie dotknutej sudkyne neindikuje podľa

krajského súdu v tejto rovine žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali

pochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie tzv. zdaní. Krajský súd skúmajúc

subjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti nezistil naplnenie predpokladov v zmysle

zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudkyne určenej rozvrhom práce k

prerokúvaniu a rozhodnutiu sťažovateľovej veci, a preto zákonnú sudkyňu napadnutým

uznesením nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,

aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej

veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať

proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V okolnostiach prípadu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a

uznesenie krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len

v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre

sťažovateľa, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento

negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné

korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

Preto ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho veci konajúca sudkyňa mala byť

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované ich procesné

práva pri rozhodovaní o uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, bude mať

možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu

priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo

na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti

právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo

slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľom označeného základného práva na podklade jeho možného porušenia

z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní

o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej.

Preto ústavný súd rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že o obdobných sťažnostiach, kde iných

sťažovateľov zastupovala tá istá advokátska kancelária ako v prerokúvanej veci, boli tieto

sťažnosti (založené na tom istom skutkovom základe) uznesením ústavného súdu

sp. zn. z 24. júna 2014 odmietnuté z toho istého dôvodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015